Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 2Co/9/2024 8722201009 22. 01. 2025 JUDr. Mariana Muránska ECLI:SK:KSPO:2025:8722201009.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: Obec Veľká Lomnica, so sídlom A. XXX/XX, XXX XX B. C., IČO: 00 326 666, právne zastúpený: JUDr. Andrej Pataky, advokátska kancelária, Hlavné námestie 2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42 039 738 proti žalovanému: D. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX B. C., právne zastúpený: Advokátska kancelária Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, o vydanie bezdôvodného obohatenia 4.929,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 12.10.2023, č.k. 21C/22/2022 - 412 jednohlasne takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III. Priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom Okresnú súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozhodol, cit.: „I. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobcovi sumu 1.738,76 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 13.01.2022 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a . III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 65 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“ 2. Vo svojom odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 15.04.2013 žalobca uzatvoril so žalovaným Pracovnú zmluvu. Uznesením obecného zastupiteľstva vo Veľkej Lomnici bol dňa 15.10.2015 žalovaný odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce Veľká Lomnica. Dňa 16.10.2015 žalobca ukončil pracovný pomer so žalovaným. Dňa 09.11.2018 žalovaný ako zamestnanec podal na súd prvej inštancie žalobu, kde na strane žalovaného vystupovala obec Veľká Lomnica ako zamestnávateľ. Predmetom žaloby bol uplatnený nárok náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Predmetnou žalobou žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 16.128,09 eur za obdobie od 16.10.2015 do 19.09.2018. Prílohou žaloby bol výpočet náhrady mzdy zamestnanca za obdobie október až december 2015, 2016, 2017 a január až september 2018. Pri výpočte všetkých uvedených mesiacov vychádzal zo svojej mesačnej mzdy vo výške 30 %, čo
predstavovalo celkovo uplatnenú hrubú mzdu 16.128,09 eur. Rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/26/2018-99 bolo rozhodnuté, že žalovaná obec Veľká Lomnica je povinná zaplatiť žalobcovi D. E. F. sumu 12.728,82 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 237,45 eur od 11.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.04.2016, zo sumy 446 eur od 11.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.07.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 446 eur od 11.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.08.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 460 eur od 11.01.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.02.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.03.2018 do zaplatenia, zo sumy 176,37 eur od 11.04.2018 do zaplatenia. Druhým žalobným výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (od 16.10.2015 do 17.12.2015) a priznal náhradu trov konania. Súd preto priznal zamestnancovi náhradu mzdy za obdobie od 17.12.2015 do 11.04.2018 a vychádzal z priemerného mesačného zárobku žalobcu za obdobie rokov 2015 zo sumy 433 eur, za rok 2016 zo sumy 446 eur, za rok 2017 zo sumy 460 eur a za rok 2018 zo sumy 481 eur. V časti zamietnutej nepriznal nárok nad rámec 12 mesiacov. Rozsudkom č.k. 23CoPr/5/2019-147 odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku I. a potvrdil rozsudok v časti výroku II., v časti, v ktorej bol zamietnutý nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 16.10.2015 do 17.12.2015. V prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil, že zamestnanec má nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od 11.04.2018 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, a teda sa mal zaoberať obdobím od 12.04.2018 do 19.09.2018 (č.l. 14 súdneho spisu). Rozsudkom č.k. 17Cpr/26/2018-162 zo dňa 10.06.2020 tunajší súd opätovne rozhodol v zrušenej časti, že žalovaná obec Veľká Lomnica je povinná zaplatiť žalobcovi D. E. F. sumu 2.421,03 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 304,62 eur od 12.04.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.05.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.06.2018, zo sumy 481 eur od 11.07.2018, zo sumy 481 eur od 11.08.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.09.2018 do zaplatenia, zo sumy 192,40 eur od 11.10.2018 do zaplatenia a priznal náhradu trov konania (č.l. 18 súdneho spisu). Opravným uznesením č.k. 17Cpr/26/2018-167 zo dňa 15.06.2020 tunajší súd opravil výrok I. rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/26/2018-162 zo dňa 10.06.2020 tak, že správne znie: „Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.533,26 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 304,62 eur od 12.04.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.05.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.06.2018, zo sumy 481 eur od 11.07.2018, zo sumy 481 eur od 11.08.2018 do zaplatenia, zo sumy 481 eur od 11.09.2018 do zaplatenia, zo sumy 192,40 eur od 11.10.2018 do zaplatenia“ (č.l. 23 súdneho spisu). Z bankových výpisov B., a.s. vyplýva, že dňa 17.04.2020 žalobca zaplatil žalovanému sumu 14.647,35 eur, titulom prisúdenej náhradu mzdy + úroky z omeškania (č.l. 25 súdneho spisu), dňa 06.08.2020 obec Veľká Lomnica zaplatila žalovanému úhradu ušlej mzdy + úroky z omeškania vo výške 2.834,98 eur (č.l. 26 súdneho spisu). Z Výkazu poistného a príspevkov Sociálnej poisťovne vyplýva, že v októbri, novembri a decembri 2015 boli urobené odvody za žalovaného (identifikáciou rodného čísla) z vymeriavacieho základu 448 eur, ako aj za obdobie 2016, 2017 a január až september 2018 v rovnakom vymeriavacom základe (čl. 29 súdneho spisu). Za obdobie 2016 z vymeriavacieho základu 448 eur (čl. 30 - 31 súdneho spisu). Za obdobie 2017 z vymeriavacieho základu 448 eur (čl. 32 súdneho spisu). Za obdobie január - september 2018 z vymeriavacieho základu 448 eur (čl. 34 súdneho spisu). Z Výkazu poistného a príspevkov pre Sociálnu poisťovňu vyplýva opravný výber poistného za všetkých zamestnancov poistné a príspevky k úhrade 7.528,71 eur zo strany žalobcu s mesačným odvodom pre žalovaného (identifikovaný rodným číslom, poznámka súdu) za mesiace október - december 2015 na nemocenské 5,93 eur, sociálne poistenie 16,95 eur, invalidné poistenie 12,71 eur, poistenie v nezamestnanosti 4,23 eur za 36 mesiacov (č.l. 36 súdneho spisu). E dokument bol zaslaný dňa 18.5.2021. Z e-dokumentu obce Veľká Lomnica vyplývajú odvody do Všeobecnej zdravotnej poisťovne za žalovaného (ostatné údaje sú prekryté pre ochranu osobných údajov ostatných zamestnancov, poznámka súdu) vo výške 1.612,80 eur, (č.l. 46 súdneho spisu). Z e-dokumentu vyplýva, že obec Veľká Lomnica vystavila opravný výkaz na žalovaného s vymeriavacím základom 15.262,08 eur, ktorý bol priradený k rodnému číslu žalovaného, ktorý bol vypočítaný bez zdravotného postihnutia vo výške 1.526,20 eur, ako preddavok zamestnávateľa a 4 %, ako preddavok zamestnanca 610,48 eur (č.l. 47 súdneho spisu). Dňa 06.05.2021 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie, vrátenie sumy, ktorú prijal
na základe rozsudku Okresného súdu Poprad, ktoré predstavovali povinné odvody za zamestnanca do Všeobecnej zdravotnej poisťovne vo výške 610,48 eur a povinné odvody za zamestnanca do Sociálnej poisťovne vo výške 1.433,52 eur. Žalovaný si výzvu prevzal dňa 28.05.2021 (č.l. 49 súdneho spisu). Dňa 04.01.2022 žalobca zaslal žalovanému výzvu: „Nakoľko nastala skutočnosť, že od roku 2019 máte úľavu na odvodoch do zdravotnej poisťovne, túto skutočnosť nám oznámila zdravotná poisťovňa, sa po oprave výkazu do zdravotnej poisťovne a vrátení sumy rozdielu povinných odvodov zo strany zdravotnej poisťovne mení výška povinných odvodov, ktoré obec Veľká Lomnica odviedla, a to povinné odvody do Všeobecnej zdravotnej poisťovne vo výške 305,24 eur, povinné odvody do Sociálnej poisťovne za zamestnanca sa nemenila, tzv. ich výška je 1.433,52 eur a preddavok na daň z príjmov po oprave povinných zdravotných odvodov je vo výške 3.190,90 eur, tzv. spolu bola odvedená suma 4.929,68 eur.“ (č.l. 50 súdneho spisu). Z výzvy právneho zástupcu žalovaného (pred začatím konania 17Cpr 26/2018, poznámka súdu) zo dňa 26.09.2018, ktorá je adresovaná obci Veľká Lomnica vyplýva „Výzva na vyplatenie náhrady mzdy za obdobie od 16.10.2015 do 11.04.2018“, kde si uplatňuje voči obci Veľká Lomnica právny nárok vo výške 16.128,09 eur za obdobie od 16.10.2018 do 19.09.2018 a pozostáva z výšky jeho hrubej mzdy, vrátane povinných odvodov, ktoré je povinný uhradiť zamestnanec (č.l. 80 súdneho spisu). Zo Záverečného účtu obce Veľká Lomnica a rozpočtové hospodárenie za rok 2020 nevyplýva pohľadávka voči žalovanému (č.l. 117 súdneho spisu). Zo Záverečného účtu obce Veľká Lomnica a rozpočtové hospodárenie za rok 2021 nevyplýva pohľadávka voči žalovanému (č.l. 166 súdneho spisu). Z e-dokumentu adresovaného Všeobecnej zdravotnej poisťovni vyplýva, že vo vzťahu k žalovanému bol vymeriavací základ 15.262,08 eur pre odvod poistného za zamestnanca 2 % (ako osoba so zníženou pracovnou schopnosťou), ktorý bol označený pod rodným číslom, bol preddavok za zamestnávateľa vypočítaný ako 5 % v sume 763,10 eur a preddavok zamestnanca 2 % vo výške 305,24 eur (odvod do ZP), celkovo 1.068,34 eur (č.l. 265 súdneho spisu). Zo správy Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa 03.04.2023 vyplýva, že zamestnávateľ obec Veľká Lomnica mal ku dňu 31.12.2022 splnené odvodové povinnosti voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, odo dňa 06.10.2015 do konca roka 2022, za zamestnanca, žalovaného (č.l. 280 súdneho spisu). Zo správy Sociálnej poisťovne vyplýva, že za žalovaného boli urobené odvody za rok 2015, 2016, 2017, 2018 registrovaný v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, ako zamestnanec s pravidelným príjmom od 15.04.2013 do 15.04.2019 (č.l. 293-294 súdneho spisu). 3. Vec právne posúdil podľa ust. § 79 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, § 144 ods. 7, § 145 ods. 1 až 3 § 222 ods. 1 až 6 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“). 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku, ktorého výpočet je upravený v § 134 ZP. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Zúčtovanou mzdou je hrubá mzda pred vykonaním zrážok podľa § 131 ZP, a to tá, ktorá bola zúčtovaná na výplatu v tomto období, alebo tá, ktorá sa musí rozúčtovať do tohto obdobia (§ 134 ods. 6 ZP). Do zúčtovanej mzdy sa nezahŕňa plnenie, ktoré nie je mzdou podľa § 118 ZP. Žalobca teda vypočítal pre konanie sp. zn. 17Cpr/26/2018 brutto mzdu, ktorú žiadal priznať vo výške 16.128,09 eur (po odpočítaní odvodov do Zdravotnej poisťovne v sume 645 eur, do Sociálnej poisťovne v sume 1.516,03 eur a odvedení dane v sume 3.315,39 eur, netto mzda predstavovala sumu 10.651,55 eur). Z uvedeného listinného dôkazu, vyhotoveného samotným žalovaným (čl. 28 súdneho spisu) a výzvy pred spomínaným konaním zo dňa 26.9.2018 (čl. 80 súdneho spisu) je zrejmé, že tento musel vedieť a vedel, že pokiaľ požadoval priznať sumu 16.128, 09 eur, išlo cit. z výzvy: „mojej hrubej mzdy, vrátane povinných odvodov“ o náhradu mzdy brutto, z ktorej zamestnávateľ musel odviesť odvody, ale v prvom rade si zamestnávateľ musel splniť povinnosť v zmysle právoplatných a vykonateľných rozsudkov a previesť sumu, ktorá bola prisúdená a na ktorú povinnosť bol žalobca zaviazaný v pôvodnom konaní 17Cpr/26/2018. Po prevode prisúdenej náhrady mzdy, bolo povinnosťou žalovaného vrátiť adekvátnu sumu zamestnávateľovi, za účelom vyplatenia odvodov na ktoré je povinný zamestnávateľ. Uvedené sa nestalo, preto si žalobca plnil svoju povinnosť dvakrát, teda žalovanému na základe rozhodnutí, o čom svedčia bankové výpisy, a následne odvody do štátnych inštitúcií, čo vyplynulo zo správ, že odvody boli splnené zo strany žalobcu na žalovaného. Uvedeným došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, keď po prijatí brutto mzdy neposlal žalobcovi sumu ktorá pripadala na odvody, po vzájomnej konzultácii a svojím konaním získal majetkový prospech. V danom konaní podstatou sporu je splnenie povinnosti žalobcu zaplatením odvodov žalovanému na základe rozhodnutí súdov, a zároveň aj štátnym inštitúciám do Všeobecnej zdravotnej poisťovne v sume 305,24 eur, odvodov za zamestnanca do Sociálnej poisťovne vo výške 1.433,52 eur. Vo vzťahu k Všeobecnej
zdravotnej poisťovni náhrada mzdy bola vyplatená z vymeriavacieho základu 15.262,08 eur pre odvod poistného za zamestnanca vo výške 2 %, v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 o zdravotnom poistení, keďže žalovaný je osoba so zníženou pracovnou schopnosťou - odvod do zdravotnej poisťovne za zamestnanca predstavoval sumu 305,24 eur. Uvedené bolo preukázané správou VšZP. Vo vzťahu k Sociálnej poisťovni náhrada mzdy bola vyplatená vo výške 15.262,08 eur, ako vymeriavací základ pre odvody za zamestnanca. V predloženom výkaze poistného a príspevkov, je to zobrazené v 36 riadkoch mesiacov, pretože ide o neplatne skončený pracovný pomer v období od 10/2015 do 09/2018, na základe rozsudkov. Vymeriavací základ vo výške 15.262,08 eur bol rozdelený na 36 mesiacov, pričom mesačný vymeriavací základ predstavoval sumu 423,94 eur a z toho vychádzali odvody: a) nemocenské poistenie - v zmysle § 130 písm. a) ako 1,4 % z vymeriavacieho základu 423,94 eur, t.j. 5,93 eur x 36 mesiacov = 213,48 eur, b) starobné poistenie a SDS - v zmysle § 131 ods. 1 písm. a) ako 4 % z vymeriavacieho základu 423,94 eur, t.j. 16,95 eur x 36 mesiacov = 610,20 eur, c) invalidné poistenie - v zmysle § 132 písm. a) ako 3 % z vymeriavacieho základu 423,94 eur, t.j. 12,71 eur x 36 mesiacov = 457,56 eur, d) poistenie v nezamestnanosti - v zmysle § 136 písm. a) ako 1 % z vymeriavacieho základu 423,94 eur, t.j. 4,23 eur x 36 mesiacov = 152,28 eur. Spolu odvody do Sociálnej poisťovne za zamestnanca predstavovali sumu 1.433,52 eur. Žalobca preukázal plnenie odvodov Sociálnej poisťovni v predmetnom období zaslanými výpismi SP za roky 2015, 2016, 2017, 2018 (čl. 390 súdneho spisu), a že odvody boli plnené zaslaním e dokumentov (,, elektronicky akceptovaný spracovaný alebo manuálne akceptovaný spracovaný, upravený na čl 370-379,,). Keďže právoplatné rozhodnutie hovorilo o vyplatení náhrady mzdy žalovanému ako zamestnancovi v pôvodnom konaní žalobcom, ktorý tak urobil a následne uhradil aj odvody, došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v sume rovnajúcej sa vyplatených odvodov z vyplatenej náhrady mzdy 305,24 eur a 1.433,52 eur. V časti, v ktorej zobral žalobca žalobu späť v sume 3.190,92 eur pripadajúcu na preddavky na daň, súd konanie nezastavil, keďže žalovaný k tomu neposkytol súhlas. Na základe tvrdení žalobcu, že nezrazil daň z príjmu žalovanému, a preto po tomto zistení počas konania žiadal nárok v sume 3.190,92 eur vrátiť od daňového orgánu. Súd považoval, že ide o pochybenie na strane žalobcu. V tejto časti žalobu zamietol. Súd zamietol návrhy na vykonanie dokazovania ako nehospodárne vzhľadom na unesenia dôkazného bremena na strane žalobcu a konštatovaniu, že správy obce sú pre dané konanie irelevantné. Nevidel dôvod vypočuť prednostku obecného úradu ku skutočnosti, že mal alebo nemal vedieť, že mu časť prisúdenej sumy patrí. Súd jeho vedomosť vyššie odôvodnil, ktorá bola evidentná z dôkazov písomných. Taktiež súd nemal za hospodárne vypočúvať p. H. a B., keďže z dôkazov bolo zrejmé že odvody boli za žalovaného odvedené. Je bežným postupom, že zamestnávateľ má uhradiť prisúdenú sumu zamestnancovi, až potom je zamestnancom časť z prisúdenej sumy vrátená, na účely, aby si zamestnávateľ mohol splniť odvodovú povinnosť voči štátnym orgánom, za ktorú nesie sankčný postih v prípade nesplnenia povinnosti. 5. Súd zároveň priznal v zmysle ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z. z. zákonnú výšku úroku z omeškania od 13.1.2022 do zaplatenia, keďže sa žalovaný dostal po výzve do omeškania. 6. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP. 7. Proti výrokom I. a III. tohto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a pri posudzovaní náhrady trov konania neprávne posúdil celkovú dôvodnosť žaloby a úspech žalovaného čo do právneho základu sporu. Uviedol, že žalobca vážne odborne pochybil, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne, nakoľko povinnosť vykonania zrážok z peňažného príjmu žalovaného a jeho odvodu v prospech prijímateľov odvodov a dane z príjmov fyzickej osoby bola na strane žalobcu v právnom postavení zamestnávateľa, ktorý v roku 2020 vyplatil žalovanému peňažnú kompenzáciu za neplatné skončenie pracovného pomeru v roku 2015. Súd prvej inštancie mal dôsledne skúmať právnu zodpovednosť žalobcu, ktorý evidentne pochybil v roku 2020 a ktorý v roku 2023 evidentne vylákal od SR odvedený preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby zaplatený s odstupom 14 mesiacov, t.j. v júni roku 2021. Pracovný pomer medzi so žalobcom trval aj v období 16.10.2015-20.09.2018, teda žalobca mal právny nárok na výplatnú pásku, obsahujúcu všetky náležitosti, vrátane výšky náhrady
mzdy, odvodových povinností a pod. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so zisteniami o neexistencii akýchkoľvek pohľadávok žalobcu voči žalovanému, čo jednoznačne vyplýva najmenej zo štyroch nezávislých dôkazov. Majúcich rozhodujúci vplyv na existenciu v tomto konaní uplatňovaných pohľadávok žalobcu voči žalovanému. Ani v jednom prípade nezávislé subjekty (hlavný kontrolór a nezávislý audítor) nezistil existenciu akejkoľvek pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Tvrdenie súdu, že tieto dokumenty sú irelevantné je neuveriteľné, lebo žalovaný relevantnými dôkazmi predloženými riadne a včas preukázal, že žalobcom uplatňovaný právny nárok neexistuje. Absencia mena alebo inej obdobnej identifikácie žalovaného v každom z uvedených dokumentov dáva dostatočný právny predpoklad o neexistencii uplatňovanej domnelej pohľadávky žalobcu a tiež o poznatku, že žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno o tom, že eviduje v účtovníctve akúkoľvek pohľadávku voči žalovanému, resp. pohľadávku, ktorej podstatu uplatňuje voči žalovanému v tomto súdnom konaní. Z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, ako mal súd za preukázané, že žalobca si splnil všetky odvodové povinnosti, keď žalobca pri každom zo svojich úkonov predkladal iné dokumenty a vždy s iným obsahom, ktorý účelovo opakovane modifikoval vo svoj prospech. Pokiaľ žalobca zistil pochybenia spojené s deficitom na verejných financiách, mal vyvodiť právnu zodpovednosť voči konkrétnym osobám, pôsobiacim pri výkone verejnej moci a to formou náhrady škody, ktorú tieto osoby spôsobili. Žalovaným subjektom mala byť I. J. K., ktorá ako zamestnanec žalobcu vážnym spôsobom pochybila pri výkone vo verejnom záujme. V roku 2020, neskôr v roku 2021 a v roku 2023 vylákala od Daňového úradu prešov aj zaplatený preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby. Nemožno opomenúť ani právnu zodpovednosť štatutárneho orgánu žalobcu, ktorý má vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru a ktorý mal ovládať zákonný postup. Na základe uvedeného považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania za nesprávne. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca vylákal od SR odvedený preddavok, nakoľko žalobca tak vykonal v súlade s platnými právnymi predpismi, naopak žalovaný týmto tvrdením potvrdzuje sám, že takýto preddavok bol zo strany žalobcu uhradený. Skutočnosti ohľadne výplatnej pásky boli už predmetom iného konania, a keďže žalovanému bola vyplácaná náhrady mzdy a nie mzda, na tieto nárok v zmysle Zákonníka práce nemal. Tvrdenie žalovaného o neexistencii pohľadávok boli vyvrátené predložením konsolidovanej výročnej správy za rok 2021 a správy audítora a najmä predložením hlavnej knihy, kde je evidovaná predmetná pohľadávka. Zákon umožňuje jednotlivým daňovým subjektom podávať opravné alebo dodatočné priznania alebo výkazy. Úhrady vykonané za žalobcu boli jednoznačne potvrdené aj samotnými poisťovňami, ktoré na žiadosť žalovaného nechal súd vyžiadať. Ani z množstva jednotlivých dokladov, ktoré si nechal žalovaný zabezpečiť cestou súdu, nevedel určiť nesprávnosť vo vykonaných odvodoch zo strany žalobcu a nakoniec ani žiadnu sumu ako nesprávne odvedenú alebo neodvedenú nerozporoval. Vzhľadom na to súd správne nevykonal navrhované dôkazy výsluchom svedkov, zamestnancov jednotlivých inštitúcií, z dôvodu hospodárnosti a najmä neexistencie rozporných tvrdení k nesprávnej výške odvodov. Z dokazovania bolo jednoznačne preukázané a samotný žalovaný ani v samotnom odvolaní nevyvracia skutočnosť, že žalobcom vyplatený peňažný nárok bol vypočítaný samotným žalovaným a vyplýval zo špecifikácie nároku žalovaného v predmetnom konaní, pričom žalobca iba postupoval v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu a vyplatil žalovanému nárok na náhradu mzdy spolu s úrokom z omeškania. Žalovaný si bol bez akýchkoľvek pochybností vedomý, že jemu vyplatená náhrada mzdy bola vyplatená ako náhrada hrubej mzdy vrátane odvodov, a teda boli v nej zahrnuté odvody do poisťovní a preddavky na daň. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 9. Žalovaný v replike uviedol, že vzhľadom na predložené dokumenty, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, je zrejmé, že tvrdenie žalobcu o akomkoľvek vyvrátení tvrdení žalovaného o neexistencii pohľadávok sa dôvodne javí ako nepravdivé, lebo medzi dlžníkmi sa ani v jednom prípade nenachádzalo meno žalovaného alebo akákoľvek iná informácia, ktorá by mala identifikovať ako dlžníka žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný nevedel určiť nesprávnosť odvodov je akýmsi pokusom o zmätenie súdu, nakoľko výlučne žalobca v rámci súdneho konania predložil vždy iné dokumenty, ktoré označoval na rôzne opravné alebo dodatočné priznania alebo výkazy. Z konania žalobcu je evidentné, že tento sa pokúša navodiť situáciu, že jeho predošlé konanie má byť dodatočne považované za zákonné, t.j. že splnil všetky svoje zákonné povinnosti riadne a včas. Žalobca má významný neporiadok vo svojej evidencii, pričom za tento stav zodpovedá najmä štatutárny orgán a ním poverený zamestnanec. Pre zachovanie právnej istoty rozporoval celý finančný nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní. Opakovaná
modifikácia niektorých dokumentov žalobcom do takej podoby, aby to navodzovalo situáciu zákonnosti konania žalobcu, je charakteristickou črtou konania žalobcu počas celého súdneho konania, pričom je dôvodné uviesť, že vážne pochybenie žalobcu, ktoré malo od roku 2018 charakter nepoctivého zámeru, nemôže požívať právnu ochranu ale naopak nezákonnosť konania žalobcu spojená s neexistenciou pohľadávok žalobcu, preukázaná najmä prostredníctvom zistení hlavného kontrolóra žalobcu a audítora, má byť postihnutá zamietnutím žaloby v časti, ktorá bola napadnutá mojím odvolaním. 10. Žalobca v duplike uviedol, že skutočnosť, že sa v správach nenachádza meno žalovaného, nevyvracia skutočnosť, že pohľadávka existuje. Okolnosti plnenia evidenčných povinností nie je predmetom tohto konania a je to vecou vzťahu príslušných inštitúcií a žalobcu. Aj z dokladov žalobcu a súdu doručených potvrdení z príslušných poisťovní vyplynulo, že tieto neevidujú nedoplatky z pracovného pomeru žalovaného. O nezákonnosti konania žalobcu hovorí iba žalovaný, nebolo predložené z jeho strany akékoľvek rozhodnutie príslušného orgánu o porušení zákona. Žalovaný nerozporoval žalovanú istinu z iných právnych dôvodov ešte v úvode konania ani po doručení navrhovaných dôkazov. Ostatné tvrdenia žalovaného sú len opakovanými tvrdeniami uvádzanými počas celého konania a vo vyjadrení neuvádza nové k predmetu konania podstatné skutočnosti, ku ktorým by sa už v priebehu konania nevyjadril. 11. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a to okrem výroku II., v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné vo výrokoch I. a III. ako vecne správne potvrdiť. 12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje aj vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stavoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné. 15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu podľa § 222 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce. 16. Žalovanému bola vyplatená náhrada mzdy žalobcom ako zamestnávateľom v sume 15.262,08 eur na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu prvej inštancie sp. zn. 17Cpr/26/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23CoPr/5/2019 zo dňa 26.02.2020 a rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 10.06.2020, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15.06.2020 v konaní sp. zn. 17Cpr/26/2018. V zmysle § 144 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume priemerného zárobku zamestnanca. 17. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely je definovaný v § 134 Zákonníka práce a zisťuje sa zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Z takto vyčíslenej náhrady mzdy (brutto) zamestnávateľ zrazí zamestnancovi preddavky na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie poistné na sociálne poistenie a zamestnancovi vyplatí náhradu mzdy po uvedených zrážkach, t. j. netto. Pokiaľ zamestnávateľ vyplatil zamestnancovi celú sumu, vrátane súm predstavujúcich preddavky na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie poistné na sociálne poistenie, ktoré bol povinný za zamestnanca odviesť, došlo na strane zamestnanca k získaniu majetkového prospechu bez právneho dôvodu, t. j. k bezdôvodnému obohateniu. O správnosti tohto záveru svedčí aj skutočnosť, že žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by za žalobcu splnil jeho odvodovú povinnosť. 18. Právna úprava bezdôvodného obohatenia v pracovnoprávnych vzťahoch sa odchyľuje od právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Zákonník práce v tomto prípade chráni stranu, ktorá je v pracovnoprávnych vzťahoch vnímaná ako slabšia strana, a tou je zamestnanec. Vedomosť zamestnanca o tom, že poskytnuté plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Z ustanovenia § 222 ods. 6 Zákonníka práce vyplýva povinnosť zamestnanca vrátiť zamestnávateľovi neprávom vyplatenú sumu preddavku na daň, preddavku na zdravotné poistenie a poistné na sociálne poistenie len vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že zamestnávateľom poukázaná náhrada mzdy v sebe zahŕňa aj tieto náklady, pričom dôkazné bremeno na preukázanie vedomosti zamestnanca o tom, že mu vyplatená suma nepatrí, zaťažuje zamestnávateľa. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o preukázanej nedobromyseľnosti žalovaného pri prijatí žalovanej sumy s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Na účet žalovaného bola omylom zo strany žalobcu pripísaná vyššia suma, ako mu patrila, a to o sumu predstavujúcu preddavky na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a poistné na sociálne poistenie, ktoré mal žalobca ako zamestnávateľ odviesť za žalovaného ako zamestnanca. Žalobca uvedenú skutočnosť žalovanému oznámil podaním zo dňa 06.05.2021, doručeným žalovanému dňa 28.05.2021, v ktorom ho vyzval na vrátenie omylom vyplatenej sumy, ktorú predstavovali povinné odvody za zamestnanca do zdravotnej poisťovne, sociálnej poisťovne. Rovnako dňa 04.01.2022 žalobca zaslal žalovanému výzvu, v ktorom bol žalovaný informovaný o povinných odvodoch a zmene ich výšky. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že žalovaný musel vedieť o tom, že na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu na úkor žalobcu, t. j. že nebol dobromyseľný pri nadobudnutí uvedeného majetkového prospechu. Preto súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na jeho vrátenie, a to aj s príslušenstvom spočívajúcom v úroku z omeškania v zákonnej výške. 19. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, keď navrhol vypočuť prednostku obecného úradu vo vzťahu k preukázaniu vedomosti žalovaného o tom, či mu prisúdená suma patrí a p. H. a B. na preukázanie o zaplatení odvodov na žalovaného, nakoľko v bode 53. odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že tieto skutočnosti mal z vykonaného dokazovania preukázané, preto ďalšie návrh na vykonanie ďalších dôkazov zamietol z dôvodu hospodárnosti konania. V súdnej praxi je už ustálené, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania, viď bližšie napr. uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, sp.zn. 3Cdo/2012/2012, sp. zn. 4Cdo/125/2012, sp. zn. 5Cdo/251/2012, sp. zn. 6Cdo/36/2011, sp. zn. 7Cdo/34/2011. 20. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (tu por. R 125/ 1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale na základe záverov už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu por. R 37/1993 a 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134 /2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 86/2012).
21. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy. Súd sám posudzuje, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, vychádzajúc z úvahy, ktoré dôkazy považuje za podstatné pre preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva sú významné, a ktoré dôkazy nevykoná, považujúc ich za nadbytočné alebo bez významu z hľadiska hmotného práva. Nevykonanie dôkazov navrhnutých žalovaným súd vo svojom rozhodnutí aj náležite zdôvodnil. Aj odvolací súd zastáva názor, že vykonanie navrhnutých dôkazov by nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, bolo by nadbytočné, vzhľadom na vecne správny záver súdu prvej vo veci samej. 22. Po vykonanom dokazovaní súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že v konaní bolo preukázané, že žalovanému bola vyplatená náhrada mzdy (hrubej) na základe vyššie uvedených súdnych rozhodnutí. Rovnako bolo preukázané, že žalobca odviedol za žalovaného odvody na zdravotné poistenie (č.l. 397), sociálne poistenie (č.l. 394), ako aj preddavok na daň z príjmov (č.l. 339). Rovnako mal na základe výziev, ktoré boli žalovanému doručené, preukázané, že žalobca si bol vedomý skutočnosti, že náhrada mzdy mu bola vyplatená v rozsahu priemerného hrubého zárobku, teda aj spolu s odvodmi, ktoré zároveň žalobca zaplatil aj zdravotnej poisťovni, sociálnej poisťovni a daňovému úradu. 23. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný rozporuje hlavne riadne vedenie výpočtov a evidencie odvedených platieb za zamestnancov, čo odôvodňoval predkladaním listinných dôkazov s rôznou výškou plnenia odvodovej povinnosti. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto prípade išlo na jednej strane o potvrdenie štátnych organizácií o splnení odvodovej povinnosti žalobcu, zároveň bol v konaní predložený spôsob výpočtu a listinné dôkazy týkajúce sa výšky odvodov. Na druhej strane žalovaný nijako konkrétne nerozporoval výpočet, resp. výšku odvodov, pričom opakovane poukazoval len na nesprávne vedenie evidencie žalobcu. K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že išlo o opravné výkazy, čo sa napokon odrazilo aj vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý z časti žalobu zamietol. 24. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovaného, ktorý by mal pre danú vec podstatný význam. 25. Vzhľadom k všetkých vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I. a III. z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celom rozsahu. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).