Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11CoPr/2/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200957 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317200957.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne: S.. N. Z.B., H..: XX.XX.XXXX, C. Z. XXX/XX, XXX XX Z., právne zastúpenej: JUDr. Valerij Podoľskij, advokát, so sídlom Námestie slobody 1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, so sídlom Andyho Warhola 748/36, 068 01 Medzilaborce, IČO: 37 781 405, právne zastúpeného: JUDr. Miroslav Korch, advokát, so sídlom Kukorelliho 1505/50, 066 01 Humenné, v konaní o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. XXCpr/X/XXXX - XX zo dňa 14.11.2017, jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Priznáva žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením. 2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné dňa 30.01.2017 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že žalobkyni bolo doručené rozhodnutie predsedu Prešovského samosprávneho kraja zo dňa 25.08.2015, ktorým bola žalobkyňa odvolaná z funkcie Q. žalovaného a následne dňa 17.08.2016 došlo k oznámeniu skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorú žalobkyňa odmietla prevziať osobne a žiadala doručenie prostredníctvom pošty. Nakoľko žalobkyňa so skončením pracovného pomeru nesúhlasí, domáha sa určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy. 3. Vykonaným dokazovaním vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že žalované Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach bolo zriadené od 01.09.1991 najprv v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, od roku 2001 je zriaďovateľom Prešovský samosprávny kraj ako vyšší územný celok. Na základe vymenovania prednostom Krajského úradu v Prešove zo dňa 18.05.1999 pracovala od XX.XX.XXXX žalobkyňa ako Q. žalovaného - Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Následne dňa 01.10.2002 uznesením zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja č. 51/2002 bola žalobkyňa opätovne vymenovaná do funkcie Q. žalovaného. Z osobného dotazníka žalobkyne súd zistil, že žalobkyňa bola do XX.X.XXXX učiteľkou T. Š. Q. H. F.. Menovacím dekrétom prednostu Krajského úradu v Prešove zo dňa 18.05.1999 bola žalobkyňa menovaná do funkcie Q. Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach dňom prevzatia. Prevzatie listiny žalobkyňa potvrdila dňa 19.05.1999. Z oznámenia zo dňa 30.09.2002 súd prvej inštancie zistil, že od 01.10.2002 bola žalobkyňa ustanovená do funkcie Q. Múzea moderného umenia Andyho Warhola, pričom tomuto ustanoveniu predchádzalo uznesenie riadneho zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja č. 51/2002 zo dňa 24.09.2002. Oznámením predsedu Prešovského samosprávneho kraja zo dňa 25.08.2015 bola žalobkyňa podľa ust. § 5 zákona č. 552/2003 Z. z., § 11 ods. 2 písm. h) zákona č. 302/2001 Z. z. a uznesenia zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja č. 217/2015 zo dňa 25.08.2015, s účinnosťou od 26.08.2015 odvolaná z funkcie Q. Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Z listiny označenej ako výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 17.08.2016 mal súd prvej inštancie preukázané, že uvedenou listinou bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, nakoľko prestala spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce a žalovaný nemá ako zamestnávateľ žalobkyňu zamestnávať ani na kratší pracovný čas. Ďalej konštatuje, že dňa 31.07.2015 bol žalobkyni dočasne prerušený výkon funkcie. Následne dňa 25.08.2015 na 12. zasadnutí zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja bolo prijaté uznesenie č. 217/2015 podľa ktorého s účinnosťou od 26.08.2015 v súlade s ust. § 11 ods. 2 písm. h) zákona č. 302,2001 Z. z. bolo rozhodnuté o odvolaní žalobkyne z funkcie Q. žalovaného. Z uvedeného dôvodu prestala žalobkyňa spĺňať predpoklady na výkon funkcie a v súlade s ust. § 5 zákona č. 552/2003 Z. z. predseda Prešovského samosprávneho kraja žalobkyňu z funkcie Q.Ľ. žalovaného odvolal. Vychádzajúc zo vzájomnej korešpondencie strán sporu mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnávaní, žalovaný zotrval na dôvodoch výpovede. 4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2, § 27 ods. 4, 5 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom k 19.05.1999; § 42 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 2., ods. 2 písm. a), § 137 ods. 2, § 252 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom k 25.08.2015; § 11 ods. 2 písm. g), h) zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v príslušnom znení (ďalej len „zákon o samosprávnych krajoch“); § 3 písm. j) zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky; § 1 ods. 1, 2, 4, § 3 ods. 1 písm. e), ods. 2, 5, § 14 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme; čl. 6 ods. 1, čl. 8, § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). 5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobkyňa v zmysle menovania zo dňa 18.05.1999 pôsobila od 27.05.1999 ako Q. žalovaného. Tento pracovný pomer vznikol menovaní do funkcie za účinnosti zákona č. 65/1965 Zb., Zákonníka práce. Pred uvedeným dňom nebola zamestnankyňou žalovaného, bola zamestnankyňou T. Š. Q. H. F.. V konaní bolo tiež preukázané, že po prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na vyššie územné celky, tzv. delimitácii zákonom č. 416/2001 Z. z., v zmysle vymenovania - ustanovenia do funkcie zo dňa 30.09.2002, počnúc dňom 01.10.2002, pôsobila vo funkcii Q. žalovaného. Výkon jej funkcie sa spravoval zákonom č. 552/2003 Z. z., o výkone práce vo verejnom záujme a zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonníkom práce. Žiadna z uvedených skutočností nebola medzi stranami sporu sporná. Spornou ostala otázka platnosti výpovede. 6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zákonník práce v ust. § 42 ods. 2 predpokladá vznik pracovného pomeru založeného menovaním ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu či vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu. Samotný pracovný pomer môže podľa § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 552/2003 Z. z. platne vzniknúť fyzickej osobe, ktorá bola vymenovaná, pričom v zmysle ust. § 3 ods. 2 predpoklady výkonu funkcie musí zamestnanec spĺňať po celý čas výkonu práce vo verejnom záujme. Strata základného predpokladu - vymenovania - dáva zamestnávateľovi možnosť zamestnancovi dať výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Dôvodom výpovede tak nie je porušenie pracovných povinností, ale priamo strata základného predpokladu, ktorý však nezávisí od vôle zamestnávateľa či zamestnanca, ale v prejednávanej veci, od postupu zriaďovateľa zamestnávateľa. Od tohto úkonu zriaďovateľa sa celá existencia pracovného pomeru vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme odvíja. Zriaďovateľom žalovaného je Prešovský samosprávny kraj, ktorý rozhoduje prostredníctvom zastupiteľstva. Zastupiteľstvo Prešovského samosprávneho kraja dňa 25.08.2015 rozhodlo v zmysle ust. § 5 zákona č. 552/2003 Z. z. uznesením č. 217/2015 o odvolaní žalobkyne z funkcie Q. žalovaného, čo následne deklaroval predseda Prešovského samosprávneho kraja oznámením zo dňa 25.08.2015. Uvedené oznámenie o odvolaní z funkcie bolo žalobkyni riadne doručené, pričom sama potvrdila, že voči uvedenému rozhodnutiu nepodala žalobu o určenie neplatnosti. Následne až do 17.08.2016 pôsobila u žalovaného bez toho, aby mala riadne uzavretú pracovnú zmluvu, pričom v konaní nebolo preukázané, čo malo byť jej náplňou práce, nakoľko od 31.07.2015 bola práceneschopná až do 29.07.2016. Uvedeného dňa, t.j. 29.07.2016 žalovaný požiadal o prerokovanie výpovede zamestnaneckého dôverníka. Nakoľko v zákonnej lehote nedošlo k prejednaniu obsahu výpovede, vychádzal žalovaný z fikcie prejednania a dňa 17.08.2016 žalobkyni oznámil podanie výpovede. Túto žalobkyňa odmietla prevziať osobne. Dôvodom výpovede tak je strata predpokladu pre výkon funkcie, ktorý nezávisí od vôle zamestnanca či zamestnávateľa, a súčasne nemožnosť zamestnávateľa žalobkyňu ďalej zamestnávať. 7. Vzhľadom k tomu, že predmetná žaloba je svojim obsahom žalobou určovacou súd prvej inštancie v prvom rade skúmal naliehavosť právneho záujmu na žiadanom určení. Súd prvej inštancie mal za to, že v prejednávanej veci bola podaná žaloba na určenie neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie Q. žalovaného. Ide teda o žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ktorú zákon považuje za procesne prístupnú, len ak je na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu možno odstrániť navrhovaným výrokom rozsudku. Aby mohla žalobkyňa so svojou argumentáciou v sporovom konaní uspieť, musí k svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru, že má právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáha. Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak žalobkyňa potrebné dôkazy nepredložila, znamená to, že nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti a ani neuniesla dôkazné bremeno, následkom čoho nemôže v konaní uspieť. Súd prvej inštancie konštatoval záver, že ak by aj bolo rozhodnuté v prospech žalobkyne, jej funkcia Q. zanikla rozhodnutím zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja ako zriaďovateľa žalovaného a ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobkyňa pred svojim vymenovaním do funkcie nebola zamestnancom žalovaného ale T. Š. N. Q. H. F.. Napriek vyhovujúcemu výroku rozsudku by tak žiadna neistota vo vzťahu žalobkyne a žalovaného odstránená nebola. Stratou predpokladov na výkon funkcie žalobkyňa prestala spĺňať predpoklady požadované zákonom a keďže v období pred nástupom do funkcie nebola riadnym zamestnancom žalovaného, nemá tento možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať. Jediným spôsobom pre ďalšie zamestnávania žalobkyne by bolo uzavretie pracovnej zmluvy, na čom by však museli mať záujem obe strany sporu. Bez tohto úkonu sa právne postavenie žalobkyne žiadnym spôsobom nezmení. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa nedokázala existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol rozsudkom žalobe meritórne vyhovieť a preto žalobu zamietol. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 9. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietal, že zo strany súdu neboli splnené procesné podmienky v zmysle § 316 a nasl. C.s.p. , a týmto nesprávnym procesným postupom jej súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Predmetný rozsudok sa žalovanej javí ako arbitrárny, vecne a právne neodôvodnený, nakoľko sa súd vôbec nezaoberal meritom veci a našimi vecnými, právnymi a skutkovými tvrdeniami, ktoré ničím nevyvrátil, ba naopak, ešte spochybnil jej naliehavý právny záujem na podanej žalobe o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. Súd prvej inštancie po podaní žaloby zo dňa 25.1.2017 a doplnení a zaslaní písomných dôkazov vôbec žalobkyňu nepoučil o jej zákonných procesných právach. A ani po zvolení si právneho zástupcu súd prvej inštancie nepostupoval so žalobkyňou v zmysle zákona § 316 a nasl. C. s.p., ktorým sa súdy majú riadiť, nakoľko tu ide o individuálny pracovnoprávny spor medzi zamestnancom - žalobkyňou a zamestnávateľom žalovaným, ktorým sa malo rozhodnúť o pracovnoprávnej veci - výpovedi z pracovného pomeru, s ktorou ona nesúhlasím. Žalobkyňa nebola súdom poučená, že sa môžem dať zastupovať odborovou organizáciou (§ 317 C.s.p.). Nebola poučená v zmysle § 318 C.s.p. Súd nevykonal ani ňou navrhované dôkazy dôležité pri rozhodnutí vo veci, ako bol dôkaz o práceneschopnosti a zistenia Inšpektorátu práce Prešov, o ktorom žalovaný vedel, lebo prebral dňa 11.05.2017 protokol, ktorým bol vytknutý nedostatok žalovanému - zamestnávateľovi o tom, že zamestnávateľ ukončením pracovného pomeru so žalobkyňou dňom 31.10.2016, porušil ustanovenie (Zákaz výpovede) § 64 ods.2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, keďže ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predlžení pracovného pomeru netrvá. Zamestnávateľ k výkonu inšpekcie práce nepredložil žiadne oznámenie žalobkyne, takže pracovný pomer mal byť ukončený dňom uplynutia posledného dňa ochrannej doby, tj. 02.02.2017. Tento nedostatok bol zamestnávateľovi vytknutý a nariadený odstrániť v termíne 30 dní od prevzatia prerokovaného protokolu, ktorý bol oproti podpisu prevzatý dňa 10.05.2017. Podľa žalobkyne súd neprejavil žiadnu iniciatívu v tomto smere a nevykonal dokazovanie v tomto smere. (§ 318 C.s.p.). Žalovaný porušil § 64 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z. zákaz výpovede a toto porušenie v lehote 30 dní neodstránil a súd neinformoval, preto je aj z tohto dôvodu výpoveď neplatná. Podľa súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenia, pokiaľ išlo o práceneschopnosť a ochrannú dobu, bolo všetko v poriadku. Čo však nie je a už ani nemôže byť. Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že výpoveď žalovaného žalobkyni určí za neplatnú a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy odo dňa neplatnosti skončenia pracovného pomeru od právoplatnosti rozhodnutie súdu. Súčasne zaviaže žalovaného zaplatiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. 10. K odvolaniu žalobkyne podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie zo dňa 15.01.2018. Tvrdeniu žalobkyne, že zo strany súdu neboli splnené procesné podmienky v zmysle § 316 a nasl. C.s.p. a že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalovaný uvádza, že žaloba bola podaná na nepríslušný súd (dňa 30.1.2017 na Okresný súd Humenné) a po jej odstúpení následne príslušný súd žalobkyňu poučoval o procesných právach a povinnostiach v individuálnom pracovnoprávnom spore (§ 316 a nasl. C.s.p.), vyplýva to priamo z obsahu spisu. Teda okrem nepravdivého tvrdenia je potrebné uviesť aj to, že žalobkyňa je zastúpená advokátom, čo potom už vylučuje aj zastúpenie odborovou organizáciou alebo všeobecným zástupcom, vyplýva to priamo z ust. § 317 v spojení s § 89 ods. 3 C.s.p.. Teda namietané procesné práva žalobkyne súdom prvej inštancie porušené neboli. Tvrdenia o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom posúdení veci žalobkyňa bližšie nekonkretizovala, preto sa k tomu žalovaný nevie vyjadriť. K arbitrárnosti rozsudku, jeho vecnému a právnemu neodôvodneniu, spochybneniu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej žalobe a k nevykonaniu navrhované dôkazu dôležitého pre rozhodnutie vo veci žalovaný ako potrebné uviedol, že naliehavý právny záujem je procesnou podmienkou určovacej žaloby. Z hľadiska hospodárnosti konania sa súd musí ňou zaoberať už po začatí konania, naliehavý právny záujem musí byť daný aj v čase rozhodovania. Existencia naliehavého právneho záujmu je daná iba vtedy, ak sa dosiahne nielen odstránenie prípadnej spornosti, či právnej neistoty voči žalovanému, ale aj v založení možnosti vlastného uplatnenia voči žalovanému vynútiteľného práva k predmetu určenia. Podmienkou, aby žalobkyňa mohla naďalej zotrvať v pozícií Q. je existencia kladného rozhodnutie samotného zriaďovateľa (Prešovský samosprávny kraj) pre výkon tejto funkcie, ktorým žalobkyňa ale nedisponuje. Žalovaný v priebehu konania viackrát uviedol (napr. podanie zo dňa 7.9.2017), že žalobkyňa bola odvolaná predsedom PSK v súlade s ust. § 5 zák. č. 552/2003 Z. z. a žalovaný je povinný tento právny následok právnej skutočnosti rešpektovať, nemôže ho nijako ovplyvniť. Žalobkyňa pred svojim vymenovaním (18.5.1999) nebola zamestnaná u žalovaného, čo logicky nedávalo priestor pre jej prípadné zaradenie na pôvodné pracovné miesto a taktiež žalovaný nemá/nemal možnosť ďalej ju zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Samotná žalobkyňa dokonca na pojednávaní na otázku súdu, aby vysvetlila súdu, ak súd žalobe vyhovie, akým spôsobom sa potom chce vrátiť na pôvodné miesto uviedla, ona sa ani nechce vrátiť, chce iba peniaze. K odkazu žalobkyne na zistenia Inšpektorátu práce Prešov o nesprávnom vyznačení v registračnom liste skutočného dňa skončenia pracovného pomeru žalovaný uvádza, že uplynutie výpovednej doby malo skončiť dňom XX.XX.XXXX. Nakoľko žalobkyňa v jej posledný deň sa stala práceneschopnou, pracovný pomer skončil teda až uplynutím posledného dňa ochrannej doby (2.2.2017). Žalovaný sa dozvedel o jej práceneschopnosti žalobkyne až dňa XX.XX.XXXX, kedy mu bolo žalobkyňou predložené potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti, dovtedy nemal o tom vedomosť. Žalobkyňa okrem toho, že porušila čl. XII bod 4 pracovného poriadku, znemožnila žalovanému aj prípadné vykonanie práva kontroly (§ 9 ods. 4 zák. č. 462/2003 Z. z.). Zákon ukladá taktiež aj zamestnávateľovi (teda i žalovanému) odhlásiť zamestnanca najneskôr nasledujúci deň po zániku poistení (§ 231 ods. 1, písm. b) zák. č.461/2003 Z. z.), ukladá taktiež zamestnávateľovi podať elektronické podanie evidenčného listu dôchodkového poistenia do 3 dní, z uvedeného dôvodu postup žalovaného bol zákonný - správny a povinný, nesprávne vyznačenie registračných listov zapríčinila žalobkyňa (úmyselne alebo z nedbanlivosti) opomenutím včas oznámiť svoju práceneschopnosť. Vytýkaný nedostatok bol podľa žalovaného odstránený, o čom Inšpektorát práce bol písomné informovaný listom zo dňa 17.05.2017. K námietke, že súd prvej inštancie neprejavil žiadnu iniciatívu, nevykonal dokazovanie žalovaný poznamenal, že súd z vlastnej iniciatívy (v rozsahu v akom považoval za potrebné) napr. dňa 23.08.2017 požiadal Prešovský samosprávny kraj o jeho vyjadrenie, bolo v prvom rade na žalobkyni, aby preukázala naliehavý právny záujem na tomto spore, ak právo vymenovať a odvolať štatutára je v právomoci zastupiteľstva samosprávneho kraja (§ 11 ods. 2, písm. h) zák. č. 302/2001 Z.z.). Napadnutý rozsudok považuje žalovaný za vecne správny, podanie odvolania žalobkyňou za nedôvodné, preto žalovaný navrhuje rozsudok potvrdiť a žalobkyňu zaviazať k trovám odvolacieho konania vo výške 100 %. 11. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa ako odvolateľka podaním vyjadrenia zo dňa 13.04.2018. Podľa žalobkyne žalovaný svojím vyjadrením potvrdil skutočnosti, ktoré zistil kontrolný orgán, Inšpektorát práce Prešov, Protokol č. P.-XX-XX-X.X/ S.- G., B.-XX zo dňa 09.05.2017, Bl, na základe ktorého bolo konštatované, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu ust. § 64 ods.2 Zákonníka práce -zákazu výpovede. Ďalej uviedla, že žalovaný nesplnil opatrenie Inšpektorátu práce Prešov, bod a.) a neodstránil vo vzťahu k nej, ako žalobkyni príčiny uplynutia výpovednej doby 02.02.2017. Okrem tohto dôvodu neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, sú aj iné dôvody neplatnosti výpovede, ktoré sú uvedené v jej vyjadrení zo dňa 01.04.2017 a Doplnení žaloby zo dňa 05.10.2017, ktoré súd ničím nevyvrátil. Žalobkyňa má vecnú aj procesnú legitimáciu brániť si súdnou cestou svoje práva a uplatňovať si hmotné práva z neplatného rozviazania pracovného pomeru - výpoveďou. Jej práva sú spochybňované žalovaným a súdom tým, že nemám naliehavý právny záujem, čo je nehorázne voči človeku, ktorý má pred dôchodkovým vekom, invalidného manžela a prístup k zamestnaniu obmedzený. Z petitu žaloby je zrejme, čoho sa žalobkyňa žalobou domáha. 12. K vyjadreniu odvolateľky podal žalovaný vyjadrenie dňa 04.07.2018, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 17.01.2018 k podanému odvolaniu žalobkyne zo dňa 15.12.2017, v ktorom poukázal, že Inšpektorát práce nariadil opraviť registračný list žalobkyne opravou dátumu zániku samotného poistenia, ako aj v potvrdení o zamestnaní a tento nedostatok bol v stanovenej lehote odstránený. Výpovedná doba u žalobkyne mala skončiť dňom 31.10.2016, avšak v posledný deň výpovednej doby sa žalobkyňa stala práceneschopnou, o tejto skutočnosti sa žalovaný dozvedel až dňa 07.11.2016, čo bolo dokumentované v našom podaní zo dňa 17.01.2016 (je to vyznačené na doklade o PN), pričom zákon stanovuje zamestnávateľovi povinnosti vyplývajúce (§ 231 ods. 1, písm. b, bod 1 zák. č.461/2003 Z. z.) najneskôr do 8 dní od zániku poistenia odhlásiť zamestnanca a do 3 dní podať elektronické podanie evidenčného listu. Žalovaný si riadne a včas plnil zákonom stanovenú povinnosť a na druhej strane žalobkyňa neskoro oznámila žalovanému svoju PNS, preto uvedenú nesprávnosť vyvolala teda samotná žalobkyňa a táto skutočnosť mala iba dopad na ustálenie posledného dňa skončenia výpovednej doby, nie však na samotnú výpoveď. Súd prvej inštancie žalobu zamietol nie z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, ale z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu ako základnej procesnej podmienky pri určovacej žalobe. V tejto súvislosti žalovaný opätovne zopakoval a poukázal na to, čo už uviedol v jeho podaní zo dňa 17.01.2018, že podmienkou, aby žalobkyňa mohla naďalej zotrvať v pozícií Q. je existencia kladného rozhodnutie samotného zriaďovateľa (Prešovský samosprávny kraj) pre výkon tejto funkcie, ktorým žalobkyňa ale nedisponuje. Žalovaný opätovne skonštatoval, že napadnutý rozsudok považujeme za vecne správny, podanie odvolania žalobkyňou za nedôvodné, preto navrhuje rozsudok potvrdiť a žalobkyňu zaviazať k trovám odvolacieho konania vo výške 100%. 13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky P..Ú. XX/XX). 16. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s ust. § 234 ods. 2 C.s.p., pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k zamietnutiu návrhu, keď sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijať iný právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd a konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. 17. Je potrebné zdôrazniť, že odvolateľ v odvolaní odkazuje na jednotlivé svoje predchádzajúce podania a vyjadrenia, ide však v tomto prípade o skutočnosti, ktoré už boli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite vysporiadal. 18. V zmysle ustanovení § 3 ods. 1 písm. e), ods. 2 a 5 zákona č. 552/2003 Zb. v spojení s ustanovením § 42 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce existuje medzi funkciou Q. žalovaného, z ktorej bola žalobkyňa odvolaná, jeho pracovným pomerom so žalovaným a postupom zriaďovateľa žalovaného vzájomná previazanosť, keď s osobou vymenovanou zriaďovateľom žalovaného do funkcie štatutárneho orgánu žalovaného sa zakladá pracovný pomer písomnou pracovnou zmluvou až po takomto jej vymenovaní. Táto vzájomná previazanosť funkcie štatutárneho orgánu žalovaného a jeho pracovného pomeru so žalovaným ale zároveň ich vzájomná odlišnosť sa prejavuje aj v otázke skončenia funkcie štatutárneho orgánu a skončenia jeho pracovného pomeru so žalovaným. 19. Odvolací súd je názoru, že odvolaním žalobkyne Prešovským samosprávny krajom, ako zriaďovateľom žalovaného, z funkcie Q. predstavovalo výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce pre výpoveď z pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. 20. V predmetnej právnej veci bolo dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa bola uznesením zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja č. 217/2015 zo dňa 25.08.2015 odvolaná z funkcie Q. žalovaného a následne dňa 17.08.2016 bola žalobkyni daná zo strany žalovaného výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce z dôvodu, že prestala spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce, ktorú však žalobkyňa odmietla prevziať osobne. V súlade s už vyššie uvedeným a v zhode s názorom súdu prvej inštancie, považuje odvolací súd takýto postup žalovaného za zákonný. 21. Čo sa týka preskúmania dôvodnosti odvolania žalobkyne z funkcie Q. žalovaného uznesením zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja, tu odvolací súd poukazuje, že v civilnom súdnom konaní vedenom o návrhu na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je súd oprávnený preskúmavať dôvodnosť takéhoto uznesenia zastupiteľstva samosprávneho kraja a to ani v prípade, že toto uznesenie bolo fakticky podkladom pre namietanú výpoveď z pracovného pomeru. Vymenovanie a odvolanie štatutárneho orgánu právnickej osoby zriadenej štátnym orgánom patrí v tomto konkrétnom prípade v zmysle ustanovení zákona č. 552/2003 Z. z. do právomoci zastupiteľstva samosprávneho kraja. Súd je oprávnený výsledok výkonu tejto právomoci preskúmať len zákonom stanoveným spôsobom /napr. v správnom súdnictve/. Preskúmavaním výsledku výkonu právomoci iného orgánu nad zákonom stanovený rámec by súd neprípustným spôsobom zasiahol do právomoci iného orgánu a došlo by k porušeniu zásady prezumpcie správnosti správneho aktu, podľa ktorej i vadný správny akt, ktorý nie je nulitný, sa pokladá za bezvadný, pokiaľ nie je zákonom stanoveným postupom zrušený alebo zmenený. 22. Nepresnosť v dátume skončenia pracovného pomeru, ktorý žalobkyňa namietla v odvolaní na základe zistenie Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 09.05.2017, nie je podľa odvolacieho súdu relevantným dôvodom pre učenie neplatnosti výpovede vzhľadom na to, že k uvedenému pochybeniu žalovaného došlo na základe konania žalovanej, ktoré oneskorene nahlásila svoju práceneschopnosť, pričom ako z vyjadrení žalovaného vyplýva, tento uvedený nedostatok odstránil, o čom následne informoval Inšpektorát práce Prešov. 23. Odvolací súd taktiež nezistil také procesné pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré by malo za následok vyššie uvedené právne posúdenie zisteného skutkového stavu. 24. Odvolací súd je toho názoru, že zo skutočností a dôkazov produkovaných pred súdom prvej inštancie súd prvej inštancie vyvodil skutkový záver, ktorý zodpovedá postupu podľa § 215, § 216 C.s.p.. Realizované dôkazy súd prvej inštancie aj zodpovedajúco zásadám vyplývajúcim z § 191 C.s.p. vyhodnotil. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dôsledne a komplexne vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie v predmetnej veci. Preto akékoľvek ďalšie závery odvolacieho súdu by boli už len duplicitné vo vzťahu k záverom, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia. 25. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny, zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľky podané žiadne námietky. 26. Odôvodnenie podaného odvolania odvolací súd tak vyhodnotil ako nedôvodné a preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % a zároveň žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením. 28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).