Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 15Co/68/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317209115 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317209115.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: P. C., G.. XX. X. XXXX, K. XXX/XXX, XXX XX I., právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, Kukorelliho 1505/50, 066 01 066 01 Humenné, IČO: 42 033 063, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžová 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, o určenie, že úver z úverovej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. XCpsXXX/XXXX-XXX zo dňa 2. júla 2018 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že úver z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 22.5.2013, uzavretej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, je bezúročný a bez poplatkov. Zároveň žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. Vychádzal zo žaloby, doručenej prvoinštančnému súdu dňa 4.10.2017, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že úver z Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 22.5.2013, je bezúročný a bez poplatkov. Na jej základe veriteľ poskytol dlžníkovi spotrebiteľský úver vo výške 11 800 Eur a dlžník sa tento úver zaviazal splatiť 120 mesačnými splátkami po 176,44 Eur, s termínom konečnej splatnosti 15.5.2023. Poukázal na to, že zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia §9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ), ktorých neuvedenie zákon sankcionuje tým, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, konkretizujúc ustanovenie §9 ods. 2 písm.i/ ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ. Naliehavý právny záujem odvodzoval od zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné vyhovieť, aplikujúc ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 1 ods.2, § 2 písm. b/, d/, § 9 ods.2 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tiež § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 4. Mal za preukázané, že dňa 22.5.2013 bola uzavretá spotrebiteľská úverová zmluva č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi bezúčelový úver vo výške 11 800 EUR pri fixnej úrokovej sadzbe do splatnosti úveru 12,9% ročne. Žalobca sa zaviazal úver splatiť 120 anuitnými splátkami po 176,44 EUR mesačne a uhrádzať aj poplatok za správu úverového účtu 1,99 EUR mesačne. Termín splatnosti prvej splátky bol 17. 6. 2013 a poslednej 15. 5. 2023. Každá ďalšia splátka je splatná k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Výška RPMN bola 14,23% a priemerná hodnota RPMN bola 13,79%. Celkovo sa žalobca zaviazal žalovanému zaplatiť sumu 21 411,60 EUR (článok 1. Zmluvy). Podľa výpisu z účtu žalobcu za mesiac jún 2013, dňa 17. 6. 2013 bola zrazená z jeho účtu na splátku úveru suma 176,44 EUR. Žalobca úver spláca. V danom úverovom vzťahu vystupuje ako spotrebiteľ v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ zák. č. 250/2007 Z.z., ako aj v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. a taktiež aj v zmysle článku 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Preto je nutné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom zákonníku v § 52 a nasl., Zákon o ochrane spotrebiteľa, ako aj smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 5. Uzatvorená úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a predpokladoch potrebných pri jej výpočte, výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, j/, k/ zákona). V súlade s ustanovením §11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tomto prípade z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluva o úvere neobsahuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch podľa § 9 ods. 2 písm. k/, a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba celkový počet splátok a výška mesačnej splátky, bez rozlíšenia, z čoho takáto splátka pozostáva, bez rozlíšenia istiny, riadnych úrokov, poplatkov a iných súm a ich termínov. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením a s cieľom tejto právnej úpravy. Žalobca mal ako dodávateľ priamo zo zákona povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úver určito, jasne a zrozumiteľne uviesť výšku úrokov, výšku poplatkov a to priamo v zmluve a priamo aj pri mesačných splátkach pod sankciou straty práva na úroky a poplatky. Súd prvej inštancie pri tom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.11.2014 vo veci sp. zn. XCo/XXX/XXXX a rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. XXC/XXX/ XXXX zo dňa 09.02.2016, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 02.02.2016, Okresného súdu Prešov sp. zn. XXC/XX/XXXX zo dňa 10.02.2016, Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 01.12.2015, Krajského súdu v Trnave sp. zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 27.09.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 12.10.2016, Krajského súdu v Žiline sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 26.01.2017, Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. XCsp/XX/ XXXX zo dňa 07.03.2017, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/198/2016 zo dňa 29.11.2016, Krajského súdu Žilina sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, Krajského súdu Trnava sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX, sp. zn. XCo/XXX/XXXX, sp. zn. XCo/XXX/XXXX, sp. zn. XXCo/XX/ XXXX, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX. 6. Vo vzťahu k právnemu názoru, vyjadrenému v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci R.-XX/XX, I. R. A., Q..A.. c/a C. K.Í. súd prvej inštancie konštatoval, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Zákon nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. K zrejmému konfliktu medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch prvoinštančný súd uviedol, že v prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Obdobný názor vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku pod sp.zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 8. 12. 2016. Súd prvej inštancie je preto názoru, že napriek citovanému rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. S uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX sa súd prvej inštancie v tomto prípade nestotožnil, pretože Najvyšší súd SR založil svoj výklad len na teleologickom výklade zákona č. 129/2010 Z.z., vychádzal z úmyslu zákonodarcu, vyjadreného v dôvodovej správe, implementovať Smernicu 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 bez toho, aby skúmal, či Smernica bola implementovaná správne. Smernica však bola implementovaná odchylne, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že zákon č. 279/2017 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s účinnosťou od 1. 5. 2018 bol novelizovaný, pričom podľa komentára vyvstala potreba novely, pričom ide o legislatívno-technickú úpravu v nadväznosti na zabezpečenie súladu so Smernicou 2008/48/ES v nadväznosti na závery Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci R.-XX/XX I. R. A., Q..A../. K.. Citovaná novela je však účinná až od 1. 5. 2018, teda jej účinky nemožno retroaktívne aplikovať na daný zmluvný vzťah. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym, ale aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity. V záujme zachovania právnej istoty a vzhľadom na zákaz retroaktivity súd poukazuje na súdnu prax, v ktorej obdobné zmluvy boli posudzované ako bezúročné a bez poplatkov a to aj po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, ktoré navyše pre rozhodnutie v danej veci nie je záväzné, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 5. 2018 sp. zn. XXCo/XX/XXXX, rozsudky Krajského súdu v Prešove zo dňa 5. 4. 2018 sp. zn. XCo/XX/XXXX, Krajského súdu v Prešove zo dňa 1. 3. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX, Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 4. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX. 7. V danom prípade taktiež mal súd prvej inštancie za to, že v zmluve o úvere nie sú uvedené všetky predpoklady, ktoré žalovaný využil pre výpočet RPMN, čomu nasvedčuje to, že v zmluve nie je uvedená správna výška RPMN. V predmetnej zmluve bola uvedená RPMN vo výške 14,23 %, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 14,17%, pričom výpočet prvoinštančný súd realizoval prostredníctvom on-line kalkulačky. V zmluve je nesprávne uvedená RPMN a teda zmluva neobsahuje všetky predpoklady, ktoré boli použité pri výpočte RPMN, čo má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku aj z uvedeného dôvodu, poukážuc tiež v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 25. 4. 2017 a ďalšie. 8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa §11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalobca tak má žalovanému vrátiť len sumu reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy s poukazom na vnútroštátnu judikatúru v obdobných veciach. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že úver je bez úrokov a bez poplatkov, pretože je potrebné, aby bola vyriešená otázka, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, čím sa status žalobcu stane istejším, keďže nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá žalovanému nepatrí. Navyše v danej veci bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu nespočíva na žalobcovi, keďže tento vyplýva priamo zo samotného ustanovenia §11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré je procesným ustanovením, z ktorého vyplýva právo spotrebiteľa domáhať sa na súde určenia, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Toto právo spotrebiteľovi vyplýva aj z ustanovenia § 3 ods. 5 Zák. č. 250/2007 Z.z., v zmysle ktorého sa spotrebiteľ môže domáhať ochrany svojho práva na súde. 9. Napokon súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 255 CSP a § 262 ods.1 CSP, keďže v danej veci súd žalobe vyhovel a preto žalobcovi priznal aj plnú náhradu trov konania, pričom o výške tejto náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný písomným podaním zo dňa 17.8.2018, ktorým navrhol zmeniť rozhodnutie tak, že súd žalobu o určenie, že úver z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 22.05.2013 (ďalej len „zmluva") je bezúročný a bez poplatkov v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania, a to z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. 11. K záveru súdu o naliehavom právnom záujme a intertemporalite právnych noriem odvolateľ uviedol, že ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. vstúpilo do účinnosti až dňa 1.1.2018. V čase podania žaloby táto právna úprava absentovala. S právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že ide o procesné ustanovenie, na ktoré sa vzťahuje princíp okamžitej aplikability sa odvolateľ nestotožnil s prihliadnutím na pôvod tohto ustanovenia v hmotnoprávnom predpise, ktorý predpokladá aj jeho hmotnoprávny charakter. Navyše, predmetné ustanovenie zakotvuje subjektívne právo spotrebiteľa domáhať sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti žalobou na súde. Neupravuje postup sporovej strany, ani postup súdu v súdnom konaní. Základ celého problému podľa odvolateľa spočíva aj v tom, že novela zákona č. 129/2010 Z. z., uskutočnená zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým bol doplnený § 11 ods. 4, nemá explicitné intertemporálne ustanovenie, ktoré by riešilo aplikabilitu novelizovanej právnej normy. Poukázal na možnosť priznania pravej retroaktivity predmetnému ustanoveniu, ktorá je v právnom poriadku SR všeobecne neprípustná a dôsledkom by bolo porušenie princípu právnej istoty. Použitie tohto princípu na hmotnoprávne ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. je tým pádom právne neakceptovateľné. Použitím ďalej ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., na ktoré sa žalobca vo svojich písomných, ani ústnych vyjadreniach ani raz neodvolal, došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keďže sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Spôsob, akým súd prvej inštancie suploval procesnú obranu žalobcu, ktorý má ukončené právne vzdelanie a bol zároveň zastúpený advokátom, hraničí podľa odvolateľa s porušením princípu rovnosti sporových strán, princípom kontradiktórnosti konania a koliduje so základným právom žalovaného na súdnu ochranu. Žalovaný nerozporoval, ani nerozporuje, že žalobca vystupuje v danom zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ. Niekoľkokrát však v súdnom konaní logicky poukázal na skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy bol žalobca študentom práva a zároveň konateľom v spoločnosti Q. P. A..P..U.., ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj -poskytovanie úverov alebo pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt. Žalobca vykonáva funkciu štatutárneho orgánu tejto spoločnosti odo dňa 16.8.2008, pričom spoločnosť poskytuje úvery odo dňa 15.5.2010. Z uvedeného dôvodu sa u žalobcu predpokladá informovanosť na kvalitatívne vyššej úrovni, preto by mal súd jeho správanie posudzovať prísnejšie. Je pritom nevyhnutné rozlišovať status spotrebiteľa, a to na každý konkrétny prípad. Podotýkame, že žalobcovi v čase vzniku zmluvného vzťahu vôbec neprekážala absencia rozpísania splátok v zmluve, a ani sa odstránenia tohto "nedostatku" následne nedomáhal. Žalobca mal pritom k dispozícii viacero možností v zmysle čl. 5 bodu 5.2. zmluvy, čl. 5 bodu 5.3. zmluvy, podľa čl. 5 bodu 5.4. zmluvy. Žalobca však žiadnu z týchto možností, ktoré mu vyplývajú priamo zo záverečných stanovení zmluvy nevyužil. Až po niekoľkých rokoch po uzatvorení zmluvy, keď sa navyše sám dostal do omeškania, začal náhle pociťovať ujmu na svojej informovanosti, ktorá má byť odškodnená tým, že súd určí jeho úver za bezúročný a bez poplatkov. 12. Rozhodujúcim argumentom, pre ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci je podľa žalovaného skutočnosť, že znenie zákona č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2 v rozhodnom znení nevyžaduje rozčlenenie mesačnej splátky spotrebiteľského úveru na jednotlivé zložky dlhu osobitne. V prospech tohto záveru odvolateľa svedčí jazykový výklad v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. T.. Ú. XX/XXXX zo dňa 4.5.2010; gramatické znenie zákonného ustanovenia, ktoré zakotvuje požiadavku na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme uvedenia „výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom je zrejmé, že zákon neustanovuje povinnosť rozčleniť splátku na časť prislúchajúcu na istinu, časť prislúchajúcu na úroky a časť prislúchajúcu na poplatky s ich jednotlivými splatnosťami. Uvedené potvrdzuje aj návrh novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra 2015, z ktorej vyplýva, že za právneho stavu ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy a ani za súčasného právneho stavu zákon o spotrebiteľských úveroch od veriteľa nevyžadoval zahrnúť všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého písm. k, resp. súčasného písm. i) taktiež nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký podiel z jednotlivých splátok pripadá na uhradenie istiny a úrokov. Ďalej to podľa odvolateľa potvrdzuje aj výklad rozhodných ustanovení vládou SR v rámci písomného vyjadrenia k Smernici XXXX/XX/ES listom z 11.5.2015 značka XXXXX/Os/XXXX/AC, podľa obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. XCo/XX/XXXX-XX zo dňa 2.5.2017; ďalej schválený vládny návrh zákona z 12.10.2017, ktorým sa dopĺňa a mení zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách. Na margo jazykového výkladu okresného súdu odvolateľ poukázal na skutočnosť, že splátku úveru je možné tiež inými slovami označiť ako splátku istiny, úroku a poplatkov, keď samotná splátka úveru sa môže (ale nemusí) skladať z istiny, úroku a prípadných poplatkov. Z jazykového výkladu v spojení s výkladom logickým a teleologickým jednoznačne vyplýva, že vetná skladba: „zmluva musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a prípadných poplatkov" len bližšie určuje obsah splátky. V žiadnom prípade nie je možné odvodiť od tohto znenia, že sa má jednať o rozčlenenie splátky na výšku istiny, výšku úrokov a výšku poplatkov. Žalovaný je toho názoru, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné vykladať v súlade so Smernicou, nakoľko táto Smernica bola týmto zákonom transponovaná do právneho poriadku SR. 13. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v zmluve o úvere nie sú uvedené všetky predpoklady, ktoré žalovaný využil pre výpočet RPMN, čomu údajne nasvedčuje to, že v zmluve nie je uvedená správna výška RPMN. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že tento záver súdu prvej inštancie nie je správny, o čom jasne svedčí aj čl. 1 bod 1.2, predmetnej úverovej zmluvy, kde sú uvedené všetky požadované predpoklady pre výpočet RPMN a to výška úveru: 11800,00 EUR, výška splátky: 176,44 EUR, jej interval: mesačne v 15. deň kalendárneho mesiaca, počet splátok: 120, výška úrokovej sadzby: fixná do splatnosti 12,9 % p. a., prípadné poplatky: poplatok za správu úverového účtu 1,99 EUR/mesačne. Túto skutočnosť žalovaný preukázal aj na pojednávaní zo dňa 5.6.2018. Podotkol, že žiadny právny predpis nezakotvuje právnu relevanciu výpočtu RPMN podľa kalkulačiek z v rozsudku uvedených webových stránok, na ktoré poukázal súd i žalobca. Tieto výpočty sú často nepresné, keďže nezohľadňujú tak dôležité faktory, akými sú bankové dni, štátne sviatky a pod. Obdobne poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov. 14. K odvolaniu žalovaného sa elektronickým podaním zo dňa 17.9.2018 vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Okrem už v konaní uvedeného potvrdil, že naliehavý právny záujem na žalovanom určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere žalobca má a existencia žalobcovho naliehavého právneho záujmu je jednoznačne daná. Ak žalovaný poukázal na možnosti žalobcu po uzatvorení od úverovej zmluvy odstúpiť a iné, tieto považoval len za účelovú obranu žalovaného. Ďalej poprel tvrdenie, že by sa dostal do omeškania, nakoľko sa dostal do omeškania iba v roku 2015 a následne už žiadne omeškanie žalobcu nenastalo a neexistuje ani v súčasnosti. Ďalej poukázal na to, že žalovaným je banka ako finančná inštitúcia s neporovnateľným finančným zázemím, krytím a aj odbornými vedomosťami, zamestnávajúca možno aj desiatky právnikov a títo vyhotovujú zmluvy, pričom si v nich banka neplní svoju notifikačnú povinnosť informovať svojich klientov v súlade s platnými právnymi predpismi, čím získava na úkor svojich klientov - spotrebiteľov neoprávnený prospech. Takéto nekalé konanie banky treba bez pochýb sankcionovať v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a s týmto nemá žiaden súvis to, kedy začal žalobca „pociťovať ujmu na svojej informovanosti“. Zákonom danú informovanosť mu mal žalovaný poskytnúť v čase pred uzatvorením úveru a jej nedostatok nemožno vyžadovať suplovaním žalobcom. Ak žalovaný zotrváva na správnosti výpočtu RPMN, mal toto svoje tvrdenie súdu prvej inštancie aj relevantne preukázať, čo však žalovaný neurobil a teda neuniesol dôkaznú povinnosť svojich tvrdení. 15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 CSP a contrario), súc tak viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 CSP). 16. Po preskúmaní spisu dospel odvolací súd k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje základné obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Spotrebiteľ v zásade v zmluvných vzťahoch uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť, komplexnosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ, špecializujúci sa v predmetnom obore, pripraví v písomnej podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa neboli naplnené. Dodávateľ ako odborník mal postupovať pri predkladaní spotrebiteľskej úverovej zmluvy v zmysle zákonnej úpravy a musel vedieť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. (k 22.5.2013) 17. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch ich vyčíslením. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam, keďže prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalobca ako spotrebiteľ v danom prípade túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo XXX/XXXX). 18. Odvolací súd, rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci R.-XX/XX, v zmysle ktorého článok 10 odsek 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 odsek 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. 19. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. XSžo/XX/XXXX. 20. Odvolací súd k danej problematike odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove v znení: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. XSžU., porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Z.z. rozsudok NS SR vo veci XCdo/ XXX/XXXX). Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, odporoval by princípu právnej istoty, nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci R.-XX/XX, keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).“ 21. Odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. X R. zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov. 22. Pokiaľ ide o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, v jeho znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu ustanovenia § 11 aj pred 22.5.2013. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a dôsledkoch nedodržania tejto zákonnej náležitosti v spotrebiteľskej zmluve. Ak teda súd pri svojom rozhodovaní postupuje v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý a správny. 23. K argumentácii odvolateľa, týkajúcej sa priemerného spotrebiteľa, resp. poukázania na znalosti práva žalobcu a jeho skúsenosti s poskytovaním úverov, odvolací súd dáva do pozronosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013, sp.zn. X M. R., v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného konštatoval, že kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života odporuje požiadavka detailnej znalosti právnych predpisov, t.j. zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany spotrebiteľa. Zodpovednosť, ako už bolo vyššie uvedené, za obsahovú správnosť spotrebiteľskej zmluvy je na dodávateľovi. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že v danej právnej veci nie sú žiadne pochybnosti , že predmetná zmluva o úvere je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom, že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Spotrebiteľ tak prijíma podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu a bez časového stresu podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvu neuzavrie. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu bez ohľadu na jeho vzdelanie, či oblasť pôsobenia. 24. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.4.2018, sp.zn. X R. XX/XXXX a iné, v ktorých vyslovil právny názor, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky, odvolací súd poznamenáva, že dané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci nemožno aplikovať a pri rozhodnutí z nich vychádzať. Vo všeobecnosti záväzné stanovisko k spornej otázke, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý do 30.4.2018, t.j. do prijatia zákona č. 279/2017 Z.z., (účinný od 1.5.2018) za bezúročný a bez poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, doteraz nedala najvyššia súdna autorita. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. T.. Ú. XXX/XXXX, v ktorom Ústavný súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Jedným dychom však odvolací súd dodáva, že protichodné právne závery, vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. T.. Ú. XX/XX, T.. Ú. XXX/XX). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému a v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva a to aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. 25. Odvolací súd s poukazom na uvedené potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1,2 CSP. 26. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech a má tak nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).