Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/151/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715213347 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8715213347.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, práv. zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: U. U., O.. XX.XX.XXXX, V. G.. F. XXXX/XX, P., Š. D. F. E., o zaplatenie 249,93 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 02. 07. 2018, č. k. 12C/443/2015-155 takto jednohlasne r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok. II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 zákona č. 258/2001 Z. z., § 100, § 105, § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. 3. V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu VÚB a. s. (ďalej aj „banka“) so žalovanou uzatvorili dňa 11. 10. 2005 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB a. s., na základe ktorej žalovanej bola poskytnutá kreditná karta, ku ktorej bol vedený účet s číslom XXXXXXXX. Je nesporným, že žalovanej boli na základe úverovej zmluvy poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 7 059,71 Eur a žalovaná banke poukázala plnenia 6 809,78 Eur. Listom zo dňa 02. 12. 2012 právny predchodca žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť celého dlžného zostatku a vyzval žalovanú na uhradenie dlhu v lehote 10 dní. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavovala dlžná istina 4 770,34 Eur. Súd prvej inštancie ustálil, že pohľadávka žalobcovi bola postúpená platne a tiež konštatoval, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Banka pohľadávku zosplatnila v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a následne túto postúpila na nového žalobcu. Tento je ako postupca z dôvodu postúpenia pohľadávky aktívne legitimovaným v spore. Nepochybne žalovaná mala povinnosť úver čerpaný prostredníctvom kreditnej karty uhrádzať v splátkach, pričom bola dohodnutá výška splátok a podmienky ich zročnosti. Žalovaná naposledy čerpala finančné prostriedky dňa 19. 07. 2012, od uvedenej doby úver nečerpala, ani nepoukazovala banke splátky. Žalobca mal preto právo pohľadávku z neuhradenej splátky úveru po prvýkrát vykonať po uplynutí zročnosti splátky, teda najskôr dňa 01. 09. 2012. Žaloba bola doručená súdu až 20. 11. 2015, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby. K premlčaniu nároku súd prihliadol z úradnej povinnosti s poukazom na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. (viď rozsudok NS SR 3MCdo/14/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Na plynutie premlčacej doby nič nemení skutočnosť, že banka pohľadávku ako celok zosplatnila až dňa 30. 11. 2012, čo vyplýva z prílohy zmluvy o postúpení pohľadávky na žalobcu. Z dôvodu premlčania uplatneného nároku súd žalobu zamietol a náhradu trov konania stranám nepriznal, pretože žalovaná ako úspešná strana si náhradu trov konania neuplatnila. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal, že právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý priebeh z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Žalobca je si vedomý, že súd v čase rozhodovania vychádzal z platného účinného zákonného ustanovenia, avšak zároveň zastáva názor, že aplikovaním ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa porušil zásadu ustanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Uvedený názor je podporený aj rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 07. 02. 2018 vo veci vedenej pod sp. zn. PL ÚS 11/2016, podľa ktorého „ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“. Podľa Ústavného súdu SR aktuálna právna úprava svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov, veriteľov, stavia akoby na stranu tých zlých a spotrebiteľov na stranu ublížených. Podľa Ústavného súdu SR na ochranu zraniteľnejšieho jednotlivca - spotrebiteľa existujú miernejšie prostriedky najmä formou právnej pomoci, a preto daná právna úprava nie je nevyhnutná na naplnenie tohto cieľa. Napadnuté uznesenie v celku prekračuje prach právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, a preto napadnuté ustanovenie označil za protiústavné. Vzhľadom na uvedené nie je podľa názoru žalobcu možno poskytovať ochranu takému postupu súdu, keď na daný prípad síce aplikoval zákonné ustanovenie, ktoré bolo v čase rozhodnutia súdu platné a účinné, avšak zároveň ide o ustanovenie, ktoré prekračuje prach právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, a preto Ústavným súdom SR vyhlásené za neústavné. Zároveň možno predpokladať, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní bude rozhodnutie Ústavného súdu SR platné, a teda odvolací súd by mal na túto skutočnosť prihliadať, neposkytnúť ochranu, keď súd prvej inštancie aplikoval neústavné zákonné ustanovenie a predmetné rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 03. 2018, č. k. 5Co/628/2016-152, tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 07. 2018, č. k. 27Co/62/2018-115. Pokiaľ odvolací súd v skoršom rozhodnutí poukázal na povinnosť prvoinštančného súdu preskúmať otázku aktívnej vecnej legitimácie, k tomu žalobca uviedol, že súd správne vyhodnotil, že pohľadávka žalobcovi bola postúpená platne. Žalobca je preto ako postupca z dôvodu platného postúpenia pohľadávky aktívne legitimovaný v spore. Zároveň poukázal na to, že listom zo dňa 02. 12. 2012 právny predchodca žalobcu vyhlásil zosplatenenie úveru, žalovaný predmetný list neprevzal, preto bol dňa 07. 12. 2012 uložený na pošte, pričom list je treba považovať za výzvu na úhradu pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe vyhovel, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, aj keď z iných dôvodov ako to uzavrel súd prvej inštancie. 7. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (VÚB a. s.) a žalovanou bola uzatvorená zmluva dňa 1. 10. 2005 o vydaní a používaní pôžičkovej karty A., na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. XXXXXXXXXX. Ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu mala žalovaná schválený úver vo výške 4 200 Eur a bola povinná žalobcovi platiť štandardnú mesačnú splátku vo výške 140 Eur. Podľa zrealizovaných transakcií žalovaná realizovala výber finančných prostriedkov v období od 04. 01. 2009 do 20. 07. 2012. Od uvedeného obdobia na úverovom účte sú uvedené už iba štandardné operácie, a to úroky, náklady, vymáhania do vyhlásenia okamžitej splatnosti, štandardné a sankčné úroky. Žalobca celkom vyčíslil debetné transakcie vo výške 13 099,66 Eur a kreditné transakcie vo výše 5 054,62 Eur. Dňa 27. 11. 2015 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi VÚB a. s. a EOS KSI Slovensko s. r. o. (žalobca v tomto konaní). 8. Odvolací súd v prvom rade posúdil správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že pohľadávka žalobcovi bola platne postúpená, a preto nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu nebol zistený. S týmto záverom sa však odvolací súd nemôže stotožniť a považuje ho za vecne nesprávny. 9. Zo spisu vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru, regulovaného špeciálnou právnou úpravou zákona o bankách (ďalej len „ZoB“). 10. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 3 ZoB podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť. 11. Z ust. § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je nesplácaný dlh po určitú dobu. 12. Z uvedeného vyplýva, žeby bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska. V takom prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. 13. Podľa § 92 odsek 8 ZoB, (pôvodne išlo o § 92 ods. 7 ZoB), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 14. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky. Žalobca však takéto oprávnenie podľa názoru odvolacieho súdu nemá. 15. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne. 16. Zákonné ust. § 92 ods. 8 ZoB hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, potom sa nesplnená povinnosť musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Citované ust. § 92 ods. 8 ZoB umožňuje banke postúpiť pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a potom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca v konaní nepreukázal písomnú výzvu banky adresovanú žalovanej na splnenie dlhu, ktorá musí predchádzať postúpeniu aspoň 90 dní a ktorá je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky. Žalobca totiž nepreukázal, aby banka skutočne doručila takúto výzvu žalovanej. Výzvu na úhradu dlhu totiž nenapĺňa list zo dňa 02. 12. 2012 označený ako „vyhlásenie predčasnej splatnosti celého dlžného zostatku“ (č. l. 137 spisu). Žalobca teda v konaní nijako nepreukázal, aby doručil písomnú výzvu klientovi banky podľa § 92 ods. 8 ZoB adresovanú žalovanej 17. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka, teda žalovanej. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou klientovi banky je potrebné dodať, že vo vzťahu k tejto listine nebolo preukázané, žeby táto písomnosť existovala a žeby bola žalovanej aj reálne doručená. 18. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že táto podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnená nebola. 19. V kontexte uvedeného je potrebné si uvedomiť, že v zmysle zásad platného civilného procesného kódexu je to práve žalobca, ktorý nesie dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena na skutočnosti, ktoré tvrdí. V danom prípade je však zrejmé, že žalobca si dôkaznú povinnosť nesplnil. 20. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná. 21. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. 22. V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. 23. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 24. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je tak zrejmé, že právny predchodca žalobcu nesplnil zákonom vyžadované podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle zákona o bankách, v dôsledku čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné. Nakoľko pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní, v ktorom si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný. 25. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie by mala banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. 26. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie uplatňovať bankovú pohľadávku. 27. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa. Z dôvodu, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný, čo je dôvodom zamietnutia žaloby. Odvolací súd preto už dôvodnosť zamietnutia žaloby pre premlčanie nepreskúmaval, lebo nedostatok aktívnej vecnej legitimácie uplatňovať bankovú pohľadávku je dôvodom zamietnutia žaloby. 28. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05). 29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. 31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).