Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 7CoPr/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317204136 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8317204136.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne I. K., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v E., na ul. O. č. XXXX/XX, právne zastúpenej Mgr. Petrom Votroubkom, PhD., nar. 27.2.1979, bývajúcim v Brezne, na ul. L. Sáru č. 11, proti žalovanému Železničná spoločnosť Cargo Slovakia a.s., so sídlom v Bratislave, na ul. Drieňovej č. 24, IČO: 35 914 921, právne zastúpenému JUDr. Petrom Pandym, advokátom, so sídlom v Kráľovskom Chlmci, na ul. L. Kossutha č. 99, Kráľovský Chlmec, o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 18.10.2019 č.k. 9Cpr11/2017 - 605, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyni sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že úraz, ktorý utrpel nebohý K. K., nar. XX.X.XXXX a zomrelý XX.X.XXXX, dňa XX.X.XXXX je pracovným úrazom. Mieru zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz K. K. zo dňa 18.5.2015 stanovil v rozsahu 100%. Žalobkyni voči žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 18.5.2015 v čase o 14.05 hodine počas jazdy vlaku Mn XXXXX L. na železničnej trati S. - E. v úseku železničnej trate W. - železničná zastávka H., v kilometri 70, 500, na dopravnej koľaji č. 2, za výhybkou č. 1 Železničnej stanice Udavské, došlo za presne nezistených okolností k zrazeniu a usmrteniu osoby K. K., nar. XX.X.XXXX, ktorý pri výkone zamestnanca ako vlakvedúci nákladných vlakov ZSSK Cargo, a.s., Humenné bol zachytený ľavou stranou idúceho nákladného vlaku tvoriaceho naftový motorový rušeň a 13 nákladných vozňov ložených drevnou hmotou, ktorého telo zostalo v koľajisku železničnej trate pod vozňami vlaku, pričom utrpel zranenia nezlučiteľné so životom, a to zlomeninu lebky, hrudníka, a amputáciu dolnej končatiny. 3. Správa o vyšetrení príčin a okolnosti vzniku závažného pracovného úrazu s následkom smrti zo dňa 15.6.2015 konštatuje porušenie § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, článku 154 písm. h/ a článku 411 písm. c/ predpisu ŽSR Z2 bezpečnosť zamestnancov v podmienkach železníc Slovenskej republiky zo strany zamestnanca K. K.. Správa o uzatvorení vážnej nehody kategórie A5- úraz osoby spôsobený pohybom železničného vozidla, smrteľný úraz zamestnanca dopravcu Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s., zo dňa 9.7.2015 uzatvára nehodu na 100% zavinenie zamestnanca K. I. a konštatuje porušenie uvedených predpisov. Protokol Inšpektorátu práce Prešov č. IPV - 055-36-2, 6/P-J1-15 zo dňa 13.7.2015 konštatuje porušenie uvedených predpisov zo strany poškodeného K. K. a uvádza, že nebolo zistené porušenie predpisu zo strany zamestnávateľa. 4. Uznesením ORPZ E., odbor kriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania E., ČVS: Q.-XXX/X-VYS- HE-XXXX zo dňa 17.12.2018, právoplatným dňa 26.2.2019, bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b/ ods. 4 Trestného poriadku začaté pre prečin usmrtenie podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona zastavené, lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. 5. Podľa § 14 Zákonníka práce spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. 6. Podľa § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 7. Podľa § 137 písm. c/ a písm. d/ C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu, alebo určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 8. Naliehavý právny záujem na určovacom návrhu je daný vtedy, ak by bez určenia, v tomto prípade určenia zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz, bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa jeho právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý iným právnym prostriedkom nemožno odstrániť. Naliehavý právny záujem súvisí s vyriešením otázky, či sa konkrétnou žalobou môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom postavení. Nedostatok naliehavého právneho záujmu je dôvodom pre zamietnutie žaloby. 9. Podľa § 316 ods. 1 C.s.p. individuálny pracovný spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. 10. Prejednanie a rozhodovanie veci, ktorej predmetom je určenie, že určitý úraz je pracovným úrazom, respektíve ktorej predmetom je určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu tým vzniknutú, patrí v zmysle citovaných ustanovení § 3, § 316 ods. 1 C.s.p., v spojení s ustanovením § 14 Zákonníka práce do právomoci súdu. Aj po prijatí zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov účinného od 1.1.2004 sa v Zákonníku práce naďalej nachádza právna úprava zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, týkajúca sa predpokladov zodpovednosti za škodu (§ 195 Zákonníka práce), podmienok zbavenia sa zodpovednosti za škodu (§ 196 Zákonníka práce) a podmienok, kedy sa zamestnávateľ nemôže zodpovednosti zbaviť (§ 197 Zákonníka práce), vrátane vymedzenia pojmu pracovného úrazu (§ 195 ods. 2 a 3 Zákonníka práce). Spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, je sporom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu. 11. Predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa zo škodu vzniknutú pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania sú podľa ustanovenia § 195 Zákonníka práce existencia pracovného úrazu alebo choroby z povolania, vznik škody (škodnej udalosti) zamestnancovi (alebo jeho pozostalým) a príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a vznikom škody. 12. Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných a ostatných predpisov k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ sa zodpovednosti nezbaví (uplatnenie liberačných dôvodov). Liberačné dôvody, ktoré predstavujú možnosť čiastočného (§196 ods. 2 Zákonníka práce) alebo úplného (§ 196 ods. 1 Zákonníka práce) zbavenia sa zodpovednosti sú vymedzené taxatívnym spôsobom a ich preukázanie (dôkazné bremeno) spočíva na strane zamestnávateľa. 13. Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom (úplná liberácia), ak preukáže, že jedinou príčinnou škody bola skutočnosť, že a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali (zamestnávateľ musí súčasne preukázať, že 1/ postihnutý zamestnanec porušil právne predpisy, ostatné predpisy a pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, 2/ porušil ich zavinene - zavinenie sa nepredpokladá, 3/ s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený, 4/ ich znalosť a dodržiavanie zamestnávateľ sústavne vyžadoval a kontroloval, 5/ uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody), alebo b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť (zamestnávateľ musí súčasne preukázať, že 1/ zamestnanec si privodil pracovný úraz opitosťou alebo zneužitím iných omamných alebo psychotropných látok, 2/ bola to jediná príčina vzniku škody, 3/ zamestnávateľ nemohol škode zabrániť). 14. Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti (čiastočná liberácia), ak preukáže, že a) postihnutý zamestnanec porušil svojim zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody (stačí riadne a preukázateľné oboznámenie; podmienka znalosti a dodržiavania týchto predpisov a ich sústavné vyžadovanie a dodržiavanie zo strany zamestnávateľa nemusí byť dodržaná), b/ jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, c/ zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pri tom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví (ľahkomyseľnosť konania zamestnanca sa bude posudzovať vzhľadom na jeho kvalifikáciu, získané skúsenosti, dĺžku zamestnania a môže spočívať nielen v konaní, ale aj v opomenutí; za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce). 15. Ak zamestnanec utrpel pri výkone práce pre zamestnávateľa smrteľný pracovný úraz, pri ktorom nebol nikto prítomný, potom nebolo možné spoľahlivo zistiť, ako konkrétne k úmrtiu došlo. Potom nemožno dôjsť ani k nepochybnému záveru, že sa zamestnávateľovi podarilo preukázať, že zomretý svojim zavinením, teda vedome, porušil bezpečnostný predpis, zákaz alebo pokyn (R13/1972). 16. Ľahkomyseľné konanie zamestnanca možno charakterizovať ako hazardérstvo alebo nebezpečné riskovanie. Či konanie možno takto označiť, treba prihliadať na kvalifikáciu zamestnanca, nadobudnuté skúsenosti, dĺžku zamestnania a podobne. Inak sa môže kvalifikovať rovnaké konanie u mladého, neskúseného a krátko zamestnaného zamestnanca a inak u skúseného staršieho zamestnanca. Z textu zákona vyplýva, že zamestnanec si musel byť vedomý, že si svojim konaním môže spôsobiť úraz alebo chorobu z povolania. Vyžaduje sa teda kvalifikovaná ľahkomyseľnosť (zamestnanec vedel alebo vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti musel vedieť). Ďalšou podmienkou je (aj keď konanie zamestnanca by sa dalo kvalifikovať ako riskantné alebo hazardné), aby išlo o taký spôsob činnosti, ktorý je v rozpore s obvyklým spôsobom správania zamestnancov. Ak si teda takým spôsobom počínajú aj iný zamestnanci a zamestnávateľ to trpí, nie je daná skutková podstata ustanovenia § 196 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce (R11/1976). 17. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom zavineného porušenia pracovných povinností zamestnancami, t.j. bez zavineného porušenia povinností zamestnancom by škoda nevznikla tak ako vznikla. Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu nemôže stačiť samotné pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku zavineného porušenia povinností zamestnancom, ale musí byť táto príčinná súvislosť naisto postavená. Zavinené porušenie pracovných povinností zamestnancom nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody; musí však byť jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti medzi konaním alebo zanedbaním zamestnanca a vznikom škody nejde o otázku právnu, ale o otázku skutkovú, ktorá nemôže byť riešená všeobecne, ale iba v konkrétnych súvislostiach (21Cdo300/2001 NSČR). 18. Predmetom tohto konania je vzťah priamo vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca (poškodeného) a zamestnávateľa (žalovaného). Trestnoprávnu zodpovednosť a pracovnoprávnu zodpovednosť nemožno stotožňovať. Aj keď orgány činné v trestnom konaní uzavreli otázku trestnoprávnej zodpovednosti, súd v občianskoprávnom konaní vykonáva pre účely posúdenia pracovnoprávnej zodpovednosti vlastné dokazovanie. 19. Žalovaný pri začatí konania namietal, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. V tomto konaní sa však jedná o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, ktorý sa jej môže zbaviť len liberáciou. Zodpovednosť zamestnávateľa sa prepokladá a dôkazné bremeno sa presúva zo žalobkyne na žalovaného. Vo veci sa preto skúmalo žalovaným namietané zavinenie poškodeného (zamestnanca). Samotní znalci neuzavreli presný mechanizmus nehodového (úrazového) deja, ktorý mohol prebehnúť dvomi, respektíve viacerými spôsobmi (viac, či menej pravdepodobnými), pričom poškodeného (zamestnanca) vyskakovať z rušňa nikto nevidel. Pokiaľ ide o porušenie predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci znalec Ing. K. G., PhD. v znaleckom posudku, napriek konštatovaniu o pravdepodobnosti priebehu nehodového deja, zároveň jednoznačne skonštatoval (už nie pravdepodobne) porušenie predpisu Z2 poškodeným. Svedkovia - zamestnanci pritom potvrdili, že bežne zamestnanci z idúceho vlaku vyskakovali. V tejto súvislosti súd 1. inštancie považoval ďalej za potrebné poznamenať, že poškodený bol u žalovaného zamestnaný 39 rokov, 10 mesiacov, 3 dni a poukázať na jeho zodpovedný prístup k plneniu pracovných povinností a práce ako takej, čo vyplynulo z výpovede svedka Ing. H. ako komandujúceho nákladnej dopravy a jeho priamo nadriadeného. Tiež nemohlo zostať bez povšimnutia, že u poškodeného v rámci pridružených ochorení znalec MUDr. J. G. CSc. uviedol deformačný degeneratívny proces chrbtice 2. stupňa s patologickým vykrivením v hrudníkovej a driekovej časti, degeneratívne zmeny v obidvoch krížovobedrových spojeniach s posunom a degeneratívne ochorenie obidvoch bedrových a pravého kolenného kĺbu. 20. V predmetnej veci neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by umožnili žalovanému zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutý pracovný úraz, a to ani čiastočne, pretože v konaní poškodeného nebolo zistené žiadne zavinené správanie rozporné s obvyklým spôsobom správania, ani to, že by konal ľahkomyseľne, a to s prihliadnutím na vyššie citovanú judikatúru. 21. Nie sú žiadni priami svedkovia, ktorí by videli ako presne k pracovnému úrazu došlo. Liberačné dôvody musia byť preukázané jednoznačne. V tomto prípade objektívne nie je možné spoľahlivo zistiť ako úraz vznikol. Potom nemožno dôjsť ani k nepochybnému záveru, že sa žalovanému podarilo preukázať, aby sa poškodený, aj svojim zavinením, teda vedome, podieľal na vzniku úrazu alebo konal ľahkomyseľne. 22. Vzhľadom na uvedené žalovaný dôkazné bremeno v súvislosti s liberáciou ani čiastočnou neuniesol, a preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. 23. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. 24. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Alternatívne požadoval rozhodnutie zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Ako dôvod uviedol, že z rozboru záznamu rýchlomera vyplýva, že vlak po vypravení zo stanice H. až do príchodu do stanice W. nikdy nezastavil. V priebehu tejto jazdy vlaku sa vlakvedúci nachádzal na HV pri rušňovodičovi. Rušňovodič sedí v rušni na pravej strane, kým vlakvedúci sa nachádza na strane ľavej. V čase príchodu do stanice W. sledoval rušňovodič situáciu na stanici na pravej strane a následne po zastavení vlaku v stanici si uvedomil, že vlakvedúci sa už po jeho ľavici nenachádza. Následne došlo k vykonaniu zamýšľaného posunu. Posun prebehol tak, že aktuálnych 12 vozňov, ktoré vlak dopravil do stanice W., zostalo stáť nehybne na svojom mieste a došlo iba k odčleneniu rušňa, pripojeniu želaného nového vagónu a napojenia nového vagónu s rušňom na nehybné doterajšie vozne. Následne začali zúčastnené osoby zisťovať prítomnosť vlakvedúceho, až po kým jeho telo nebolo nájdené pod pôvodným 9. vozňom súpravy. Z predložených dôkazov, berúc do úvahy všetky objektívne dané okolnosti, vyplýva iba jedna možná príčina tejto udalosti, a to porušenie príslušných predpisov zo strany vlakvedúceho. Porušenie týchto predpisov v praxi znamenalo vystúpenie vlakvedúceho z vlaku v čase, keď vlak vchádzal do stanice a bol ešte v pohybe. Z uvedeného je tak možné dospieť k jedinému možnému priebehu nehodového deja, ktorý spočíval v neoprávnenom vystúpení z HV vlakvedúcim počas vchádzania do stanice W. za účelom vybavenia nákladného listu v budove štátnych lesov, následnému zachyteniu tela hnacím vozidlom, krátkemu ťahaniu tela až napokon zrazeniu tela 9 vozňami až pokým vlak nezastavil. Žalobkyňou tvrdené skutočnosti o alternatívnom priebehu predmetnej nehodovej udalosti sú iba domnienkami a sú v rozpore so všetkými ostatnými priamo zistenými dôkazmi. Je vylúčené, aby sa vlakvedúci nachádzal pod súpravou vlaku a aby až následne došlo k pohybu vlaku. Ako vyplýva z predložených dôkazov, vlak od vypravenia zo stanice Koškovce až po jeho jediné a definitívne zastavenie v stanici W., nikde nezastavoval. Po zastavení vlaku v stanici W. pôvodná súprava 12 vozňov nebola predmetom posunu a neustále stála na mieste. Je tak vylúčené, aby v priebehu posunu došlo k zrazeniu vlakvedúceho a posunu jeho tela pod deviaty vozeň súpravy. Závery žalobkyňou predloženého znaleckého posudku Inštitútu forenzných medicínskych expertíz č. XXXXX/XXXX sú iba domnienkami na úrovni pravdepodobnosti spôsobu vzniku predmetných poranení. Jednotlivé skutočnosti a dôkazy je však nutné posudzovať vo vzájomnej súvislosti. Zohľadnením všetkých dostupných okolností je tak možné dospieť iba k jedinému záveru, a to k porušeniu predpisov zo strany zosnulého a tým zodpovedajúcemu jeho 100% zavineniu predmetného pracovného úrazu s následkom smrti. 25. V trestnom konaní vedenom na tomto skutkovom základe bolo vypracovaných viacero znaleckých posudkov potvrdzujúcich tvrdenia žalovaného. Ako to aj vyplýva zo žalobkyňou predloženého uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry v Humennom zo dňa 19.4.2016 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, znalec z odboru železničná doprava Ing. K. G., PhD. v znaleckom posudku ako príčinu smrti určil z nezistených príčin opustenie stanovišťa HDV cez ľavé dvere, kde pri zostupovaní došlo pravdepodobne k pádu pod HDV, pri ktorom zamestnanec utrpel ťažké poranenia nezlučiteľné so životom. Z tohto uznesenia tiež vyplýva, že znalci z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia súdneho lekárstva MUDr. S. H. a MUDr. O. H. ustálili, že k prvému poraneniu nebohého mohlo dôjsť počas vystupovania z lokomotívy cez ľavé predné dvere, kedy mohlo dôjsť k zachyteniu jeho pravej dolnej končatiny kolesami lokomotívy s jeho vtiahnutím medzi koľaje. Z uznesenia vyplýva, že aj napriek tomu, že znalecký posudok znalcov MUDr. H.a a MUDr. H.a je obsahovo odlišný od znaleckého posudku MUDr. J. G.a (zabezpečený poškodenou stranou) ohľadne mechanizmu vzniku zranenia nebohého, nie je potrebné pribrať ústav na vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku, nakoľko znalecké posudky MUDr. H.a a MUDr. H.a korešpondujú s vypočutými svedkami, ktorí boli prítomní v čase železničnej dopravnej nehody, vykonanou rekonštrukciou, vrátane fotodokumentácie, znaleckým posudkom z odboru železničnej dopravy a inými dôkazmi. Taktiež aj skutočnosť, že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že sa skutok nestal, svedčí o dôvodnosti podanej žaloby. 26. Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 27. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 28. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 29. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ustanovenie § 196 Zákonníka práce upravujúce dôvody zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Predpoklady úplného zbavenia sa zodpovednosti sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 196 ods. 1 Zákonníka práce a dôvody čiastočného zbavenia sa zodpovednosti upravuje Zákonník práce v ustanovení § 196 ods. 2. Predpoklady úplného alebo čiastočného zbavenia sa zodpovednosti sú taxatívne vymedzené a nemožno ich rozširovať. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa môže byť len preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Dôkaz neviny zamestnávateľa je právne irelevantný. Rozdiel medzi úplným a čiastočným zbavením sa zodpovednosti je v predpokladoch a účinkoch. 30. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Ten musí preukázať, že postihnutý zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, ide o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca, s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený, ich znalosť zamestnávateľ sústavne vyžadoval a kontroloval, dodržiavanie týchto predpisov zamestnávateľ sústavne vyžadoval a kontroloval, uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou uvedenej škody. 31. Pri úplnej liberácií musí zamestnávateľ dokázať zavinenie zamestnanca, ktoré sa nepredpokladá. Zavinenie zamestnanca sa vzťahuje len na porušenie uvedených predpisov, ktoré bolo v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia. 32. Aj pri druhom liberačnom dôvode dôkazné bremeno je na zamestnávateľovi, ktorý ak sa chce úplne zbaviť zodpovednosti, musí dokázať, že zamestnanec si privodil pracovný úraz opilosťou alebo zneužitím iných omamných prostriedkov alebo psychotropných látok, pričom zároveň to bola jediná príčina vzniku škody a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť. 33. Na rozdiel od právnej konštrukcie úplného zbavenia sa zodpovednosti, pri čiastočnom zbavení sa zodpovednosti stačí riadne oboznámenie zamestnanca s právnymi alebo ostatnými predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a podmienka, že sa sústavne vyžadovali a kontrolovali nemusí byť splnená, rovnako ako aj dodržiavanie týchto predpisov a pokynov nemusí byť sústavne vyžadované a kontrolované. Zavinenie zamestnanca, ktoré preukazuje zamestnávateľ, nemusí byť jedinou, ale jednou z príčin poškodenia zdravia. 34. Pri posudzovaní ľahkomyseľného konania zamestnanca treba prihliadať najmä na kvalifikáciu zamestnanca, získané skúsenosti, dĺžku zamestnania. Ďalšou podmienkou právnej kvalifikácie ľahkomyseľného konania zamestnanca je, aby aj spôsob činnosti konania bol v rozpore s obvyklým spôsobom konania zamestnanca. Ak by si takýmto spôsobom počínali aj iní zamestnanci a zamestnávateľ by im to trpel, konanie zamestnanca by nebolo možné hodnotiť ako ľahkomyseľné v rozpore s obvyklým správaním sa zamestnancov. Ľahkomyseľné konanie zamestnanca môže spočívať nielen v konaní, ale aj v opomenutí. Ide o kvalifikovanú nedbanlivosť bez ohľadu na to, či je vedomou alebo nevedomou nedbanlivosťou. Dotýka sa vzťahu medzi konaním zamestnanca a poškodením zdravia. 35. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť skutočnosť, na ktorú poukazuje prvoinštančný súd, že v prípade smrteľnému úrazu zamestnanca žalovaného, nikto zo svedkov vypočutých v konaní nebol schopný uviesť, kde a kedy nebohý K. K. opustil vlak. Výsledky tohto dokazovania neumožňujú prijať jednoznačný záver o preukázaní liberačných dôvodov, či už úplných alebo čiastočných, umožňujúcich žalovanému zbaviť sa úplne, prípadne čiastočne, zodpovednosti za vzniknutú škodu. 36. Podľa znaleckého posudku zo dňa 19.6.2015 vypracovaného znalcami MUDr. O.om H.om a MUDr. S.om H.om k vzniku poranení zamestnanca žalovaného mohlo dôjsť s najväčšou pravdepodobnosťou pri zachytení kolesom idúceho nákladného vlaku počas vystupovania vľavo v smere jazdy v oblasti pravej dolnej končatiny, s následným vtiahnutím jeho pravej dolnej končatiny a trupu pod kolesá vlaku ako tomu nasvedčujú aj vyšetrené okolnosti. 37. K odlišnému záveru dospel znalec MUDr. J. G., Csc. v posudku zo dňa 16.10.2015. V ňom uviedol, že zranenia, ktoré utrpel poškodený K. K. boli v priamej príčinnej súvislosti s miestom, časom a charakterom práce menovaného (pravdepodobne mohlo ísť o manuálnu opravu spojenia vozňov počas zastavenia vlakovej súpravy na stanici), teda vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom jeho zamestnania. V doplnku znaleckého posudku zo dňa 27.11.2017 tento znalec po následnom preštudovaní kompletného vyšetrovacieho spisu zistil závažné skutočnosti meniace jeho názor ako znalca na priebeh a mechanizmus úrazu. Na základe novo zistených skutočností usúdil, že K. K. pri zrazení nákladnou vlakovou súpravou sa nachádzal pri ľavej časti pohybujúceho sa rušňa, kde došlo k zachyteniu tela a súčasti oblečenia menovaného rušňom v oblasti stupačky zadného stanovištia a zadného podvozku rušňa, pričom následne došlo k vlečeniu menovaného rušňom a k vtiahnutiu tela do koľajnicového priestoru medzi rušeň a prvý radený vozeň. 38. Znalec Ing. K. G., PhD. uviedol, že vlakvedúci ND pravdepodobne počas chodu vlaku z nezistených príčin opustil stanovište HDV cez ľavé dvere, pričom pri zostupovaní došlo pravdepodobne k jeho pádu pod HDV. 39. Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o., v znaleckom posudku zo dňa 13.1.2017 zdôraznil, že pri vyhodnotení všetkých podkladov k prípadu nie je možné považovať opisovaný železničný úraz, pri ktorom sa mal vlakvedúci K. K. ešte počas pohybu vlakovej súpravy pokúsiť vystúpiť, či vyskočiť z vlaku, a následne mal byť stiahnutý pod vlakovú súpravu, za vyčerpávajúco objasnený a najmä jediný možný nehodovo-úrazový dej. Charakter a rozsah poranení totiž významne nasvedčuje aj inému alternatívnemu priebehu nehodovo-úrazového deja, pri ktorom vlaková súprava najskôr stála a až následne sa pohla a zranila K. K., ktorý sa prvotne nachádzal v koľajisku úplne, či čiastočne medzi koľajovými pásmi. 40. V odbornom vyjadrení zo dňa 25.4.2018 vypracovanom Univerzitou Karlovou, Fakulta telesnej výchovy a športu, Katedra anatómie a biomechaniky, Laboratórium biomechaniky extrémnych záťaží sa uvažovalo o dvoch variantách pravdepodobného mechanizmu vzniku poranení poškodeného K. K., pričom za pravdepodobnejšiu variantu sa považovala verzia, kedy bol poškodený zrazený vlakom až v priebehu uskutočňovania posunu. 41. Vychádzajúc z takto rozdielnych záverov o viac, či menej pravdepodobných mechanizmov vzniku poranení zamestnanca žalovaného nemožno nepochybne uzavrieť, že k úrazu došlo pri tom, ako K. K. opúšťal idúci vlak. Pri tomto smrteľnom pracovnom úraze, tak ako to už bolo skôr konštatované, nebol nikto prítomný, a preto ani nie je možné spoľahlivo zistiť, ako konkrétne k úmrtiu K. K. došlo. Za takejto situácie nemožno ani dospieť k záveru, že sa žalovanému ako zamestnávateľovi podarilo preukázať skutočnosť, podľa ktorej nebohý K. K. svojim zavinením, teda vedome, porušil bezpečnostný predpis, zákaz alebo pokyn. 42. Podľa ust. § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 43. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. 44. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva. 45. Pokiaľ ide o hodnotenie konkrétneho znaleckého posudku, hodnoteniu nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti. Súd hodnotí len presvedčivosť posudku, pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Civilný sporový poriadok explicitne neobsahuje možnosť preskúmania znaleckého posudku iným znalcom, tzv. kontrolný znalecký posudok tak, ako to bolo upravené v ustanovení § 127 ods. 2 O.s.p. Civilný sporový poriadok ale nevylučuje, aby bol podaný ohľadom posúdenia tých istých skutočností ďalší znalecký posudok, keďže Civilný sporový poriadok v ustanovení § 207 ods. 3 výslovne predpokladá existenciu rozporu záverov znalcov a nie je výslovne uvedené, že by malo ísť len o rozpor tzv. súkromného znaleckého posudku (§ 209 C.s.p.) a znaleckého posudku podľa ustanovenia § 207 C.s.p. Ešte prísnejšie sú nastavené predpoklady pre nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, v prípade ktorého musí byť okrem predpokladov uvedených v ustanovení § 207 ods. 1 C.s.p. naplnená ďalšia podmienka a to, že ide o obzvlášť závažný prípad vyžadujúci si osobitné vedecké posúdenie, alternatívne musí ísť o situáciu, v ktorej závery znalcov už vyslovené sú v zrejmom rozpore. Aj v tomto prípade sa vyžaduje návrh strany sporu na vykonanie takéhoto znaleckého dokazovania. 46. V danom prípade stranu sporu, ktorej povinnosťou bolo preukázať existenciu úplných, či čiastočných liberačných dôvodov umožňujúcich zbavenie sa zodpovednosti za škodu, bola strana žalovaná. Pri zrejmom rozpore záverov znalcov o pravdepodobnom mechanizme vzniku poranení zamestnanca žalovaného, žalovaný mal možnosť v súlade s ustanovením § 207 ods. 3 C.s.p. navrhnúť nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom. Žalovaný vykonanie takéhoto dokazovania nenavrhol. 47. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil. 48. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd 1. inštancie. 49. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).