Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach PO-8Sa/1/2023 8023200071 02. 05. 2023 JUDr. Ingrid Kalináková ECLI:SK:KSPO:2023:8023200071.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou v právnej veci žalobcu Y. O. L., bytom X. X/XX, XX-XXX P., Poľská republika, právne zastúpený JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti A. Y., bytom D. XX, XX XXX D., Poľská republika o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto rozhodol: Z a m i e t a žalobu. N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania. N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania pred kasačným súdom. odôvodnenie: I. Stručný priebeh administratívneho konania 1. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu a jeho zamestnávateľa Marzena Zabawa - JUPITER proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 vo veci zániku sociálneho poistenca zamestnanca zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej len „správneho orgánu prvého stupňa“). 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 rozhodla tak, že žalobcovi ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013. 3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenia § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), článok 11 ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Nariadenia (SR) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že Sociálna poisťovňa, ústredie vydala formulár PD A1, na základe ktorého sa na žalobcu v 1. rade
od 01.06.2012 do 23.07.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán vykonal dňa 14.03.2013 kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov. V rámci kontroly zistila, že v mieste registrovaného sídla zamestnávateľa žalobcu v 2. rade uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení - Centrálna 274, 089 01 Svidník, sa zamestnávateľ nenachádzal a nebol tam prítomný ani jeden z jeho zamestnancov. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľsku. Na ulici Centrálna 274 vo Svidníku navštevuje zamestnávateľ - žalobca v 2. rade poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Na tejto adrese sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený. Práca je zadávaná osobne, telefonicky, mailom. Realizácia predmetu činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Obdobie, za ktoré má pracovník zrealizovať prácu je v rozsahu 10 hodín, podľa tvrdenia zamestnávateľa a rozhodnutí zamestnanca, kedy túto prácu zrealizuje. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený, zadáva sa ústne. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 1. rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013. 4. Žalobca a jeho zamestnávateľ v zákonom stanovenej lehote podali voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie. II. Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 5. Žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 17. júla 2019 číslo: 14149-3/2019-BA podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamietla odvolania žalobcu a jeho zamestnávateľa podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa číslo: 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 vo veci zániku sociálneho poistenia žalobcu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník. 6. Žalovaná ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník v celom rozsahu a dospela k záverom, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom. Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na odvolacie námietky žalobcov, opísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa, citovala najmä ustanovenia § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení, § 193 ods. 5 zákona v znení zákona č. 449/2008 Z. z. (účinného od 1. januára 2009), čl. 11. ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, čl. 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). 7. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatovala, že podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Svidník bol žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ zapísaný v živnostenskom registri číslo: 750-36777, pod obchodným menom: Marzena Zabawa - JUPITER, na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OŽP-Z/2010/08598- 00002, v období od 1. októbra 2010 do 4. apríla 2017, pričom od 1. októbra 2010 bol prihlásený do registra zamestnávateľov, v ktorom bol registrovaný do 31. marca 2017. Žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ prihlásil žalobcu v 1. rade ako zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, od 1. júna 2012, v ktorom bol prihlásený do 30. apríla 2016. 8. Žalovaná ďalej konštatovala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, dňa 14. marca 2013 vykonala kontrolu zameranú na preverovanie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 1. októbra 2010 do 14. marca 2013. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti Centrálna 274, 089 01
Svidník, sa zamestnávateľ ani žiaden z jeho zamestnancov nenachádzal. Podľa zamestnávateľovho splnomocnenca Ing. Miloslava Almašiho sa záznamy z pracovných stretnutí sa nevyhotovujú. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti sú uchovávané na adrese Centrálna 274 Svidník. Práce sú zamestnancom zadeľované ústnou formou a realizujú sa na celom území Slovenskej republiky a nie je možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, keďže je na pracovníkovi, kedy túto prácu realizuje. 9. V uvedenom kontexte žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálnej poisťovni bolo zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Lublinie, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie č. UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že žalobca v 1. rade podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 10. Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala dňa 14. septembra 2012 formulár PD A1 36177/2012-BA/1, 12-00038249-320-010-A-1721987, ktorým bolo určené, že žalobca v 1. rade ako zamestnanec v období od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. 11. Žalobca ako zamestnanec bol zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne až do 30. apríla 2016, pričom zamestnancovi dňom 23. júla 2013, skončila príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola pobočka Sociálnej poisťovne povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový stav s právnym. Po vydaní napadnutého rozhodnutia naďalej prebiehali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS rozsiahle rokovania za účelom doriešenia sporných situácií, týkajúcich sa určovania uplatniteľnej legislatívy v prípadoch, ktoré vzbudzovali dôvodné obavy, že zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. III. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcov 12. Včas podanou žalobou sa žalobca (a pôvodne aj jeho zamestnávateľ) domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej č. 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň požadovali náhradu trov konania. 13. Žalobcovia namietali ukrátenie svojich práv nezákonným rozhodnutím žalovanej ako orgánu verejnej správy. V žalobe v bode III. popísali priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal predmetnému žalobou napadnutému rozhodnutiu. V bode V. žalobcovia namietali prekročenie právomoci žalovanej s poukazom na článok 16 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, nakoľko podľa názoru žalobcov správne orgány nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o vzniku a zániku sociálneho poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobcovia ďalej namietali nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, namietali zákonnosť procesného postupu vydania rozhodnutia a to v rovine absencie vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 a nezákonného prerušenia konania o odvolaniach rozhodnutím č. 27410-2/2015-BA zo dňa 18.09.2015. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného skutkového stavu. Žalobcovia majú za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. 14. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal zamestnanec bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného
členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v 1. rade ako zamestnanca žalobcu v 2. rade podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Podporiac uvedené žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016. 15. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci, a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. 16. Pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise absentuje, a teda procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla a zmierovací dialóg neprebehol. 17. Žalovaná prerušila konanie o odvolaniach žalobcov, tak ako uvádza v rozhodnutí o prerušení konania č. 27410-2/2015-BA zo dňa 18.09.2015 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. S ohľadom na už uvedené skutočnosti považujú žalobcovia predmetné prerušenie konania za účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania Rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. 18. Žalobca namieta údajné nepreukázanie reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky žalobcu s poukazom na vonkajšiu kontrolu vykonanú za obdobie od 01.10.2010 do 14.03.2013. Žalobca na tomto mieste zdôrazňuje, že posudzovaným obdobím v zmysle Rozhodnutie je obdobie po 23.07.2013, tzn. obdobie, za ktoré sa reálny výkon činnosti žalobcu nepreveroval, takže vonkajšia kontrola nemôže byť podkladom pre prijatie rozhodnutia. 19. Žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 87/2014 zo dňa 10.09.2014, podľa ktorého „ Ak sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu “. Podstatné zhrnutie vyjadrenia žalovanej vo vyjadrení k žalobe 20. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním doručeným správnemu súdu dňa 29.11.2019, v ktorom uviedla priebeh administratívneho konania, skutkový stav zistený správnym orgánom prvého stupňa, skutkový stav zistený odvolacím orgánom, citovala príslušné zákonné ustanovenia totožné s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, zároveň navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
21. Žalovaná konštatovala, že v súlade s vyššie uvedeným postupom, ZUS, ako príslušná inštitúcia, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že zamestnanec podlieha od 1. júna 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že v tom čase nedisponovala žiadnymi informáciami, ktoré by boli v rozpore s tvrdeniami ZUS, súhlasila s určením slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej a dňa 14. septembra 2012 vystavila formulár PD A1, č. 12-00038249-320-010-A-1721987 na obdobie od 1. júna 2012 do 23. júla 2013. Následne Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, avšak z dôvodu zachovania právnej istoty nevyhlásila vystavený formulár PD A1 v celom rozsahu za neplatný, ale v zmysle povinností ustanovených koordinačnými nariadeniami informovala o zistených skutočnostiach príslušnú ZUS. Uvedené inštitúcie následne v rámci vzájomnej komunikácie dospeli k záveru, že ak prihlásenie na povinné sociálne poistenie zamestnanca bude trvať aj po uplynutí platnosti vystaveného formulára PD A1, nebude možné so zreteľom na zistené skutočnosti vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1, pričom skončením doby platnosti formulára PD A1 zanikne dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Fyzická osoba totiž nemôže byť prihlásená do poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. 22. Zároveň bolo Sociálnej poisťovni dňa 6. decembra 2013, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddziaľ w Lublinie, č. UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. 23. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý žalobcovia v žalobe poukazujú, žalovaná uvádza, že prijatý záver sa týka takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Z vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa procesu určovania uplatniteľnej legislatívy je však zrejmé, že v predmetnom prípade bola poľská uplatniteľná legislatíva určená zamestnancovi zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, a nie dohodou podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že predmetné námietky žalobcov sú právne irelevantné. Predmetné informácie o procese určovania uplatniteľnej legislatívy, ako aj o definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca, boli v celom rozsahu uvedené aj v napadnutom rozhodnutí. 24. Žalovaná argumentovala, že napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k zamestnancovi došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym, v dôsledku čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. 25. Vo vzťahu k námietke žalobcov o absencii dôkazov o priebehu zmierovacieho dialógu v administratívnom spise žalovaná uviedla, že v danom prípade zmierovací dialóg medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V uvedenom prípade totiž neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcov uvedené v bode VI. žaloby nie sú pre tento prípad relevantné.
26. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formulára PD A1, v dôsledku ktorého zanikol dôvod na pokračovanie registrácie zamestnanca v systéme slovenského sociálneho poistenia, a v nadväznosti na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, rozhodnutie o zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca dňom 23. júla 2013. 27. V súvislosti s námietkami žalobcov týkajúcimi sa nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa napadnutým rozhodnutím zamestnancovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci zániku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. 28. Zamestnanec bol totiž prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia, v období od 1. júna 2012 do 30. apríla 2016, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 23. júla 2013 skončila platnosť formulára PD A1, t. j. príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky a od 24. júla 2013 mu bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca. 29. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadrili. IV. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 30. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 31. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. V tretej hlave SSP je upravené rozhodovanie o správnych žalobách v sociálnych veciach. 34. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie sociálnej poisťovne. 35. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 36. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 37. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 38. Správny súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že správnu žalobu posudzoval podľa § 202 ods. 2 SSP neformálne, nie súc viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d) SSP), čo znamená, že preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.
39. Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 SSP predseda senátu nariadi na prejednávanie veci samej pojednávanie ak: a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje zákon. V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania. 40. V danom prípade nepožiadal o nariadenie pojednávania vo veci samej ani jeden z účastníkov konania, preto súd pojednávanie vo veci nenariadil a vo veci upovedomil účastníkov konania o termíne verejného vyhlásenia rozsudku v súlade s ustanovením § 137 ods. 4 SSP. 41. Keďže sa na vyhlásenie rozsudku nedostal žiaden z účastníkov konania správny súd podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyvesil skrátenú formu písomného vyhotovenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a zároveň bolo verejné vyhlásenie rozhodnutia uverejnené aj na webovej stránke súdu. 42. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. februára 2020, č. k. 8Sa/23/2019-52 podľa §191 ods. 1 písm. c/, e a f/ SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 17. júla 2019, číslo 14149-3/2019BA a vec jej vrátil na ďalšie konanie. 43. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná. Kasačný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditio sine qua non v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou / právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v 2. rade v podanej správnej žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch. Z podanej správnej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej, prípadne, že žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do jeho práv a právom chránených záujmov, z ktorého dôvodu sa potom domáha ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd pristúpil k zrušeniu rozsudku krajského súdu podľa § 462 ods. 1 SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní malo byť úlohou krajského súdu vysporiadať sa s aktívnou legitimáciou žalobcu v 2. rade a so správnou žalobou žalobcu v 1. rade vo veci znovu rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania(§ 467 ods. 3 SSP). 44. Krajský súd opätovne posúdil po zrušení rozsudku kasačným súdom žalobu žalobcov a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu administratívneho spisu žalovanej, preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako i priebehu administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu. Predmetom prieskumného konania na správnom súde bolo rozhodnutie žalovanej č. 14149-3/2019BA zo dňa 17.07.2019, ktorým zamietla odvolanie žalobcov a potvrdila prvostupňové rozhodnutie žalovanej, pobočky Svidník, vo veci zániku sociálneho poistenia žalobcu v 1. rade. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 45. Správny súd následne rozsudkom č.k. 8Sa/6/2021-35 zo dňa 9.9.2021 výrokom I. zrušil rozhodnutie žalovanej číslo: 14149-3/2019-BA zo dňa 17.7.2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Súčasne výrokom II. zamietol žalobu žalobcu v 2. rade (Marzena Zabawa), výrokom III. žalobcovi v 1. rade priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania na krajskom súde i kasačnom súde v rozsahu 1/5, a výrokom IV. žalobcovi v 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania. 46. Proti tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalovaná. 47. Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 7Ssk/110/2021 zo dňa 30.11.2022 zrušil rozsudok správneho súdu vo výroku I. a III. a vrátil vec správnemu súdu na ďalšie konanie. 48. V odôvodnení okrem iného uviedol, že „Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní
jazykových znení nariadenia: institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Zo skutkových okolností, ktoré neboli sporné bolo zrejmé, že ZUS ako príslušná inštitúcia v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení určila, že zamestnanec (žalobca v 1 rade) podlieha od. 1. júna 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalovaná, vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany ZUS, vystavila dňa 14. septembra 2012 tzv. formulár PD A1 (Potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa) č. 12-00038249-320-010-A-1721987, a to na obdobie od 1. júna 2012 do 23. júla 2013. Z administratívneho spisu žalovanej bolo ďalej zrejmé, že ZUS (Zakład Ubezpieczeń Społecznych, pobočka v Lublinie) listom č.UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013 určila, že žalobca od 24. júla 2013 podlieha uplatniteľnej legislatíve Poľskej republiky. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že poľská ZUS, ako inštitúcia členského štátu bydliska osoby podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určila uplatniteľnú legislatívu dvakrát - od 1. júna 2012 legislatívu Slovenskej republiky a následne od 24. júla 2013 legislatívu Poľskej republiky. V období od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 teda žalobca podliehal slovenskej legislatíve, a to v súlade s tzv. koordinačnými nariadeniami a pre toto obdobie bola daná právomoc Sociálnej poisťovne konať vo veciach sociálneho poistenia a postupovať podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ teda žalovaná rozhodla o tom, že žalobcovi v 1 rade zaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 23.07.2013 neprekročila kompetenčný rámec daný koordinačnými nariadeniami, keďže sa jednalo o obdobie, v ktorom bola zo strany ZUS určená slovenská legislatíva. Krajský súd na základe nesprávneho názoru o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne poukazom na závery veľkého senátu prijaté v rozhodnutí 1Vs/1/2018, ktoré ho viedli k zrušeniu žalobou napadnutého rozhodnutia nechal úplne bez povšimnutia ďalšie skutočnosti, ktoré viedli žalovanú k vydaniu rozhodnutia o zániku povinného poistenia žalobcu v 1 rade. („odstraňovanie dôsledkov nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu“)“. 49. Na základe uvedeného potom uložil správnemu súdu v ďalšom konaní opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutiami a postupom prvostupňového správneho orgánu, a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí a vo veci opätovne rozhodnúť, a rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania i kasačného konania. 50. Vzhľadom na uvedené správny súd nanovo vec posúdil súc viazaný právne záväzným názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. 51. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie touto Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy. 52. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13. 53. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009). 54. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 55. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti, pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte nasledovne: 56. Čl. 2 ods. 1 až 4, na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím. Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov. V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene. Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala inštitúcia v tomto členskom štáte.
57. Článok 3 ods. 1 až 4, členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby. Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu takýchto údajov. V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám. 58. Článok 4 ods. 1 až 3, správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov. Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov. Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné v danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov. Správna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov. 59. Článok 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená. 60. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods.1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.
61. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018 (ďalej len veľký senát), ktorý jednoznačným spôsobom vyriešil nateraz otázky súvisiace s dohodou inštitúcií dvoch členských štátov v otázke uplatniteľnej legislatívy a konaním sociálnej poisťovne. 62. V prvom rade vyslovil, že „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne“. 63. V druhom rade vyslovil, že „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“. 64. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že žalovaná tvrdila, že Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala dňa 14. septembra 2012 formulár PD A1 36177/2012-BA/1, 12-00038249-320-010-A-1721987, ktorým bolo určené, že žalobca v 1. rade ako zamestnanec v období od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalobca v 1. rade ako zamestnanec bol žalobcom v 2. rade ako zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne až do 30. apríla 2016, pričom zamestnancovi dňom 23. júla 2013, skončila príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky. V súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov, poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeň Spoľecznych, oddzial w Lubline dňa 16. júla 2014 doručila žalovanej oznámenie číslo UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že žalobca v 1. rade podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 65. V tomto smere teda neboli dôvodné žalobné námietky a je nado všetku pochybnosť zjavné, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky počnúc dňom 24.7.2013 došlo v súlade s právom. Potom vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia správny súd v danej veci poukazom na právny názor NSS SR vyslovený v zrušujúcom rozsudku, vzhľadom na to, že postupom určeným v článku 16 vykonávacieho nariadenia bolo definitívne určené, že žalobca bude v období od 24.7.2013 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bolo v súlade s právom aj to, ak Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení preskúmavaným rozhodnutím vydaným v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že žalobcovi ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013, a nie až dňom 30.4.2016, do ktorého bol pôvodne žalobca zamestnávateľom do registra poistencov a sporiteľov prihlásený, čo vzhľadom na doteraz uvedené bolo evidentne v rozpore s právnym stavom vyplývajúcim s práva i rozhodnutiami príslušných úradov sociálneho poistenia. 66. Vyššie uvedené síce vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu, avšak nijako nie je prekročením jej právomocí deklaratórne rozhodnutie a faktické odstránenie administratívnych dôsledkov nesprávnej registrácie žalobcu ako zamestnanca zo strany jeho zamestnávateľa. Táto skutočnosť preto ani nemohla predstavovať zásah do subjektívnych práv a právom chránených záujmov žalobcu, keďže právne a fakticky k zmene v registrácii žalobcu ako poistenca a sporiteľa, a teda k zmene k zásahu do jeho práv v oblasti sociálneho zabezpečenia došlo určením uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky počnúc 23.7.2013, ktoré priamo spôsobilo, že zápis v registri Sociálnej poisťovne vo vzťahu k žalobcovi (do 30.4.2016) je neaktuálny, v rozpore so skutočným stavom.
67. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru o neopodstatnenosti žalobných argumentov, a tak podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú. 68. O náhrade trov konania a trov kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1, § 168, § 467 ods. 1 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, keďže žalobca nemal úspech ani v konaní pred správnym súdom, ani v kasačnom konaní, a pre priznanie nároku na ich náhradu u žalovanej nenašiel správny súd dôvody v zmysle § 168 SSP. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.