Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/2/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315212981 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8315212981.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: N. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, XXX XX G. proti žalovanému: I.. C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Z. XXXX/XX, XXX XX R., za účasti intervenienta na strane žalovaného: P. C.., so sídlom Y. XX, XXX XX H. XX, V.: XXXXXXXX, zastúpeného JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou, Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová ves, o zaplatenie 7.266,-eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, 15C/590/2015-298 z 04.05.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby. II. Zrušuje rozsudok vo výroku II. o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom I. výrokom žalobu zamietol a II. súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradou zaviazal žalobcu. 2. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 7.266,-Eur, ktorá suma pozostáva zo žalobcom zaplatených súdnych poplatkov v prvoinštančnom konaní vedenom pod sp. zn. 15C/170/2010 vo výške 4.800,-Eur a v odvolacom konaní vo výške 2.466,-Eur. V týchto konaniach žalobca nebol úspešný, lebo jeho žaloba bola zamietnutá, resp. jeho odvolanie bolo nedôvodné. Podľa tvrdenia žalobcu mu žalovaný spôsobil škodu tým, že potom, ako žalovaný prevzal právne zastúpenie žalobcu vo vyššie označenej veci, nepoučil žalovaný ako právnik a advokát žalobcu o nedôvodnosti žaloby, ale naopak žalovaný ešte žalobcovi odporučil podať aj odvolanie. Súčasne žalobca spochybňoval aj ním udelenú plnú moc žalovanému na zastupovanie vo vyššie označenom konaní s tým, že išlo o generálnu plnú moc a podľa názoru žalobcu mala byť na plnej moci uvedená aj spisová značka na zastupovanie v označenom konaní, lebo uvedená generálna plná moc bola použitá aj pre konanie vedené pod sp. zn. 15C/59/2008. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo nebolo zistené také porušenie povinnosti žalovaného ako advokáta zastupujúceho žalobcu v označenom konaní, ktoré by mohlo mať za následok zmenšenie majetku žalobcu, a to v dôsledku zaplatenia súdnych poplatkov. V danej veci bol podľa názoru súdu prvej inštancie daný dôvod spochybňovať tak existenciu škody ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a škodou vzniknutou žalobcovi predovšetkým s ohľadom na nepreukázanie prepojenosti reťazca príčin žalobcom, na začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti žalovaným a na konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu a nebolo možné potom konštatovať, že by žalobcovi škoda vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Súčasne súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný zastupoval žalobcu vo vyššie označenej právnej veci na základe riadne udelenej plnej moci. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 420 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 26 ods. 1 zákona o advokácii, § 24 a § 25 ods. 1 OSP; výrok o trovách konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP. 3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, ktorý ho považuje za nesprávny. Mal za to, že v konaní jednoznačne preukázal, že odborným pochybení žalovaného mu vznikla škoda, na náhrade ktorej trvá, poukazujúc na ustanovenie § 26 zákona o advokácii, ktoré upravuje objektívnu zodpovednosť advokáta, ktorej sa nemožno zbaviť. V obsahovo masívnom doplnení, ktoré bolo podané v lehote na podanie odvolania, žalobca spochybňuje aj správnosť výroku o trovách konania. Okrem toho žalobca expresívnym spôsobom vyjadruje nesúhlas s rozhodovaním a procesným postupom zákonného sudcu, ktorý je podľa jeho názoru zaujatý. Rovnaký nesúhlas vyjadruje aj vo vzťahu k iným sudcom prvoinštančného súdu, ktorí prejednávajú iné jeho spory, a na ktoré v predmetnom odvolaní poskytuje svoj uhol pohľadu. Žalobca taktiež namieta nevykonanie dokazovania v predmetnom spore. Ďalej žalobca v odvolaní zaujíma svoj postoj k aktuálnej spoločensko - politickej situácii v štáte. Žalobca taktiež spochybňuje platnosť ním udelenej plnej moci žalovanému na jeho zastupovanie v konaní vedenom na prvoinštančnom súdu pod sp. zn. 15C/170/2010, lebo podľa jeho tvrdenia dátum 15.03.2011, mal žalovaný napísať ešte ako koncipient, dva týždne pred tým, ako mu skončila povinná prax. Žalobca taktiež žiadal, aby nekonal Krajský súd v Prešove, ani žiaden prvoinštančný súd v jeho obvode. 4. Žalovaný ako i intervenient vystupujúci na jeho strane, vo svojich vyjadreniach navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny a zákonný potvrdiť. Intervenient poukazujúc na svoju argumentáciu pred prvoinštančným súdom mal za to, že žalobca nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za vzniknutú škodu spôsobenú pri výkone advokácie. Žalovaný sa pre zmenu nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu. 5. Následne žalobca predložil súdu ďalšie, opäť obsahovo masívne podania. Pre odvolací súd mala relevanciu iba tá časť označených podaní, v ktorých žalobca žiadal o ustanovenie advokáta, ako i o nariadenie odvolacieho pojednávania. Ostatná časť týchto podaní, ako to správne podotkol aj intervenient na starne žalovaného, nemala s prejednávaným sporom žiaden súvis, preto ich obsah odvolací súd nepojal do dôvodov svojho rozhodnutia. 6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli, na webovej stránke súdu a žalobcovi minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu čo do merita veci nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je v I. zamietavom výroku vecne správny, čím boli splnené v tejto časti podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Iná situácie je pri II. súvisiacom výroku o trovách konania, kde odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nutné v tejto časti zrušiť ( § 389 CSP). 7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore čo do merita veci správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. 9. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. 10. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s relevantnými odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené. 11. Podľa § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. 12. Tak ako to správne tvrdí v odvolaní žalobca, zodpovednosť advokáta je koncipovaná ako zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, t. j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. Predpokladom vzniku zodpovednosti teda nie je zavinenie advokáta. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je však založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov: (i) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie; (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody žalobca. Dôvodom, pre ktorý bola žaloba odvolateľa prvoinštančným súdom zamietnutá, bolo potom práve neunesenie tohto dôkazného bremena. Správne preto prvoinštančný súd v odvolateľovej veci dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 13. Ak žalobca namietal zaujatosť zákonného sudcu. Ku tomu odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach konštatoval (napr. v uznesení z 30.09.2013, sp. zn. 7Cdo 156/2012, v uznesení z 11.09.2013, sp. zn. 5Cdo 56/2012, v uznesení z 21.08.2013, sp. zn. 5Cdo 186/2013 a mnohé iné), „ že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebránia dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/1997). Táto zásada platí i pre odvolacie konanie. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom vo vzťahu ku zákonnému sudcovi, bolo nadriadeným súdom rozhodnuté negatívne (čl. 69), a na opakované námietky podané z rovnakého dôvodu, ako i na námietky týkajúce sa procesného postupu alebo rozhodovacej činnosti, sa neprihliada, pričom v odvolaní neboli zo strany žalobcu produkované nové skutočnosti, ktoré by vylúčenie zákonného sudcu zakladali. 14. Je nedôvodná aj námietka odvolateľa o nevykonaní dokazovania v tomto spore, pretože zo zápisnice z pojednávania zo dňa 05.04.2018 (čl. 287-289), ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, vyplýva, že na označenom pojednávaní bolo zo strany súdu prvej inštancie zákonom predpísaným spôsobom (§ 185 a násl. CSP) vykonané dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočnosti. 15. K spochybňovaniu plnej moci z 15.03.2011, na základe ktorej mal žalovaný zastupovať žalobcu v konaní, v ktorom mala byť žalovaným žalobcovi spôsobená škoda (sp. zn. 15C/170/2010), a to tvrdením až v odvolaní, že v čase jej udelenia žalovaný nebol ešte advokátom, odvolací súd uvádza. Tento prostriedok procesného útoku by bol prípustný ako novota len za predpokladu, že by bol žalobca bezpochyby preukázal, že ho bez svojej viny nemohol v doterajšom konaní použiť. Tento predpoklad však žalobca úspešne nesplnil, dôsledkom čoho je jeho diskvalifikácia v odvolacom konaní. 16. Ďalej odvolací súd, a to v súvislosti s v odvolaní vyjadrenou nespokojnosťou žalobcu s procesným postupom a rozhodovaním sudcu súdu prvej inštancie upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 17. Nesúhlas žalobcu s tým, aby v jeho veci nekonal Krajský súd v Prešove, ani žiaden prvoinštančný súd v jeho obvode, nemožno považovať ani za kvalifikovanú námietku zaujatosti (§ 52 a násl. CSP), ani za kvalifikovaný návrh na prikázanie sporu inému súdu (§ 39 CSP), preto i on ostal bez právnej relevancie. Uvedené rovnako platí i pre ďalšie obsahovo masívne podanie žalobcu, ktoré bolo z jeho strany doručené odvolaciemu súdu dňa 17.02.2020, v ktorom žalobca po oznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku, opätovne poukázal na jeho žiadosť, aby v jeho veci nekonal Krajský súd v Prešove, ani žiaden prvoinštančný súd v jeho obvode. 18. Ak žalobca žiada odvolací súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ku tomu sa žiada uviesť, že v zmysle ustanovenia § 30 OSP účinného od 01.01.2012 do 30. 06.2016 (žaloba podaná na súde dňa 12.11.2015) , oprávnenie ustanoviť právneho zástupcu účastníkovi pre súdne konanie prešlo zo súdov v plnom rozsahu do právomoci Centra právnej pomoci zriadeného zákonom č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. V prípade, že účastník po 01.01.2012 požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu, súd bol povinný iba odkázať účastníka s jeho žiadosťou na príslušné Centrum právnej pomoci, nemohol však už o takejto žiadosti rozhodnúť, ani účastníkovi právneho zástupcu sám ustanoviť. Podľa právnej úpravy nového Civilného sporového poriadku účinnej od 01.07.2016 ostala súdu zachovaná len poučovacia povinnosť vo vzťahu k možnosti strán sporu obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Z obsahu spisu neplynie, aby bol žalobca požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu do 30.06.2016. Okrem toho bol žalobca súdom prvej inštancie o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci po 01.07.2016 poučený (čl. 74), preto táto jeho odvolacia žiadosť nie je dôvodná. 19. Ku žiadosti žalobcu o nariadenie odvolacie pojednávania, odvolací súd uvádza. Pretože súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, resp. v odvolaní neboli žalobcom nanovo navrhnuté pred súdom prvej inštancie z jeho strany navrhnuté no nevykonané dôkazy a rovnako žalobca v odvolaní neuplatnil novoty (§ 366 CSP), nebolo na mieste nariaďovať odvolacie pojednávanie (§ 384 ods. 1 -3 CSP). Uvedené rovnako platí i pre ďalšie obsahovo masívne podanie žalobcu, ktoré bolo z jeho strany doručené odvolaciemu súdu dňa 17.02.2020, v ktorom žalobca po oznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku, vyslovil nesúhlas s takýmto postupom. Ostatná časť označeného podania nemala súvis s odvolacím konaním. 20. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti (I. výrok) ako vecne správny potvrdil. 21. Po vyhlásení rozsudku, uznesením z čl. 348, bol žalobca oslobodený od súdnych poplatkov v rozsahu 80%, čo samo osebe nezakladá aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Pretože bol výrok o trovách konania žalobcom následne spochybnený, je potrebné, aby sa prípadnou aplikáciou citovaného zákonného ustanovenia prvoinštančný súd nanovo zaoberal. 22. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v spore. Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená v § 257 CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. 23. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácií, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný. Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. 24. Preto bolo potom potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v II. súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a podľa § 391 CSP v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 25. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie sa opätovne zaoberať všetkými trovami konania v intenciách naznačených odvolacím súdom, o nich nanovo rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť. 26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).