Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/162/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113216628 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113216628.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Z. Š., X. L. XX, F., zastúpeného JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o., Nová Bystrica 850, Nová Bystrica, proti žalovanému: Renesco a.s., Panenská 13, Bratislava, zastúpenému advokátom Mgr. Marianom Fridrichovským, Tallerova 7, Bratislava, o zaplatenie 30.940,- SEK s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C/95/2013-324, zo dňa 19.9.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.940 SEK spolu s ročným úrokom z omeškania 8,75 % od 1.10.2012 až do zaplatenia; žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnej výške. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 31.12.2012 domáhal zaplatenia 30.940,- SEK spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 1.10.2012 do zaplatenia titulom nevyplatených cestovných náhrad. Žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 29.12.2008 bol zamestnancom žalovaného, pričom pracovný pomer bol ku dňu podania žaloby už skončený. Miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté v sídle zamestnávateľa, avšak za miesto výkonu práce bola považovaná aj Prievidza, kde má žalovaný stálu kanceláriu a pracovisko zamestnancov, a kde aj žalobca stabilne vykonával práce a bol vysielaný žalovaným na pracovné cesty. V období od mesiaca marec do mesiaca jún 2012 vykonával žalobca práce pre zamestnávateľa vo Švédsku v meste Štokholm. Žalovaný ani na osobné výzvy nepredložil žalobcovi pri vysielaní na pracovné cesty cestovné príkazy, preto si žalobca vypracoval za čas od mesiaca marec až do mesiaca jún 2012 sám vyúčtovanie cestovných náhrad - stravného, ktoré spolu s výzvou na zaplatenie celkovej sumy 30.940,- SEK zo dňa 22.8.2012 zaslal žalovanému, ktorý v odpovedi zo dňa 30.8.2012 uviedol, že pri výkone prác bolo vo Švédsku potrebné dodržiavať miestnu legislatívu, a preto žalobcovi nárok na stravné za tento čas nepatrí; o tom však žalobca nebol pred vyslaním na pracovnú cestu informovaný. Žalovaný mal vedomosť o porušovaní povinnosti z jeho strany; nasvedčuje tomu skutočnosť, že vypracoval voči zamestnancom so spätným dátumom (12.3.2012) Dohodu o zmene pracovných podmienok, v ktorej uviedol ako miesto výkonu práce miesto v zahraničí (Švédsko) s prácou vykonávanou na ním označenej stavbe. Týmto dodatkom mal byť zmenený režim práce žalobcu v zahraničí z pracovnej cesty na dočasné pridelenie k inému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce. Žalobca si uplatnil svoje nároky v súlade s § 57 a § 145 Zákonníka práce v spojení s § 1, § 4, §13, § 36 a § 36a zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z.z.“) a s poukazom na opatrenie MF SR č. 472/2011 Z.z. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi nimi pracovný pomer dňom nástupu do práce, t. j. 1.1.2009 na dobu neurčitú. Mzda bola v zmluve dohodnutá s odkazom na mzdový výmer. Ako miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté sídlo zamestnávateľa. Strany si zároveň v pracovnej zmluve dohodli, že žalovaný je oprávnený vyslať žalobcu na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, a to aj mimo územia Slovenskej republiky a v súvislosti s tým má žalobca nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce, tak ako pri zahraničnej pracovnej ceste; podľa pracovnej zmluvy mohli byť jej zmeny a doplnky vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporným, že v čase od 10.3.2012 do 29.6.2012 vykonával žalobca pre žalovaného práce vo Švédsku, na ktoré nastúpil na základe pokynu žalovaného. Z výsluchu svedkov zistil, že pred odchodom na prácu do Švédska bolo zo strany zamestnávateľa oznámené žalobcovi a ostatným zamestnancom, ktorí boli vyslaní pracovať do Švédska, že budú ohodnocovaní v zmysle švédskej legislatívy, resp. podľa taríf určených kolektívnou zmluvou platnou vo Švédsku; zamestnávateľ však nemal dostatočné podklady na určenie hodinovej mzdy a preto sa dohodli do doby zistenia týchto skutočností na vyplácaní záloh na mzdu s ubezpečením zamestnávateľa, že po zistení potrebných informácií budú mzdy doplatené. Žalobca 25.6.2012 podpísal, s výhradou nesúhlasu, žalovaným predložený návrh dohody o zmene pracovných podmienok, podľa ktorej sa strany dohodli na dočasnom vyslaní zamestnanca podľa § 58 Zákonníka práce na výkon prác na projekte Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgatan 20, Stockholm vo Švédsku, na predpokladanú dobu do 31.12.2012, so mzdou XXX,XX R. za každú odpracovanú hodinu a súčasne dohodli ako miesto nového pravidelného pracoviska stavbu Norrstrőstunneln Berg, Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgaten 20, Stockholm vo Švédsku s tým, že po preradení žalobcu na pracovisko na Slovensku mu bude opätovne vyplácaná slovenská tarifná hodinová mzda X U. v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy. 3. Pre posúdenie nároku žalobcu na stravné považoval súd prvej inštancie za podstatné vyriešenie spornej otázky miesta výkonu práce, keď žalovaný tvrdil, že ním nebolo ani sídlo žalovaného Bratislava, ani Prievidza, pretože žalobca v žiadnom z týchto miest nikdy nepracoval; žalobca naopak tvrdil a argumentoval, že bol vyslaný do Švédska žalovaným ako svojím zamestnávateľom na pracovnú cestu a prislúchajú mu cestovné náhrady v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. 4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany si v pracovnej zmluve z 29.12.2008 platne dohodli sídlo zamestnávateľa (žalovaného) ako miesto výkonu práce; prihliadol pritom na obsah platne uzatvorenej pracovnej zmluvy, bod 3.1, z ktorého vyplýva výslovné dojednanie strán, podľa ktorého je miestom výkonu práce sídlo zamestnávateľa. Bol názoru, že z vykonaného dokazovania nie je možné dôvodiť, že by úmysel zmluvných strán pri uzatváraní pracovnej zmluvy smeroval k dojednaniu iného miesta výkonu práce, resp. že by si dohodli už pri uzatváraní pracovnej zmluvy miesto výkonu práce v cudzine (§ 43 ods. 5, § 44 ods. 3 Zákonníka práce). Vychádzal z toho, že na platnosť takto dojednaného miesta výkonu práce nemá vplyv ani tá skutočnosť, že žalobca vykonával práce v závislosti od zákaziek žalovaného na rôznych miestach mimo územia Slovenskej republiky. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovaného, že miestom výkonu práce žalobcu nebola ani Bratislava (sídlo žalovaného) ani Prievidza, pretože žalobca ani v jednom mieste nikdy nepracoval. Zdôraznil, že žalovaný na jednej strane považoval miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve za formálne, ale zároveň neuvádzal, k akej dohode medzi stranami o inom mieste výkonu práce v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy došlo, keď k zmene v obsahu pracovnej zmluvy týkajúcej sa dojednaného miesta výkonu práce mohlo dôjsť až v priebehu trvania pracovného pomeru v súvislosti s vyslaním žalobcu na výkon práce do Švédska a toto sa nemohlo súčasne považovať aj za miesto výkonu práce dojednané pri uzatváraní pracovnej zmluvy. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by pri uzatvorení pracovnej zmluvy, bolo medzi stranami dohodnuté miesto výkonu práce v cudzine, dokonca v tomto smere neuniesol ani povinnosť tvrdenia, keď nekonkretizoval miesto, o ktorom tvrdil, že bolo medzi stranami dohodnuté pri uzatváraní pracovnej zmluvy ako miesto výkonu práce; žalovaný teda nevyvrátil, že by vôľa strán prejavená v pracovnej zmluve zo dňa 29.12.2008 nesmerovala k dojednaniu sídla zamestnávateľa ako miesta výkonu práce. 5. Vo vzťahu k vyriešeniu otázky právneho základu výkonu práce žalobcu vo Švédsku z výsledkov vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nastúpil v marci 2012 na práce vo Švédsku na základe pokynu žalovaného ako jeho zamestnávateľa. Pri posúdení právneho režimu, v akom žalobca vykonával práce vo Švédsku súd prvej inštancie vzal do úvahy aj zmluvu o dielo uzatvorenú 17.2.2012 medzi žalovaným ako zhotoviteľom a švédskou spoločnosťou ako objednávateľom. Konštatoval, že z uzatvorenej zmluvy o dielo možno vyvodiť záver, že žalovaný vyslal žalobcu na prácu do zahraničia (Švédska) v súvislosti s dodávkou služieb, na ktorú sa zaviazal na základe tejto zmluvy; z obsahu zmluvných dojednaní bodov AFC.14, AFC.551, AFH.213, AFH.243 vyvodil, že práce, ktoré mal dodať žalovaný na základe zmluvy o dielo mal zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí tak zostali pod jeho vedením a kontrolou. Dôvodil, že v konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovi bola mzda vyplácaná podľa švédskych mzdových predpisov v cudzej (švédskej) mene, vo Švédsku bol daňovým subjektom a subjektom sociálneho systému; okrem príspevku na ubytovanie (living allowance) mu neboli vyplácané žiadne iné náhrady; na pracovisku rovnako nemal zabezpečené stravovanie. 6. Právne posúdenie veci súd prvej inštancie založil na konštatovaní, že v prípade žalobcu išlo o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce; nešlo o dočasné pridelenie žalobcu na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce a vzhľadom na pracovné podmienky výkonu práce vo Švédsku ani o vyslanie žalobcu na pracovnú cestu v zmysle § 57 Zákonníka práce. Poukázal na to, že právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp. do členských štátov Európskej únie je Smernica 96/71/ ES zo 16.12.1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ďalej len „Smernica 96/71/ ES“), ktorá upravuje vysielanie pracovníkov podnikmi zriadenými v členskom štáte na územie členského štátu v rámci poskytovania nadnárodných služieb a vzťahuje sa na tri prípady poskytovania služieb. Podľa článku 1 bod 3 písm. a) Smernice 96/71/ES, ide o vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Ozrejmil, že v tomto prípade zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca do niektorej z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa bez toho, aby s ním skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia zisku v rámci svojich komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej zamestnávateľom vo vlastnej réžii a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním a zmluvnou stranou, pre ktorú sú uvedené služby určené. Podľa článku 1 bod 3 písm. b) Smernice 96/71/ES sa táto ďalej vzťahuje na vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade ide o dočasné vyslanie zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov. Tretí spôsob vyslania upravuje článok 1 bod 3 písm. c) Smernice 96/71/ES v podobe prenájmu pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Uviedol, že v tomto prípade ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného zamestnávateľa alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Zdôraznil, že vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania. Smernica 96/71/ES bola transponovaná do nášho právneho poriadku v § 5 Zákonníka práce, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Upriamil pozornosť na to, že podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah je, že sa v tzv. tvrdom jadre musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah "tvrdého jadra" kolíznym právom. 7. Súd prvej inštancie v nadväznosti na posúdenie otázky, či v danej veci ide u žalobcu o vyslaného pracovníka v zmysle článku 2 bod 1 Smernice 96/71/ES, teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu než štát, v ktorom bežne pracuje, resp. podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, vychádzal z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2008, v ktorej bolo dohodnuté miesto výkonu práce na území Slovenskej republiky, ktoré je potrebné považovať za miesto, kde žalobca bežne pracuje a zmena miesta výkonu práce vo Švédsku bola dojednaná len ako prechodná/dočasná, počas doby vyslania s tým, že po uplynutí doby vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy, t.j. s miestom výkonu práce na území Slovenskej republiky, o čom svedčí aj oznámenie žalovaného zo dňa 2.7.2012, ktorým oznámil žalobcovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území Slovenskej republiky v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2008. Uvedenému nasvedčuje aj písomné znenie dohody o zmene pracovných podmienok, podľa obsahu ktorej sa po preradení žalobcu na pracovisko v Slovenskej republike mala opätovne vyplácať slovenská tarifná hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy. 8. Súd prvej inštancie na uvedenom základe dospel k záveru, že v posudzovanom prípade bolo potrebné aplikovať na výkon práce žalobcu vo Švédsku švédske právne predpisy pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro, a preto bola aj žalobcovi vyplácaná mzda podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných podmienok, bol názoru, že s ohľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy o tom, že pracovná zmluva sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (RÍM I), resp. článku 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.6.1980, bolo potrebné aplikovať slovenský právny poriadok. Poukázal na to že aplikáciu Rímskeho dohovoru z roku 1980 ako prameňa práva konštatuje aj znalec G.. E.. J.. H. R., J.. v závere svojho znaleckého posudku č. 15/2015 predloženého žalovaným, v ktorom uvádza, že je potrebné na vzťahy z pracovnej zmluvy aplikovať právo, ktorého voľbu podľa článku 3 Rímskeho dohovoru z roku 1980 uskutočnili strany. Len ak by nebolo možné identifikovať voľbu rozhodného práva, nastúpila by v pracovnoprávnych zmluvách kolízna norma uvedená v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, čo však nie je daný prípad, pretože strany sa výslovne a jasne dohodli v bode 10.2. pracovnej zmluvy, že sa ich vzťah riadi slovenským právnym poriadkom a Zákonníkom práce. 9. Súd prvej inštancie mal s ohľadom na uvedené za to, že žalobca bol žalovaným vyslaný na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, preto mu vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, a preto je dôvodný jeho nárok na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa § 13 cit. zákona, keď ustanovenie § 5 ods. 6 Zákonníka práce je potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce, t. j. podľa článku 1 bod 3 písm. c) Smernice 96/71/ ES, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa článku 1 bod 3 písm. a) Smernice 96/71/ES. Žalobca si uplatnil stravné za obdobie od 10.3.2012 do 29.6.2012 vo výške 455,- SEK za deň, čo spolu predstavuje za uvedené obdobie sumu 30.940,- SEK a to v súlade s opatrením MF SR na rok 2012 č. 472/2011 Z.z. 10. Žalovaný nesporoval obdobie, počas ktorého vykonával žalobca na základe jeho pokynu práce vo Švédsku, ani nesporoval čo do správnosti matematického výpočtu žalobcom vyúčtované stravné vo výške XX.XXX,- R., preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie cestovných náhrad, teda aj stravného za obdobie vykonávania práce vo Švédsku a v súlade s § 5 ods. 4, ods. 6, § 17 ods. 2, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, ods. 5, § 44 ods. 3, § 54 Zákonníka práce, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 13 ods. 1 až ods. 11, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z., § 1 opatrenia MF SR č. 472/2011 Z.z., § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi vyúčtované stravné XX.XXX,- R. spolu s úrokom z omeškania vo výške o osem percentuálnych bodov vyššej ako predstavuje úroková sadzba ECB v predmetnom období; výška úrokovej sadzby ECB k 1.10.2012 predstavovala 0,75% ročne, teda zákonný úrok z omeškania predstavuje výšku 8,75 % ročne. Keďže v zmysle § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. je zamestnávateľ povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov zamestnancom vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojiť nároky zamestnanca najdlhšie do konca mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady, pričom žiadosť žalobcu z 22.8.2012, ktorou sa tento domáhal výplaty cestovných náhrad v zmysle zákona č. 238/2002 Z.z. v súvislosti s výkonom prác vo Švédsku bola žalovanému doručená 23.8.2012, bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi vyúčtované stravné najneskôr do 30.9.2012. Počnúc dňom 1.10.2012 sa preto žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku a týmto dňom vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške. 11. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím jeho skutkových tvrdení a právnych argumentov (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Vytýkal súdu prvej inštancie, že na vec neaplikoval článok 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odňatie možnosti konať pred súdom. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou a ani ním uvádzanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie C-66/85 Lawrie-Blum, zo dňa 3.7.1986 a C-125/92 Mulox IBC/Hendrick Geels, zo dňa 13.7.1993), z ktorej vyplýva odklon od u nás doteraz zaužívanej praxe formálneho ponímania niektorých právnych úkonov a podľa ktorej, ak určitá zmluvná podmienka nebola naplnená (v danom prípade dohodnuté miesto výkonu práce žalobcu v sídle zamestnávateľa), nemožno ju považovať za platnú a právne relevantnú a stavať na nej ďalšie právne úvahy. Uviedol, že judikatúra súdneho dvora vychádza z princípu skutočného miesta výkonu práce a je právne irelevantné, či pôvodne bolo alebo je dohodnuté iné miesto výkonu práce zamestnanca (pričom k naplneniu dohody v tomto bode nedošlo) alebo či sa zmluvné strany nazdávali niečo iné, alebo aký bol pôvodne úmysel, či predpoklad zmluvných strán; ide tu o objektívnu skutočnosť, o realitu, ktorá sa vymyká ovplyvňovaniu a vôli zmluvných strán, či (nenaplnenému) ustanoveniu pracovnej zmluvy, či formálnemu dohovoru, či ustanoveniam a pravidlám národných pracovných kódexov. Poukázal na to, že u žalobcu miestom výkonu práce a pravidelným pracoviskom v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a judikátov súdneho dvora bola jednoznačne stavba tunela v Štokholme vo Švédsku, nakoľko toto bolo jediné miesto, kde v poslednom čase žalobca vykonával prácu, na tomto mieste mal prácu vykonávať jeden a pol roka a bol tam aj plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa (žalovaného), nakoľko vykonával prácu pre neho a všetko sa dialo pod zamestnávateľovým dohľadom a vedením. Nikde inde takú dlhú dobu prácu pre žalovaného nevykonával, čiže historicky práve v Štokholme pre žalovaného vykonával najdlhšie prácu, čím sa toto miesto stalo miestom, v ktorom v podstatnej časti plnil svoje pracovné úlohy. Zdôraznil, že žalobca nikdy predtým pre žalovaného nepracoval na Slovensku; bolo naplánované, že vo Švédsku bude pracovať 1,5 roka, nakoľko to bola dĺžka zmluvy žalovaného so zhotoviteľom diela. Bol názoru, že zmluvne dohodnuté miesto výkonu práce v sídle žalovaného nemožno v žiadnom prípade považovať za relevantné ani v prípade, že nebolo dohodnuté iné miesto výkonu práce, ani v prípade omylu v posudzovaní predmetnej skutočnosti jednou zo zmluvných strán, ani v prípade iného miesta výkonu práce dojednávaného pri zmene obsahu pracovnej zmluvy, ani v hocakom inom prípade - tým je daná existencia objektívnej skutočnosti v zmysle Rímskeho dohovoru a judikátov súdneho dvora, nakoľko jediné reálne miesto výkonu práce bolo v Štokholme. Poznamenal, že na vyriešenie otázky, kde mal žalobca miesto výkonu práce nemá vplyv dohoda zmluvných strán, predošlé miesto výkonu práce, perspektívne dojednávanie miesta výkonu práce zmluvnými stranami, existencia pracovnej zmluvy, neexistencia pracovnej zmluvy atď., nakoľko je tu daná istá skutková situácia, ktorá je určujúca a kruciálna a riešenie tejto otázky na základe skutkovej situácie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá predstavuje interpretáciu práva EÚ, ktorá je záväzná pre vnútroštátne súdy členských štátov a má prednosť pred vnútroštátnym právom členského štátu. Nakoľko sa súd prvej inštancie s týmto nevysporiadal, dospel k nesprávnemu záveru, že u žalovaného sa jednalo o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce (hoci práve toto ustanovenie žalobca čiastočne alebo úplne nenaplnil). Ak by sa súd prvej inštancie s týmto vysporiadal, k svojmu záveru by bezpochyby nedospel, nakoľko vyslanie sa môže predpokladať len vtedy, keď obvyklé miesto práce ako také zostáva nezmenené a zamestnanec sa doň vracia; to spravidla predpokladá, že zamestnanec už pred vyslaním pôsobil na obvyklom mieste výkonu práce. Žalobca však v súdom prvej inštancie stanovenom mieste výkonu práce (obvyklom mieste výkonu práce) - v sídle žalovaného - nikdy nepracoval, takže sa doň ani nemohol vracať, ani na ňom predtým nemohol pôsobiť. Uviedol, že vyslanie zamestnanca nebol samotný cieľ žalovaného, žalovaný tam vykonával služby zmluvnému partnerovi, žalobca nepracoval pod dohľadom a vedením užívateľského zamestnávateľa, ale ako sám vypovedal, viedli ho zamestnanci žalovaného (A.. L. C. S.. Y.). 12. K otázke nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že podľa článku 28 sa nariadenie č. 593/2008 (Rím I) vzťahuje na zmluvy uzavreté po 17.12.2009. Nakoľko pracovná zmluva, z ktorej má vyplývať predmetný nárok bola uzavretá 30.4.2009 (správne má byť 29.12.2008), nie je nariadenie Rím I aplikovateľné pre túto zmluvu a tento právny vzťah. Túto skutočnosť uvádza aj v rozsudku citovaný dôkaz - znalecký posudok č. 15/2015 G.. E.. J.. H. R., J.. V dôsledku uvedeného je konanie postihnuté inou vadou (aplikáciou na danú zmluvu a daný právny vzťah nepoužiteľnej právnej normy), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 13. Súd prvej inštancie pochybil aj v tom, že pri svojim rozhodnutí vychádzal zo Zmluvy o dielo (AB 04) Vŕtanie pred osadením skrutiek pre membrány, ktorú uzavrel žalovaný so švédskym objednávateľom a z tejto zmluvy vyvodzuje, že práce objednávateľovi mal žalovaný zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov a že týmto zostali zamestnanci pod jeho vedením a kontrolou. Hoci tieto skutočnosti neboli v konaní sporné, predmetná zmluva, najmä v súdom citovaných bodoch, len ukladá žalovanému povinnosti v oblasti predpisov o ochrane a bezpečnosti, zodpovednosti pri práci s otvoreným ohňom, výbave stavby a úprave poskytovania kancelárie; vo vzťahu k prejednávanej veci nedokazuje a nepreukazuje nič. Nemožno z nej ani ako z nepriameho dôkazu vyvodzovať kvalifikovanú domnienku, že podporuje úvahu o dočasnom vyslaní zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce. 14. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď miesto výkonu práce v Slovenskej republike vyvodil z formulácie jeho oznámenia zo dňa 2.7.2012, ktorým oznamuje žalobcovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území Slovenskej republiky v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2008. Uviedol, že predmetná formulácia „pokračovať vo výkone práce“ hovorí o pokračovaní v práci, nie o iných skutočnostiach, pretože ak by napr. vyvstala potreba práce v Nemecku, mohla formulácie znieť „pokračovať vo výkone práce v Nemecku“. Bol názoru, že uvedené nespôsobuje, že tým by sa konkludentne dohodnuté a zmenené miesto výkonu práce rušilo, resp. že miesto výkonu práce by nemalo byť z uvedených dôvodov vo Švédsku. Vo vzťahu k správnemu konaniu Inšpektorátu práce v Trenčíne poukázal na to, že súd prvej inštancie opomenul, že úrad u oznamovateľov vychádzal z režimu pracovnej cesty a po odvolaní žalovaného uznal, že v prípade oznamovateľov sa nejedná o pracovnú cestu, že miesto výkonu práce bolo vo Švédsku a napadnuté rozhodnutie (vrátane vyrubenej pokuty) zrušil. 15. Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy ako dôkaz predkladanú výpoveď samotného žalobcu, v ktorej tento na inom pojednávaní na tunajšom súde v rovnakom predmete sporu 17.1.2014 (20Cpr/l/2013, žalobca Július Brehovský) výslovne potvrdil, že do konca júna 2012 mal miesto výkonu práce Štokholm a až koncom júna 2012 došlo k zmene miesta výkonu práce na Prievidzu (strana 4 zápisnice o pojednávaní). Neskôr, najmä vo vlastnej veci, výpoveď (zrejme účelovo) zmenil. Nesúhlasil so závermi, ktoré vyvodil súd prvej inštancie z obsahu znaleckého posudku č. 15/2015 znalca doc. E.. J.. H. R., J.., nakoľko predmetný znalecký posudok v závere na strane 11 výslovne uvádza: „tzn. pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte“, teda v pracovnoprávnom spore, ktorý je predmetom tohto znaleckého posudku je to právny poriadok Švédskeho kráľovstva. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne preložil anglický výraz (zo švédskej výplatnej pásky žalobcu) living allowance ako „príspevok na ubytovanie“. Správny preklad znie „príspevok na živobytie“, pričom príspevok na bývanie sa nazýva „rent allowance“. Príspevok na živobytie obsahuje súhrn príspevku na stravu a na bývanie, príp. na iný účel; do akej miery obsahoval príspevok ktorú zložku prvostupňový súd neskúmal zrejme z dôvodu, že vychádzal z nesprávneho prekladu. Bol názoru, že ak súd z ustanovení § 6 ods. 1 a § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. odvodil nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, potom mal analogicky aplikovať aj § 5 ods. 6 cit. zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že ubytovanie mal žalobca zabezpečené, väčšia resp. celá časť príspevku sa týkala stravného. Súd prvej inštancie tak svojím rozhodnutím vlastne konvalidoval bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalobca dostával z toho istého právneho titulu dve plnenia, dostával dvakrát cestovné náhrady, z dvoch rôznych navzájom kolidujúcich právnych režimov. Existencia tejto dávky pritom vyplýva z predložených dôkazov (výplatných pások žalobcu, kde sa pravidelne nachádzala predmetná položka), žalovaný na ňu v priebehu konania opakovane poukazoval; ďalšími dôkazmi sú jednak absencia spochybnenia tejto položky žalobcom v konaní, jednak potvrdenie žalobcom v konaní, že ubytovanie mu bolo zabezpečené a jednak argumentácia žalovaného, ako aj existencia úpravy zákona č. 283/2002 Z.z. Vytýkal súdu prvej inštancie, že hoci uznáva, že pracovnoprávny vzťah sa musí v tzv. tvrdom jadre riadiť právom hostiteľského štátu, v napadnutom rozsudku jednostranne vylúčil švédske pravidlá zamestnávania cudzincov z tzv. tvrdého jadra; zamestnávanie cudzincov posúdil z pohľadu slovenského pracovného práva a tým dospel k následným nesprávnym záverom. Poukázal na švédsky zákon Lag (1991:586) založený v spise, z ktorého vyplýva, že predmetné pravidlá sú súčasťou tzv. tvrdého jadra; rovnako z neho vyplýva eminentný záujem Švédskeho kráľovstva na ochrane trhu práce zavádzaním pravidiel, z ktorých za istých (žalobcom naplnených) podmienok vyplýva aj povinnosť miesta výkonu práce vo Švédsku. Zotrval na názore, že pre posúdenie otázky a identifikáciu miesta výkonu práce žalobcu napriek tomu nie je významné, či uvedené švédske pravidlá sú alebo nie sú v tzv. tvrdom jadre (hoc v uvedenom prípade sú), nakoľko predmetná otázka a identifikácia musí byť súdom vykonaná v zmysle označenej judikatúry súdneho dvora a v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru. Súd prvej inštancie mal vyriešiť otázku na akom právnom základe vykonával žalobca vo Švédsku práce a kde sa nachádzalo jeho miesto výkonu práce v zmysle citovaných judikátov súdneho dvora a nie v zmysle ustanovení slovenského Zákonníka práce, resp. v zmysle iných úprav. Ak prvoinštančný súd nemal istotu v posúdení tohto vzťahu, mal podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. dôvod na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, čo však nevykonal. 16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaciu argumentáciu žalovaného považuje za účelovú a nedôvodnú, žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že neaplikovaním práva Európskej únie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože neaplikovanie určitého právneho predpisu alebo nesprávne právne posúdenie nikdy nemôže byť odňatím možnosti konať pred súdom; reálne nemôže znamenať žiadne obmedzenie procesných oprávnení. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a jeho jednotlivé rozhodnutia. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie neaplikoval v danom prípade článok 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, podľa ktorého, keď sa účastníci pracovnej zmluvy nedohodnú na voľbe rozhodného práva, bude sa daný právny vzťah riadiť právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte; predmetný článok rieši situáciu, keď sa účastníci pracovnej zmluvy nedohodnú na voľbe rozhodného práva, pričom potom sa bude daný právny vzťah riadiť právnym poriadkom štátu (bez ohľadu na to, s ktorým štátom má zamestnanec najužšiu väzbu), kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte. Zdôraznil, že v žiadnom prípade obyčajne nevykonával prácu vo Švédsku, bol tam iba prechodne vyslaný ako obdobne predtým viackrát do iných krajín. Upriamil pozornosť na článok 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru, ktorý sa vzťahuje na jeho prípad a podľa ktorého bez ohľadu na ustanovenie článku 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 spravuje, ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala, pričom za prevádzkareň sa považuje sídlo žalovaného, ktoré sa nachádza v Slovenskej republike. Vo vzťahu k rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-66/85 Lawrie - Blum, zo dňa 3.7.1986 a C-l25/92 Mulox IBC/ Hendrick Geels zo dňa 13.7.1993, uviedol, že prvý prípad C-66/85, odhliadnuc od toho, že ide o 30 rokov starý prípad nereflektujúci na zmenu spoločenskej reality, nie je po skutkovej a ani právnej stránke podobný danému prípadu, a pokiaľ ide o druhý prípad C-125/92 (taktiež skutkovo odlišný), v tomto súd konštatoval, že nie je jednoduché určiť miesto výkonu práce pána P. D., holandského štátneho príslušníka, vykonávajúceho prácu obchodného zástupcu pre anglickú spoločnosť Mulox vo viac ako jednom členskom štáte Európskej únie, preto ustálil, že by to malo byť miesto cit. „...kde alebo z ktorého zamestnanec hlavne vykonáva svoje povinnosti voči svojmu zamestnávateľovi...“ a súčasne vyslovil, že je vecou toho ktorého národného súdu a národnej legislatívy určiť, kde je miesto výkonu práce zamestnanca, pričom však treba zohľadniť, kde zamestnávateľ založil svoje sídlo a kde sa zamestnanec vrátil po každej služobnej ceste. Zdôraznil, že uvedené len potvrdzuje jeho realitu, keď sa po vyslaní zamestnávateľom na práce mimo územia Slovenskej republiky vrátil domov na Slovensko do sídla zamestnávateľa, resp. na jeho prevádzku (t. j. na miesto, kde mu boli vyplácané nároky súvisiace s jeho prácou - mzda, cestovné náhrady a pod. a najmä, kde prebiehali rokovania o ďalších jeho pracovných cestách). V nadväznosti na uvedené poukázal na prípad C-383/95 Petrus Wilhelmus Rutter/Cross Medical Ltd., v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že ak zamestnanec vykonáva prácu v inom členskom štáte, bude rozhodujúcim miesto, odkiaľ zamestnanec organizuje svoju činnosť, kde má kanceláriu a kam sa vracia na konci svojej pracovnej cesty, pričom takým miestom je v jeho prípade sídlo jeho zamestnávateľa v Slovenskej republike. Uviedol však, že všetky tri vyššie uvedené prípady sa vzťahovali výlučne na článok 5 ods. 1 Dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach z roku 1968, ktorý je neúčinný z dôvodu jeho nahradenia nariadením Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych o obchodných veciach. S dôrazom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva poukázal na rozhodnutia okresných a krajských súdov v skutkovo a právne analogických veciach (rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 20Cpr/1/2013-200, zo dňa 16.5.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8CoPr/14/2014-296, zo dňa 15.12.2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cpr/6/2013-189, zo dňa 27.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3CoPr/6/2015-255, zo dňa 16.6.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 16Cpr/7/2013-324, zo dňa 13.10.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr/4/2017-404, zo dňa 4.7.2018), ktorých predmetom bol nárok žalobcov na zaplatenie cestovných náhrad z titulu stravného počas výkonu práce vo Švédsku za totožné obdobie, ako je v danom prípade, a v ktorých súdy žalobám vyhoveli. Vychádzajúc z princípu právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je aj predvídateľnosť práva a s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99) nevidel dôvod, pre ktorý by mal byť doposiaľ (v analogických prípadoch) už nastolený a právoplatne rozhodnutý stav zmenený. Do pozornosti dal napokon ustanovenia Civilného sporového poriadku týkajúce sa ochrany zamestnanca ako slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu, ktoré bolo potrebné v danom prípade zohľadniť. 17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 25.9.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 18. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov. 19. Podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce vyslaným zamestnancom je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. 20. Podľa § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 283/2002 Z.z. ak je zamestnanec vyslaný do členského štátu Európskej únie, patria mu náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste. 21. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri neprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. 22. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že z obsahu článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, ktorého aplikácie sa žalovaný v konaní domáhal vyplýva, že bez ohľadu na ustanovenia článku 4 (upravujúceho rozhodné právo pri absencií voľby) sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3, spravuje právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte. Žalovaný zrejme účelovo prehliada, že v prejednávanej veci bolo nesporné a nepochybné, že strany sporu si zvolili rozhodné právo (článok 10.2 pracovnej zmluvy); súd prvej inštancie preto zistený skutkový stav správne subsumoval pod článok 3 Rímskeho dohovoru, podľa ktorého zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolili účastníci zmluvy, v danom prípade právnym poriadkom Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené, vo vzťahu k určeniu rozhodného práva podľa Rímskeho dohovoru je polemika žalovaného ohľadom výkladu pojmu „obvyklé miesto výkonu práce“ bez právnej relevancie. Pri posudzovaní, či v predmetnej veci ide u žalobcu o vyslaného pracovníka v zmysle § 5 ods. 4 Zákonníka práce, teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje, odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje; súd prvej inštancie náležitým a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že (obvyklým) miestom výkonu práce žalobcu bol Štokholm vo Švédsku a na základe čoho dospel k záveru, že Štokholm vo Švédsku bol len prechodným/dočasným miestom výkonu práce žalobcu počas doby trvania jeho vyslania vo Švédsku. 23. Odvolací súd pripomína, že pracovnoprávny pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2008, ktorá vytvára právny základ ich pracovno-právneho vzťahu; rozhodujúci je preto obsah predmetnej pracovnej zmluvy a to aj pre účely zákona č. 283/2002 Z.z. (pozri § 2 ods. 3). V pracovnej zmluve bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce územie Slovenskej republiky. Ak bolo v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce na území Slovenskej republiky a žalobca aj vykonával prácu vo Švédsku, v meste Štokholm, bolo potrebné rešpektovať dojednania pracovnej zmluvy, a tiež dojednanie o mieste výkonu práce žalobcu v sídle žalovaného - v Bratislave, nakoľko k preukázateľne platnej zmene tohto dojednania nedošlo. Osobitne sa žiada zdôrazniť, že žalobca pracoval vo Švédsku počas trvania pracovnoprávneho pomeru u žalovaného, ktorý začal na základe pracovnej zmluvy už 1.1.2009, až v roku 2012 v období od marca 2012 do júna 2012, viac sa do tohto miesta nevracal. Predmetná okolnosť preto nezakladá a ani nemôže zakladať obvyklosť; je teda zrejmé, že nešlo o obvyklé (bežné) miesto výkonu práce žalobcu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu, ale len o prechodné resp. dočasné miesto výkonu práce (od počiatku) časovo obmedzené trvaním vyslania (vykonania prác) v Štokholme, keď súčasne práve dočasnosť je dôležitým znakom vyslania. Nemožno opomenúť, že aj keď žalobca vykonával prácu pre žalovaného na rôznych miestach, v rôznych štátoch, vždy sa jednalo nielen o prácu na určité časovo ohraničené obdobie, ale žalobca sa po každom splnení úlohy vždy vrátil späť na územie Slovenskej republiky, kde mal dohodnuté miesto výkonu práce podľa uzavretej pracovnej zmluvy, odkiaľ opätovne začal vykonávať prácu pre žalovaného a prijímal od neho ďalšie pokyny. Svedčí o tom aj oznámenie žalovaného z 2.7.2012, ktorým oznámil žalobcovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území Slovenskej republiky; bezpredmetná je námietka žalovaného o nesprávnosti skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu pracovnej zmluvy a z oznámenia zo dňa 27.2012, pretože žalovaný ňou popiera to, čo skutočne z obsahu predmetných listín nepochybne vyplýva. 24. Neopodstatnenou je námietka žalovaného založená na tvrdení, že súd prvej inštancie jednostranne vylúčil švédske pravidlá zamestnávania cudzincov z tzv. tvrdého jadra a zamestnávanie cudzincov posúdil z pohľadu slovenského pracovného práva. Predovšetkým treba uviesť, že súd prvej inštancie nevylúčil švédske pravidlá zamestnávania cudzincov z tzv. tvrdého jadra, práve naopak, uviedol, že v tzv. tvrdom jadre sa právny vzťah musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah „tvrdého jadra“ kolíznym právom; súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na skutočnosť, že základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp. do členských štátov Európskej únie je Smernica 96/71/ ES, ktorá upravuje vysielanie zamestnancov v rámci poskytovania nadnárodných služieb a vzťahuje sa na tri prípady poskytovania služieb. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania; bezpochyby to bol aj prípad žalobcu; tvrdenie žalovaného, že firmou na území iného členského štátu bol on sám, z vykonaného dokazovania nevyplynulo. 25. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd poukazuje na článok 3 ods. 1 Smernice 96/71/ES, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby podniky podľa článku 1 ods. 1 (zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov v súlade s odsekom 3 na územie členského štátu), bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy, zaručili pracovníkom vyslaným na územie členských štátov pracovné podmienky platné v členskom štáte vykonávania práce (zakotvené v zákonoch, iných právnych predpisoch, správnych opatreniach, v kolektívnych zmluvách alebo v arbitrážnych nálezoch vyhlásených za všeobecne uplatniteľné) týkajúce sa: a) maximálnej dĺžky pracovného času a minimálnej doby odpočinku; b) minimálnej ročnej dĺžky platenej dovolenky; c) minimálnych mzdových taríf vrátane sadzby za nadčasy; toto sa nevzťahuje na zamestnanecké systémy doplnkového dôchodkového poistenia; d) podmienok prenájmu pracovníkov, najmä dodanie pracovníkov podnikmi pre dočasné zamestnávanie; e) zdravia, bezpečnosti a hygieny pri práci; f) ochranných opatrení, týkajúcich sa podmienok zamestnávania tehotných žien alebo žien, ktoré nedávno porodili, detí a mladistvých; g) rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami a iné protidiskriminačné ustanovenia. 26. Práve vyššie uvedené pracovné podmienky tvoria tzv. tvrdé jadro a riadia sa právom hostiteľského štátu. Pracovno-právne nároky a pracovné podmienky nad rozsah tohto tzv. tvrdého jadra, sa naďalej spravujú kolíznym právom, v danom prípade právom, ktoré si účastníci zmluvy zvolili podľa článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru, t.j. právom Slovenskej republiky. Súčasne však platí princíp výhodnosti, podľa ktorého uplatnenie pracovných podmienok tvoriacich „tvrdé jadro“ nebráni uplatneniu pracovných podmienok pre pracovníka výhodnejších (článok 3 ods. 7 Smernice 96/71/ES), čo znamená, že sa porovnávajú pracovnoprávne podmienky štátu, v ktorom zamestnanec dočasne vykonáva prácu a rozhodné právo (zvolené podľa Rímskeho dohovoru) u každého právneho nároku zamestnanca osobitne. 27. Odvolací súd tak za dôvodnú nemohol hodnotiť ani odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nezohľadnenia položky „living allowance“ vo vzťahu k možnému úplnému, či čiastočnému poskytnutiu uplatneného nároku na cestovné náhrady - stravné; žalovaný nielenže neoznačil dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o možnom úplnom, či čiastočnom poskytnutí uplatneného nároku na stravné uvedenou položkou, ale nemožno prehliadnuť, že vo vzťahu k tejto jeho argumentácii absentujú adekvátne skutkové tvrdenia, ktoré bol povinný poskytnúť už súdu prvej inštancie a ktoré z obsahu spisu nevyplývajú. Odvolací súd zároveň uvádza, že položka „living allowance“ bola poskytovaná na základe švédskych právnych predpisov a nemala vplyv na nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. V tejto súvislosti odkazuje na výpoveď svedkyne Č.j, ktorá v inom - skutkovo a právne totožnom konaní - E. L. c/a Renesco, a.s. (ktorej výpoveď zaznamená v zápisnici je obsahom aj tohto súdneho spisu) jednoznačne uviedla, že zamestnanci žalovaného nemali nárok na stravné podľa švédskych právnych predpisov; predmetná okolnosť však nevylučuje nárok žalobcu podľa predpisov, ktoré mu priznáva kolízna norma, konkrétne a výslovne § 6 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. podľa ktorého zamestnancovi vyslanému do členského štátu Európskej únie patria náhrady ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Aj tu odvolací súd pripomína, že vyslaním zamestnanca na prácu do iného členského štátu (ako už bolo spomenuté vyššie) sa zamestnanec nemôže dostať do nevýhodnejšieho postavenia ako mu priznáva právo podľa kolíznej normy (princíp výhodnosti), súčasne však (v zmysle Smernice 96/71/ES), v rozsahu tzv. tvrdého jadra musia byť pre zamestnancov zabezpečené pracovné podmienky, ktoré sú pre nich výhodnejšie podľa právneho poriadku krajiny, do ktorej sú vyslaní. 28. Za účelové a bez akejkoľvek právnej relevancie odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného, v ktorých namieta, že súd prvej inštancie aplikoval na predmetnú pracovnú zmluvu uzatvorenú 29.12.2008 neaplikovateľné nariadenie Rím I, ktoré sa v zmysle článok 28 vzťahuje až na zmluvy uzatvorené po 17.12.2009, pretože súd prvej inštancie pri konštatovaní, že účastníci pracovnej zmluvy uskutočnili voľbu rozhodného práva poukázal na daný prípad aplikovateľný a aj aplikovaný článok 3 Rímskeho dohovoru, z ktorého pri rozhodovaní aj vychádzal. Vo vzťahu k znaleckému posudku a jeho záveru odvolací súd konštatuje, že v znaleckom posudku č. 15/2015 vydanom v obdobnom spore znalec vyslovil len všeobecný záver o tom, že súd Slovenskej republiky určí rozhodné hmotné právo, ktoré sa bude aplikovať na pracovnoprávny vzťah s cudzím prvkom, na základe ustanovení Rímskeho dohovoru z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky; nevyslovil sa však za to, že v znaleckom posudku posudzovanom pracovnoprávnom spore, je rozhodným právom právny poriadok Švédskeho kráľovstva, ako to uviedol v odvolaní žalovaný. Aplikáciu článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a z neho vyplývajúce použitie právneho poriadku Švédskeho kráľovstva ako rozhodného práva v posudzovanom prípade uviedol znalec ako možnosť iba v prípade, ak by podľa článku 3 Rímskeho dohovoru nedošlo medzi účastníkmi zmluvy k voľbe rozhodného práva, alebo ak by voľba rozhodného práva nebola spoľahlivo identifikovateľná. Keďže podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku nebola pracovná zmluva zo dňa 29.12.2008 (ani žiadna iná pracovná zmluva) je zrejmé, že znalec nemal vedomosť o medzi účastníkmi zmluvy uskutočnenej voľbe právneho poriadku Slovenskej republiky ako rozhodného práva, vyplývajúcej z bodu 10.2 pracovnej zmluvy, preto poskytol len všeobecný záver. V rámci znaleckého posudku však poukazoval predovšetkým na to, že je potrebné prioritne skúmať, či došlo k voľbe rozhodného práva podľa článku 3 Rímskeho dohovoru a ak nie, až potom skúmať kolízne normy podľa článku 6. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o aplikáciu konkrétnych právnych noriem na zistený skutkový stav (právne posúdenie veci), ide o činnosť, ktorá prislúcha súdu, čiže súd nie je viazaný prípadným právnym posúdením strán sporu, ich právnych zástupcov, ani právnym posúdením znalca. 29. Za bezpredmetnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného, ktorý vytýkal súdu prvej inštancie, že nepostupoval podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. Odvolací súd uvádza, že cieľom prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa článku 267 zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne článok 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu komunitárneho práva, a nie riešenie konkrétnych sporov, ktoré sú v kompetencii vnútroštátnych súdov a ani posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s právom komunitárnym. Posúdenie otázky, na akom právnom základe žalobca vykonával práce vo Švédsku a kde sa nachádzalo miesto výkonu jeho práce nie je súčasťou výkladu a aplikácie komunitárneho práva, ale práva vnútroštátneho. Z obsahu odvolacej námietky naviac nie je zrejmé, aké konkrétne ustanovenie, ktorého konkrétneho prameňa komunitárneho práva malo byť predmetom posúdenia Súdneho dvora EÚ. 30. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ nie je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, nie je splnený základný predpoklad na to, aby všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd poukazuje na skutkovo a právne totožné konania (rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 20Cpr/1/2013-200, zo dňa 16.5.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8CoPr/14/2014-296, zo dňa 15.12.2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cpr/6/2013-189, zo dňa 27.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3CoPr/6/2015-255, zo dňa 16.6.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 16Cpr/7/2013-324, zo dňa 13.10.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr/4/2017-404, zo dňa 4.7.2018), v ktorých súdy dospeli k rovnakému záveru o dôvodnosti žalobcami (zamestnancami žalovaného) uplatneného nároku na zaplatenie cestovných náhrad (stravného), počas výkonu ich práce vo Švédsku za takmer rovnaké obdobie. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Preto pokiaľ je v nastolenej právnej otázke (týkajúcej sa nároku žalobcu ako zamestnanca žalovaného na stravné za výkon práce vo Švédsku) za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie doterajšia rozhodovacia prax súdov totožná, v rámci ktorej aj jednotlivé senáty Krajského súdu v Bratislave zaujali rovnaký právny názor a Najvyšší súd Slovenskej republiky doposiaľ iný právny názor nevyslovil, potom odvolací súd v záujme naplnenia hlavného účelu princípu právnej istoty a v záujme dôvery v spravodlivé súdne konanie (článok 2 ods. 2 C.s.p.), nemá dôvod, pre ktorý by sa v prejednávanej veci odchýlil od ustáleného právneho názoru vysloveného v predmetných rozhodnutiach 31. Keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné t. j. také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojom odvolaní a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).