Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 12Co/24/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207514 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317207514.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: Q. J.. J.., R. XX, XXX XX U., O.: XX XXX XXX, zast. JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, AK Kukorelliho 1505/50, 066 01 Humenné, proti žalovanému: H. J., F. E., XXX XX H., O.: XX XXX XXX, o zriadenie vecného bremena - práva prechodu a prejazdu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 7C/31/2017-152 z 27.06.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok. II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/ CSP, § 123, § 129 ods. 1, ods. 2, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 3, § 151n ods. 1, ods. 2, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 OSP. 3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, súdu o tom, že sa zriaďuje vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku registra „C" parcelného čísla XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX zapísaného na LV č. XXX pre katastrálne územie U., v práve prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami cez pozemok registra „C parcelného čísla XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, zapísaného na LV č. XXXX pre katastrálne územie U., obec U., okres U.. 4. V danom spore ide o žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ktorou sa žalobca ako oprávnený z vecného bremena domáha určenia, že mu vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez nehnuteľnosť žalovaného. Ide teda o situáciu, kde vecné bremeno nie je zapísané v katastri nehnuteľností a žalobca napriek tomu tvrdí, že existuje, pretože podľa neho toto vecné bremeno vydržal. Ide teda o určenie existencie vecného bremena doteraz nezapísaného v katastri nehnuteľností, z čoho možno vyvodzovať naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP na podanie takejto žaloby. 5. Súd mal za preukázané a nesporné, že žalovaný je vlastníkom pozemku vo vzťahu, ku ktorému sa žalobca domáha určenia, že vydržaním nadobudol právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami cez pozemok žalovaného za tým účelom, aby mohol účelne využívať svoj pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve a je susediacim pozemkom k pozemku vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný do vlastníctva pozemok nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 03.07.2012. 6. Ďalej mal súd za preukázané, že bezprostredným právnym predchodcom, t.j. vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X, kat. územie U., bola spol. T. spol. s r.o., kde štatutárny orgánom tejto spoločnosti bol pán D. T., ktorý je štatutárnym orgánom aj žalobcu. X. Pán D. T. ako konateľ firmy T., s.r.o. požiadal mesto U. o stavebné povolenie na stavbu S. č. súp. XXXX - stavebné úpravy + prístavba na pozemku p.č. KN XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, k.ú. U. a rozhodnutím mesta U. zo dňa XX.XX.XXXX bolo vydané dodatočné povolenie s určením podmienok pre dokončenie stavby, v ktorom v bode XX.XX bola akceptovaná pripomienka W. J., že prístupová cesta k prístavbe smeruje cez školský dvor. V rozhodnutí stavebného úradu bolo uvedené, že prístup k stavbe z ul. U. bude po pozemku parc. č. KN XXXX/X, ktorý je vo vlastníctve stavebníka. 8. Dňa 05.12.2006 na E. úrade, oddelení výstavby, územného plánu a životného prostredia v U. sa uskutočnilo rokovanie vo veci prerokovania žiadosti žalovaného o osadenie dopravnej značky „Zákaz vjazdu všetkých vozidiel“ na pozemku žalovaného na U. ulici. Na rokovaní bol prítomný aj konateľ spoločnosti T. spol. s r.o. U. pán D. T.. Bolo prijaté rozhodnutie o osadení uvedenej značky na pozemku žalovaného. Následne žalovaný upozorňoval príslušné orgány na nerešpektovanie osadeného dopravného značenia. 9. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a v prvom rade namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní. 10. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide - rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004. 11. V danom spore sa žalobca domáhal určenia, že nadobudol vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami cez pozemok, ktorý je vo vlastníctve žalovaného. Napriek žalovaným namietanej skutočnosti, že správcom jeho predmetného nehnuteľného majetku je U. I. v U., tak vlastníkom nehnuteľnosti je žalovaný. Zriadenia vecného bremena, resp. učenia nadobudnutia vecného bremena vydržaním v prípade práva vzťahujúceho sa na nehnuteľnosť sa možno domáhať iba voči vlastníkovi nehnuteľnosti, teda súd dospel k záveru, že na strane žalovaného je daná pasívna vecná legitimácia v konaní. 12. V ďalšom žalovaný namietal, že nepreukázanie splnenia podmienok pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v prechode a prejazde, a to vydržaním, že nebol dodržaný čas dobromyseľnosti výkonu daného práva 10 rokov. 13. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníctva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec, ktorá je individuálne určená. K zákonným predpokladom vydržania patria: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho aby sa o tom muselo rozhodnúť. Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe, c) spôsobilosť predmetu vydržania. 14. Vydržať vlastnícke práve môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama osebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotené objektívne, preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť okrem iných spôsobov aj výkonom práva, t.j. vydržaním pri splnení zákonných podmienok podľa § 134 Občianskeho zákonníka. 15. Medzi typické prípady vecných bremien patrí právo prejazdu, prechodu cez cudzí pozemok. K vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu nestačí iba faktický výkon tohto práva ale oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že k veci mu právo prináleží. Dobrá viera ale nemôže byť založená na subjektívnych okolnostiach, ale musí existovať i nejaký právny dôvod a to taký, z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že na jednej strane jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom. 16. Na úspech žaloby vo veci vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí preukázať, že niekto chodí po ustanovenú vydržaciu dobu cez cudzí pozemok. Cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Taký držiteľ je len ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ich spôsobiacich) nevie a nemusí vedieť, môže však ísť o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby, kedy titul tu vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (Ro NS ČR z 22.10. 2002, sp. zn. 22 Cdo 929/2001). 17. Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo naňho riadne prešlo. 18. Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t. j. podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel od počiatku o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Z ustanovenia § 151o ods. 1 OZ vyplýva, že nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je (medziiným) existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. 19. Ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí s ústnou informáciou prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľností a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu toto právo patrí, pretože pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, aby si existenciu tohto práva, príp. právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil (Ro NS ČR z 18. 2. 1999, sp. zn. 2 Cdon 431/1996). 20. Súd na základe vykonaného dokazovania potom dospel k záveru, že k naplneniu zákonných podmienok pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) žalobcom nedošlo, pretože chýba v tomto prípade existencia dobromyseľnej a oprávnenej držby a výkon práva v zákonom určenej dobe. Podľa tvrdenia žalobcu právnym dôvodom vzniku vecného bremena bolo vydržanie práva zodpovedajúceho prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaného do výkonu ktorého vstúpil po svojom právnom predchodcovi spoločnosti T.., ktorá toto právo v dobrej viere vykonávala minimálne od roku XXXX a vo výkone tohto práva po nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku parc. č. XXXX/X aj pokračoval. V konaní nebolo preukázané, na základe akého právneho titulu začal právny predchodca žalobcu vykonávať právo prechodu a prejazdu cez predmetnú nehnuteľnosť. 21. V tomto smere bol súd toho názoru, že ak v roku XXXX začal právny predchodca žalobcu spol. T. spol. s.r.o. (konateľom tejto spoločnosti bol D. T., ktorý je aj štatutárnym orgánom žalobcu) v dobrej viere vykonávať právo prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaného, tak už minimálne od decembra XXXX nemohol byť dobromyseľný vo výkone tohto práva a to vzhľadom na stavebné konanie, ktoré bolo vedené na jeho návrh, kde v zmysle rozhodnutia stavebného úradu mal ako prístupovú cestu k stavbe využívať pozemok v jeho vlastníctve a nie pozemok - parcelu č. XXXX/X, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. V decembri XXXX bol právny predchodca žalobcu aj účastníkom rokovania v zmysle záverov ktorého bola na predmetnom pozemku žalovaného osadená značka zákaz vjazdu, t.j. od uvedeného času právny predchodca žalobcu musel si byť vedomý toho, že mu právo prechod a prejazdu cez predmetnú nehnuteľnosť nepatrí. 22. Žalobca pozemok parc. č. XXXX/X nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX a to v čase, keď na pozemku žalovaného parc. č. XXXX/X bola osadená značka zákaz vjazdu, pričom štatutárnym orgánom žalobcu je pán D. T., ktorý ako súd vyššie uviedol bol aj konateľom právneho predchodcu žalobcu. Vzhľadom na uvedené okolnosti súd je toho názoru, že žalobca pri nadobudnutí vlastníckeho práva nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patrí aj právo prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaného. Žalobca teda od počiatku uchopenia sa vlastníckeho práva k pozemku parc. č. XXXX/X vedel o skutočnostiach objektívne spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu patrí právo prechodu a prejazdu cez pozemok parc. č. XXXX/X. 23. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol. 24. V danom spore zo strany žalobcu boli na vykonanie ešte navrhnuté ďalšie dôkazy a to takým spôsobom, aby sa súd oboznámil s LV na ktorom je zaevidovaný pozemok parc. č. XXXX/X najmenej od roku XXXX a následne aby vykonal výsluch svedkov a to všetkých štatutárnych orgánov vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti. Zo strany žalobcu súdu list vlastníctva nebol predložený a ani neboli označené a bližšie špecifikované osoby, ktoré by súd mal ako svedkov vypočuť. 25. V tomto smere súd poukázal, že dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti žaloby bolo na samotnom žalobcovi. Vzhľadom na neurčitosť navrhovaných dôkazov súd ich vykonanie v konaní nepripustil. 26. Súd taktiež poukázal, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť strany sporu, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. 27. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu ( rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo 6/2010 z 22.09.2010). 28. V civilnom sporovom sa totiž uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. 29. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP. V odvolaní uviedol, že právnym titulom, od ktorého sa odvodzuje jeho dobromyseľnosť a dobromyseľnosť jeho právnych predchodcov je projektová dokumentácia ako aj kolaudačné rozhodnutie, kedy pozemok parc. č. XXXX/X -. zastavané plochy a nádvoria o výmere X.XXXmX, zapísaný na LV XXXX, k.ú. U., bol súčasťou funkčného celku, ktorý pozostával zo spojených stavieb (teraz vo vlastníctve strán sporu) a priľahlých pozemkov, ktoré boli z časti správcom konkurznej podstaty predané právnemu predchodcovi žalobcu. Informačný deficit žalobcu o právnom titule, od ktorého odvodzuje svoju dobromyseľnosť, súd odstraňoval uložením povinnosti žalovanému predložiť tieto informácie do spisu, kde podľa odvolateľa možno hodnotiť konanie žalovaného, ktorý do spisu predložil rozsiahlu projektovú dokumentáciu súvisiacu s predmetnými nehnuteľnosťami, avšak bez listiny, na ktorú poukazoval žalobca, za nekorektné a zavádzajúce. Súčasne súdu vytýkal, že sa s touto skutočnosťou v odôvodnení svojho rozsudku nedostatočne vyporiadal. Navrhol teda napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 30. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, lebo súdu na jeho výzvu predložil všetky listinné dôkazy, ktoré v dispozícii má, pričom kolaudačným rozhodnutím, na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný nedisponuje. 31. Ďalšie podania strán dané neboli. 32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). 33. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 34. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci a inou vadou, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05). 35. Žalobca tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). 36. Žalobca ešte tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 37. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje. 38. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol žiadne námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia. 39. Pokiaľ ide o námietku o nedostatočnosti zdôvodnenia odvolaním napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 40. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).