Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 14Co/11/2024 8320203837 22. 10. 2024 JUDr. Milan Majerník ECLI:SK:KSPO:2024:8320203837.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX, zastúpená BARNA & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., Nová ulica 150/6, 094 02 Slovenská Kajňa, IČO: 53 960 360, proti žalovaným: 1/ A. F., nar. X.XX.XXXX, bytom A. A. XXX/XX, G., prech. bytom H. XX, okr. I., 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 3.950,70 eur s prísl., o odvolaní žalovaného v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11C/57/2020-298 zo dňa 3.7.2024, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej v 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobkyni na náhrade za bolesť sumu 3.720,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdzuje a ďalej ho mení tak, že: - povinnosť žalovanej v 2/ rade voči žalobkyni zaniká v rozsahu, v ktorom povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za bolesť splnil žalobkyni žalovaný v 1/ rade, - žalobu o zaplatenie útokov z omeškania zamieta. II. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku pod bodom III. tak, že žalobkyni proti žalovanej v 2/ rade priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 88,34 %. III. Náhradu trov tohto odvolacieho konania žalobkyni a žalovanej v 2/ rade nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) v poradí už svojim druhým rozsudkom v predmetnej veci rozhodol, že: „I. Žalovaná v 2. rade je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni škodu na zdraví - bolestné v sume 3 720,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 28.01.2021 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu voči žalovanej v 2. rade z a m i e t a . III. Žalobkyni súd p r i z n á v a voči žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. Vychádzal z toho, že podanou žalobou doručenou súdu 16.11.2020 žalobkyňa proti označeným žalovaným sa domáhala priznania uplatneného nároku na náhradu škody pozostávajúcej z bolestného, ktoré súviselo s dopravnou nehodou, ktorú zavinil dňa 18.9.2018 žalovaný v 1/ rade. Žalobkyňa
uplatňovala náhradu za bolesť podľa bodového ohodnotenia bolestného v rozsahu 195 bodov s tým, že uplatňovala výšku tejto náhrady z hodnoty bodu, ktorá platila za rok 2019, t.j. vo výške 20,26 eur za bod, vychádzajúc z toho, že až v roku 2019 bol ustálený jej zdravotný stav. Zároveň žalobkyňa uplatňovala aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne od podania žaloby. 3. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vo veci už rozhodol rozsudkom zo dňa 17.10.2023 č.k. 11C/57/2020-255, ktorým zaviazal žalovaných v 1/ a v 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 3.950,70 eur spolu s úrokom z omeškania a rozhodol aj o trovách konania. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, avšak bol zrušený vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade, a to uznesením Krajského súdu v Prešove 14Co/12/2023-268 zo dňa 29.1.2024. Odvolací súd zrušil rozsudok vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade poukazujúc na rozdielnosť právneho posúdenia vzťahu zo zodpovednosti proti vinníkovi dopravnej nehody podľa § 420 OZ vodiča vozidla a páchateľovi, ktorý bol odsúdený za trestný čin právoplatným trestným rozsudkom a vzťahu k žalovanej v 2/ rade - poisťovni, u ktorej ide o samostatný nárok podľa § 15 Zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a v spojení s § 427 OZ, a to má za následok, že ide o samostatný nárok a teda je potrebné aj v zmysle už Krajským súdom v Prešove uvedených judikatúr Najvyššieho súdu SR v obdobným prípadoch posudzovať individuálne začiatok plynutia premlčacej doby jednak vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade ako priamemu škodcovi a jednak vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade, kde má prevádzkovateľ vozidla uzavreté povinné zmluvné poistenie. 4. Po opätovnom konštatovaní zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že je potrebné vyhovieť žalobe proti žalovanej v 2/ rade do sumy 3.720,60 eur, vrátane úrokov z omeškania, ktoré požadovala žalobkyňa, avšak až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, pretože sa to považuje za výzvu na plnenie. Vo zvyšku súd žalobu zamietol poukazujúc na uplatnenú procesnú obranu žalovanej v 2/ rade týkajúcej sa rozhodného obdobia, z ktorého treba počítať hodnotu 1 bodu. Vychádzal tak z hodnoty bodov v čase ustálenia zdravotného stavu v roku 2018, teda hodnota bodov 19,08 eur x 195 bodov, t.j. suma 3.720,60 eur. Za ustálenie zdravotného stavu súd zobral dátum 24.9.2018 - prepustenie z nemocnice Michalovce tak, ako vyplynul z odborných vyjadrení forensic.sk znaleckej organizácie, ktorá mala k dispozícii aj žalobkyňou doložené predchádzajúce posudky, ktoré súd zhodnotil a zobral do úvahy. Ďalšie znalecké dokazovanie na ustálenie zdravotného stavu, by v tomto konkrétnom spore nebolo účelné a predovšetkým ani hospodárne, vzhľadom na výšku žalovanej sumy. Rovnako v konaní bola preukázaná procesná obrana žalovanej v 2/ rade, že nebola žalobkyňou vyzvaná na zaplatenie a o poistnej udalosti sa dozvedela až doručením žaloby. Z tohto dôvodu súd priznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania deň od doručenia žaloby žalovanej v 2/ rade, posúdenej súdom aj ako výzva na plnenie. Súd pritom uviedol aj to, že už ku dňu prvého rozsudku vo veci uplynula poisťovni lehota na plnenie podľa Zákona o povinnom zmluvnom poistení a preto súd žalobkyni priznal aj úroky z omeškania. Žalovaná v 2/ rade aj napriek prvému rozsudku odmietala a odmieta plniť toto poistné plnenie. 5. Pri posudzovaní žalovanou v 2/ rade uplatnenou námietkou premlčania súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nárok voči žalovanej poisťovni je samostatným nárokom podľa citovaných ustanovení Zákona o povinnom zmluvnom poistení, predovšetkým § 15 v nadväznosti na osobitnú zodpovednosť podľa § 427 OZ. Preto vo vzťahu k nej sa samostatne posudzuje aj začiatok, plynutie a spočívanie premlčacej doby (odkázal pritom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu). Z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalovaný v 1/ rade - vodič nebol „držiteľom“ motorového vozidla značky FIAT DUCATO ev. č. J.. Z vyjadrení žalovaného v 1/ rade v označenom trestnom konaní vyplynulo i to, že on v čase dopravnej nehody bol v pozícii kuriéra - zamestnanca na „dohodu“ u I. K., ktorý je zároveň držiteľom predmetného motorového vozidla, ktoré je poistené v poisťovni KOOPERATIVA, a.s., čo vyplýva napr. z výsluchu vodiča A. F. z 21.3.2019, či evidenčnej karty vozidla založeným na č.l. 122 až 124 spisu XX/XX/XXXX. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty u žalobkyne ako poškodenej, teda vedomosť o škode a zodpovednom subjekte možno u žalobkyni najskôr určiť k „25.03.2020“ (správne z obsahu trestného spisu 25.3.2019), kedy sa pri výsluchu ako poškodená pripojila k trestnému stíhaniu a uplatnila si nárok na náhradu škody bolestného 210 bodov v sume 4.007,- eur, voči vodičovi. Vychádzajúc z obsahu trestného spisu vtedy sa najskôr mohla dozvedieť, že vodič spôsobil dopravnú nehodu ako zamestnanec - kuriér DHL, i to, kto je prevádzkovateľ a držiteľ auta a že povinné zmluvné poistenie je uzavreté u žalovanej v 2/ rade. Žalovaná v 2/ rade v konaní nepreukázala skorší začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby u žalobkyne, ako to tvrdila pri svojej procesnej obrane. K premlčaniu nároku žalobkyne podľa § 106 Obč. zák. preto nedošlo a táto námietka žalovanej v 2/ rade je nedôvodná. Naviac podľa ustanovenia § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po
poistnej udalosti, teda v tomto prípade rok po dopravnej nehode, t.j. dňa 18.9.2019. Žaloba bola podaná už dňa 16.11.2020, a preto k premlčaniu dôjsť nemohlo. Poukazuje pritom na viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu i obsah dôvodov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej veci. 6. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 255 a § 262 CSP tak, že úspešnej žalobkyni (vo veci mala len nepatrný neúspech) priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanej v 2/ rade s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka. Súd vo veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, či už na strane strán sporu alebo v predmete sporu. 7. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalovaná v 2/ rade. Podľa jej názoru sú dané odvolacie dôvody tak, ako vyplývajú z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. K bližšej konkretizácii odvolacích dôvodov uvádza: 7.1. Zotrváva na uplatnenej námietke premlčania. Podľa jej názoru pri aplikácii ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začiatok plynutia premlčacej doby v predmetnom prípade bol daný získaním informácie o tom, kto je škodcom vo veci a aká majetková ujma poškodenému vznikla. Premlčanie práva na náhradu škody začína plynúť vtedy, keď sú poškodenému známe okolnosti rozhodné pre určenie celkovej výšky škody (R 122/1949). Poukazuje i na závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/721/2005 z 29.11.2006. 7.2. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže na okamih, kedy získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná. Žalobkyni už v čase škodovej udalosti, t.j. dňa 18.9.2018, musela byť známa informácia, že jej škodu spôsobil vodič A. F., ktorý riadil motorové vozidlo ev. č. J.. O osobe vodiča mala žalobkyňa vedomosť v čase vzniku škodovej udalosti a vzhľadom na bezprostredne prebiehajúce vyšetrovacie úkony Policajného zboru boli taktiež zistené informácie o vozidle, ktoré škodu spôsobilo, i o prevádzkovateľovi tohto vozidla, ako aj o poisťovateľovi. Už v čase škodovej udalosti žalobkyňa disponovala dostatočnými informáciami o skutkových okolnostiach, aby mohla vyvodiť záver o zodpovedných subjektoch, voči ktorým si mohla uplatniť nárok na náhradu škody. Žalobkyňa vedela bezprostredne po škodovej udalosti identifikovať vodiča i vozidlo, ktoré jej spôsobilo škodu a ostatné informácie potrebné pre zistenie ďalších zodpovedných subjektov mohla zistiť bezprostredne po nehode. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa vedomosť o škode a o zodpovednom subjekte mohla získať najskôr 25.3.2020, kedy sa pri výsluchu na polícii pripojila k trestnému stíhaniu a uplatnila si nárok na náhradu škody. 7.3. Podobne jej musela byť aj známa informácia o rozsahu jej nároku na bolestné už v čase, kedy bola prepúšťaná z hospitalizácie z nemocnice v C., t.j. 24.9.2018. Toto stanovisko žalovanej v 2/ rade zodpovedá aj odbornému vyjadreniu znaleckej organizácie L.. 7.4. Poukazuje aj na závery, ktoré vyplynuli z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8CoCsp/16/2021 z 20.12.2022, ktorý pri určovaní bodového ohodnotenia bolesti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. uzavrel pri určovaní bodového ohodnotenia len to, že sa ohodnocuje akútna fáza bolesti. K takej aj v predmetnom prípade došlo už bezprostredne po škodovej udalosti, teda po dopravnej nehode, ktorú žalobkyňa utrpela. Odškodňuje sa vždy utrpená bolesť, nie tzv. budúca a následná bolesť, ktorá už spadá pod náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. 7.5. Poukázala aj na závery z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12Co/1/2021 zo dňa 13.5.2021. 7.6. Žalovaná zotrváva na uplatnenej námietke premlčania aj v tom, že súd prvej inštancie nesprávne použil ustanovenie § 104 Občianskeho zákonníka, pretože toto ustanovenie sa použije len na nároky poistného plnenia (t.j. na nároky medzi poisteným a poisťovateľom na základe poistnej zmluvy) a nie na nároky na náhradu škody zo zodpovednostného vzťahu, ako je to v prípade povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Aj Zákon o PZP pritom výslovne priamo odkazuje pri premlčaní na ustanovenie § 106 Obč. zák. V danom prípade je žaloba podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, nárok uplatnený žalobou je premlčaný. 7.7. Aj pre posúdenie uplatňovaných úrokov z omeškania sa vo vzťahu k poisťovni majú aplikovať príslušné ustanovenia Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Cituje ustanovenia § 11 ods. 6, 7, 8
zákona a zdôrazňuje, že žalobkyňa si nárok v žalovanej poisťovni neuplatnila pred podaním žaloby na súd, preto žalovanej poisťovni nezačala plynúť ani lehota v zmysle citovaných ustanovení na plnenie. Táto by jej mohla plynúť až od okamihu splatnosti poistného plnenia, t.j. 15 dní odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady poisťovateľovi, ak z takéhoto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Žalovaná v 2/ rade sa nemohla dostať do omeškania s vyplatením náhrady škody skôr ako uplynutím 3 mesiacov (§ 11 ods. 6 Zák. o PZP) a 15 dní odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti. Priznanie úroku z omeškania proti žalovanej v 2/ rade nemá preto oporu v aplikácii zákona. 7.8. Namieta aj záver o náhrade trov konania. Žalobkyni bola priznaná náhrada v celom rozsahu aj keď nebola v konaní úspešná celkom ale len čiastočne. Ustanovenie § 255 ods. 1, 2 CSP neupravuje nepatrný neúspech, preto záver o výške 100 % náhrade trov je zjavne arbitrárny. 7.9. Z uvedených dôvodov žalovaná poisťovňa navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k nej zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade zmeniť tak, že sa žaloba voči tejto žalovanej v 2/ rade zamieta a žalovanej v 2/ rade sa prizná nárok na náhradu trov konania. 8. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. 9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zákon č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok) prejednal podané odvolanie žalovanej v 2/ rade v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP, viazaný rozsahom odvolania a uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej poisťovne bez nariadenia pojednávania, keďže nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie i konania ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd po prejednaní veci v senáte k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody sú spôsobilé privodiť iba čiastočnú zmenu odvolaním napadnutého rozsudku, a to vo vzťahu ku úrokom z omeškania k náhrade trov konania i k záverom o splnení povinnosti solidárne zaviazaných dlžníkov. Treba mať na zreteli aj to, že výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol napadnutý odvolaním, preto vo výroku II. nadobudol právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu výrok II. preskúmavať. 10. Už v predchádzajúcom svojom rozhodnutí v tejto veci v uznesení č.k. 14Co/12/2023-268 z 29.1.2024 odvolací súd konštatoval skutočnosti týkajúce sa charakteru spoločenstva žalovaných subjektov i účinky podaných opravných prostriedkov len jedným z nich. Na týchto záveroch niet dôvod meniť nič ani teraz, keď bola vec opätovne predložená odvolaciemu súdu po tom, čo už súd prvej inštancie rozhodoval len o tej časti žaloby, ktorá sa týkala žalovanej poisťovne. V predmetnej veci žalobkyňa uplatňovala podanou žalobou nárok voči dvom žalovaným, ktorých žiada zaviazať k plneniu „spoločne a nerozdielne“. Medzi žalovanými nejde o tzv. nerozlučné spoločenstvo. Ide v zmysle hmotného práva o pasívnu solidaritu tak, ako je upravená v § 511 Občianskeho zákonníka, ktorá vychádza zo zásady, že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba raz. Spoločným znakom solidárnych záväzkov je, že jednotlivé solidárne povinnosti sú samostatné, ale sú spojené vzájomne s identitou predmetu záväzku. Táto samostatnosť záväzku sa prejavuje najmä v tom, že platnosť obligačného záväzku sa skúma samostatne vo vzťahu ku každému solidárnemu dlžníkovi. Splatnosť a miesto plnenia záväzku môže byť u každého solidárneho dlžníka iná, veriteľ môže jednému zo solidárnych dlžníkov záväzok odpustiť, ak u ostatných dlžníkov na plnení zotrvá (Fekete, I., Občiansky zákonník 2, Veľký komentár, Bratislava, Eurokodex, 2011, strana 1438). 11. Vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, ktorý nenapadol pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie opravným prostriedkom, je tak už právoplatne rozhodnuté. 12. Po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bolo úlohou súdu prvej inštancie vyporiadať sa so žalovanou v 2/ rade uplatnenou námietkou premlčania i s ustálením rozhodného obdobia, pre ktoré bola určujúca výška hodnoty bodu lekárom ustáleného počtu bodov bolestného.
13. K posudzovaniu námietky premlčania uplatnenej žalovanou poisťovňou aj teraz sa žiada zdôrazniť, že pre jej právne hodnotenie nie je určujúcou aplikácia ustanovenia § 104 Občianskeho zákonníka. Dôvodne preto pri výhradách proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci toto odvolateľka namieta. 14. Už vyššie je uvedené, že v predmetnej veci žalobkyňa uplatňuje podanou žalobou nároky na náhradu škody odvádzané od škodovej udalosti, ku ktorej došlo 18.9.2018, keď žalovaný v 1/ rade ako vodič motorového vozidla zn. FIAT DUCATO ev.č. J. pri odbočovaní skrížil koridor jazdy cyklistke (žalobkyni), tým došlo k stretu motorového vozidla s cyklistkou, v dôsledku čoho došlo k viacerým zraneniam žalobkyne. Vodič motorového vozidla bol trestným rozkazom Okresného súdu Humenné XX/XX/XXXX zo dňa 16.5.2019 (právoplatným 18.6.2019) uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví a bol mu za to aj uložený trest uvedený v tomto trestnom rozkaze. Zároveň z tohto trestného rozkazu vyplýva, že poškodená bola s jej nárokmi na náhradu škody odkázaná na civilný proces. 15. Nárok na náhradu škody žalobkyňa v tomto konaní podanou žalobou uplatňuje proti priamemu škodcovi (ktorého zodpovednosť odvádza od uvedeného trestného rozsudku) a proti poisťovateľovi škodcu, u ktorého v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je daná povinnosť priamo plniť poškodenej. Žalobkyňa teda priamo uplatňuje nárok voči poisťovateľovi s odkazom na ustanovenie § 15 ods. 1 označeného zákona. 16. Podobne, ako v predchádzajúcom rozhodnutí, aj teraz odvolací súd zdôrazňuje potrebu odkázať na už ustálenú súdnu prax plynúcu z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Vo viacerých dovolacích konaniach sa totiž Najvyšší súd SR zaoberal otázkou žalovateľnosti škodcu (poisteného) a poisťovateľa v podmienkach zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - ďalej aj ZoPZP. V rozhodnutí sp.zn. 2MCdo/9/2013, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 6/2015 pod č. 71 (R 71/2015), bola schválená právna veta: „uplatnením nároku poškodeného proti poisťovateľovi (§ 15 ods. 1 ZoPZP), nedochádza zároveň k uplatneniu nároku poškodeného na náhradu škody proti škodcovi“. Za pomoci logického výkladového argumentu argumentum a contrario je možné v okolnostiach posudzovanej veci vyvodiť, že uplatnením nároku poškodeného proti škodcovi nedochádza zároveň k uplatneniu nároku poškodeného proti poistiteľovi. Potrebné je zdôrazniť, že vyslovený právny záver sa týka (iba) priameho nároku poškodeného v zmysle § 15 ZoPZP. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd interpretoval ustanovenie § 15 ods. 1 a 2 ZoPZP tak, že poisťovateľ má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké postavenie ako škodca (poistený), ale tieto dva nároky nemožno stotožňovať, a to ani vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania. Ide o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté plnenie od dvoch subjektov, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu; proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené všeobecne záväzným právnym predpisom (§ 15 ZoPZP). Poškodený tak má právo uplatniť nárok na náhradu škody buď od škodcu alebo od poisťovateľa alebo od oboch. Aj vo veci sp.zn. 3Cdo/256/2012 sa najvyšší súd rovnako zaoberal aplikáciou priameho nároku poškodeného proti poisťovni v zmysle § 15 ods. 1 ZoPZP. Konštatoval, že právo poškodeného na uspokojenie jeho nároku na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi (action directe), s ktorým škodca uzavrel poistnú zmluvu, je z toho dôvodu najvyššou formou ochrany poškodeného. Poškodený nemusí požadovať náhradu škody najskôr od škodcu, môže ho „obísť“ a domáhať sa (aj žalobou podanou v civilnom sporovom konaní) náhrady škody priamo proti poisťovateľovi, je však povinný preukázať svoj nárok, t.j. všetko, čo by inak bolo povinnosťou poisteného škodcu (§ 4 ods. 2 ZoPZP), vznik poistnej udalosti (§ 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka), príčinnú súvislosť medzi poistnou udalosťou a vznikom škody (§ 5 ods. 1 písm. h) ZoPZP), ako aj skutočnosť, že k škode došlo v čase trvania poistenia (§ 4 ods. 3 ZoPZP). 17. Poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá priamo škodu spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu škody. Z právnej úpravy plynúcej zo Zákona o povinnom zmluvnom poistení nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému z nich. Podobné závery plynú aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/191/2019 z 29.4.2020. 18. V posudzovanom prípade je aj súdom prvej inštancie v teraz preskúmavanom rozhodnutí konštatované, s odkazom na obsah trestného spisu, že žalovaný v 1/ rade nebol „držiteľom“ motorového
vozidla značky FIAT DUCATO ev. č. J., že on v čase dopravnej nehody bol v pozícii kuriéra - zamestnanca na „dohodu“ u I. K., ktorý je zároveň držiteľom predmetného motorového vozidla, ktoré je poistené v poisťovni KOOPERATIVA (viď napr. výsluch A. F. z 21.3.2019, či evidenčná karta vozidla - č.l. 122 až 124 spisu XX/XX/XXXX). 19. Základom objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 Občianskeho zákonníka je škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti sú škoda, osobitná povaha danej prevádzky a príčinná súvislosť medzi nimi. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka nie je vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka ustanovením špeciálnym, ale obe skutkové podstaty stoja vedľa seba. Z tohto dôvodu sa poškodený môže domáhať náhrady škody voči prevádzkovateľovi dopravného prostriedku podľa § 427 na základe objektívneho princípu a proti vodičovi dopravného prostriedku podľa § 420 na základe subjektívneho princípu zavinenia, pokiaľ však nejde o prípad, v ktorom je namiesto jeho zodpovednosti daná zodpovednosť tých, ktorí vodiča ku svojej činnosti použili v zmysle ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 20. Právny vzťah žalovanej poisťovne sa však odvíja od právneho postavenia subjektu, ktorý mal poistenú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, resp. toho, od koho ako od škodcu sa má odvíjať aj povinnosť poisťovateľa. Toto je relevantným aj pre závery týkajúce sa vedomosti poškodeného o tomto škodcovi v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 21. Odvolací súd je toho názoru, že vyššie uvedené právne názory týkajúce sa zodpovednostných subjektov, t.j. škodcu na základe ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka a poisťovateľa v otázke plynutia premlčacích dôb, korešpondujú aj so závermi plynúcimi z rozhodnutia 7Cdo/252/2007 z 31.3.2022 v tom, že vo vzťahu k týmto uvedeným subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napríklad eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúcej sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúcej sa druhého subjektu. Aj uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu totiž zdôrazňuje, že môže nastať situácia, keď si poškodený uplatnil nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila a v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu premlčacej doby len vo vzťahu k tejto osobe. Odvolací súd neopomína ani ďalší záver, ktorý plynie z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, keď konštatuje, že premlčanie priameho nároku poškodeného voči poisťovni podľa § 15 ods. 2 ZoPZP sa nedotýka povinnosti poisťovne poskytnúť poistné plnenie za poisteného (v mene poisteného) poškodenému, a to na základe rozsudku vydanému iba voči poistenému. Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR plynie záver o premlčacej dobe vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku tejto náhrade nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 privodil dovolací súd záver, že táto náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá je právom majetkovej povahy, sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Nejde však o posúdenie totožného nároku na náhradu škody, akým je aj v predmetnom konaní uplatňovaný nárok na náhradu za utrpenú bolesť. Pre posudzovanie tohto nároku a pre závery o tom, či sú uplatnené nároky premlčané, je relevantným aplikácia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dôležitým preto bolo ustáliť, kedy žalobkyňa sa dozvedela o škodcovi (prevádzkovateľovi, či držiteľovi motorového vozidla), od ktorého sa odvíja povinnosť poisťovateľa, ale aj o výške škody tak, ako to má na mysli ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 22. Vedomosť o osobe vodiča, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, nemožno stotožňovať s vedomosťou o prevádzkovateľovi motorového vozidla, u ktorého ide o zodpovednosť podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie z hľadiska skutkového založil skutočnosť o vedomosti žalobkyne o osobe prevádzkovateľa tak, ako vyplynula z obsahu listín založených v trestnom spise. Tento skutkový záver má oporu vo vykonanom dokazovaní a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Len to, že auto malo na karosérii nápisy „DHL“ nemôže byť spojené s vedomosťou o tom, že jeho prevádzkovateľom je I. K., ktorý mal poistenú zodpovednosť v žalovanej poisťovni. Odpoveď na zodpovedanie otázky o vedomosti žalobkyne o škodcom, poistenom u poisťovateľa, vyplynula podľa obsahu trestného spisu až z listín, ktoré orgány činné v trestnom konaní zabezpečili do spisu až dňa 21.3.2019 (č.l. 122 až 124 spisu XX/XX/ XXXX). Z obsahu teraz preskúmavaného spisu nevyplývajú skutočnosti svedčiace o skoršej vedomosti žalobkyne o osobe prevádzkovateľa predmetného motorového vozidla. Subjektívna premlčacia lehota preto nemohla ani vo vzťahu ku žalovanej poisťovni začať plynúť pred týmto dátumom.
23. Neobstojí preto námietka premlčania uplatnená žalovanou poisťovňou. Nič na tom nemení ani záver súdu prvej inštancie o dátume ustálenia zdravotného stavu žalobkyne už v roku 2018, ktorý práve na námietku žalovanej poisťovne v konaní prijal súd prvej inštancie, keď pri výške náhrady za bolesť použil aplikáciu normy o hodnote bodu v roku 2018. 24. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o povinnosti zaplatiť na náhrade za bolesť sumu 3.720,60 eur potvrdil. 25. Tak, ako je už uvedené vyššie, v predmetnej veci žalobkyňa uplatňovala podanou žalobou nárok voči dvom žalovaným, ktorých žiada zaviazať k plneniu „spoločne a nerozdielne“. Ide v zmysle hmotného práva o pasívnu solidaritu tak, ako je upravená v § 511 Občianskeho zákonníka, ktorá vychádza zo zásady, že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba raz. Spoločným znakom solidárnych záväzkov je, že jednotlivé solidárne povinnosti sú samostatné, ale sú spojené vzájomne s identitou predmetu záväzku. Táto samostatnosť záväzku sa prejavuje najmä v tom, že platnosť obligačného záväzku sa skúma samostatne vo vzťahu ku každému solidárnemu dlžníkovi. Splatnosť a miesto plnenia záväzku môže byť u každého solidárneho dlžníka iná, veriteľ môže jednému zo solidárnych dlžníkov záväzok odpustiť, ak u ostatných dlžníkov na plnení zotrvá (Fekete, I., Občiansky zákonník 2, Veľký komentár, Bratislava, Eurokodex, 2011, strana 1438). 26. Súd prvej inštancie v teraz preskúmavanom rozhodnutí neprihliadol na to, že o povinnosti žalovaného v 1/ rade už bolo rozhodnuté právoplatne v tomto konaní. V rozhodnutí proti žalovanej v 2/ rade však opomenul vyššie uvedenú zásadu že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba raz. Formulácia výroku, ktorý použil okresný súd nevystihuje povinnosť plnenia solidárnych dlžníkov, nerešpektuje už to, že pokiaľ sa týka istiny (náhrady za bolesť vo výške 3.720,60 eur), až na malý rozdiel týkajúci sa výšky náhrady (žalovaný v 1/ rade mal uloženú povinnosť 3.950,70 eur), rozhodoval o identickom záväzku. Preto aj požiadavka materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, t.j. aby bolo možné na základe rozhodnutia súdu vymáhať dlh od povinných si vyžaduje, aby vo výroku bolo výslovne vyjadrené, že dlžníci sú povinní dlh zaplatiť s tým, že plnením jedného z nich zaniká povinnosť ostatných. Preto odvolací súd pri vyššie uvedenej hmotnoprávnej kvalifikácii, bez zmeny skutkového stavu, s použitím ustanovenia § 388 CSP rozsudok súd prvej inštancie v časti týkajúcej sa splnenia uloženej povinnosti zmenil tak, že uložená povinnosť žalovanej v 2/ rade plniť na istine na bolestnom zanikne aj splnením tejto povinnosti žalovaným v 1/ rade. 27. Vo vzťahu k priznávaným úrokom z omeškania je potrebné mať na zreteli to, že zákon č. 381/2001 Z.z. upravujúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, má v ustanovení § 1 ods. 2 úpravu, že ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy. Na uvedené skutočnosti poukázal odvolací súd už v predchádzajúcom svojom rozhodnutí v predmetnej veci. Napriek vyslovenému právnemu názoru ani v teraz preskúmavanom rozhodnutí nie je daná na otázku priznávania úrokov z omeškania relevantná odpoveď. Odvolaciemu súdu preto neostáva iná možnosť len opätovne konštatovať nasledujúce: 27.1. Podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. 27.2. Podľa ustanovenia § 11 ods. 7 ZoPZP poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.
27.3. Podľa ustanovenia § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 27.4. Tak, ako je už uvedené, žalovaná v 2/ rade v konaní, ale i teraz v podanom odvolaní namietala to, že tieto ustanovenia súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neaplikoval. K tomu odvolací súd uvádza, že pre zákon č. 381/2001 Z.z. ako pre špeciálny právny predpis upravujúci určitú oblasť poistenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku platí, že jeho ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Túto prirodzenú právnu zákonitosť zaviedol zákonodarca v ustanovení § 1 ods. 2 ZoPZP. Pravidlo, aby zákon stanovil inak, nemožno chápať doslovne požiadavkou, aby bol Občiansky zákonníka aplikovaný na všetky prípady, kedy zákon č. 381/2001 Z.z. výslovne jeho aplikáciu nespochybňuje. Znamená to, že v prípadoch, keď zákon č. 381/2001 Z.z. určuje rozsah práv a povinností odlišný od Občianskeho zákonníka, je namieste vylúčené použitie zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka, avšak tam, kde zákon neustanovuje žiadnu odlišnosť od Občianskeho zákonníka, nie je dôvod neaplikovať Občiansky zákonník. K rovnakým záverom dospela aj právna teória (porovnaj I. C., M. C.; Poistné zmluvy, prvé vydanie, Praha, C.H.BECK, 2012, strana 265, 375). Z týchto teoretických záverov vychádza aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/212/2017 z 22.2.2019, z ktorého ďalej plynie, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania je upravená v § 11 ods. 8 ZoPZP a je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) ZoPZP. Z tejto právnej úpravy možno vyvodiť, že umožňuje úročenie poistného plnenia v tých prípadoch, keď si poisťovateľ nesplnil svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti a tiež, keď poškodenému zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné plnenie, t.j. povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Jej účelom je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote troch mesiacov poškodenému spôsob vybavovania jeho poistnej udalosti. Poskytnutie dôkladného vysvetlenia poškodeným osobám v stanovenej lehote chráni rovnako aj poisťovateľa pred uložením sankcie - úroku z omeškania. Sankcia v podobe úroku z omeškania má však inú povahu, tu sa nejedná o nárok poškodenej strany, ktorý si môže, ale aj nemusí uplatniť (ako je to obvykle pri omeškaní v občianskoprávnych vzťahoch). Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že Zákon o poistení zodpovednosti ukladá poisťovateľom automaticky túto sankciu ako povinnosť, teda bez ohľadu, či si úrok z omeškania poškodený uplatní alebo nie, iba výška úroku z omeškania sa posudzuje podľa občianskoprávnych predpisov - Občiansky zákonník a jeho vykonávacie nariadenia. 27.5. Z obsahu spisu, resp. z procesných úkonov strán v posudzovanom prípade nie je zrejmé, že by žalobkyňa bola vyzvala žalovanú v 2/ rade na splnenie povinnosti plniť poistné plnenie za poisteného. Nie sú produkované skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že poisťovňa bola požiadaná o toto plnenie a aby bola odmietla poskytnúť poistné plnenie pred začatím tohto konania. Niet teda zo spisu možnosť zistiť, či žalovaná poisťovňa si svoju povinnosť ako poisťovateľ podľa § 11 ods. 6 ZoPZP splnila. Absentuje teda z obsahu spisu skutková okolnosť, ktorá by odôvodňovala povinnosť uhradiť žalobkyni ako poškodenej úroky z omeškania vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade. Poisťovňa by sa do omeškania dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhrady škody žalobkyni podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., a to v prípade, ak by sa preukázalo, že po doručení výzvy na plnenie nebola plnila. Len skutkový záver súdu prvej inštancie o doručení žaloby žalovanej poisťovni neodôvodňuje záver o prisúdení úrokov z omeškania od doručenia žaloby. 27.6. Odvolacia námietka žalovanej v 2/ rade proti priznaným úrokom z omeškania je zjavne opodstatnená. Preto odvolací súd v tejto časti podľa ustanovenia § 388 CSP v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu proti poisťovni v časti uplatňujúcej úroky z omeškania zamietol. 28. Odvolacia námietka proti rozhodnutiu o náhrade trov konania je podľa odvolacieho súdu dôvodná v tom, že pri závere súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej v 2/ rade plniť žalobkyni sumu 3.720,60 eur nemožno konštatovať, že žalobkyňa proti žalovanej v 2/ rade mala plný procesný úspech v konaní. Tak, ako je už uvedené vyššie, žalobkyňa záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nenapadla opravným prostriedkom.
29. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. 30. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. 31. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). 32. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Vzhľadom na absenciu ustanovenia obdobného § 143 ods. 3 O.s.p. môže ísť pri prevažnom úspechu aj o neúspech v pomerne nepatrnej časti. 33. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. Priznanie náhrady trov konania však môžu ovplyvniť aj ďalšie skutočnosti, napr. závislosť rozhodnutia o výške plnenia od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku (pozri predchádzajúci výklad). 34. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania. 35. Ak žalobkyňa uplatňovala proti žalovanej v 2/ rade sumu 3.950,70 eur a bolo jej prisúdených 3.720,60 eur, bola v konaní úspešná v percentuálnom vyjadrení v rozsahu 94,17 %. Úspech žalovanej v 2/ rade bol 5,83 %. Preto pri pomere úspechu a neúspechu bola žalobkyni priznaná náhrada trov prvoinštančného konania v rozsahu 88,34 % (94,17 – 5,83). 36. V tomto odvolacom konaní bola odvolateľka len čiastočne úspešná, a to pokiaľ sa týka úrokov z omeškania a náhrady trov konania. Neúspešná bola s námietkou proti prisúdenej istine. Pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1, 2 CSP odvolací súd žalobkyni a žalovanej v 2/ rade náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal. Žalobkyni podľa obsahu spisu ani žiadne výdavky s týmto odvolaním nevznikli. 37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).