Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1Co/86/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716208568 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716208568.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej v sporovej veci žalobcu: Psychiatrická liečebňa Samuela Bluma v Plešivci, Gemerská 233, Plešivec, IČO: 17335949, proti žalovanému: G. M., I.. XX.X.XXXX, Z. W. XXXX/ XX, B., zastúpenému: Mgr. Maroš Ježík, advokát, so sídlom v Poprade, Murgašova 86/1, Poprad, IČO: 37877291, o zaplatenie 474,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 9C/306/2016-181 z 11.9.2019, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok okrem výroku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 474,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 24.8.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný bol dňa 8.2.2016 na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. XTp/XX/XXXX-XX vzatý do väzby. 3. Na základe podaného znaleckého posudku bolo trestné stíhanie voči žalovanému uznesením Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. B.-XX zo dňa 21.3.2016 zastavené, lebo obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. 4. Zároveň na základe príkazu Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. B.-XX zo dňa 21.3.2016 bol žalovaný prepustený z väzby a súčasne bezodkladne dodaný do Psychiatrickej liečebne Samuela Bluma v Plešivci. 5. Okresný súd v Rožňave uznesením č. k. XPu/X/XXXX-XXX zo dňa 18.10.2016 v konaní o vyslovenie prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení rozhodol, že držanie žalovaného v zdravotníckom zariadení nie je prípustné. Ako je uvedené v tomto uznesení, vzhľadom na to, že menovaný nesúhlasil s dobrovoľnou hospitalizáciou, bolo nahlásené tunajšiemu súdu prevzatie pacienta do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu. Tunajší súd uznesením č. k. XPu/X/XXXX-XX zo dňa 29.3.2016, právoplatným dňa 20.4.2016 rozhodol, že k prevzatiu žalovaného do ústavnej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Dňa 1.6.2016 zaslal riaditeľ liečebne oznámenie, že umiestnenému pacientovi bola dňa 25.5.2016 udelená priepustka k účasti na súdnom pojednávaní v Novom Meste nad Váhom. Menovaný v tento deň opustil zdravotnícke zariadenie a naspäť sa už nevrátil. Zároveň zaslal súdu vyjadrenie právneho zástupcu umiestneného pacienta zo dňa 26.5.2016, v ktorom oznamuje, že žalovaný sa po odročenom verejnom zasadnutí konanom o návrhu prokurátorky o uloženie ochranného liečenia do psychiatrickej liečebne už nevráti. Otec umiestneného podal na tunajší súd dňa 19.5.2016 návrh na prepustenie svojho syna z ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Uznesením č. k. XPu/X/XXXX- XXX zo dňa 3.6.2016 súd jeho návrh zamietol. Na základe podaných odvolaní Krajský súd v Košiciach vrátil predmetnú vec Okresnému súdu Rožňava s tým, že bola predčasne predložená a je povinnosťou tunajšieho súdu rozhodnúť o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení a následne predložiť vec opätovne odvolaciemu súdu. V zmysle § 265, 267 a 268 Civilného mimosporového poriadku, ak súd rozsudkom do troch mesiacov od obmedzenia osobnej slobody nerozhodne o zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotnej starostlivosti bez súhlasu, ďalšie držanie chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v rozpore so zákonom. Ak teda taký rozsudok súd nevydá v zákonom predpísanej lehote, uznesenie o prípustnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu stráca účinnosť v okamihu uplynutia lehoty, ktorú zákon ukladá súdu na rozhodnutie veci rozsudkom (rozsudok Ústavného súdu SR I. ÚS 79/93). Na základe uvedených skutočností súd držanie umiestneného v zdravotníckom zariadení vyhlásil za neprípustné, keďže uznesenie o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. 6. Právny zástupca žalovaného písomným podaním zo dňa 26.5.2016 oznámil, že žalovaný vo veci XNt/ XX/XXXX po odročenom verejnom zasadnutí konanom o návrhu prokurátorky o uloženie ochranného liečenia sa do psychiatrickej liečebne až do rozhodnutia súdu nevráti, a to predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že dňa 25.5.2016 miestne a vecne príslušný súd v zmysle IV. časti II hlavy I oddielu Trestného poriadku v trestnom konaní o zastavení trestného stíhania výrok ochranného liečenia nenariadil. 7. Žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 2016052082 zo dňa 13.5.2016 splatnú dňa 27.5.2016 za pobyt v dňoch 22-3-2016 - 24-5-2016; marec 9 dní, apríl 30 dní, máj 24 dní, spolu 63 dní za nadštandard izba trojlôžková, za 15 dní pri cene 6,- eur a nadštandard izba dvojlôžková 48 dní pri cene 8,- eur, spolu teda 474,- eur v súlade s Výmerovým cenníkom zo dňa 20.12.2012. 8. Žalobca zaslal R.. V. M., otcovi žalovaného, upomienku zo dňa 20.6.2016 na úhradu predmetnej faktúry a následne výzvu na zaplatenie faktúry za nadštandardné služby poskytnuté žalovanému zo dňa 1.8.2016. 9. Žalobca zaslal žalovanému faktúru spolu s písomným podaním zo dňa 22.8.2016, ktorú žalovaný prevzal dňa 23.8.2016 a následne výzvu na zaplatenie faktúry za nadštandardné služby poskytnuté žalovanému zo dňa 6.9.2016. 10. Žalovaný žalobcovi oznámil písomným podaním zo dňa 9.9.2016 v odpovedi na výzvu na zaplatenie faktúry za nadštandardné služby, že bol v liečebni držaný proti svojej vôli, nedobrovoľne a nezákonne, nikdy si u žalobcu žiadnu službu neobjednal. Až do 23.8.2016 nedostal žiadnu faktúru, iba výzvu na zaplatenie faktúry spolu s faktúrou, na ktorej sú vypočítané už aj úroky z omeškania. Avšak nemohol sa omeškať s úhradou faktúry, ktorú až doteraz nedostal. Nie je mu jasný dôvod, prečo vôbec túto faktúru posielali jeho otcovi, ktorý s jeho trestným stíhaním nemá nič spoločné a nie je ani jeho právny zástupca. 11. V konaní nebolo sporné, že žalovaný bol v danom čase umiestnený do liečebne a že sa v nej nachádzal od 22.3.2016 do 24.5.2016 s výnimkou dní, kedy mu bola udelená priepustka, ani skutočnosť, že Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. uhradila žalobcovi náklady spojené s umiestnením a pobytom žalovaného v liečebni. Spornou bola skutočnosť úhrady ceny ubytovania v tzv. nadštandardných izbách, či už trojlôžkových alebo dvojlôžkových (ako je uvedené vo faktúre). 12. Na nadštandardnú izbu bol žalovaný umiestnený na základe vlastnej žiadosti, pretože nechcel byť ubytovaný na tzv. štandardnej izbe, jednak z dôvodu určitých obáv, ako aj z dôvodu, že na nadštandardnej izbe boli vytvorené podmienky pre používanie rôznych prístrojov pre jeho osobnú potrebu (laptop a pod.). 13. Taktiež možno považovať za preukázanú okolnosť, že náklady spojené s ubytovaním žalovaného na tejto nadštandardnej izbe neboli v celom rozsahu hradené zdravotnou poisťovňou, pričom je obvyklé, že tieto náklady v podobe rozdielu medzi úhradou zdravotnej poisťovne a skutočnými nákladmi hradia pacienti, pokiaľ využijú služby žalobcu v tom zmysle, že sa im poskytne nadštandard služieb v podobe ubytovania. 14. Účelom čestného vyhlásenia je práve potvrdenie zo strany osoby, ktorá čestné vyhlásenie dáva, že okolnosti, ktoré uviedla sú pravdivé. Okolnosť, že tieto čestné vyhlásenia boli dané pacientmi, ale aj zamestnancami žalobcu, nie je okolnosťou, ktorá by mohla privodiť pochybnosti o ich správnosti, pretože nemožno vychádzať len z toho, že pokiaľ čestné vyhlásenie dáva zamestnanec sporovej strany (žalobcu), znamená to, že toto čestné vyhlásenie nie je v súlade so skutočnosťou. 15. Žalovaný bol oboznámený so zmenou ubytovania, pričom sa tak dialo na jeho vlastnú žiadosť, nakoľko prvú noc v zariadení žalovaného strávil dokonca na chodbe. To znamená, že rozhodujúce skutkové okolnosti smerujúce k tomu, že sú mu poskytované nadštandardné služby, mu boli známe a stalo sa tak na jeho žiadosť. Dokazovanie preukazuje, že o okolnostiach spoplatnenia ubytovania na tejto izbe podľa schváleného cenníka psychiatrickej liečebne bol žalovaný informovaný. 16. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení bol právny nárok žalobcu na zaplatenie ceny ubytovania vo výške nadštandardných príplatkov podľa výmerového cenníka vyúčtovaných predmetnou faktúrou preukázaný, ako konštatoval odvolací súd, služby boli poskytnuté a došlo k dohode o ubytovaní a cene, súd preto žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 474,- eur s úrokmi z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne za obdobie omeškania od 24.8.2016 (žalovanému bola faktúra doručená dňa 23.8.2016) do zaplatenia (výrok I.) a v prevyšujúcej časti čo do úrokov z omeškania žalobu zamietol (výrok II.) , nakoľko žalobca si uplatnil úroky z omeškania od 28.5.2016. Preto súd žalobe vyhovel. 17. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP. 18. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil a žalobu zamietol. 19. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. c) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o poskytovaní nadštandardných služieb, za poskytnutie ktorých má žalobca nárok na úhradu vo vzťahu k žalovanému. 21. Celý prípad bol kvalifikovaný v medziach Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný bol do liečebne žalobcu dodaný na základe Trestného poriadku proti svojej vôli, a taký bol aj celý pobyt. S pobytom žalovaný nesúhlasil a od začiatku ho napádal tak on, ako aj jeho otec. Teda ani táto časť sporu nemôže spadať pod ustanovenie Občianskeho zákonníka. Súd vec nesprávne právne posúdil, pretože nárok žalobcu posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom vec treba posúdiť v intenciách súvisiacich s trestným konaním. 22. Procesným postupom súdu prvej inštancie boli žalovanému porušené jeho procesné práva v takom rozsahu, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie nepredvolal na výsluch autorov čestných prehlásení, čím žalovanému znemožnil verifikovať pravdivosť ich tvrdení, ktoré sú obsahom ich čestných prehlásení. XX. F. M. v čestnom vyhlásení tvrdila, že pri kontrole účtovných dokladov z 20.6.2016 bolo zistené, že faktúra týkajúca sa ubytovania žalovaného nie je uhradená a bola zaslaná upomienka na adresu R.. V. M., otca pacienta, t.j. žalovaného, a to z dôvodu, že práve s ním bolo dohodnuté umiestnenie pacienta na nadštandardnej izbe, a ktorých niekoľkokrát deklaroval úhradu za poskytnuté služby aj pri osobnom stretnutí a telefonickom rozhovore. Toto je však v rozpore s obsahom ostatných čestných prehlásení, ako aj so závermi súdu prvej inštancie, kde sa tvrdí, že dohoda o nadštandardných službách bola uzavretá priamo so žalovaným. Na jednej strane žalobca tvrdí, že vystavil faktúru na otca žalovaného, pretože o všetkom rozhodoval otec a na druhej strane súd prvej inštancie na výpoveď otca žalovaného ako svedka vypočutého na pojednávaní 11.9.2019 neprihliadol, pretože údajne do liečebne žalobcu prišiel až po tom, čo žalovaný už bol premiestnený na V. oddelenie, a teda svedok nemôže vedieť, za akých podmienok sa tak stalo. V skutočnosti žalovaný nikdy nežiadal o preloženie na nadštandardné oddelenie. Nesúhlasil s jeho držaním na III. oddelení, kde sú najnebezpečnejší pacienti. Nemal ale problém s II. oddelením, kde sa liečia napríklad pacienti na protialkoholickom liečení a kde sú tiež dvojposteľové izby. Aj kedy mal súd prvej inštancie rozhodnúť, že žalovaný mal platiť na nadštandard, nemožno súhlasiť s výškou faktúry, nakoľko strávil podstatne menej nocí na dvojposteľovej izbe a podstatne viac nocí na trojposteľovej izbe, ako uvádza faktúra. Teda výška sumy na faktúre nesúhlasí so skutočnosťou. 24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 25. Zdôraznil, že ak mal žalovaný pochybnosť o správnosti vystavenej faktúry, pretože podľa jeho názoru nebol správne fakturovaný počet nocí na jednotlivých izbách, mal túto skutočnosť rozporovať a preukázať v konaní na súde prvej inštancie. Naviac toto tvrdenie žalovaný nijakým spôsobom neodôvodnil. 26. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 27. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ktorý odvolaním žalovaného napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP). 28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie. 29. Podľa § 491 ods. 1 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. 30. Podľa § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. 31. Podľa § 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka zo zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom (hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia). 32. Podľa § 754 ods. 2 Občianskeho zákonníka za ubytovanie a služby s ním spojené je objednávateľ povinný zaplatiť ubytovateľovi cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami. 33. Podľa § 517 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní a ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.2.2013, výška úrokov omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 34. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaný bol 8.2.2016 na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom XTp/XX/XXXX vzatý do väzby. Na základe príkazu Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. B.-XX z 21.3.2016 bol žalovaný prepustený z väzby a dodaný do Psychiatrickej liečebne Samuela Bluma v Plešivci. Následným rozhodnutím č.k. XPu/ X/XXXX-XXX z 18.10.2016 Okresný súd v Rožňave rozhodol o prípustnosti držania žalovaného v zdravotníckom zariadení tak, že toto držanie nie je prípustné. Žalovaný nesúhlasil s dobrovoľnou hospitalizáciou, a preto došlo k tzv. prevzatiu pacienta do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu, pričom Okresný súd Rožňava uznesením č.k. XPu/X/XXXX-XX z 29.3.2016 rozhodol, že k prevzatiu žalovaného do ústavnej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Žalovanému bola 25.5.2016 udelená priepustka v súvislosti s účasťou na súdnom pojednávaní v Novom Meste nad Váhom, avšak následne sa tento do liečebne už nevrátil. Pobyt v liečebni bol žalovanému fakturovaný faktúrou č. 2016052082 z 13.10.2016, splatnou 27.5.2016, so špecifikáciou pobytu, vrátane tzv. nadštandardného pobytu tak, ako to špecifikoval súd prvej inštancie vo svojich skutkových zisteniach. 35. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti tejto faktúry, nakoľko jej obsah žalovaný namietol až v samotnom odvolaní, čo treba považovať za tzv. novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, pričom nejde o okolnosť, ktorú by bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, preto na tento prostriedok procesnej obrany odvolací súd neprihliadol, pričom je možné sa stotožniť aj s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného, že žiadne konkrétne dôvody spochybňujúce túto fakturáciu vlastne žalovaný neuviedol. 36. V prejednávanej veci nie je právne významné, že umiestnenie žalovaného na tzv. nadštandardnej izbe bolo dohodnuté aj s jeho otcom, pretože z dokazovania na súde prvej inštancie nepochybne vyplýva, že samotný žalovaný žiadal toto tzv. nadštandardné ubytovanie, predovšetkým z dôvodu zabezpečenia väčšieho pohodlia, ako aj z dôvodu, že na nadštandardnej izbe boli vytvorené podmienky pre používanie rôznych prístrojov pre jeho osobnú potrebu (laptop a podobne). 37. Okolnosť, že súd prvej inštancie nevypočul osoby, ktoré vo veci podali tzv. čestné vyhlásenia potvrdzujúce charakter a trvanie ubytovania žalovaného v zariadení žalobcu, nie je okolnosťou, na základe ktorej by bolo možné uzavrieť, že došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie. Tieto čestné vyhlásenia základné okolnosti nepochybne preukazujú a nie je medzi nimi žiaden logický rozpor. Okolnosť, že F. M. vo svojom čestnom vyhlásení hovorí o dohode umiestnenia pacienta - žalovaného na nadštandardnú izbu s otcom žalovaného neznamená, že samotný žalovaný nepožiadal o takéto ubytovanie. 38. Nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalovaného v tom smere, že vec nemožno posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko okolnosť, že pôvodne do psychiatrickej liečebne bol žalovaný dodaný na základe postupu orgánov činných v trestnom konaní neznamená, že by nemal platiť za poskytnuté služby, najmä ak bolo v konaní preukázané, že si vyžiadal aj tzv. nadštandard. Preto právne posúdenie prejednávanej veci súdom prvej inštancie (v zmysle vyššie uvedeného) podľa ustanovenia § 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka je taktiež správne. 39. Ako bolo vyššie naznačené nevykonanie určitých dôkazov, t.j. nevypočutie osôb, ktoré poskytli tzv. čestné vyhlásenia vo veci nemožno hodnotiť ako nesprávny procesný postup, ktorým by sa znemožnilo strane - žalovanému uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čestné vyhlásenie je taktiež dôkazom a pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal výsluchy svedkov, nemožno takýto postup považovať apriórne za nesprávny, nakoľko o charaktere a rozsahu dokazovania rozhoduje súd (§ 185 ods. 1 CSP). V danom prípade aj odvolací súd je toho názoru, že výsluch svedkov - osôb uvedených v čestných vyhláseniach nebol potrebný, nakoľko skutkový stav bol spoľahlivo zistený takýmto listinným dôkazom (§ 387 ods. 2 CSP). 40. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobe vyhovel, vrátane úrokov z omeškania v takom rozsahu, ako to súd prvej inštancie ustálil a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil s tým, že v podrobnostiach poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. 41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).