Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5To/39/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317010005 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8317010005.6 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.02.2021 v Prešove jednomyseľne takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného X. M. proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/2/2017 zo dňa 01.07.2020. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/2/2017 zo dňa 01.07.2020 bol obžalovaný X. M. uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. b) Tr. zákona účinného od 01.08.2019 na tom skutkovom základe, že - v presne nezistenom čase v dobe od 16.00 hod. dňa 09.02.2015 do 07.00 hod. dňa 10.02.2015 prišiel k novostavbe rodinného domu v katastrálnom území obce Belá nad Cirochou majiteľa X. O. zo M. pred obcou E. K., kde nezisteným spôsobom rozpojil kovovú reťaz, ktorou bola zaistená brána oplotenia, prišiel k dreveným dverám v pravej časti novostavby, kde doposiaľ nezisteným predmetom vypáčil petlice na dverách, odstránil 2 ks visiace zámky, vošiel do vnútorných priestorov domu, odkiaľ odcudzil 1 ks miešadlo zn. Protol - EXP1000EQ, 1 ks elektrocentrálu ECT7000F, 1 ks motorovú pílu STIHL MS 251 s takto odcudzenými vecami odišiel na neznáme miesto, čím majiteľovi R.. V. B. zastupujúcemu firmu L. K., ktorý stavbu realizoval spôsobil škodu vo výške 2.172,24 eur, za čo mu bol podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 56 ods. 1 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výmere 2.000,- eur a súčasne mu bol podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovený aj náhradný trest odňatia slobody na 10 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dňa 16.07.2020, pričom v dodatočne predložených dôvodoch odvolania opakovane namietal skutočnosť, že konajúci súd svoj záver o vine založil výlučne na dôkazoch, ktoré neboli vykonané v súlade so zákonom, a ich nemal brať do úvahy. Za dôkaz je možné podľa ustanovení Trestného poriadku považovať všetko, čo bolo získané z dôkazných prostriedkov, ktorým zákon priznáva legálny pôvod a spôsob ich zabezpečenia, ako aj ich vykonanie mu neodporuje. V štvrtej hlave Trestný poriadok podrobným spôsobom upravuje zákonné podmienky a postup orgánov činných v trestnom konaní pri zaisťovaní osôb a vecí, ktoré sú dôležité pre trestné konanie a ktoré je potrebné zabezpečiť pre dosiahnutie jeho účelu. Orgány činné v trestnom konaní sú však povinné postupovať len takým spôsobom, ktorý táto právna norma dovoľuje a upravuje podmienky jeho výkonu. Trestný poriadok získavanie dôkazov teda nielen predpokladá, ale aj počíta s ich využitím v trestnom konaní. V rámci právneho poriadku SR existuje v oblasti zákonnosti dôkazov základné pravidlo, v zmysle ktorého musia byť všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonným spôsobom v trestnom konaní vylúčené a teda ich nie je možné v trestnom konaní použiť. Z hľadiska vyhodnocovania vlastnej zákonnosti takéhoto dôkazu je preto potrebné posudzovať nielen spôsob získania tohto dôkazu, ale aj jeho samotné vykonanie. Aby bolo možné získanie dôkazu považovať za zákonné, nesmie spôsob jeho zabezpečenia odporovať alebo obchádzať príslušné ustanovenia Trestného poriadku. Z hľadiska konštrukcie základných trestnoprocesných inštitútov zaisťovania osôb a vecí v trestnom konaní, však nemôže nastať konkurencia rôznych postupov, ktoré orgány činné v trestnom konaní môžu uplatniť pri vzniknutej trestnoprocesnej situácii. To rovnako platí aj pre tieto orgány aby v prípade, že takáto situácia nastane, sa nemohli podľa vlastnej ľubovôle rozhodovať, ktorý z týchto postupov nevyužijú alebo naopak uprednostnia tú možnosť, ktorá je pre nich „jednoduchšia, výhodnejšia alebo priechodnejšia" pred napr. súdom alebo dozorujúcim prokurátorom. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na ustálený skutkový a právny stav má za to, že, že postup policajtov, ktorí pri zaisťovaní vecí a to vŕtacieho kladiva zn. Bosch GBH 2-26DRE, miešadla zn. Protol MXP1000EQ, uhlovej brúsky zn. Bosch GWS7-125 a jedného páru goratexových kanád veľkosti 29,280 uplatnili ustanovenie § 89 ods. l Tr. por. bol nielen nesprávny, ale najmä nezákonný. Ust. § 89 ods. 1 Trestného poriadku sa vzťahuje na každého, kto má u seba vec dôležitú pre trestné konanie, pričom nemusí ísť o osobu obvineného a táto osoba nemusí byť ani vlastníkom veci. Takáto osoba je povinná, na základe predchádzajúcej výzvy vec, ktorú má vo svojej dispozícii predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu. Pokiaľ by sa jednalo o vec, ktorú by bolo potrebné zaistiť na účely trestného konania, je takáto osoba povinná túto vec na výzvu vydať konajúcim orgánom. Vzhľadom na uvedené je možné jednoznačne konštatovať, že zákon z hľadiska dôležitosti veci rozpoznáva jednak veci, ktoré sú dôležité pre trestné konanie len do takej miery, že ich postačí príslušnému orgánu predložiť, napr. na ohliadnutie alebo identifikovanie, bez potreby ich ďalšieho zaistenia a jednak veci, ktoré pre svoj význam v trestnom konaní je potrebné zaistiť pre ďalšie využitie v tomto konaní. V tomto prípade ide o veci, ktoré väčšinou ako dôkazy dokazujú alebo vyvracajú nejakú skutočnosť, ktorá sa vzťahuje na predmet objasňovania alebo môžu byť prostriedkom na odhalenie alebo zaistenie trestného činu alebo jeho páchateľa, (napr. § 153 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku). V takomto prípade je osoba povinná takúto vec vydať. Je však potrebné upriamiť pozornosť na to, že v oboch prípadoch sa pri predložení alebo vydaní veci má jednať o vec, ktorá je pre orgány činné v trestnom konaní alebo súd známa, je identifikovateľná aspoň podľa základných alebo všeobecných znakov spolu s vedomosťou o tom, že túto vec má pri sebe konkrétne im známa alebo inak stotožnená osoba. V prípade, že by takú vec nebolo možné konkrétne popísať alebo by nebolo možné stotožniť osobu, ktorá by ju mala pri sebe, nebolo by možné uplatniť výzvu na vydanie veci v zmysle § 89 ods. 3 Trestného poriadku alebo vec odňať v zmysle § 91 ods. 1 Trestného poriadku, a to práve kvôli nedostatku vedomosti alebo neurčitosti individuality veci alebo osoby adresáta výzvy. Pokiaľ by preto takáto vyzývaná osoba neposkytla potrebnú súčinnosť, nepripadala by do úvahy ani jeho právna zodpovednosť podľa § 70 Tr. por., alternatívne podľa § 91 ods. l Tr. por. (§ 89 ods. l, druhá veta Tr. por.) Nakoniec možnosť vyžadovania vydania veci sa vzťahuje pre príslušný orgán na celé trestné konanie (§ 10 ods.15 Tr. por.) a teda nielen na prípravné konanie, ale aj na konanie pred súdom a za určitých zákonných okolností aj pred začatím trestného stíhania (§ 199 ods. l, veta druhá Tr. por., príp. § 199 ods.4 Tr. por.). Avšak pre uplatnenie postupu v zmysle § 89 Tr. poriadku je rozhodujúce to, kedy a akým spôsobom sa orgány činné v trestnom konaní alebo súd dozvedeli alebo získali informáciu o tom, že určitá osoba má pri sebe vec, ktorá je dôležitá pre trestné konanie. V prípade, že príslušný orgán získa poznatok o tom, že vec, ktorá súvisí s objasňovaním určitej konkrétnej skutočnosti v trestnom konaní je v dispozícii stotožniteľnej osoby, môže za splnenia ostatných normatívnych podmienok uplatniť postup podľa § 89 Tr. poriadku. Uvedené však neplatí v prípade, že nejaké konanie podozrivej osoby sa ešte len odhaľuje a právne vyhodnocuje, a to nielen z hľadiska samotnej protiprávnosti, ale taktiež vlastnej závažnosti takéhoto konania. To znamená, že kým v prvom prípade príslušný orgán už vopred disponuje určitými, menej alebo viac ucelenými poznatkami o povahe, charaktere trestnej činnosti, osobe páchateľa alebo o iných zákonných znakoch konkrétneho trestného činu, naopak v druhom prípade takéto skutočnosti napr. policajt postupne získava, odhaľuje alebo preveruje ako určité podozrenie. Pokiaľ by aj napr. policajt vopred získal vyjadrenie osoby, že v určitom objekte (v aute, dome, pivnici) alebo pri sebe prechováva, on, alebo niekto iný, nejaké zakázané látky alebo predmety pochádzajúce z trestnej činnosti, nemôže pristúpiť priamo k výzve na predloženie alebo vydanie veci, pretože nedisponuje žiadnymi inými relevantnými skutočnosťami o tejto veci. Okrem toho, že policajt nemá žiadnu konkrétnu vedomosť o vlastnostiach takejto veci, bolo by pre neho značne problematické už pri predchádzajúcej výzve stotožňujúco popísať takúto vec, na druhej strane by sa vystavil do rizika, že práve kvôli tejto neurčitosti by vyzývaná osoba túto vec dobromyseľne nepredložila alebo nevydala a taktiež by z týchto dôvodov nemuselo byť účinné ani odňatie veci podľa § 91 Tr. por. Takýto poznatok je preto možné vyhodnocovať len ako určité podozrenie, ktoré je možné spojiť s ďalšími úkonmi preverovania. V prípade, že by toto podozrenie bolo dostatočne silné, boli by naplnené zákonné dôvody na vykonanie prehliadky osoby, domu, bytu alebo iného priestoru podľa § 99 Trestného poriadku. Potom je možné podľa charakteru úkonu vykonať domovú prehliadku v zmysle § 100 Tr. poriadku, prehliadku iných priestorov a pozemkov podľa § 101 Tr. poriadku alebo osobnú prehliadku v zmysle § 102 Tr. poriadku. Pri týchto prehliadkach postačí na rozdiel od postupu podľa § 89 Tr. poriadku len dôvodné podozrenie o tom, že sa tam nachádza „vec dôležitá pre trestné konanie“, s tým, že aj v predchádzajúcej výzve je možné túto vec popísať menej konkrétne a určito, len ako hľadanú vec (§ 104 ods. 1 Tr. poriadku) so známym alebo len všeobecným popisom. S poukazom na uvedené má za to, že príslušníci polície pri získavaní dôkazov nepostupovali v súlade so zákonom. Z doposiaľ vykonaných dôkazov a to najmä výsluchu svedka V. N. jednoznačne vyplýva, že policajná hliadka ho sledovala dlhšie, zastavila vozidlo a vyzvala ho, aby otvoril kufor vozidla. Príslušníci policajnej hliadky sa začali pýtať na pôvod veci a následne zavolali príslušníkov kriminálnej polície, ktorý ho odviezli na policajné oddelenie na výsluch. Až potom sa vrátili po vozidlo zn. Opel Vectra, znova išli na policajnú stanicu, kde malo dôjsť k odovzdaniu resp. vydaniu vecí. Z výpovede ďalej vyplýva, že ho policajti vyzvali na otvorenie vozidla, pričom následne na to skontrolovali nielen kufor, ale aj celý interiér vozidla, pričom sa z tohto úkonu urobila aj fotodokumentácia. Je teda evidentné, že policajti robili prehliadku vozidla a to bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý si mali a mohli bez problémov vopred zabezpečiť, nakoľko neboli v časovej tiesni. Pokiaľ ide o svedka P. G., ktorý dobrovoľne vydal pár goratexových kanád, aj tu došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní k procesným pochybeniam pri ich zaistení. Policajti nemohli mať vedomosť, že u svedka G. sa nachádzajú tieto topánky, ktoré sú v zápisnici o vydaní veci podrobne popísané, vrátane ich roku výroby. Nevie si dosť dobre predstaviť, aby poškodený s takou určitosťou opísal pracovnú obuv s uvedením jej presnej veľkosti, ako aj roku výroby. Pokiaľ teda mali policajti operatívne poznatky, že v predmetnom vozidle sa nachádzajú veci získané trestným činom, mali postupovať v zmysle Tr. poriadku. To znamená, že osobu podozrivú zo spáchania trestného činu t. j. X. M. mali podľa § 85 ods. 1 Tr. poriadku zadržať a podľa § 102 ods. 1 Tr. poriadku vykonať jeho osobnú prehliadku, resp. prehliadku iných priestorov a to so súhlasom prokurátora. Z toho dôvodu neobstojí argumentácia, že svedok tieto veci vydal dobrovoľne na základe výzvy príslušníka polície. Ide pritom o ustálený právny názor NS SR (sp. zn. 3Tdo/11/2013 a 2Tdo/37/2011). Súdy v takom príapde zastávajú jednoznačné stanovisko, že takto získaný dôkaz bez náležitého poučenia obvineného, resp. svedka, nemožno považovať za dôkaz získaný zákonným spôosbom. Z toho dôvodu mali orgány činné v trestnom konaní postupovať podľa § 101 ods. 1, 2 Tr. poriadku, pričom na vykonanie tohto procesného úkonu bol nevyhnutný súhlas prokurátora, ktorý samozrejme policajti nemali, hoci si ho mohli vyžiadať. Ustanovenie § 119 ods.2 Tr. por. vymedzuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore s Trestným poriadkom, nemôže v trestnom konaní slúžiť ako dôkaz a takisto nemôže ani prispieť na náležité objasnenie veci (zásada argumentum a contrario). Pri posudzovaní neúčinnosti získaného dôkazu, je podľa povahy a závažnosti porušenia zákona takto získaný dôkaz buď absolútne neúčinný (t.j. nemožno k takémuto dôkazu v konaní vôbec prihliadnuť a musí byť vylúčený z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu veci) alebo relatívne neúčinný (t.j. nemožno k nemu prihliadať, avšak len dovtedy, kým sa vada, ku ktorej došlo, neodstráni). V prípade absolútnej neúčinnosti dôkazu nie je možné spôsobenú nezákonnosť vôbec odstrániť ani napraviť. V tejto súvislosti považuje za nevyhnutné tiež zdôrazniť, že za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa považuje nielen tento dôkaz, ale tiež každý ďalší dôkaz, ktorý bol získaný na základe takéhoto dôkazu. V kontexte uvedeného sú nezákonnosťou postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré súvisia s nezákonným dôkazom, resp. ktoré boli získané na základe dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom. V tomto prípade sa teda za absolútne neúčinný dôkaz považujú všetky veci vydané dňa 17.02.2015 o 14,55 hod. svedkom O. N., ako aj jeden pár čiernych Goratexových kanád veľkosti 29, 280, rok výroby 2011/02 vydaných policajtom dňa 17.02.2015 o 17,05 hod. svedkom B. G., ich následné výpovede a tiež oba znalecké posudky vyhotovené KEÚ v Košiciach, ktoré sú súčasťou spisu. Vzhľadom na to, že tieto dôkazy neboli získané zákonným spôsobom, nie je možné na nich pri hodnotení dôkazov prihliadať nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne s ostatnými dôkazmi (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku). Keďže ide o dôkazy postihnuté v zmysle zákona ich absolútnou neúčinnosťou a nie je možné ich konvalidovať iným zákonným spôsobom, hľadí sa na ne akoby neexistovali. Z uvedeného teda vyplýva, že skutkové zistenia sa nemôžu opierať o dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom, teda v rozpore s trestnoprávnymi normami upravujúcimi dokazovanie. S poukazom na uvedené skutočnosti výsledky vykonaného dokazovania nevedú k jednoznačnému a nespochybniteľnému záveru o jeho vine a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne oslobodiť ho spod obžaloby odvolacím súdom. Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovaným ako osobou na to oprávnenou krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods. 3 Tr. priadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. priadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené. V prvom rade odvolací súd preskúmal správnosť procesného postupu, ktorý tvorí základ pre posúdenie predovšetkým spravodlivosti konania a zákonnosti dôkazov, z ktorých konajúci súd vychádzal. Na tomto mieste je nutné konštatovať, že konajúci súd umožnil obžalovanému vyjadriť sa ku skutku, ako aj k dôkazom, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, taktiež obžalovaný a jeho obhajca mali možnosť predkladať návrhy na vykonanie ďalších dôkazov a tiež mohli predložiť argumentáciu o jeho nevine. Konajúci súd v prípade vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného mal splnené podmienky na takýto postup, keďže doručenie predvolania uňho bolo riadne vykonané a obžalovaný sa žiadnym neospravedlnil z neúčasti na úkone súdu a nežiadal o jeho odročenie z dôvodu, aby sa ho mohol zúčastniť. Ostatne tento postup nebol ani odvolateľom namietaný. Konajúci súd vykonal dôkazy spôsobom stanoveným procesným predpisom a preto o ich obsah mohol opierať svoje skutkové zistenia. Vykonané dokazovanie bolo konajúcim súdom vyhodnotené v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a odôvodnenie napadnutého výroku o vine je preskúmateľné a z neho je aj zistiteľná argumentácia súdu v tom smere, z akých dôkazov vychádzal pri ustálení skutkového stavu, ako ich vyhodnotil nielen jednotlivo ale aj vo vzájomných súvislostiach, aké skutočnosti mal preukázané a o ktoré zistenia skutkový stav opieral. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa stotožnil s hodnotením vykonaného dokazovania, i keď pri hodnotení zákonnosti namietaných dôkazov nie úplne súhlasí s predloženou argumentáciou konajúceho súdu, ale za základ vzal, že ide o zákonné dôkazy, preto naň odkazuje a nepovažuje za potrebné ho dopĺňať v tom rozsahu, že vina bola obžalovanému dokázaná, preto ho dopĺňa reagujúc na uplatňované odvolacie námietky. Obžalovaný v odvolaní uplatnil námietky ohľadne zákonnosti dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní, ku ktorým zaujal stanovisko aj konajúci súd. Obžalovaný predovšetkým namietal uplatnenie inštitútu § 89 ods. 1 Tr. poriadku pri zaistení vecí a veľmi zjednodušene povedané podľa jeho názoru ho policajti mali najprv zadržať podľa § 85 ods. 1 Tr. priadku a až následne mali vykonať u svedka osobnú prehliadku podľa § 102 ods. 1 Tr. poriadku, resp. prehliadku iných priestorov a to so súhlasom prokurátora. S prezentovaným názorom obžalovaného sa odvolací súd nestotožnil. Vzhľadom na rozsah odcudzených vecí aj odvolací súd reaguje iba na zákonnosť dôkazného prostriedku - zaistenie vecí ich vydaním svedkom V. N. dňa 17.02.2015, ktorý vypovedal, že na základe výzvy policajtov, po tom, čo zaparkoval auto pred OC Laborec v Humennom a bol vyzvaný aby sa identifikoval a aby otvoril kufor auta za účelom nahliadnutia doň s vysvetlením pôvodu vecí, veci prevážané v aute dobrovoľne vydal po jeho výsluchu na polícii. Preto dôvod na prehliadku osôb, resp. iných priestorov a to osobného motorového vozidla na základe príkazu prokurátora, resp. policajta podľa § 101 a § 102 Tr. poriadku, ako to navrhoval obžalovaný, nebol daný a navrhovaný postup obžalovaným ani opodstatnený. To možno usúdiť aj zo zápisnice o vydaní veci, ktorá bola spísaná v súlade s ustanovením § 93 ods. 1 Tr. poriadku, čím sa zadokumentoval úkon, ktorý menovaný svedok ani nenamietal. V tejto súvislosti, keďže obžalovaný opiera svoje odvolacie námietky o obsah rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Tdo/11/2013 a 2Tdo/37/2011, dáva odvolací súd do pozornosti, že v citovaných rozhodnutiach sa rieši situácia, ktorá má iný skutkový základ. Ten spočíva v odlíšení použitia právnych noriem pri relevantných poznatkoch o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže v posudzovanej veci sa už konalo podľa ustanovení Tr. poriadku. Dňa 10.02.2015 vykonaním obhliadky miesta činu ako neodkladného úkonu sa totiž začalo trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku pre trestný čin podľa § 212 ods. ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zákona. Z uvedeného je teda zrejmé, že po začatí trestného stíhania vo veci trestného činu krádeže polícia začala objasňovať okolnosti jeho spáchania, pátrať po odcudzených veciach a zisťovať páchateľa tohto trestného činu. Polícia tak plnila úlohy v zmysle § 2 ods. 1 písm. b), písm. l) zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, na čo využívala prostriedky operatívno-pátracej činnosti podľa § 39 citovaného zákona. Pri pátraní odcudzených vecí postupovala v rámci preverovania získaných informácií v zmysle § 17a, § 18 a 23 zák. č. 171/1993 Z. z. účinného v znení zák. č. 139/2015 Z. z.. Po zistení, že veci, ktoré prevážal v aute svedok V. N., môžu pochádzať z objasňovanej trestnej činnosti, policajti vyzvali svedka, aby išiel na políciu, kde s ním boli vykonané úkony podľa Tr. poriadku a veci boli zaistené v zmysle § 89 ods. 1 Tr. poriadku po výsluchu svedka. Namietanými úkonmi sa nerealizovalo zadržanie obžalovaného za súčasného zaistenia vecí dôležitých pre trestné konanie pri získaných dôveryhodných informáciách, že sa pácha trestná činnosť, ale preverovali sa informácie o odcudzených veciach, čo je odlišná situácia, preto polícia mohla konať podľa zákona o policajnom zbore a ak zistila hodnovernosť získaného poznatku, vec odovzdala orgánu činnému v trestnom konaní na ďalšiu realizáciu. Takýto postup považuje odvolací súd za zákonu zodpovedajúci (primerane NS SR 2Tdo27/2012 - Rt 47/2013). Je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ by takýto postup nebol možný, polícia by nemala prostriedky na odhaľovanie úmyselných trestných činov, vypátranie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti, či zisťovanie ich páchateľov po začatí trestného stíhania vo veci, pretože podstatná činnosť orgánov v trestnom konaní spočíva v dokumentovaní dôkaznej situácie, nie v ich vyhľadávaní v teréne. Vyšetrovanie je totiž súvislá činnosť, podstatou ktorej je objasniť spáchanie trestného činu a zistiť jeho páchateľa, a táto pozostáva z množstva procesných úkonov, ktorých vykonanie má presné pravidlá, ktoré sú upravené v procesnom predpise - Tr. poriadku. Medzi takéto procesné úkony patria aj dôkazné prostriedky, čo je vlastná procesná činnosť, ktorá slúži k poznávaniu skutočností. Použitie dôkazného prostriedku však prichádza do úvahy iba vtedy, ak existuje nositeľ (prameň) dôkazu. Pre posudzovaný prípad to znamená, že pokiaľ neboli vypátrané odcudzené veci, tak tieto sa nemohli stať ani predmetom dôkazného prostriedku. Tým bol procesný úkon o vydaní veci podľa § 89 Tr. poriadku, ktorý našiel svoj formálny odraz v zápisnici o vydaní veci podľa § 93 Tr. poriadku, a výpoveď svedka V. N., ktorý objasňoval, ako sa odcudzené veci dostali do jeho dispozície. Poznatky aj z týchto dôkazných prostriedkov následne objasňovali osobu páchateľa. Na základe uvedeného preto odvolací súd uzavrel, že i namietané dôkazy, o ktoré opieral konajúci súd svoje skutkové zistenia, boli vykonané v súlade so zákonom. Dôkazný stav sa nezmenil a obžalovaný neuplatnil ďalšie výhrady voči hodnoteniu dôkazov, preto i na podklade znaleckých záverov k zaistenej trasologickej stope a biologickej stope, ktorou bola dokázaná prítomnosť obžalovaného cez zhodu DNA profilu v tejto stope na mieste činu, či tvrdenia svedka V. N., že zaistené veci zobral z garáže obžalovaného, odvolací súd považoval výrok o vine za vecne správny a zodpovedajúci výsledkom vykonaného dokazovania. Obžalovaný voči právnej kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 1 písm. b) Tr. zákona nemal žiadne výhrady, túto považuje aj odvolací súd za zákonnú berúc zreteľ na zmenu Trestného zákona, ku ktorej došlo v priebehu trestného konania, a ktorá je priaznivejšia pre obžalovaného. Napokon odvolací súd preskúmal podľa § 317 ods. 2 Tr. poriadku aj výrok o treste, ktorý obžalovaný výslovne nenapádal, keďže sa v odvolaní zameral na výrok o vine. Uloženie peňažného trestu vo výmere 2.000,- eur odvolací súd posudzoval aj z pohľadu, že odvolanie proti tomuto výroku bolo podané iba v prospech obžalovaného a teda k zmene tohto výroku v zmysle zásady uvedenej v § 322 ods. 3 Tr. poriadku v neprospech obžalovaného už nemohlo dôjsť. Vychádzajúc z týchto základných atribútov odvolací súd preto len konštatuje, že so zreteľom na osobu obžalovaného, ktorý už bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním teraz prerokúvaného skutku 4-krát uznaný vinným z majetkových trestných činov krádeže, podvodu a sprenevery, v jednom prípade bol uznaný vinným z trestných činov porušovania domovej slobody a nedovoleného ozbrojovania, sa javí uložený peňažný trest z pohľadu hodnotenia druhu trestu ako mierny. Vzhľadom ale na právne posúdenie skutku a trestnej sadzby zaň uloženie takéhoto trestu zákon pripúšťa. S poukázaním na vyššie uvedené zistenia a úvahy z nich plynúce odvolací súd uzavrel, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, a preto ho ako také postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. jednomyseľne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.