Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/21/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210200064 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3210200064.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: H.. X. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. W. XXXX/X, O. K. O., zastúpený V. I., advokátom so sídlom v O. K. O., K. XXXX/XX, proti žalovanej: H.. A. H., nar. XX. X. XXXX, bytom Q. XXX/X, O. K. O., o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 21. 10. 2010, č.k. 5C 3/2010-112, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu, ktorým bolo návrhu vo veci samej vyhovené a rozhodnuté o náhrade trov prvostupňového konania z r u š u j e a v tejto časti vracia okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe a na svoje náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť, aby bolo v televízií I v čase pred hlavným spravodajstvom odvysielané ospravedlnenie v znení: "Ja, H.. A. H. sa týmto verejne ospravedlňujem bývalému primátorovi Q. O. K. O. a súčasnému splnomocnencovi vlády SR pre územnú samosprávu H.. X. I. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedla na jeho adresu v rozhovore poskytnutom pre televíziu I dňa 4. 11. 2009 v súvislosti s kauzou tzv. I.". Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu vo výške 3000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 910,40 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom prednesov účastníkov ako aj obsahu svedeckých výpovedí a vyslovil záver, že žalovaná ako predsedníčka združenia presadzovala záujmy nespokojných nájomcov bytov, ktoré boli evidované na listoch vlastníctva vo vlastníctve spoločnosti I., U. W. Y., v zastúpení Q. Z.. Na pojednávaní na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou v tejto veci bolo dňa 4. 11. 2009 odvysielaná reportáž s názvom Y., ktorej redaktorka v štúdiu uviedla: „Slzy šťastia aj hnevu. Tak takéto emócie vyvolal dnešný rozsudok Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou v kauze tzv. Q. O., 13 nájomníkov sa po chybe ministerských úradníkov dočkalo tohto verdiktu po dlhých dvoch rokoch. Ľudia chcú naviac žiadať finančné odškodnenie od mesta, ktoré podľa nich za podozrivým prevodom na Q. E. stálo“. Nasledoval komentár redaktorky S. K.: „Kým pre 600 ľudí Q. hospodárstva byty vybojovalo na krajskom súde už pred viac ako dvoma rokmi, na 13 rodín z týchto bytoviek akosi zabudlo. Ľudia tak museli absolvovať súdny proces odznova. Naviac za nájomné platili oveľa viac ako ostatní". Za tým nasledovali vyjadrenia nájomníkov a vyjadrenie readoktorky K. v znení: "Predsedníčka občianskeho združenia ale tvrdí, že týmto sa celá záležitosť ešte nekončí. Podľa nej za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I., ktorý je dnes splnomocnencom vlády a tak nie je vylúčené, že podajú opäť trestné oznámenie". Nasledovalo vyjadrenie žalovanej: "...neboli potrestaní, ba naopak požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu". Za tým nasledovalo vyjadrenie žalobcu: "Ja som ako štatutár ani nepodpisoval žiadne dokumenty, pretože to nešlo podľa zákona o správnom konaní". Nasledovalo vyjadrenie redaktorky S. K.: "Ľudia však tvrdia, že mesto by si malo priznať svoju časť viny a finančne ich odškodniť. O pomoc už požiadali aj súčasného primátora". Z vykonaného dokazovania považoval súd prvého stupňa za preukázané, že žaloba je dôvodná a to v časti o priznaní primeraného zadosťučinenia ako aj v časti na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3000 eur, ktorú určil podľa vlastného uváženia. Mal za preukázané, že výrok „Predsedníčka občianskeho združenia ale tvrdí, že týmto sa celá záležitosť ešte nekončí. Podľa nej za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I., ktorý je dnes splnomocnencom vlády a tak nie je vylúčené, že podajú opäť trestné oznámenie". Po tomto nasledovalo ďalšie vyjadrenie: "...neboli potrestaní, ba naopak požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu", predniesla pre I žalovaná, čo vyplýva predovšetkým zo samotnej reportáže. Z kontextu relácie je zrejmé, že slová redaktorky S. K. sú pokračovaním slov žalovanej, ktoré bezprostredne predtým uviedla. Súd teda vo veci ustálil, že vyššie uvedené slová vyjadrila žalovaná pre vysielanie televízie, a teda verejne, pričom si musela byť vedomá toho, že tieto môžu byť v televíznom spravodajstve aj odvysielané. Žalovaná tak je v tomto spore jednoznačne pasívne legitimovanou osobou, t. j. osobou, ktorá má niesť zodpovednosť za výroky na adresu žalobcu. Na preukázanie toho, že celý výrok, vrátane časti, ktorú uviedla ako výrok žalovanej redaktorka, patrí skutočne žalovanej, slúžia podporne aj ďalšie dôkazy. Jednak je to skutočnosť, že žalovaná reportáž nenamietala a považovala ju za dobrú, ako aj jej samotné vyjadrovanie sa na pojednávaní, keď uvádzala, že nech žalobca nesie zodpovednosť a ospravedlní sa ľuďom, ktorí kvôli tomuto rozhodnutiu roky trpeli a finančne na to doplácali, a že Mesto súpisnými číslami predalo ľudí, čo sa naposledy dialo v otrokárskej spoločnosti. Podľa žalovanej sa žalobca doposiaľ nedokázal inak zviditeľniť, než touto banálnou žalobou, čo žalovaná považuje za jeho ješitnosť. Domnienka žalovanej, že výpoveďou kľúčových svedkov dostatočne preukázala neopodstatnenosť podanej žaloby, nemá základ v skutkových zisteniach, ktoré vyplynuli z dokazovania. Výpoveďami svedkov, ktorých žalovaná navrhla (X.. B. a H.. U.. V.), nebolo v konaní preukázané nič podstatné vo vzťahu k predmetu konania. Naopak obaja svedkovia sa k predmetu konania relevantne vyjadriť nevedeli, pretože v čase, keď žalovaná poskytovala rozhovor televízii, tak pri tomto neboli a tento nepočuli. Pokiaľ žalovaná dávala otázky svedkyni B. na zistenie jej právneho názoru na prideľovanie súpisných čísiel mestom, tak tieto súd nepripustil, pretože svedok má vypovedať o tom, čo sám vlastnými zmyslami vnímal a nie vyjadrovať svoje právne názory. Pokiaľ žalovaná namietala, že relácií bolo viacero a nielen jedna, ktorá bola na pojednávaní prehraná, táto jej námietka je neopodstatnená. Žalovaná jednak nepreukázala, že by sa v inej relácii hovorilo niečo iné, pričom jej "prepis" nemožno v tomto považovať že relevantný dôkaz a jednak z relácie, ktorá bola prehraná ako dôkaz, je zrejmý jej výrok, ktorý je práve tým zásahom do osobnostných práv žalobcu. Súd vo veci ustálil, že tieto slová vyjadrila žalovaná pre vysielanie televízie, a teda verejne, pričom si musela byť vedomá toho, že tieto môžu byť v televíznom spravodajstve aj odvysielané. Žalovaná je tak v tomto spore jednoznačne pasívne legitimovanou osobou, t.j. osobou, ktorá má niesť zodpovednosť za výroky na adresu žalobcu. Ďalej posudzoval, či tento výrok zasiahol do osobnostných práv žalobcu neprijateľným spôsobom a bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu. Uvedené posudzoval aj v kontexte slobody prejavu, práve vyjadrovať svoje názory ako aj v súvislosti s tým, že žalobca bol verejným činiteľom. Pri rozhodovaní v tejto veci sa zaoberal aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka v kontexte aplikácie predpisov upravujúcich slobodu prejavu. Vyslovil názor, že právo vyjadrovať svoje názory a sloboda prejavu, ktoré v záverečnom prejave akcentovala žalovaná, sú obmedzené povinnosťou a zodpovednosťou ich nositeľa a sú obmedzené v záujme zabezpečenia ochrany osobnostných práv iných osôb. Žalovaná tak svojimi výrokmi zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, a teda došlo k narušeniu rovnováhy medzi základnými právami ako žalobcu tak žalovanej. Právo na ochranu svojej osobnosti má každá fyzická osoba bez ohľadu na to, či je alebo nie je verejným činiteľom. Pri ochrane práv verejného činiteľa však oproti ochrane práv bežnej fyzickej osoby sú z dôvodu existencie práva na pravdivé informovanie a slobody prejavu hranice posudzovania závažnosti, či oprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti posunuté. Na druhej strane, ak dôjde k zásahu práv na ochranu osobnosti u verejného činiteľa prostredníctvom televízneho vysielania presahujúceho územie štátu, je dopad tohto zásahu intenzívnejší, rozsiahlejší a so závažnejšími následkami, ako je to pri zásahu do práva na ochranu fyzickej osoby, ktorá nie je verejne činná, lebo postavenie verejného činiteľa je závislé od verejnej mienky a pokiaľ je táto verejná mienka obrátená následkom neoprávneného zásahu proti nemu, sťaží mu to podmienky ďalšieho uplatnenia sa v spoločenskom živote. Predmetným vyjadrením žalovanej boli však tieto benevolentnejšie hranice práva na ochranu osobnosti verejného činiteľa - žalobcu (v tom čase splnomocnenca vlády, predtým primátora mesta) prekročené, a to konkrétne tým, že žalovaná ho verejne označila za osobu, ktorá zodpovedá za prevod množstva bytov v O. K. O. súkromnej spoločnosti, s čím bolo spojené, že nájomcovia platili v určitom období vyššie nájomné, než nájomcovia bytov vo vlastníctve štátu. Výrok žalovanej, že žalobca nebol potrestaný, ba naopak, že požíva priazeň najvyšších predstaviteľov štátu v nadväznosti na jej výrok prezentovaný redaktorkou o zodpovednosti za prevod bytov a o zvažovaní podania trestného oznámenia jednoznačne navodzuje a podkladá verejnosti názor žalovanej, že žalobca sa dopustil trestnej činnosti, a to bez dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to divákovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok, vychádzajúci z pravdivých skutočností. V čase výroku žalovanej, ani do rozhodnutia súdu v tejto veci nebol žalobca preukázateľne potrestaný za prevod bytov v O. K. O. do vlastníctva spoločnosti I. a ani nebola v tomto konaní jeho zodpovednosť za uvedené preukázaná. Výroky žalovanej nie je preto možné hodnotiť ako oprávnenú kritiku verejného činiteľa, pretože kritika musí byť primeraná obsahom aj formou a musí byť podložená pravdivým údajom, čo vyjadrenie žalovanej preukázateľne nebolo. Považoval za preukázané, že byty boli zapísané do vlastníctva uvedenej spoločnosti a podkladom na zápis museli nevyhnutne byť aj rozhodnutia o pridelení súpisného čísla, avšak nie bez ďalšieho, pričom to automaticky neznamená, že postup mesta bol nesprávny. Súd preto zhodnotil, že žalovaná uviedla pre televízne vysielanie vyjadrenie, ktoré bolo ako celok nepravdivé, resp. z jej strany šlo o neprípustný hodnotiaci úsudok, ktorý bol podaný so špekulatívnym a verejnosti podsúvaným názorom. Tento výrok mohol objektívne vyvolať vo verejnosti dojem, že žalobca svoju funkciu zneužil, čím mohla byť nájomníkom spôsobená škoda v tom, že platili vyššie nájomné. Preto týmto vyjadrením žalovanej bolo neoprávnene zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z hľadiska poskytnutia ochrany dotknutej osobe nepovažoval za významné, či k neoprávnenému zásahu došlo zavineným konaním alebo nezavinene, vedome alebo nevedome. Dokonca sa nevyžaduje ani len vyvolanie následkov, postačuje, že neoprávnený zásah je objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu mali byť nepravdivé tvrdenia o jeho osobe zverejnené žalovanou, dôkazné bremeno o pravdivosti týchto tvrdení leží na žalovanej, ktorá musí predložiť dôkaz pravdy. Toto dôkazné bremeno žalovaná neuniesla a nepreukázala, že by žalobca osobne zodpovedal za prevod bytov v O. K. O. spoločnosti I., U.. Takéto dôkazy žalovaná neponúkla, iba sa snažila súd presvedčiť, že na adresu žalobcu nič hanlivé a urážlivé neuviedla. Dospel preto jednoznačne k záveru, že za zásah do práva na ochranu osobnosti je žalovaná povinná sa žalobcovi ospravedlniť. Spôsob, aký žalobca navrhol, a to uverejnenie ospravedlnenia pred hlavným spravodajstvom televízie I považoval vzhľadom na intenzitu zásahu, vážnosť a postavenie žalobcu v spoločnosti za adekvátny. Žalobcom požadované ospravedlnenie i jeho uverejnenie je podľa súdu prvého stupňa plne v súlade so zásadou primeranosti zadosťučinenia z pohľadu kritérií toho, ako k zásahu došlo, teda že k nemu došlo vyjadrením pre spravodajstvo uvedenej televízie. Keďže žalovaná nepriamo obvinila žalobcu v televíznom vysielaní zo spáchania trestného činu bez tohto, že by táto osoba bola za trestný čin právoplatne odsúdená, mal súd zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia sa za nedostatočné a stotožnil sa s názorom žalobcu, že je na mieste priznať mu aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil, ale mal za to, že vzhľadom na intenzitu zásahu, postavenie navrhovateľa v spoločnosti a trvanie a rozsah následkov zásahu je v danom prípade postačujúca náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3000 eur. Stanovenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy mal súd za spravodlivú a primeranú následkom zásahu, pričom prihliadol najmä k tomu, že nepravdivé údaje o žalobcovi vo verejnosti v značnej miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť a táto dôveryhodnosť a česť je pre neho pri pôsobení v politike ťažisková. Skutočnosti uvedené v reportáži žalovanou nabádajú divákov len k vyvodeniu si záveru o nečestnom, nemorálnom a protiprávnom konaní žalobcu pri výkone funkcie primátora mesta. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na uvedenú reportáž verejnosť reagovala negatívne. Nepriaznivý vplyv mali aj výroky žalovanej aj vo vzťahu k blízkej rodine žalobcu, čo potvrdili jeho syn, brat a švagriná. Tým, že televízia I v ktorej výrok žalovanej odznel, vysiela na celom území Slovenskej republiky, ba aj v zahraničí prostredníctvom satelitu, mohlo dôjsť k nemajetkovej ujme na strane žalobcu i vo väčšom rozsahu. Zároveň vzal do úvahy, že sledovanosť televízie I nie je taká vysoká ako iných komerčných televízii, ako aj to, že celá kauza bytov bola zaujímavejšia a intenzívnejšie sledovaná najmä obyvateľmi mesta O. K. O. a jeho blízkeho okolia, z celospoločenského hľadiska mala menší význam a tým aj záujem verejnosti a napokon vzal do úvahy to, že žalobca je osobou celospoločensky známou najmä v okrese O. K. O. a menej v rámci celej republiky, pretože aj jeho funkcia splnomocnenca vlády bola menej medializovaná než napríklad funkcie členov vlády. V neposlednom rade prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, a to jednak na to, že žalovaná poskytovala rozhovor pre televíziu v návale eufórie a radosti zo súdneho rozhodnutia, ktoré bolo krátko pred tým vynesené a preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaná, navrhla jeho zrušenie. Súdu prvého stupňa vyčítala predovšetkým, že nemala byť v konaní pasívne legitimovanou, ďalej že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila, že jediná skutočná a žalovanou vyslovená veta v spravodajstve I bola „neboli potrestaní, ba naopak požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu“. Zvyšná časť informácie vrátane identifikácie žalobcu ako predstaviteľa vedenia mesta „podľa nej za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I.“ bola vyslovená priamo vo vysielaní redaktorkou televízie I a nie žalovanou. Vyslovila názor, že predpokladom toho, aby bolo možné určiť konkrétny subjekt za pasívne legitimovaného účastníka občianskeho súdneho konania o ochranu osobnosti, že ide o zodpovednostný subjekt t.j. v danom prípade osobu, ktorá svojim konaním zasiahla do osobnostných práv konkrétnej fyzickej osoby a len takému subjektu vzniká právna zodpovednosť za takýto zásah. Pokiaľ medzi poškodeným subjektom a zodpovednostným subjektom dôjde k sporu o tom, či došlo k zásahu do osobnostných práv poškodeného subjektu spôsobom, s ktorým právna norma upravujúca ochranu osobnosti spája právne následky, rozhoduje o takomto spore na návrh poškodeného subjektu príslušný súd. Ten sa musí v prípade sporu zaoberať otázkou aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov. Rozsudkom bolo rozhodnuté, že žalovaná nesie právne následky za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý však nevykonala žalovaná, ale redaktorka televízie, ktorá prezentovala v spravodajstve údajné stanovisko žalovanej. Žalovaná vo svojom vyjadrení neuviedla žalobcu ani sa to z jej prejavu vôle prezentovaného v predmetnom spravodajstve nepreukázalo. Jediný, kto presne identifikoval osobu, resp. osoby, ktoré podľa jeho názoru predstavujú vedenie mesta, ktoré stálo za podozrivým predajom bytov, je redaktorka televízie I čo v konečnom dôsledku znamená, že pasívne legitimovaným subjektom v tomto prípade mala byť redaktorka, prípadne samotná televízia I a nie žalovaná. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave zo dňa 2. 7. 1997 s tým, že ak redaktor zverejní pred verejnosťou údaje, ktorých pôvodcom je niekto iný, neznamená to, že za následky zverejnenia takýchto informácií nenesie redaktor alebo informačný prostriedok, ktorý ich zverejnil, zodpovednosť. V danom prípade sa naviac nepreukázalo, že vetu „za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I.“ a ktorá bola zverejnená redaktorkou spravodajskej relácii I povedala žalovaná tejto redaktorke. Zostrihaním audiovizuálneho záznamu žalovanej a priradením časti z neho za správou redaktorky preberá na seba zodpovednosť za celú spravodajskú informáciu televízia, resp. redaktorka, čo umocňuje aj to, že ide o nedôveryhodné určenie pôvodcu názoru na zodpovednosť za predaj bytov. Toto platí v predmetnom spore, pretože v troch spravodajstvách toho istého dňa, redaktorka oznámila v dvoch prípadoch absolútne protichodnú informáciu, keď v jednom prípade povedala, že podľa žalovanej stojí za podozrivým predajom vedenie mesta a v druhom prípade povedala, že podľa nájomníkov stojí za podozrivým predajom vedenie mesta. Vyjadrila presvedčenie, že v prvostupňovom konaní sa z vykonaného dokazovania nepreukázalo, že sporný výrok s uvedením mena a priezviska žalobcu povedala žalovaná, a preto pasívne legitimovaným v tomto spore nemala byť žalovaná, ale zrejme ten subjekt, ktorý pred verejnosťou, t.j. v spravodajskej relácii stotožnil žalobcu s vtedajším vedením Q. O. K. O., alebo umožnil toto stotožnenie uverejniť. Ďalej vyčítala súdu prvého stupňa nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov s tým, že zistenie skutkového stavu tak ako ho ustálil súd prvého stupňa neobstojí, lebo z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že nie je možné určiť to, že práve žalovaná povedala vetu „za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I., ktorý je dnes splnomocnencom vlády a nie je vylúčené, že podajú trestné oznámenie“ a v ktorej bolo teda určené, že ide o osobu žalobcu. Uvedený výrok poprela žalovaná, svedok, ktorý túto vetu reálne vyriekol ani v jednom prípade vo svojej svedeckej výpovedi na súde neuviedol, že žalovaná vyriekla konkrétne žalobcu ako osobu zodpovednú za podozrivý predaj bytov a nebol vykonaný ani žiadny iný dôkaz, z ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že žalovaná povedala, že za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I. tak, ako to uviedla v spravodajstve televízie I redaktorka a zároveň svedok S. K.. Nepovažovala za preukázané, že inkriminovanú vetu povedala žalovaná ani na základe intonácie jej hlasu pri tom, ako bol v spravodajstve uvedený audiovizuálny záznam žalovanej, čo je iba nepreukázaná domnienka s ktorou sa stotožnil súd prvého stupňa. Žalovaná povedala „neboli potrestaní, ba naopak, požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu“, čo je všeobecná formulácia bez konkretizácie akejkoľvek fyzickej osoby, ba naviac, táto veta je uvedená v množnom čísle, takže stotožňovať žalobcu s takto nekonkretizovanou skupinou ľudí je len subjektívny pocit žalobcu, ktorý sa možno cíti byť za niečo vinný, ale každopádne nemožno takúto vetu považovať za objektívne spôsobilú na stotožnenie žalobcu s takto definovanou skupinou ľudí. Prejavila ďalej nesúhlas s tým, že by malo byť preukázané, že nepriamo obvinila žalobcu v televíznom vysielaní zo spáchania trestného činu. Ak niekto nebol potrestaný, neznamená to automaticky potrestanie v trestnoprávnom zmysle slova, lebo potrestaný môže byť človek aj iným spôsobom, napr. politicky, alebo v pracovnom vzťahu a podobne. Takýmto spôsobom v danom konaní prezentované za preukázané obvinenie žalobcu zo strany žalovaného zo spáchania trestného činu a ešte bez toho, aby bolo uvedené o aký trestný čin ide, evokuje názor, že súd sa snažil pri rozhodovaní posudzovať fabulácie žalobcu a jeho subjektívne pocity za objektívnu skutočnosť, ktorá však nebola preukázaná. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením uviedla, že ak v inkriminovanom spravodajstve a teda pred širokou verejnosťou nevyslovila nikdy meno žalobcu, ani neuviedla konkrétnu fyzickú osobu, resp. osoby, ktoré neboli potrestané, ba naopak požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov štátu, absentuje v prípade prejavu vôle žalovanej konkretizácia fyzickej osoby alebo osôb pred verejnosťou, ktorá ako jediná v prípade ochrany osobnosti sa môže cítiť byť dotknutá zásahom do svojich osobnostných práv. Žaloba v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka preto možno uplatniť až vtedy, ak je možné konkrétne konanie voči právnemu subjektu, ktorého táto právna norma chráni, subsumovať pod znenie ust. § 11 Občianskeho zákonníka a to len v tom prípade, ak ide o zásah do subjektívnych práv fyzickej osoby. Prvostupňový súd teda nesprávne subsumoval pod citované zákonné ustanovenie konanie žalovanej, ktorým bolo jej abstraktné vyjadrenie v spravodajskej relácii z ktorého vyplýva, že nesmerovalo proti a ani nezasiahlo práva konkrétnej fyzickej osoby. Prvostupňový súd preto nesprávne právne posúdil aj to, kto zodpovedá za zásah do osobnostných práv žalobcu, predstavujúce informáciu podanú redaktorom televízie. Napriek tomu, že sa nepodarilo dokázať, že túto vetu povedala pred verejnosťou žalovaná, súd uznal žalovanú za zodpovednú za verejné publikovanie tejto informácie a práve zverejnenie takejto informácie mohla žalovaná pociťovať ako zásah do svojich subjektívnych práv. Ďalej uviedla, že nesprávne právne posúdenie veci viedlo potom dokonca k tomu, že súd konštatoval vo svojom odôvodnení aj to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o pravdivosti a nepredložila dôkaz pravdy o tom, že žalobca osobne zodpovedal za prevod bytov v O. K. O. spoločnosti I., U., čo je doslova absurdné, aby žalovaná mala dokazovať, že je pravda to, čo sama nikdy nepovedala, čo taktiež neoblo v prvostupňovom konaní dokázané a čo verejne vyjadrila na adresu žalobcu tretia osoba a nie žalovaná. Dokonca ani vyjadrenie redaktorky neobsahovalo to, že za predaj bytov osobne zodpovedá žalobca, ale obsahovalo informáciu, že za predajom bytov stálo vtedajšie vedenie mesta, na čele s bývalým primátorom X. I., teda viacero subjektov a nielen žalobca. Ani v prípade, ak by redaktorka presne reprodukovala výroky žalovanej, nemožno jednoznačne vyvodiť záver, že zodpovednostným subjektom v tomto prípade nie je vydavateľ, či konkrétny redaktor. V tejto súvislosti citovala rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7. 2. 2001 sp. zn. 30Cdo 214/2000. V závere poukázala na to, že aj v prípade, ak by bolo objektívne preukázané, že zo strany žalovanej bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, mala byť časť žalobného návrhu, týkajúca sa uverejnenia ospravedlnenia televízii I zamietnutá z dôvodu, lebo splnenie tejto časti je nevykonateľné, nakoľko citovaný výrok nemožno vykonať bez súhlasu I ktorá nie je výrokom súdu viazaná, lebo nebola účastníkom sporu, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť ospravedlniť sa osobe s určením jej mena a priezviska a k tomu jej prídavkom uvedenia jej verejnej funkcie alebo zamestnania, ktoré táto fyzická osoba zastávala alebo zastáva a žalovaná neposkytla rozhovor pre I pretože I v predmetnom vysielaní zverejnila len spravodajstvo s komentárom redaktorky zo súdnej budovy, za prítomnosti viacerých osôb, vrátane žalovanej a nie rozhovor so žalovanou. Žalobca vo vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zdôraznil, že výrokom, za ktorý sa má podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa žalovaná žalobcovi ospravedlniť, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, nakoľko ním bola spôsobom dostupným obyvateľom celej SR znížená jeho vážnosť u spoluobčanov a širokej verejnosti. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nikdy v súvislosti s jeho činnosťou primátora O. K. O., ktorú vykonával v súvislosti s prevodmi tzv. Q. O. nebol odsúdený, ani trestne stíhaný, ale naopak trestné oznámenie v tomto smere podané okrem iného podpísané žalovanou bolo vo veci zastavené. Súd prvého stupňa preto správne zhodnotil, že nepravdivým vyjadrením bolo neoprávnene zasiahnuté do práva na ochranu jeho osobnosti, a teda že základ nároku na ochranu osobnosti je v danom prípade daný. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu, tak vyslovil nesúhlas s tvrdením žalovanej o nedostatku jej pasívnej legitimácie s tým, že súd prvého stupňa správne posúdil, že sporný výrok, a to aj jeho časť, ktorú v spravodajstve televízie dňa 4. 11. 2009 ako výrok žalovanej prezentovala redaktorka televízie I S. K., predniesla pre televíziu I žalovaná. Aj keď je pravdou, že skutočnosť, že slová, ktoré v rámci reportáže uviedla reportérka S. K. sú reprodukciou výrokov žalovanej, nebolo v rámci prvostupňového konania možné preukázať prehratím celého záznamu, prvostupňový súd správne posúdil, že táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďou reportérky, resp. svedkyne S. K.. Aj keď táto svedkyňa nevedela na pojednávaní potvrdiť, či žalovaná v rámci svojho vyjadrenia dňa 4. 11. 2009 pre televíziu I uviedla aj meno žalobcu, s určitosťou potvrdila, že žalovaná uviedla bývalé vedenie mesta. Okrem toho svedkyňa na otázku právneho zástupcu žalobcu uviedla, že si pod bývalým vedením mesta predstavovala žalobcu a ďalej bývalého viceprimátora mesta. V reportáži sa tak priamo vyjadrila o osobe žalobcu, aj keď možno nepovedala jeho meno. V čase vyslovenia citovaného výroku vedela, že sa vyjadruje v rámci relácie o Q. O., keďže jej vyjadrenie súvisí s predchádzajúcim pojednávaním na Okresnom súde v Bánovciach nad Bebravou, kde sa rozhoduje o vlastníctve k takýmto 13-tim bytom. Žalovaná vedela, že v súvislosti s činnosťou mesta podala nielen sama, ale s ďalšími osobami trestné oznámenie, hlavne na osobu primátora X. I., keďže ten predstavoval vedenie mesta. Vedela aj to, že nikdy nepodávala trestné oznámenie na E. a že o tom vedeli aj ďalší občania mesta, proti ktorým smerujú jej aktivity v súvislosti s bytmi, ako aj to, že jediný, kto požíva priazeň najvyšších predstaviteľov štátu môže byť ak sa hovorí o Q. O. výlučne žalobca, pretože nikto z mesta, nikto z katastra, nikto z bývalého vedenia E. nepožíva priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu a vie, že aj bez toho, aby uviedla meno toho, kto má byť potrestaný, si prinajmenšom ľudia v O. K. O., ktorí túto problematiku poznajú, automaticky vybavia jedinú osobu a to žalobcu. Aj s prihliadnutím na uvedené preto nemožno pochybovať o tom, že žalovanej výrok, ktorý v televíznej reportáži odznel z úst žalovanej, smeroval voči konkrétnej osobe a to žalobcovi. Pokiaľ žalovaná v súvislosti so zodpovednosťou za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, s poukazom na rozhodnutia súdov ČR tvrdí, že v danom prípade nemožno vylúčiť zodpovednosť redaktorky, prípadne televízie I s takýmto vyjadrením nesúhlasil, lebo samotný výrok, ktorý prezentovala ako výrok žalovanej redaktorka televízie I S. K., nie je sám o sebe spôsobilý privodiť ujmu v osobnostnej sfére, avšak takýmto výrokom, hoci v kontexte s vyjadrením redaktorky práve výrok, ktorý odznel z úst žalovanej „neboli potrestaní, ba naopak požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu“, žalovaná žalobcu nepriamo obvinila zo spáchania trestného činu, pretože ho označila za osobu, ktorá mala byť potrestaná. Hoci žalovaná popiera, že jej výrok smeroval voči žalobcovi, uvedená skutočnosť vyplýva z vykonaného dokazovania a v súvislosti so zodpovednosťou žalovanej za predmetné vyjadrenie je tiež treba prihliadať na to, že v čase nakrúcania reportáže žalovaná vedela, že sa vyjadruje pre vysielanie televízie, resp. sa vyjadruje verejne, pričom si musela byť vedomá toho, že jej vyjadrenie môže byť v televíznom spravodajstve aj odvysielané. Z vykonaného dokazovania potom evidentne vyplýva, že žalovaná s tým, aby bolo jej vyjadrenie odvysielané v televízii súhlasila, sama sa vyjadrila, že reportáž považuje za dobrú, a preto je jednoznačne pasívne legitimovanou osobou, ktorá nesie zodpovednosť za výrok, ktorý pre televíziu I na adresu žalobcu vyjadrila. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania, t.j. vo výroku, ktorým bolo uložené žalovanej ospravedlniť sa ako aj zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3000 eur a v súvisiacom výroku o náhrade trov a zistil, že v tejto napadnutej časti je potrebné rozsudok okresného súdu zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec vrátiť v tejto časti na ďalšie konanie podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Odvolaním nenapadnutej časti, t.j. pokiaľ bola žaloba v časti výroku, t.j. pokiaľ bola žaloba zamietnutá ohľadne zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 3000 eur sa krajský súd nedotýkal, pretože proti tomuto výroku odvolanie nesmerovalo a tak nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného ustanovenia. Žalovaná vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), a f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Za dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. sa podľa súdnej praxe považuje nesprávne právne posúdenie veci, ktorým je mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. V prejednávanej veci žalovaná v odvolaní vidí nesprávne právne posúdenie veci zo strany prvostupňového súdu pri aplikácii ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a spočívajúcich najmä v nesprávnom ustálení pasívnej legitimácie žalovanej, nesprávne subsumované konanie žalovanej pod ustanovenie citovaného zákonného ustanovenia. V súvislosti s rozhodovaním o žalobách na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je potrebné predovšetkým ustáliť predmet všeobecného osobnostného práva, ktoré je citovanými zákonnými ustanoveniami chránený. Podľa právnej teórie a praxe je ním osobnosť každej fyzickej osoby ako individuality, resp. jednotlivé hodnoty, poprípade prejavy fyzickej osoby, ktoré tvoria celistvosť jej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote s ktorými fyzická osoba ako oprávnený subjekt nakladá v spoločnosti, voči všetkým ostatným subjektom. Hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby ako celku sa preto považuje život, zdravie fyzickej osoby, telesná integrita aj nedotknuteľnosť a ďalej osobná sloboda fyzickej osoby a jej meno. Ďalšou z významných hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako individuality je občianska česť a ľudská dôstojnosť. Pokiaľ ide o ľudskú dôstojnosť, túto majú všetky fyzické osoby rovnakú a to nezávislú na svojom postavení v spoločnosti. Naproti tomu česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže teda spočívať buď v skutkových tvrdeniach alebo v kritike, t.j. hodnotiacich úsudkoch. V súdnom konaní je preto nevyhnutné skúmať vždy mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti predstavujúcej najmä osobnú česť a dobrú povesť, a to v kontexte so slobodou prejavu ako jedného zo základných ľudských práv, ktoré sú vymedzené aj článkom 10 ods. 2 Európskej dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa viacerých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej i Českej republiky, sloboda prejavu platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané priaznivo, alebo považované za neškodné alebo nedôležité, ale rovnako aj pre tie, ktoré sú nepríjemné alebo znepokojujúce. Zdôrazňuje, že ani sloboda prejavu nemôže byť chápaná ako právo celkom bezbrehé, takže ak vybočí publikovaný názor z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti v demokratickej spoločnosti, tým stráca charakter korektného úsudku. Práva na ochranu spoločnosti sa môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby. Merítka posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú však v ich prípadoch odlišné, čo je dané skutočnosťou, že osoba, ktorá vstúpi na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako verejne známa osoba bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o ňu a hodnotí ju a najmä ak sa jedná o osobu, ktorá riadi verejné záležitosti. V týchto prípadoch vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, že hranice prijateľnej kritiky sú adekvátne širšie u politikov než u súkromných osôb, pretože politik nevyhnutne a vedome predkladá širokej verejnosti na svoju kontrolu svoje konanie a preto musí prejaviť vyšší stupeň tolerancie. Na základe uvedeného je preto potrebné uzavrieť, že za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby chránenej všeobecným osobnostným právom, nemožno považovať zásah, ku ktorému došlo v rámci výkonu práva kritiky za predpokladu, že zásah predstavuje kritiku právom prípustnú alebo oprávnenú. Takáto oprávnená kritika zároveň predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky, že je primeraná, čo do obsahu aj formy (použité výrazy formulácie spojenia) nevykračujúca z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu. Kritika musí súvisieť práve s verejnou činnosťou, ktorú daná osoba vykonáva. V preskúmavanej veci je nepochybné, že žalovaná uviedla v rámci spravodajstva televízie I preukázateľne výrok „...neboli potrestaný, ba naopak požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu“. Súd mal za preukázané, že aj výrok, ktorý predniesla v tomto spravodajstve redaktorka televízie I S. K., uviedla žalovaná. Vyplynulo pritom z vykonaného dokazovania a vyplýva to aj z hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, že tieto výroky boli prednesené za situácie, keď došlo k vyhláseniu rozhodnutia súdu v otázke vlastníctva väčšieho počtu bytov obyvateľov mesta O. K. O., ktoré zásadným spôsobom zasahovalo do ich majetkových práv a v ktorom konaní sa angažovala žalovaná. Vyplynulo jednoznačne zo svedeckej výpovede redaktorky televízie I S. K., že táto televízia sledovala priebeh sporu a mala záujem zistiť aj príčiny, t.j. osobu zodpovednú za vznik situácie, ktorá musela byť riešená v zdĺhavom súdnom konaní. Za tým účelom aj oslovila žalovanú ako aj zástupcov žalovaných strán, ktorí sa k uvedenej otázke odmietli vyjadrovať. Je tak zrejmé, že žalovaná predniesla výroky bezprostredne sa týkajúce prejednávanej veci dokonca na výzvu a to spôsobom primeraným bez akejkoľvek ironizácie, prípadne zosmiešňovania. Vyplýva aj z judikatúry súdov Českej republiky ako aj Európskeho súdu, že v prípadoch, pokiaľ sa dotkne kritika verejne nečinnej osoby, ktorá je vecná, avšak vykonaná autorom kritiky bez náležitých znalostí všetkých podrobných okolností, je vhodné, keď dotknutá osoba prostriedkami umožňujúcimi širšiu publicitu, poskytne vysvetlenie problematiky v záujme obnovenia dôvery u spoluobčanov, ktorá mohla byť kritikou narušená. V súvislosti s právnym posúdením veci vyvstáva v konaní o ochranu osobnosti aj otázka dostatočnej formulácie rozsudočného návrhu, realizujúceho inštitút ochrany osobnosti. Z hľadiska určitosti petitu sa vyžaduje, aby v prípade, pokiaľ sa dotknutá osoba domáha ospravedlnenia, bolo ospravedlnenie v rozsudočnom návrhu vymedzené, t.j. aj v danom prípade, aby bolo uvedené, za aké nepravdivé tvrdenia o osobe žalobcu sa má žalovaná ospravedlniť. Návrh na priznanie zadosťučinenia v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka môže znieť priamo na určitú konkrétnu formu a obsah, avšak aká forma a obsah ospravedlnenia budú primerané, závisí od posúdenia konkrétnej veci súdom. Vždy je však nevyhnutné, aby s ohľadom na prípadný neskorší výkon rozhodnutia vydaného súdom, bola táto satisfakcia určená a vymedzená v súlade so skutkovými zisteniami na základe vykonaného dokazovania v súdnom konaní, s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k útoku proti osobnosti navrhovateľa malo dôjsť. V danom prípade súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zabezpečiť televízii I uverejnenie ospravedlnenia. Žalovaná vo vzťahu k tejto povinnosti nemá vecnú pasívnu legitimáciu, teda nemôže byť osobou z hmotného práva povinnou, keďže takúto povinnosť - uverejniť opravný článok v príslušnej tlači, by nemohla splniť pre zásadný nedostatok svojich rozhodovacích a technických podmienok, nemohla by si vynútiť uverejnenie takéhoto ospravedlnenia v predmetnej televízii a takýto rozsudok by bol voči nej nevykonateľný (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 18/1992 uverejneného pod R 28/1993). S problematikou právneho posúdenia veci, ktorá spočíva v aplikácii ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav, súvisí v danej veci dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Podstata tohto odvolacieho dôvodu pritom spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré neboli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Žalovaná vo svojom odvolaní vyčíta súdu nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov v tom smere, pokiaľ súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaná je pôvodcom aj výrokov, ktoré odzneli v spravodajstve televízie I a ktoré predniesla redaktorka S. K. „Za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom X. I., ktorý je dnes splnomocnencom vlády a nie je vylúčené, že podajú trestné oznámenie“. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa k takémuto svojmu záveru dospel na základe hodnotenia samotnej reportáže, najmä slov redaktorky, ktorá v reportáži uviedla, že žalovaná tvrdí.... a ďalej aj poukazom na kontext relácie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, ako súd prvého stupňa hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. svedeckú výpoveď redaktorky S. K., ktorá zotrvávala na svojom stanovisku, že žalovaná meno žalobcu neuvádzala. Pripustila, že meno žalobcu odznelo z úst iného občana, prípadne, že to uviedla aj sama v otázke adresovanej žalovanej. Zároveň uviedla, že aj tvrdenia týkajúce sa údajnej zodpovednosti žalobcu za prevod predmetných bytov, nepočula od žalovanej, ale od občanov na stretnutí s nimi. V rovnakom zmysle odpovedala na otázku žalovanej na pojednávaní súdu prvého stupňa, ktoré sa konalo 9. 9. 2010 aj ďalšia svedkyňa X.. H. B., avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom hodnotil súd prvého stupňa aj túto svedeckú výpoveď. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa odstrániť predovšetkým nedostatky návrhu a vyzvať navrhovateľa, aby upresnil petit v tom zmysle, že v prípade, pokiaľ žiada od žalovanej povinnosť ospravedlniť sa aj iným spôsobom ako v rámci vysielania televízie I je potrebné uviesť text navrhovaného ospravedlnenia a najmä bližšie uviesť, v čom malo spočívať nepravdivé tvrdenie o osobe žalobcu, za ktoré sa má žalovaná ospravedlniť. Následne výsluchom účastníkov doplní dokazovanie, prípadne vykoná podrobné a dôsledné hodnotenie dôkazov v zmysle ust. § 132 O.s.p., pokiaľ ide o ustálenie textu vyjadrenia žalovanej, týkajúce sa žalobcu, potom vec správne právne posúdi v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o otázku kritiky a prípadného prekročenia dovolených rámcov kritiky, v čom bude aj viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne nanovo aj o všetkých trovách účastníkov konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.