Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoE/126/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511200485 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CETELEM Slovensko a.s., so sídlom Bratislava, Panenská 7, IČO: 35787783, zastúpeného JUDr. Markom Czompolym, advokátom so sídlom Bratislava, Ventúrska 16, proti povinným 1/ Q. P., bytom B. T. B. P., O. XX a 2/ T. P., bytom B. T. B. P., O. XX, o vymoženie 768,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25. januára 2011, č.k. 4Er/35/2011-8 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Romana Fogta, Exekútorský úrad so sídlom v Leviciach o udelenia poverenie na vykonanie exekúcie (EX 64/2011) zo dňa 12.01.2011. V odôvodnení uviedol, že oprávnený podal dňa 22.12.2010 na exekútorský úrad vyššie uvedeného súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému o vymoženie pohľadávky vo vyššie uvedenej výške priznanej rozhodcovským rozhodnutím stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.: 1 KRS/530/2010 zo dňa 03.11.2010. Podaním zo dňa 12.01.2011 súdny exekútor požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre vyššie uvedenú sumu. V predmetnej exekučnej veci súd zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.09.2008 uzavretej medzi oprávneným a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedená zmluva o úvere je v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ( t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný súd ja tak povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods.1 písm. a, v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Tento postup je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný súd je povinný dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, keď je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Takýto postup je napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Súd zistil, že vo všeobecných obchodných podmienkach je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky ( z. č. 568/2008 Z. z. účinný od 01.01.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od 01.04.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, treba mať na zreteli o.i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dôvodil, že exekučný súd v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak aj tým, že vec nesprávne právne posúdil a tiež, že opätovným meritórnym posudzovaním úverovej zmluvy došlo k vadám konania podľa § 205 ods. 2 O.s.p. Posúdenie rozhodcovskej doložky exekučným súdom ako neprijateľnej podmienky považoval za právny nonsens, keďže nemožnosť procesnej obrany zo strany účastníka už začatého rozhodcovského konania u iného subjektu, na ktorom sa toto konanie nevedie, vyplýva už z logiky veci. Dohoda o alternatívnom režime rozhodcovského konania a možnosti podania žaloby na všeobecný súd pre spory vyplývajúce z danej zmluvy o úvere má ten zmysel, že si žalobca, ktorým môže byť tak úverový veriteľ ako aj úverový dlžník, môže vybrať, resp. pre akým súdom sa bude svojho nároku domáhať. Úvahu súdu o tom, že v praxi to býva dodávateľ, resp. veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, považoval za ničím nepodloženú špekuláciu súdu, ktorá je naviac z hľadiska posudzovania platnosti rozhodcovskej doložky právne irelevantná, keďže súd rovnako ako ani oprávnený nevie správanie povinného ako spotrebiteľa v tomto smere predvídať ani ovplyvniť. Vytýkal súdu nesprávny výklad ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, keď zmyslom tohto ustanovenia nie je zákaz dohovárania režimu rozhodcovského konania medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale zákaz dohody o výlučnej povinnosti spotrebiteľa žalovať svoj nárok voči dodávateľovi na rozhodcovskom súde, ktorou by došlo k absolútnemu zamedzeniu prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu s nárokmi, ktoré mu prináležia. Ďalej namietal, že súd v odôvodnení svojho uznesenia nekonkretizuje, v čom konkrétne by mala spočívať nerovnováha v právach a povinnostiach v súvislosti s implementáciou rozhodcovskej doložky do zmluvy. Mal za to, že dohoda o rozhodcovskej doložke nie je dohodou v prospech jednej zo strán, keďže nemá žiadny hmotno-právny rozmer a súd tiež nesprávne interpretuje povahu a dopady smernice Rady č. 93/13/ EHS, lebo vo svojich úvahách implicitne vychádza z jej priameho účinku, čo nie je možné ani s ohľadom na zásady európskeho práva považovať za správne. Zdôraznil, že slovenské znenie smernice je nesprávnym prekladom anglického znenia smernice a tento nesprávny preklad je vzhľadom na vtedajšie postavenie Slovenskej republiky mimo EÚ a pravidlá záväznosti autentických prekladov znenia predpisov do jednotlivých jazykov EÚ pre súd nezáväzný. Podľa správneho prekladu textu smernice je zrejmé, že podľa európskeho práva je neprijateľnou podmienkou len taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti žalovať svoj nárok na rozhodcovskom súde, ktorý svoju činnosť nevykonáva v medziach upravených právnymi predpismi. V podmienkach slovenského právneho poriadku by tomu tak bolo v prípade, keby sa na činnosť rozhodcovských súdov nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov, najmä ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd však spĺňa základné predpoklady pre výkon svojej činnosti podľa ust. § 12 a nasl. tohto zákona. Argumentáciu súdu založenú a priori na nemožnosti povinného brániť svoje práva v konaní pred rozhodcovským súdom navyše považoval za nesprávnu a priamo odporujúcu zneniu tohto zákona, ktorý jasno a zrozumiteľne upravuje povinnosti rozhodcovského súdu voči účastníkom konania. Právo povinného brániť svoje práva v konaní na rozhodcovskom súde je zachované v takom istom rozsahu, ako v konaní na všeobecných súdoch. Vytýkal exekučnému súdu, že neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorým by zdôvodnil pochybenie rozhodcovského súdu v konaní. Napáda navyše exekučným súdom vymienenú právomoc na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, keď platnosť zmluvy vrátane platnosti rozhodcovskej doložky a oprávnenosti uplatnených nárokov už bola riadne preskúmaná rozhodcom v konaní na rozhodcovskom súde. Apeloval na odvolací súd, aby sa v odôvodnení vyporiadal aj s otázkou príslušnosti a právomoci exekučných súdov na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, vrátane vyporiadania sa so skutočnosťou, že postupom exekučného súdu je vec opakovanie meritórne preskúmavaná napriek tomu, že o veci rozhoduje len vyšší súdny úradník a nie sudca. Vychádzal z toho, že zákon o rozhodcovskom konaní nestanoví žiadne osobitné pravidlo, preto je možné konštatovať, že rozsah prieskumnej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov. V tomto smere poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 16.06.2009, sp. zn. 4 Cdo 159/2009. Mal za to, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a len žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predstavuje zákonom normovanú výnimku z pravidla účinkov právoplatného rozsudku, s presne vymedzenými podmienkami, procesnými pravidlami a osobitným právnym následkom. Bez zvláštnej zákonnej úpravy tak nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučným súdom všeobecne vecne skúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, a osobitne aj samotné konanie vedúce k jeho vydaniu. V tejto súvislosti poukázal aj na riešenie tejto otázky českým Najvyšším súdom zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. Vzhľadom k tomu, že platná úprava na jednej strane umožňuje rozhodovanie sporov rozhodcovskými súdmi a na druhej strane exekučný súd odopiera umožniť vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia, považoval za nepochybné, že dochádza k porušovaniu ústavne chráneného práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Mal za to, že exekučný súd pochybil, keď posúdil rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve ako neprijateľnú, a na tomto základe zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci takýto záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň namietal aj tú skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie smeroval voči povinným 1/ a 2/, avšak rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia smeruje len voči jednému povinnému, pričom súd prvého stupňa druhého povinného opomenul. Žiadal, aby Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd potvrdí rozhodnutie exekučného súdu, žiadal, aby pripustil dovolanie k otázke, či je exekučný súd oprávnený vecne preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, vrátane skúmania neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve z hľadiska právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa, ako aj ďalších hmotnoprávnych podmienok vydania rozhodcovského rozsudku, ďalej o otázke, či je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluvy neprijateľnou podmienkou a tiež o otázke, či postupom exekučného a odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom za účelom podania návrhu na nútený výkon právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.). Podľa ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci súdny exekútor podaním zo dňa 12.01.2011 požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinným 1/ a 2/. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol tak, že túto žiadosť zamietol, avšak len vo vzťahu k povinnému 1/, pričom je zrejmé, že s povinným 2/ ako s účastníkom konania nekonal. Súd prvého stupňa tak svojím postupom odňal povinnému 2/ ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa bude povinný v ďalšom konaní riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.) a o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 12.01.2011 rozhodnúť vo vzťahu k povinnému 1/ ako aj povinnému 2/. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.