Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/69/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106205853 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3106205853.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. L. J., J. C. Y. č. XXXX/X, občan SR, zastúpeného I.. C. E., Q.., advokátom so sídlom v J., L. XX, proti odporcovi I. C. - C., so sídlom v J. L. J., P. cesta č. XX, W.: XX XXX XXX, zastúpenému G. P., advokátom so sídlom v J. L. J., L. č. XXXX/XX, G.. M.. I.. XX, o zaplatenie 15.823,54 Eur istiny a prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 22. novembra 2011, č.k. 3C/103/2008 - 481, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 353,72 Eur, do 3 dní na účet jeho právneho zástupcu I.. G. P., S.. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.653,54 Eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 2.705,90 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných dôkazov, z ktorých vyvodil záver, že navrhovateľ pracoval v období od októbra 2001 do septembra 2005 u odporcu ako vodič autobusu, pričom vykonával pre odporcu aj zahraničné pracovné cesty, za ktoré mu nepochybne popri mzde vznikol nárok i na cestovné náhrady účtované podľa osobitného predpisu. Navrhovateľ si v konaní uplatňoval nárok na stravné, ktoré mu podľa jeho vyjadrenia nebolo vyplatené v takej výške, v akej mu vznikol nárok. Svoje tvrdenia opieral o to, že v niektorých zahraničných destináciách mali vodiči poskytnuté len raňajky alebo večeru a ostatné si uhrádzali zo svojich prostriedkov, pričom tieto výdavky im odporca nepreplácal. Ani do ukončenia veci nepredložil presný rozpis tiež s označením, v ktorej destinácii, v akom rozsahu mu bolo zo strany odporcu poskytnuté stravné. Ani výsluchom svedkov sa nepodarilo preukázať tvrdenia navrhovateľa. Naopak, vypočutí svedkovia (okrem svedka I. J.) potvrdili, že stravné, ako i ubytovanie mali odporcom na cestách zabezpečené v jednotlivých destináciách, spolu s ubytovanými turistami a to formou plnej penzie alebo poskytnutím raňajok, či večerí. V prípade nezabezpečenia plnej stravovacej jednotky im odporca stravné zabezpečoval tak, že im na cestu poskytoval preddavok, ktorý následne po ceste zúčtovali a náhrady im boli vyplatené v následnom zúčtovacom období vo výplate. Tieto náhrady predstavovali rozdiel uvedený na výplatných vreckách, ktorý bol vyplácaný nad základnú mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve. Tieto skutočnosti v konaní potvrdila aj účtovníčka odporcu, ktorá vykonávala mzdové účtovníctvo v rozhodnom období a súdu predložila detailný zoznam ciest navrhovateľa, ako i zúčtovanie jeho cestovných náhrad. Ďalej uviedol, že aj keď svedok I. J. v konaní podporil tvrdenia navrhovateľa o tom, že v niektorých destináciách im odporca nezabezpečil plné stravovanie a neposkytol im ani preddavok na stravné, nevedel uviesť, čo predstavoval rozdiel na výplatných vreckách medzi mzdou dohodnutou v zmluve a mzdou skutočne vyplatenou a preto túto svedeckú výpoveď nepovažoval súd prvého stupňa za hodnovernú. Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal konkrétne skutočnosti potrebné na vznik nároku na vyplatenie celkových náhrad a v konaní sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré však samé o sebe nepreukázali opodstatnenosť jeho nároku. Proti rozsudku a to jeho výroku, ktorým bol návrh zamietnutý a rozhodnuté o náhrade trov, podal v zákonnej lehote, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal, že nevykonal dokazovanie v rozsahu, ako to zakotvuje Občiansky súdny poriadok a nevyhodnotil skutkový stav preukázaný dokazovaním spôsobom predpísaným pre pracovnoprávne vzťahy zákonom č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. Pri vyhodnocovaní dôkazov nerešpektoval zákonné ustanovenia o nedodržaní písomnej formy zo strany zamestnávateľa v pracovnom práve a na toto ustanovenie viažucu sa dikciu zákona, že nedodržanie písomnej formy v pracovnom vzťahu nemôže byť na ujmu zamestnanca. Nedostatok dôkazov z pohľadu navrhovateľa a tým aj možnosť preukázať skutočnosti tvrdené ním a ostatnými svedkami v konaní pred okresným súdom potom potvrdzujú nedostatočné zistenie skutkového stavu a ako také je potom nedostatočným pokladom pre rozhodnutie súdu. Pokiaľ v odôvodnení súd prvého stupňa uvádza, že navrhovateľ nepreukázal skutočnosti, ktoré mu mali spôsobiť pohľadávku, ktorú si v konaní uplatňoval, tak tieto doklady ako celok mal k dispozícii odporca a ten vo svojom záujme súdu poskytol pravdepodobne len čiastočné doklady. Zdôraznil, že zákonné ustanovenia o nedodržaní písomnej formy zo strany zamestnávateľa v pracovnom práve a na toto ustanovenie viažucu sa dikciu zákona, že nedodržanie písomnej formy v pracovnom vzťahu nemôže byť na ujmu zamestnanca. Súdu preto vyčítal, že pri vykonaní dokazovania tieto ustanovenia nerešpektoval a skonštatoval neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom. Nesprávnosť vykonaného dokazovania a tiež nesprávne posúdenie dôkazov v tomto prípade vyplýva z nerešpektovania zásad pracovného práva, ktoré vyjadruje v Zákonníku práce zásadu, že v prípade pochybností, tieto nesmú spôsobiť ujmu zamestnancovi, ktorým je v tomto prípade navrhovateľ. Súd preto nedostatočne zistil skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, pochybnosti o obsahu pracovného vzťahu vyhodnotil na ujmu navrhovateľa a v tomto zmysle vydal predčasné a nesprávne rozhodnutie. Odporca v písomnom vyjadrení, podanom prostredníctvom jeho právneho zástupcu, navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť a priznať odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení nespochybnil, že navrhovateľovi, ktorý pracoval u odporcu ako vodič autobusu v období od októbra 2001 do septembra 2005, vznikol popri mzde nárok i na cestovné náhrady účtované podľa osobitného predpisu. V súvislosti s uplatnením nároku vo výške 12.170 Eur však navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko súdu nepreukázal konkrétne skutočnosti potrebné na vznik nároku na vyplatenie cestovných náhrad. Podaným návrhom sa najskôr domáhal zaplatenia sumy 15.823,54 Eur a neskôr bez toho, že by došlo k akémukoľvek následnému plneniu zo strany odporcu, vzal návrh na začatie konania v časti späť ohľadne sumy 3.653,54 Eur. Z jeho opakovaných podaní sa nedá zistiť, ako vyčíslil uplatňovanú pohľadávku. V konaní predložil dva diametrálne odlišné rozpisy vykonaných zahraničných pracovných ciest, ktorých porovnaním možno zistiť, že každý rok týkajúci sa žalovaného obdobia vykazuje zásadné rozdiely v destináciách, v ktorých mal navrhovateľ vykonať zahraničnú pracovnú cestu, ako aj zásadný rozdiel v počte dní, ktoré mal na týchto zahraničných pracovných cestách stráviť. Predmetné rozpisy sa nestotožňujú dokonca ani v označení štátov, kde mali byť jednotlivé cesty vykonané. Za účelom zistenia rozhodných skutočností tvrdených navrhovateľom vykonal prvostupňový súd rozsiahle dokazovanie, avšak ani výpoveďami svedkov neboli preukázané tvrdenia navrhovateľa, ale naopak, bolo preukázané, že navrhovateľ, ako aj ďalší vodiči, ktorí v rámci pracovného pomeru vykonávali pre odporcu ako zamestnávateľa zahraničné pracovné cesty, mali zabezpečené jednak v celom rozsahu ubytovanie a vo väčšine prípadov mali zabezpečenú aj celodennú stravu, prípadne im bola zabezpečená strava aspoň čiastočne. Navrhovateľ, tak, ako aj svedkovia, ktorých navrhol v konaní vypočuť, nevedeli vysvetliť, prečo im odporca poskytol podstatne vyššie platy, než bol v zmysle dohodnutej pracovnej zmluvy ich nárok na mzdu. Svedkovia potvrdili, že tento rozdiel bol daný práve vyplácaním stravného v rozsahu, v ktorom vodičom nebola na zahraničných pracovných cestách poskytnutá strava. Vykonaným dokazovaním sa tiež preukázalo, že pokiaľ ide o časť zahraničných pracovných ciest pred opustením územia SR alebo po návrate na územie SR, mali vodiči zabezpečené stravné lístky a to dokonca nad rámec svojej zákonnej povinnosti, pričom súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhovali. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania, t.j. vo výroku, ktorým bol návrh na začatie konania zamietnutý a rozhodnuté o náhrade trov prvostupňového konania a zistil, že v tejto napadnutej časti je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť ako okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia. V prejednávanej veci navrhovateľ vo svojom odvolaní výslovne neoznačuje ani jeden z tam uvedených dôvodov na odvolanie, avšak z jeho obsahu možno zistiť, že súdu prvého stupňa vyčíta neúplné zistenie skutkového stavu (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) je daný v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť. V súvislosti s preskúmaním veci zistil odvolací súd, že na pojednávaní súdu prvého stupňa, ktoré sa konalo 22. novembra 2011, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok vo veci samej, poskytol súd prvého stupňa prítomným účastníkom poučenie v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v znení: „účastníci sú povinní predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada“. Následne navrhovateľ výslovne uviedol, že nemá ďalšie návrhy a rovnako jeho právny zástupca prehlásil, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. V závere navrhovateľ taktiež uviedol, že nevyužíva právo vyjadriť sa záverom k vykonanému dokazovaniu. Je tak zrejmé, že odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v danej veci nebolo uplatnené opodstatnene, pretože navrhovateľ ako odvolateľ v konaní pred súdom prvého stupňa napriek poučeniu nenavrhol vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu, v dôsledku čoho nemohol vzniknúť nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. b/ (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), je daný v prípade, keď súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje totiž taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vyčítať prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Navrhovateľ v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než prvostupňový súd a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery, týkajúce sa preukázania jeho nároku na náhradu za pracovné cesty. Odvolací súd preskúmaním zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, najmä vypočul všetkých navrhnutých svedkov a oboznámil sa s listinami, ktoré boli v konaní predložené. V odôvodnení napadnutého rozsudku aj tieto dôkazy hodnotil z hľadiska ustanovenia § 132 O.s.p., keď poukázal aj na dôkazy, ktoré potvrdzovali tvrdenia navrhovateľa (výpoveď svedka I. J.). Túto svedeckú výpoveď vyhodnotil z hľadiska závažnosti, ako aj obsahu a s prihliadnutím na podstatnú časť svedeckých výpovedí potom odôvodnil aj svoj záver o tom, že táto jediná svedecká výpoveď a najmä vzhľadom na svoju neurčitosť nebola spôsobilá preukázať tvrdenie navrhovateľa. Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnene uplatnený ani dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorým možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ak k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Odporca bol tak úspešný aj v odvolacom konaní, preto mu v zmysle ust. § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, ktoré spočívali v odmene za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) a to podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 287,14 Eur + režijný paušál vo výške 7,63 Eur (§ 16 ods. 3 citov. vyhlášky) + 20 % DPH, spolu 353,72 Eur. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .