Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 2To/22/2025 8723010489 19. 05. 2026 Mgr. Ivo Maruščák ECLI:SK:KSPO:2026:8723010489.2
Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.05.2026, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom do 05.08.2024, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 3T/16/2023 zo dňa 11.03.2025, takto rozhodol: Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B. C., A.. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného A. B. C. vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom do 05.08.2024, na tom skutkovom základe, že - dňa 17.10.2022, okolo 18.00 hod., v kancelárií D. E. F. G. B., nachádzajúcej sa v H., na ulici I. č. XXX, okres H., po predchádzajúcej vzájomnej hádke, fyzicky napadol I. I. D., narodenú XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko A., ulica J. K. XX, okres A. a to tým spôsobom, že ju náhle prudkým pohybom najmenej jednej ruky za použitia vysokej sily odsotil, z ktorého dôvodu táto spadla na podlahu až v susediacej kancelárii, kde pri páde hlavou narazila na tam nachádzajúceho sa kovového kozmetického kufríka, čím takto spôsobil I. I. D. zranenie - rozsiahlu tržnú ranu v temennej a záhlavnej oblasti hlavy so skalpáciou kože, ktoré zranenie si vyžiadalo lekárske vyšetrenie a ošetrenie s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní najmenej 14 dní, pri súčasnom sťažení jej obvyklého spôsobu života počas celej doby liečenia a práceneschopnosti. Za to mu súd uložil podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/ Tr. zákona, § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. písm. a/ Tr. zákona, § 50 ods. 1 Tr. zákona obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 50 ods. 2 Tr. zákona uložil obžalovanému povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom v zmysle výroku o náhrade škody podľa § 287 ods.1 Tr. poriadku tohto odsudzujúceho rozsudku. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej strane I. I. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XX, A., škodu vo výške 605,50 eur z titulu bolestného, L. E. A., M., so sídlom A. N. X, XXX XX O. - I. K. A., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 779,25 eur z titulu nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti I. I. D., D. A., so sídlom ulica XX. M. X a XX, XXX XX O., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 41,00 eur z titulu nemocenského za október 2022 vyplateného I. I. D..
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodenú stranu I. I. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Hviezdoslavova 39, Poprad, Sociálnu poisťovňu, so sídlom F. XX. M. X M. XX, XXX XX O., IČO: XX XXX XXX, so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu. Odvolanie smerovalo proti výroku o vine, ako aj proti všetkým naň nadväzujúcim výrokom. Svoje odvolanie odôvodnil tak, že z vykonaného dokazovania nebol preukázaný úmysel (či už priamy alebo nepriamy) ublížiť poškodenej na zdraví . Trvá na tom, že išlo o nešťastnú náhodu, nakoľko chcel iba ukončiť hádku tým, že poškodenú od seba odsunul/sotil, pričom pád a náraz na kufrík nepredvídal. Podľa obhajoby výpoveď znalca I. C. A. vyvrátila verziu poškodenej, že ju obžalovaný chytil, nadvihol do vzduchu a odhodil. Súd prvého stupňa mal podľa obvineného nesprávne vyhodnotiť závery znalca a ignorovať fakt, že mechanizmus popisovaný poškodenou bol vylúčený z hľadiska priestorovej dispozície miesta činu. Neprevedenie navrhovaných dôkazov: Obžalovaný namietal, že súd svojvoľne odmietol vykonať zásadné dôkazy obhajoby – obhliadku miesta činu a vyšetrovací pokus. Taktiež odmietol vykonať dôkazy zamerané na preukázanie citovej lability a pomstychtivosti poškodenej, ktorá mala zneužiť trestné konanie na pomstu za ich rozchod po dlhoročnom vzťahu. Obhajoba poukázala na to, že poškodená bezprostredne po skutku pred záchranármi tvrdila, že iba sama zakopla, a až neskôr zmenila výpoveď. Táto zmena, v spojení s uplatnením neprimerane vysokých finančných nárokov (vyše 22 000 eur), mala podľa obžalovaného vzbudiť u súdu dôvodné pochybnosti o hodnovernosti poškodenej. Obžalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie, prípadne ho v celom rozsahu oslobodiť spod obžaloby. Okresný prokurátor vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 15.06.2025 označil odvolanie obžalovaného za úplne nedôvodné. Uviedol, že súd prvého stupňa vykonal všetky relevantné procesné úkony potrebné pre plnú objektivizáciu skutkového deja a správne a v súlade s § 2 ods. 12 Tr. poriadku vyhodnotil jednotlivé dôkazy. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. Splnomocnenec poškodenej vo vyjadrení zo dňa 24.06.2025 taktiež navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to, že podmienky nepriameho úmyslu boli bezpochyby splnené. Obžalovaný ako jej dlhoročný partner dobre poznal fyzickú konštitúciu poškodenej, ako aj priestorovú dispozíciu kancelárií. Ak by chcel len ukončiť hádku, mohol sám opustiť miestnosť alebo použiť pasívny odpor, no on sa rozhodol použiť vysokú fyzickú silu, aby poškodenej dal „príučku“. Poukázal aj na správanie obžalovaného bezprostredne po skutku (posmievanie sa, zatajovanie účasti, snaha o nahlásenie pracovného úrazu na zakrytie trestnej činnosti), čo preukazuje jeho uzrozumenie s následkom. Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Krajský súd teda zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine, ako aj druhu a výmery trestu. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný – krajský súd nemá dôvod opätovne detailne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmery trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného, a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho výmery.
Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich, v rámci toho príkladmo aj uvádzať nepravdu, ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu (nesmie však nikoho lživo obviniť zo spáchania trestného činu), keďže dôkazné bremeno znáša štát prostredníctvom žalobcu, ktorým je prokurátor. No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného prezentovaných aj v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania. Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, aj v rámci záverečných rečí, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku čiastočne prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil. Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného A. B. C.. Krajský súd len v stručnosti opäť považuje za potrebné zdôrazniť, že podstatou (predmetom) prieskumnej povinnosti krajského súdu v posudzovanom prípade bolo bez rozumných pochybností ustáliť, aká skutočnosť navonok vnímateľná zmyslami vo vonkajšom svete bola bezprostrednou príčinou vzniku u poškodenej diagnostikovaných zranení. Oproti sebe stoja v posudzovanom prípade dve protichodné výpovede obžalovaného a poškodenej. Je potrebné priznať obhajobe, že ako výpoveď poškodenej tak aj na druhej strane, aj výpoveď obžalovaného nejavia známky zásadných rozporov (okrem vzájomnej komparácie) pri konfrontácii s ich výpoveďami v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní. Nosným argumentom odvolania obžalovaného bolo teda tvrdenie, že nekonal úmyselne, a preto nemôže niesť trestnú zodpovednosť za ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, ktoré vyžaduje úmyselné zavinenie. Odvolací súd sa však stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že subjektívna stránka bola v danom prípade plne naplnená vo forme nepriameho úmyslu (dolus eventualis) podľa § 15 písm. b) Trestného zákona. Nepriamy úmysel predpokladá, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu (v tomto prípade ľudského zdravia), a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Uzrozumenie (vôľová zložka) vyjadruje aktívny, resp. kladný postoj páchateľa k obom alternatívam (že následok nastane aj že nenastane). Záver o tom, či páchateľ konal v nepriamom úmysle, nemožno vyvodzovať len z jeho vlastného vyjadrenia (ktoré býva v trestnom konaní spravidla účelové), ale je potrebné ho objektivizovať na základe vonkajších okolností skutku. Medzi tieto okolnosti patria najmä: Fyzický nepomer aktérov: Obžalovaný (muž vo veku 43 rokov, robustnej postavy) a poškodená (útla žena s výškou 158 cm, resp. 160 cm a váhou 54 kg) sa nachádzali v zjavnom silovom nepomere. Obžalovaný ako jej dlhoročný partner (15–17 rokov vzťahu) o tejto telesnej konštitúcii poškodenej detailne vedel.
Z hľadiska intenzity sily útoku obžalovaného voči poškodenej, znalec traumatológ jasne vyvodil z charakteru zranenia (skalpácia 2/3 až 3/4 obvodu kože na hlave s priemerom 9 cm), že pád poškodenej nebol spôsobený stratou rovnováhy či potknutím sa, ale mimoriadne prudkým odsotením za použitia vysokej sily. Intenzita sily bola taká veľká, že poškodená bola doslova „katapultovaná“ cez prah do vedľajšej miestnosti a padala tak rýchlo, že jej telo nedokázalo reflexívne vystrieť ruky, aby zmiernilo pád. Ďalej je na mieste hodnotiť priestorové usporiadanie a predvídateľnosť prekážok. Skutok sa stal na pracovisku, ktoré obžalovaný detailne poznal. Vedel, že medzi miestnosťami je vyvýšený drevený prah (cca 3 cm) a že hneď za dverami sa nachádza pohovka a vedľa nej kovový kozmetický kufrík (ktorý si mala poškodená okrem iného práve po tomto stretnutí vziať). Obžalovaný sám vo svojej výpovedi priznal, že poškodenú sotil s vedomím, že za dverami je sedačka, a očakával, že „spadne na sedačku“. Týmto vyjadrením obžalovaný sám osvedčuje svoje vnútorné uzrozumenie (predpoklad) s pádom poškodenej. Ak niekto prudko sotí fyziologicky zjavne útlejšiu osobu do vedľajšej miestnosti s vedomím, že tam stojí nábytok, a priamo počíta s tým, že na tento nábytok dopadne, je bezpochyby uzrozumený s tým, že pri takomto páde môže dôjsť k zraneniu (či už nárazom o gauč, prekážky, alebo v dôsledku potknutia sa o prah). Neprehliadnuteľným (z hľadiska formy úmyslu) je aj správanie sa obžalovaného po skutku. Po tom, čo poškodená dopadla na kufrík, obžalovaný nešiel k nej, aby jej pomohol, ale otočil sa, sadol si na svoje kreslo a cynicky sa jej posmieval, že čo simuluje. Tento postoj svedčí o absolútnej ľahostajnosti k zdraviu poškodenej v momente útoku. Keď zistil, že masívne krváca, namiesto úprimnej ľútosti začal inštruovať poškodenú, ako zatajiť jeho účasť a následne sa pokúsil nehodu nahlásiť ako „pracovný úraz“, aby sa vyhol trestnoprávnej zodpovednosti. Ďalej obžalovaný namietal, že súd ignoroval vyjadrenie znalca, ktoré malo vyvrátiť tvrdenie poškodenej, že ju obžalovaný „zdvihol a hodil“ . Podľa obhajoby mal znalec konštatovať, že takýto mechanizmus je priestorovo vylúčený. Táto interpretácia obhajoby sa však nejaví ako priliehavá vykonanému dokazovaniu. Súd prvého stupňa na základe znaleckého dokazovania a výsluchu znalca I. C. A. totižto na hlavnom pojednávaní vecne správne dospel k záveru, že nešlo o doslovné „zdvihnutie a hodenie“ oboma rukami cez miestnosť. Súd preto v súlade so zásadou materiálnej pravdy upravil skutkovú vetu rozsudku tak, že vypustil formuláciu o hodení oboma rukami a ustálil, že obžalovaný poškodenú „náhle prudkým pohybom najmenej jednej ruky za použitia vysokej sily odsotil“. Znalec traumatológ však výslovne potvrdil, že táto úprava mechanizmu (sotenie vysokou silou jednou rukou) v plnom rozsahu zodpovedá spôsobenému zraneniu (skalpácii) a vysvetľuje absenciu obranných reflexov. Znalec taktiež ozrejmil, že poškodená, ktorá mala padať na vzdialenosť vyše 1,6 metra cez prah, mohla mať pri takomto prudkom a rýchlom výmete subjektívny vnem, že letí vzduchom. Rozsudok okresného súdu preto nie je v rozpore so znaleckým posudkom, naopak, opiera sa o jeho precíznu a exaktnú interpretáciu. Súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s § 272 ods. 3 Tr. poriadku, keď zamietol návrh obhajoby na vykonanie vyšetrovacieho pokusu a obhliadky miesta činu. Vykonanie vyšetrovacieho pokusu alebo obhliadky je na mieste vtedy, ak existujú pochybnosti o priestorových dispozíciách alebo o tom, či sa skutkový dej mohol v danom priestore vôbec odohrať. V posudzovanej veci však splnomocnenec poškodenej predložil súdu detailné, metrom zamerané fotografie miesta činu, ktoré presne zachytávali výšku prahu (cca 3 cm) a vzdialenosť prahu od kufríka (161 cm). Tieto fotografie boli predložené znalcovi traumatológovi priamo na hlavnom pojednávaní, ktorý sa k nim vyjadril a uviedol, že: „lepšie a presnejšie to nemôže ani byť. Sedí to.“ Za stavu, kedy boli rozmery a priestorová dispozícia miesta činu exaktne zdokumentované a znalcom potvrdené, by bolo vykonanie vyšetrovacieho pokusu úplne nadbytočné a nemohlo by priniesť žiadne nové skutkové zistenia. Súd prvého stupňa toto rozhodnutie riadne zdôvodnil, a preto nedošlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Odvolací súd sa detailne zaoberal aj námietkou, podľa ktorej mala byť výpoveď poškodenej nedôveryhodná z dôvodu, že bezprostredne po skutku záchranárom tvrdila, že sama zakopla a spadla. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil toto prvotné tvrdenie poškodenej ako logický dôsledok psychického tlaku, strachu a fyzického stavu poškodenej bezprostredne po brutálnom útoku. Poškodená utrpela šok, masívne krvácala z hlavy a mala obavu o svoj život. Nad ňou stál fyzicky dominantný obžalovaný, ktorý jej vulgárne naznačoval, že ak povie pravdu, bude mať problémy. Strach poškodenej bol reálny a opodstatnený aj vzhľadom na ich spoločnú minulosť – obžalovaný sám na súde priznal, že jej v roku 2011 na dovolenke vyrazil predné zuby úderom päste, lebo na neho „brechala“. Za týchto okolností je pochopiteľné, pokiaľ poškodená v prítomnosti útočníka zvolila verziu o „zakopnutí“, aby predišla ďalšej
eskalácii násilia. Hneď na druhý deň, keď bola hospitalizovaná a mimo dosahu obžalovaného, uviedla pravdivé skutočnosti. Pokiaľ ide o tvrdenie obhajoby, že poškodená koná z pomsty za rozchod a snaží sa z obžalovaného vymôcť neprimerané finančné prostriedky, ani táto námietka neobstojí. Medicínsky nález (skalpácia hlavy s priemerom 9 cm vyžadujúca operáciu a hospitalizáciu) je objektívny a nemožno ho nasimulovať z dôvodu „hrdosti“ či „ukrivdenia“ po rozchode. Skutočnosť, že si poškodená v adhéznom konaní uplatnila vysoké nároky (vrátane nemajetkovej ujmy), súd prvého stupňa vyhodnotil vecne a v súlade so zákonom. Súd jej v trestnom konaní priznal výlučne bolestné vo výške 605,50 eur, ktoré bolo exaktne vyčíslené znalcom na základe bodového ohodnotenia (25 bodov). So všetkými ostatnými nárokmi, s ktorými by boli spojené neprimerané nároky na doplnenie dokazovania v rámci adhézneho konania ju odkázal na civilný proces podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku. Za danej situácie a vykonaného dokazovania má krajský súd bez rozumných pochybností za to, že skutok sa stal, je trestným činom a že páchateľom tohto skutku je obžalovaný A. B. C.. Hore opísaným postupom si okresný súd teda splnil povinnosť vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo, ako aj vzájomných súvislostiach, v celom ich súhrnne (úplne) v súlade s pravidlami stanovenými pri hodnotení dôkazov bez toho, aby hodnotil dôkazy produkované len v neprospech obžalovaného, ako to v rámci dokazovania namietal samotný obžalovaný. Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia, ak súd prvého stupňa konanie obžalovaného právne posúdil ako prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom do 05.08.2024, čo z pohľadu aplikácie ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona je pre obžalovaného priaznivejšia právna úprava najmä pri určovaní výmery trestu (aplikácie pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2,3,8 Tr. zákona, ako bude bližšie rozvinuté neskôr). Ani vo výroku o druhu a výmere trestu krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o potrebe tento výrok naprávať a to v prospech obžalovaného. Okresný súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa zjavne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a dospel k záveru, že prvostupňový súd uložil trest v súlade so zákonom a zásadami ukladania trestov podľa § 34 Tr. zákona. Súd prvého stupňa správne zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona (vedenie riadneho života pred spáchaním skutku) a správne nezistil žiadne priťažujúce okolnosti. Správne aplikoval § 38 ods. 2,3,8 Tr. zákona a znížil hornú hranicu trestnej sadzby na 18 mesiacov. Uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov predstavuje absolútne minimum, ktoré bolo možné obžalovanému za daný prečin uložiť. Trest je primeraný závažnosti spáchaného činu, stupňu spoločenskej nebezpečnosti, ako aj osobe obžalovaného, u ktorého sa v minulosti už prejavil sklon k fyzickému násiliu voči poškodenej. Podmienečný trest s povinnosťou nahradiť škodu v skúšobnej dobe je dostatočnou zárukou nápravy obžalovaného. Takto uložený druh trestu a jeho výmera je podľa krajského súdu trestom zákonným, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovaného, ako aj jeho osobu, a preto tento trest je primeraný a zodpovedajúci naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelu trestu. Ani v postupe okresného súdu, ktorým rozhodol o nároku poškodených strán, čiastočne uznaním ich nárokov s uložením povinnosti obžalovanému ich zaplatiť a čiastočne odkázaním v zostavujúcich
častiach na civilný proces, krajský súd nezistil pochybenie a z toho dôvodu, keďže považoval odvolanie obžalovaného za nedôvodné, postupom podľa § 319 Tr. poriadku toto zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.