Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/145/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210200064 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210200064.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: H.. X. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. W. XXXX/X, O. K. O., zastúpený V. I., U. so sídlom v O. K. O., K. XXXX/XX proti žalovanej: H.. A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/X, O. K. O., zastúpená X.. Q. Q., advokátom so sídlom v K., X. V. XX/XX, v konaní o ochranu osobnosti, na odvolanie odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 29. februára 2012, č.k. 5C/3/2010-179, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie vo veci a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 156 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 234,43 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia vo veci žalobca podaním zo dňa 04.01.2012 vzal žalobu späť, čo odôvodnil tým, že ochrany osobnosti sa domáhal predovšetkým preto, že v čase jej podania vykonával funkciu W. B. W., pričom výroky, ktoré odzneli v spravodajstve televízie I dňa XX.XX.XXXX poškodzovali nielen jeho ako osobu verejne činnú a verejne známu, ale vrhali zlé svetlo na celú B. W.. V súčasnosti nevykonáva žiadnu verejnú funkciu, a preto hlavný dôvod podania žaloby odpadol. Spor trvá viac ako dva roky a po tejto dobe sa dostal do štádia, kedy sa opätovne posudzuje nielen dôvodnosť podanej žaloby, ale aj jej formálna správnosť a žalobca nehodlá ďalší čas tráviť chodením po súdoch. S poukazom na dôvody uvedené v uznesení Krajského súdu v Trenčíne žalobca s odstupom času pripustil aj tú možnosť, že nepravdivý výrok, ktorý odznel v rámci spravodajstva, žalovaná priamo nevyslovila, ale jej ho vložila do úst redaktorka televízie I. W.. K.. Žalovaná so späťvzatím žaloby nesúhlasila, považovala ho za účelové, nakoľko k tomuto úkonu sa žalobca rozhodol až po vydaní uznesenia Krajského súdu v Trenčíne. Nesprávnym posúdením veci a následne vydaným rozsudkom súdu prvého stupňa bola žalovaná poškodená hlavne z dôvodu, že žalobca bezprostredne po vynesení rozsudku hneď pred budovou súdu podal zavádzajúce vyjadrenie O. I. a následne regionálnym novinám A., v ktorých ju očiernil, a celú záležitosť opísal ako konečnú, definitívnu a nemennú, to znamená akoby prvostupňový rozsudok bol právoplatný. Je tak v záujme žalovanej, aby boli veci dané na správnu mieru, čo sa môže stať iba tým, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou bude vo veci pokračovať a vydá vo veci rozsudok. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že dôvody nesúhlasu žalovanej so späťvzatím žaloby nie sú tak vážne, aby súd konanie nezastavil. Pokiaľ sa žalovaná domnieva, že zverejnením rozsudku, resp. jeho časti a informovaním o tomto súdnom spore bolo poškodené jej dobré meno, má možnosť domáhať sa ochrany osobnosti, pričom súdu je z jeho činnosti známe, že žalovaná tak aj urobila a domáha sa ochrany osobnosti voči vydavateľovi denníka A., v ktorom bol uverejnený článok týkajúci sa súdneho sporu. V súlade s názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení vyzval žalobcu na upresnenie žaloby, no tento výslovne uviedol, že ju nedoplňuje, neopravuje a berie ju späť. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaná, ktorá navrhla jeho zrušenie. Zotrvávala na svojom stanovisku, pre ktoré nesúhlasila so späťvzatím žaloby a to, že v prvostupňovom konaní bol vyhlásený rozsudok, ktorý napriek tomu, že nenadobudol právoplatnosť, žalovaný použil proti žalovanej tým spôsobom, že vo viacerých regionálnych tlačových médiách inzeroval informáciu o tom, že žalovaná zasiahla do osobnostných práv žalobcu a súdom jej bola uložená povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu, pričom aj samotný rozsudok bol neúplný. Aj v tomto spôsobe zverejnenia neúplného rozsudku vidí neúčelnosť a nečestnosť konania žalobcu. Poukázala na viacero skutočností, resp. úkonov, ktoré podľa jej názoru možno považovať za vážne dôvody, pre ktoré súd konanie nezastaví. V prvom rade uviedla, že žalobca sa rozhodol zobrať návrh späť až po vydaní rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené, t.j. v čase, keď bolo zistené, že jeho návrh má vady, ktoré musí odstrániť a zároveň zistil, že pokiaľ sa bude postupovať v intenciách rozhodnutia druhostupňového súdu môže sa stať, že sa situácia účastníkov v spore pri novom rozsudku úplne zmení a žalobca bude neúspešný. Napriek tomu, že prvostupňový rozsudok nenadobudol právoplatnosť rozhodol sa žalobca verejne publikovať, resp. poskytnúť na zverejnenie v oblastných masovokomunikačných prostriedkoch rozhodnutie prvostupňového súdu bez akéhokoľvek upozornenia na skutočnosť, že tento nie je právoplatný a žalovaná má právo proti nemu podať opravný prostriedok. Zastávala ďalej názor, že žalobca ako každá iná fyzická osoba je zodpovedný za svoje konanie ako aj za následky svojich konaní a ak sa teda rozhodol podať žalobu na súd aj keď pripúšťa, že žalovaná sporný výrok nepovedala, musí si byť vedomý následkov s tým spojených. Žalobca si musí byť vedomý, že ak sa rozhodne umožniť publikáciu neprávoplatného rozhodnutia súdu, tak žalovaný bude mať eminentný a vážny dôvod trvať na tom, aby sa o návrhu právoplatne rozhodlo. Žalovaná má za to, že čím ďalej sa v súdnom konaní postupuje, tým viac je rozhodnutí vo veci samej a tým viac takýto postup možno považovať za vážny dôvod, pre ktorý súd po nesúhlase žalovaného pokračuje v konaní. Čím neskôr sa konanie v štádiu celého procesu zastaví z podnetu žalobcu a bez súhlasu odporcu, tým viac sa narúša rovnosť účastníkov konania, nakoľko takýmto postupom sa dáva možnosť žalobcovi vyhnúť sa meritórnemu rozhodnutiu vo veci. V závere poukázala na tú skutočnosť, že zastavenie konania v takomto procesnom štádiu by nebolo v súlade s § 1 a 2 O.s.p., keďže jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania je povinnosť súdov dbať na to, aby sa práva a právom chránené záujmy osôb nezneužívali na úkor týchto osôb. Žalobca však práve svojimi činmi zneužil svoje právo na súdnu ochranu na úkor žalovanej tým, že poskytol na zverejnenie rozsudok súdu v spore, ktorým následne po zverejnení žiada zastaviť, čím zanikne možnosť žalovanej dočkať sa právoplatného rozhodnutia o tom, či porušila vo vzťahu k žalovanému právnu normu alebo nie. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril. Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že toto uznesenie je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa zastavil vo veci konanie v dôsledku späťvzatia žaloby (§ 96 ods. 1 O.s.p.) Žalovaná takéto rozhodnutie súdu napadla odvolaním z dôvodu, že súd prvého stupňa mal postupovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu s vážnych dôvodov nesúhlasí a v takom prípade po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Za vážne dôvody svojho nesúhlasu so späťvzatím žaloby považovala tú skutočnosť, že žalobca po vyhlásení prvostupňového rozsudku, ktorý nenadobudol právoplatnosť, túto skutočnosť oznámil médiám a bola aj publikovaná. Ust. § 96 ods. 1 O.s.p. umožňuje navrhovateľovi, t.j. tomu, kto podal návrh na začatie konania (žalobu) kedykoľvek vziať späť návrh na jeho začatie a to sčasti alebo celkom. Vychádza tak zo zásady, podľa ktorej v občianskom súdnom konaní, ktoré je návrhové sa navrhovateľ považuje za dominus litis (pán sporu). Navrhovateľ, ktorý podá návrh má možnosť kedykoľvek s návrhom disponovať, t.j. navrhovať jeho zmenu, prípadne návrh vziať späť. Možnosť odporcu nesúhlasiť so späťvzatím návrhu a to z vážnych dôvodov bola zakotvená do občianskeho súdneho poriadku novelou zák.č. 519/1991 Zb. Aj podľa súdnej praxe ide o výnimočné prípady, ktoré prichádzajú do úvahy najmä vtedy, keď k späťvzatiu dôjde v čase, keď pre plynutie lehôt už odporca nemôže právo, o ktorom sa konalo, sám uplatniť úspešne na súde. V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne posúdil dôvody, pre ktoré žalovaná nesúhlasila so späťvzatím žaloby, ktoré nemožno považovať za tak vážne, že by súd mal povinnosť v zmysle ust. § 96 ods. 2 O.s.p. konanie nezastaviť. Samotná okolnosť, že žalobca po vynesení prvostupňového rozhodnutia túto skutočnosť oznámil médiám, nie je takým vážnym dôvodom, vzhľadom na to, že jej účinky možno eliminovať tým, že žalovaná v tých istých médiách oznámi aký bol ďalší postup v konaní, t.j., že rozhodnutie bolo zrušené krajským súdom a následne žalobca vzal svoju žalobu späť. Zároveň je potrebné poukázať aj na charakter sporu, keďže ochrana osobnosti je rýdzo osobnostným právom fyzickej osoby a preto záleží len na nej, či toto svoje právo bude uplatňovať, v akom rozsahu a v akom období. Z tohto aspektu je preto potrebné posudzovať aj postup žalobcu, ktorý sa rozhodol v priebehu konania vziať žalobu späť a v konaní nepokračovať. Takýmto postupom žiadnym spôsobom neohrozil práva žalovanej, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol tak úspešný žalobca, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím konaním mu trovy nevznikli a preto mu neboli priznané. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .