Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3CoE/71/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8708200667 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8708200667.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátskou kanceláriou, Pajštúnska 5, Bratislava proti povinnému: R. O., Y.L.: XX XXX XXX, B. XXXX/XX, O. O., o vymoženie 203,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 14Er/21/2008-14 zo dňa 27.6.2016, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje uznesenie. II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal súdnemu exekútorovi JUDr. Jaroslavovi Mrázovi, Exekútorský úrad Bratislava, náhradu trov exekúcie. Exekučný súd rozhodnutie odôvodnil § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií, §37 ods.1, § § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 2, 3, § 203 ods. 1, 2, 3 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, s tým, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, t.j. zo zákona došlo k zastaveniu exekúcie. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov konania z dôvodu, že exekučné konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z.z., ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, avšak tento zákon neupravil prechodné ustanovenia týkajúce sa danej problematiky, preto mal súd prvej inštancie za to, že je nevyhnutné použiť ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.12.2011, keďže sa jedná o procesné práva materiálnej povahy, a teda nemohol priznať náhradu trov exekúcie ani voči oprávnenému ani voči povinnému. Súd následne konštatoval, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora, pričom poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku z 23.11.1983 a rozhodnutie Mihál voči Slovenskej republike č. 31303 a 23360/08 ako aj rozhodnutia Ústavného súdu č.. I.ÚS 191/06, I.ÚS 199/07, III.ÚS 351/07, II.ÚS 423/2008. 2. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie súdny exekútor. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13CoE/56/2013, v ktorom odvolací súd konštatoval, že novelou Exekučného poriadku č. 348/2011 bol Exekučný poriadok doplnený o ustanovenie § 203 ods. 3, ktoré upravilo problematiku priznávania trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného, pričom predmetná novela neobsahovala žiadne intertemporálne ustanovenia, preto je nevyhnutné postupovať podľa všeobecnej právnej zásady, v zmysle ktorej nové procesné predpisy sa uplatnia aj na konanie, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení a toto nové ustanovenie je potrebné aplikovať aj pri rozhodovaní o trovách exekúcie súdneho exekútora začatej pred účinnosťou novely. 3. Odvolací súd sa pred rozhodnutím vo veci samej zaoberal otázkou prípustnosti odvolania, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 386 a § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 1.7.2016, pričom dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné. 4. Podľa názoru odvolacieho súdu. súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia, bez toho. aby odvolací súd tieto dôvody opätovne opakoval. 5. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak najskôr zisťoval, ktorú právnu úpravu je nevyhnutné použiť na predmetnú vec. Keďže ustanovenie § 203 ods. 3 bolo do Exekučného poriadku doplnené zákonom č. 348/2011 Z.z.. ktorý však neupravuje žiadne intertemporálne ustanovenia, súd prvej inštancie správne právne posúdil, ak pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na trovy exekúcie aplikoval právnu úpravu, účinnú do 31.12.2011, nakoľko nárok exekútora na trovy predstavuje právo materiálnej povahy, teda pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 568/2106 zo dňa 13.9.2016. 6. Vzhľadom na vyššie prijatý záver odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. V danom prípade bolo potrebné pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie postupovať podľa právnych predpisov účinných v čase začatia exekúcie, teda účinných ku dňu 13.12.2007. Exekučný poriadok, účinný v predmetnom čase, ustanovoval všeobecnú povinnosť povinného znášať trovy exekúcie a iba v prípade, ak bola naplnená niektorá z podmienok upravených v ustanovení § 203 ods. 1 a 2. súd mohol prípadne musel na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinného však skutočnosťou upravenou v ustanovení § 203 Exekučného poriadku účinného k 13.12.2007 nebol, preto neboli splnené podmienky na uloženie tejto povinnosti oprávnenému a nebolo možné ho zaviazať k náhrade trov. 7. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v predmetnom konaní mal trovy exekúcie znášať povinný a teda dňom vyhlásenia konkurzu, bol súdny exekútor povinný si predmetnú pohľadávku uplatniť v konkurze podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní. 8. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (II. ÚS 272/08). 9. Odvolací súd sa stotožnil aj s konštatovaním súdu prvej inštancie, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, avšak uvedené nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať aj na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A. č. 70). podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08). Uvedený záver je možné primeraným spôsobom aplikovať aj na predmetnú vec. 10. Na základe uvedených skutočností, odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 11. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vo veci samej bol úspešný oprávnený, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Oprávnený si však trovy odvolacieho konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývali, preto odvolací súd rozhodol tak. že oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 12. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).