Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113223772 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113223772.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: W. V., B.. XX.XX.XXXX, X. W. XXX/X, X., zast. JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o., IČO: 36 416 525, so sídlom Nová Bystrica 850, proti žalovanému: Renesco a.s., IČO: 36 718 491, so sídlom Panenská 13, Bratislava, zast. Mgr. Marian Fridrichovský, advokát, so sídlom Tallerova 7, Bratislava, o zaplatenie 46.865 SEK s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. októbra 2016, č.k. 16Cpr 7/2013-314, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.865 SEK s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne odo dňa 01.10.2012 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ mu nevyplatil cestovné náhrady na stravnom za obdobie od februára 2012 do júna 2012, kedy na základe jeho vyslania vykonával prácu vo Š., v meste Š.. V žalobe ďalej uviedol, že bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.04.2009 s dohodnutým miestom výkonu práce v sídle zamestnávateľa. Za miesto výkonu práce považoval tiež L., nakoľko žalovaný tu mal zriadenú svoju stálu kanceláriu a pracovisko zamestnancov, kde ako jeho zamestnanec vykonával práce, a odkiaľ bol aj žalovaným (svojim zamestnávateľom) vysielaný na pracovné cesty aj mimo územia Slovenskej republiky. Keďže v čase od februára 2012 do júna 2012 vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa práce vo Švédsku, v meste Š., a žalovaný mu ani na základe opakovaných výziev cestovné príkazy nepredložil, vyúčtovanie stravného za uvedené obdobie si vypracoval sám. Poukázal tiež na to, že vyúčtovanie stravného spolu s výzvou na zaplatenie celkovej sumy 46.865 SEK doručil dňa 10.08.2012 žalovanému, ktorý mu na to listom zo dňa 30.08.2012 oznámil, že pri výkone prác bolo vo Švédsku potrebné dodržiavať ich miestnu legislatívu, a preto mu nárok na stravné za tento čas nepatrí. Uviedol, že o tejto skutočnosti však pred vyslaním na pracovnú cestu informovaný nebol. Zdôraznil, že žalovaný mal vedomosť o tom, že porušil svoje povinnosti voči zamestnancom, čo podľa jeho názoru vyplýva z toho, že so spätným dátumom (20.02.2012) vypracoval Dohodu o zmene pracovných podmienok, v ktorej, v snahe zbaviť sa zodpovednosti, uviedol ako miesto výkonu práce miesto v zahraničí (Švédsko) s prácou vykonávanou na ním označenej stavbe, pričom touto dohodou mal byť zmenený režim jeho práce v zahraničí z pracovnej cesty na dočasné pridelenie k inému zamestnávateľovi podľa ust. § 58 Zákonníka práce. Z týchto dôvodov si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu stravného podľa ust. § 57 a § 145 Zákonníka práce, § 1, § 4, § 13, § 36 a § 36a zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a v súlade s opatrením MF SR č. 472/2011 Z.z., ktorým sa ustanovujú na rok 2012 základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách, a tiež úroky z omeškania podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka odo dňa 01.10.2012, kedy sa žalovaný dostal do omeškania, keď na jeho výzvu zo dňa 15.10.2012 na zaplatenie cestovných náhrad nereagoval. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu L., na základe ktorej bola predmetná vec postúpená Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“), ktorého miestna príslušnosť bola potvrdená uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4NcC 55/2013-57 zo dňa 24.07.2013, a ktorý ďalej vo veci konal a rozhodol. Uviedol, že pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009 v spojení s Dodatkom č. 1 k tejto zmluve, ukončil a v súčasnosti si voči nemu uplatňuje nároky na náhradu škody, ktorú mu spôsobil žalobca spolu s ďalšími bývalými zamestnancami. Tvrdenie žalobcu o tom, že v L. sa nachádza stále pracovisko, na ktorom žalobca pracoval, považoval za zavádzajúce, a to z dôvodu, že síce v L. ako zamestnávateľ má zriadenú stálu kanceláriu na účel podpory a náboru pracovníkov, táto však nebola stálym pracoviskom žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na to, že v zmysle pracovnej zmluvy bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté sídlo zamestnávateľa, teda Bratislava, a nie L.. Nakoľko však v sídle zamestnávateľa, v Bratislave, žalobca od počiatku svojho pracovného pomeru reálne nikdy nepracoval (pracoval sústavne v zahraničí), vyslovil, že miestom výkonu práce žalobcu nebola Bratislava, ani L., ale Š.. K tomuto záveru dospel na základe čl. 6 ods. 2 písmeno a) Rímskeho dohovoru (ktorý miesto výkonu práce charakterizuje ako miesto, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu) a na základe judikatúry Európskeho súdneho dvora (podľa ktorej je miestom výkonu práce pracovisko, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, a na ktorom zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti), keď mal za to, že Š. predstavoval miesto, na ktorom bol žalobca ako zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, kde v podstatnej časti plnil svoje pracovné povinnosti, t.j. predstavoval skutočné centrum jeho činnosti. Zdôraznil, že k zmene obsahu pracovnej zmluvy medzi ním a žalobcom došlo na základe konkludentnej dohody (ktorá mala byť vyhotovená písomne až po určení hodinovej tarify zo strany príslušného švédskeho orgánu) vo februári 2012, kedy žalobca prijal ústne zmenu pracovných podmienok a odcestoval do Švédska, kde nastúpil riadne do pracovného procesu, pričom nevyjadril žiadne námietky. Túto dohodu (v písomnej forme) predložil žalobcovi na podpis až v mesiaci jún 2012, kedy ju žalobca aj riadne podpísal a následne dopísal do nej slovo nesúhlasím, z čoho však nebolo jasné s čím nesúhlasil, keďže zmluvné podmienky akceptoval už vo februári a štyri mesiace podľa nich aj konal. Nakoľko žalobca sa dobrovoľne dostavil na miesto výkonu práce vo Švédsku, nenamietal chýbajúci cestovný príkaz resp. schválenie pracovnej cesty, a iná osoba ako zamestnávateľ mu prideľovala pracovné úlohy, organizovala, riadila a kontrolovala jeho prácu, dávala mu pokyny, vytvárala pracovné podmienky a spracúvala mzdu, vyhodnotil, že ich vzťah mal všetky znaky práce s miestom výkonu práce v zahraničí. Zdôraznil preto, že pokiaľ ide o mzdové podmienky, podmienky výkonu práce a pod., žalobca mal vedomosť o tom, že bol v režime švédskej legislatívy, o čom svedčí aj skutočnosť, že bol prihlásený do švédskeho sociálneho a daňového systému (bolo mu pridelené švédske daňové identifikačné číslo). Poukázal tiež na to, že žalobca sa nedožadoval výplaty cestovných náhrad a nenamietal výplatu mzdy, ktorú spracúval iný subjekt ako žalovaný, v inej mene ako Euro. Nenamietal tiež, keď dostával cca päťnásobne vyššiu hodinovú mzdu oproti tej, ktorá bola dohodnutá v pracovnej zmluve a dodatku z roku 2009. Nenamietal ani poberanie rozličných nedohodnutých príplatkov, náhrad a výhod majúcich pôvod v švédskej legislatíve, ani znášanie nákladov cesty do Švédska, a ani to, že nadriadený, ktorý mu prideľoval pracovné úlohy, organizoval, riadil a kontroloval jeho prácu, dával mu pokyny a vytváral pracovné podmienky, bol zamestnancom inej právnickej osoby. Nakoľko však žalobca začal uplatňovať svoje nároky a námietky až v čase, keď sa dozvedel, že na ďalšiu zahraničnú stavbu už nepôjde a pracovný pomer s ním bude ukončený, jeho konanie vyhodnotil ako účelové. Keďže žalobca bol pred cestou do Švédska informovaný o tom, že bude mať miesto výkonu práce v Š., že bude začlenený do švédskeho daňového a sociálneho systému, že bude mať povinnosť mať vo Švédsku prechodné bydlisko a mzdu bude dostávať vo švédskych korunách, že mu nárok na cestovné náhrady nevznikne, ale bude požívať rozličné výhody švédskeho systému, teda že bude na neho pozerané ako na švédskeho zamestnanca, mal za to, že nárok na cestovné náhrady mu nevznikol. 3. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol zamestnancom žalovaného, pričom pracovný pomer na dobu neurčitú mu vznikol u žalovaného dňa 01.05.2009 (čo bol zároveň i deň nástupu do práce), a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009. Žalobca ako zamestnanec sa so žalovaným ako zamestnávateľom dohodol, že bude za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve vykonávať pre žalovaného druh práce: zriaďovanie hydroizolácií na povrchu a v podzemí. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté ako sídlo zamestnávateľa. V zmysle bodu 3.2 pracovnej zmluvy bol zamestnávateľ oprávnený vyslať zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca (žalobcu), a to aj mimo územia Slovenskej republiky, pričom zamestnanec mal nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri zahraničnej ceste v zmysle ust. § 18 a nasl. zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Ohľadom mzdy bolo dohodnuté, že zamestnanec má za vykonanú prácu nárok na mzdu, ktorej výšku určí mzdový výmer. V bode 10.7 bolo dohodnuté, že akékoľvek zmeny, či doplnky pracovnej zmluvy môžu byť vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami a podpismi oboch zmluvných strán uvedenými na jednom liste. Ďalej zistil, že písomnou Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 20.02.2012, vypracovanou žalovaným, malo dôjsť k dohode žalovaného ako zamestnávateľa so žalobcom ako zamestnancom v zmysle ust. § 54 Zákonníka práce, podľa ktorej mal byť žalobca ako zamestnanec v zmysle ust. § 5 ods. 6 Zákonníka práce dočasne vyslaný podľa § 58 Zákonníka práce na výkon prác na projekte B. H., X. XX, XXX XX Š. P. Š., s predpokladanou dobou výkonu práce do 31.12.2012 a druhom práce: izolatér. Predmetnú Dohodu o zmene pracovných podmienok zo dňa 20.02.2012 však žalobca nepodpísal a táto mu podľa jeho vyjadrenia ani nebola doručená. V tejto súvislosti skonštatoval, že žalovaný nepreukázal, či bol žalobca s obsahom dohody oboznámený, resp. či mu bola vôbec predložená, a ani sa k tomu nevedel vyjadriť. Listom zo dňa 02.07.2012 žalovaný ako zamestnávateľ oznámil žalobcovi ako zamestnancovi, že jeho dočasné vyslanie resp. doba výkonu práce v cudzine na pracovisku - na stavbe B. H., X. XX, XXX XX Š., Š., uplynula dňa 29.06.2012, a že vo výkone práce pokračuje na území SR, v L. - pracovisko dielňa s adresou: I. XX, L., v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009. Dňa 09.10.2012 sa žalovaný ako zamestnávateľ so žalobcom ako zamestnancom písomne dohodli na skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov a v záujme zvyšovania efektívnosti práce zamestnávateľa. Z nariadenia platného pre zamestnancov žalovaného, konkrétne z bodu 2. (náhrady) zistil, že cestovné náhrady sú vyplácané v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, pričom sadzby tuzemských cestovných náhrad upravuje platné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 533/2010 a sadzby zahraničných cestovných náhrad upravuje opatrenie Ministerstva financií SR č. 482/2010. Podkladom pre vyúčtovanie cestovných náhrad je správne vyplnený a podpísaný cestovný príkaz. Žalobca v súvislosti s cestou Švédsko - Š. vyúčtoval stravné za obdobie február 2012 až jún 2012 spolu vo výške 46.865 SEK, a to vyúčtovaniami: zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 19.02.2012 do 10.03.2012 stravné v sume 10.010 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 19.03.2012 do 07.04.2012 stravné v sume 9.100 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 13.04.2012 do 29.04.2012 stravné v sume 7.735 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 03.05.2012 do 19.05.2012 stravné v sume 7.735 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 24.05.2012 do 05.06.2012 stravné v sume 5.915 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 12.06.2012 do 25.06.2012 stravné v sume 6.370 SEK, ktoré spolu s výzvou zo dňa 10.08.2012 na uhradenie cestovných náhrad vo výške 46.865 SEK za obdobie od 19.02.2012 do 25.06.2012 doručil dňa 10.08.2012 žalovanému, ktorý listom zo dňa 30.08.2012 žalobcovi oznámil, že žiadosti na vyplatenie cestovných náhrad nie je možné vyhovieť z dôvodu, že v čase od 19.02.2012 do 25.06.2012, kedy bol žalobca vyslaný na výkon práce v Š. vo Švédsku, bolo nutné dodržiavať zákonné ustanovenia platnej švédskej legislatívy, v zmysle ktorej bola žalobcovi vyplácaná mzda, príplatky a aj cestovné náhrady resp. diéty, preto nie je možné na jeho právny vzťah uplatňovať ustanovenia slovenského zákona o cestovných náhradách. Jediný aplikovateľný bol švédsky právny režim bez možnosti voľby iného právneho režimu a v zmysle tamojšej platnej kolektívnej zmluvy nárok na vyplácanie stravného nevznikol. Listom zo dňa 15.10.2012 žalobca opätovne vyzval žalovaného na náhradu cestovných náhrad súvisiacich s výkonom práce v zahraničí (Švédsko) a to v lehote do troch dní od doručenia výzvy. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania skonštatoval, že žalovaný rozsah uplatneného nároku žalobcu (vyčísleného vyúčtovania náhrady stravného) čo do počtu dní a výšky náhrad nenamietal. Z oznámenia Inšpektorátu práce Trenčín zn. P540/4823/2012 zo dňa 08.11.2012 v súvislosti s prešetrením podnetu spolupracovníka žalobcu pána G. W. zistil, že Inšpektorát práce Trenčín vykonal inšpekciu práce, predmetom ktorej bola kontrola zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych a mzdových predpisov a kontrola nelegálneho zamestnávania u žalovaného ako zamestnávateľa, a okrem iného tiež zistil, že podnet menovaného bol v časti nevyplatenia cestovných náhrad stravného opodstatnený. Ďalej mal preukázané, že dňa 17.02.2012 uzatvoril žalovaný ako zhotoviteľ so spoločnosťou Norrstrőstunneln AB, Stockholm ako objednávateľom Zmluvu o dielo (AB 04), ktorá sa týkala subdodávateľských prác ohľadom vŕtania pred osadením skrutiek pre membrány v súvislosti s projektom Norrstrőstunneln Berg, číslo projektu XXXXXXX-XXXXX. Z bodu AFC.14 (predpisy o ochrane a bezpečnosti a pod.) zistil, že práca sa musí realizovať v súlade s existujúcimi predpismi o ochrane a bezpečnosti. Zhotoviteľ zodpovedá za to, aby jeho vlastní zamestnanci dostali predpísané informácie a inštruktáž v oblasti ochrany a bezpečnosti. Je povinnosťou zhotoviteľa, aby sa dohodol so svojimi subdodávateľmi na zodpovedajúcej povinnosti platnej pre ich zamestnancov. Podľa bodu AFC.551 (zodpovednosť za prácu s otvoreným ohňom) sa na prácu s otvoreným ohňom vzťahujú bezpečnostné predpisy Švédskeho združenia protipožiarnej ochrany (SBF). Zamestnanci zhotoviteľa, subdodávateľov a dodávateľov, ktorí budú mať dohľad nad prácou s otvoreným ohňom, ktorí budú vykonávať prácu s otvoreným ohňom, pri ktorej hrozí riziko požiaru, alebo ktorí budú zabezpečovať protipožiarne opatrenia pri práci s otvoreným ohňom, pri ktorej hrozí riziko požiaru, musia absolvovať kvalifikačné školenie a musia mať skúsenosti s protipožiarnou ochranou. Príslušní zamestnanci musia na požiadanie predložiť platný certifikát pre prácu s otvoreným ohňom. Podľa bodu AFH.213 (stavebná bunka a hygienické zariadenia pre zamestnancov, ktoré budú poskytnuté) zhotoviteľovi budú poskytnuté potrebné miesta v stavebnej bunke a hygienických zariadeniach pre zamestnancov vrátane prevádzky a údržby a tiež čistenia týchto zariadení. Podľa bodu AFH.243 (kancelária, ktorá bude poskytnutá) zhotoviteľovi bude poskytnutý kancelársky priestor pre jednu osobu v stavebnej bunke a sanitárnych zariadeniach pre zamestnancov vrátane prevádzky a údržby a tiež čistenia týchto zariadení. 4. Z výpovede žalobcu ďalej zistil, že asi v januári roku 2012 žalobcovi a tiež ostatným spolupracovníkom bývalý riaditeľ žalovaného oznámil, že vo februári začne stavba vo Švédsku, pričom termíny kedy a ktorý zamestnanec na stavbu nastúpi, budú oznámené dodatočne. Žalobca na stavbu vo Švédsku nastúpil na základe telefonického pokynu pani Č. resp. na základe oznámenia vo firme žalovaného, konkrétne si však túto skutočnosť už nepamätal. Zamestnancom žalovaného bol oznámený počet ľudí a určené motorové vozidlo, ktoré mali použiť na cestu do Švédska, žiadne listinné doklady im však žalovaný nedal. Žalobca si nepamätal, či bolo stretnutie zamestnancov so zástupcami žalovaného, na ktorom by boli zamestnanci pred výjazdom do Švédska informovaní, za akých podmienok a kam idú pracovať. Žalovaný im pred cestou len omámil, že zatiaľ nemá vysporiadané všetky písomnosti so švédskou firmou, pre ktorú išli pracovať, avšak tieto budú vysporiadané v priebehu prác. Žalobca vo Švédsku pracoval päť mesiacov a žalovaný ho ubezpečoval, že mu pracovnú zmluvu s hodinovou tarifou predloží. V predchádzajúcom období prác, ktoré pre žalovaného vykonával tiež v zahraničí (napr. v Nemecku, v Českej republike, v Luxemburgu, vo Švajčiarku), mu bola vždy predložená na podpis pracovná zmluva, v ktorej boli uvedené podmienky ubytovania a stravy, a tiež dohoda o hodinovej mzde, čiže vždy vedel čo mu bude žalovaný hradiť a čo si má zabezpečiť sám. Z výpovede svedka N.. L. X., podanej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20Cpr 1/2013 na pojednávaní dňa 17.01.2014, okrem iného zistil, že vo Švédsku bol vedený ako stavbyvedúci a chodil tam každý mesiac na služobné cesty v trvaní minimálne dva týždne. Jeho miesto výkonu práce bola L., pokiaľ však ide o ostatných zamestnancov žalovaného, uviedol, že ich miestom výkonu práce bol Š.. Poberal výrazne nižšiu mzdu ako zamestnanci, ktorí mzdu poberali podľa švédskej legislatívy. Nebol švédsky daňový rezident, nemal švédske daňové číslo. Vo výpovedi, ktorú podal ako svedok v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cpr 6/2013 na pojednávaní dňa 12.06.2014 potvrdil, že zamestnanci žalovaného pracovali vo Švédsku v období od februára do júna 2012 a miestom výkonu ich práce bola stavba vo Švédsku. Zamestnanci boli podľa jeho vedomosti o všetkom riadne informovaní. Z ďalšej jeho svedeckej výpovede, podanej v konaní vedenom pod sp. zn. 25C 95/2013 na pojednávaní konanom dňa 19.09.2016, zistil, že počas celého výkonu prác vo Švédsku sa I. Š. (žalobca v konaní sp. zn. 25C 95/2013) a jeho kolegovia opakovane domáhali zvýšenia platu, nikdy sa však nedomáhali cestovných náhrad. Nemal konkrétnu vedomosť o odmeňovaní pracovníkov žalovaného vo Švédsku, mal len sprostredkované informácie. Z výpovede svedka I. Š., bývalého zamestnanca žalovaného, ktorý je taktiež v spore so žalovaným ohľadom vyplatenia stravného, podanej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20Cpr 1/2013 na pojednávaní dňa 17.01.2014 zistil, že tiež pracoval na stavbe vo Švédsku v roku 2012, pričom pri odchode na stavbu mu bolo a tiež ostatným zamestnancom oznámené, že budú mať výplaty len formou záloh a budú im vyplatené aj diéty. Po tom, ako prejavili nesúhlas s výškou výplat boli odvolaní na Slovensko, kde rokovali so žalovaným, a ten im prisľúbil vyplatenie diét vo výške 35 eur denne od júna. Pokiaľ ide o zmenu pracovnej zmluvy ohľadom miesta výkonu práce, k tejto malo podľa jeho vyjadrenia dôjsť koncom júna, dovtedy bol miestom výkonu jeho práce Š., kde reálne pracoval. 5. Súd prvej inštancie posúdil vec právne podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru, ust. § 5 ods. 4, 6, § 17 ods. 2, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, 5, § 44 ods. 3, § 54, § 57, § 145 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, § 1 opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, 3 písm. a), b), c) smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu, ktorou sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 46.865 SEK s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 01.10.2012 do zaplatenia titulom nevyplatených cestovných náhrad na stravnom za obdobie jeho prác vo Švédsku (od februára 2012 do júna 2012), je dôvodná. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 30.04.2009 uzatvorili pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi nimi pracovný pomer na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce 01.05.2009. Mzda bola v zmluve dohodnutá s odkazom na mzdový výmer. Ako miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté sídlo zamestnávateľa a tiež oprávnenie žalovaného ako zamestnávateľa vyslať žalobcu ako zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, a to aj mimo územia Slovenskej republiky s tým, že zamestnanec má v takomto prípade nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri zahraničnej pracovnej ceste v zmysle ust. § 18 a nasl. zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Podľa pracovnej zmluvy sa akékoľvek jej zmeny, či doplnky mohli vykonať len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Za nesporné považoval aj to, že žalobca od 19.02.2012 do 25.06.2012 vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa práce vo Švédsku, na ktoré nastúpil na základe pokynu žalovaného, pričom spolu s ostatnými zamestnancami žalovaného pracujúcimi na stavbe vo Švédsku boli ohodnocovaní v zmysle švédskej legislatívy, resp. podľa taríf určených kolektívnou zmluvou platnou vo Švédsku. Za nesporné mal tiež to, že žalobca bol začlenený do švédskeho daňového a sociálneho systému, bol povinný mať vo Švédsku prechodné bydlisko a mzdu dostával vo švédskych korunách (SEK). 6. Vo vzťahu k sporným otázkam týkajúcim sa dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy a miesta výkonu práce žalobcu, uviedol, že vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel k záveru, že strany sporu si v bode 3.1 pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009 dohodli ako miesto výkonu práce sídlo zamestnávateľa (žalovaného), a nie miesto v cudzine. Zdôraznil, že zo žiadneho listinného dokladu totiž nevyplýva, že by si strany sporu dohodli ako miesto výkonu práce iné miesto (v cudzine) než sídlo žalovaného. Preto, aj keď žalovaný tvrdil, že jeho sídlo ako miesto výkonu práce žalobcu bolo dohodnuté len formálne (nakoľko žalobca v tomto mieste nikdy nepracoval, ale sústavne pracoval v zahraničí) a skutočným miestom výkonu práce žalobcu bolo mesto Š., ktoré predstavovalo miesto, na ktorom bol žalobca začlenený do organizačnej štruktúry žalovaného ako zamestnávateľa, a na ktorom si v podstatnej časti plnil svoje pracovné povinnosti, s týmto tvrdením sa nestotožnil a poukázal na ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je povinnosťou zamestnávateľa v pracovnej zmluve so zamestnancom okrem iných podstatných náležitostí dohodnúť i miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto). Navyše poukázal na to, že je zrejmé, že v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy v roku 2009 žalovaný nemal vedomosť o tom, že v roku 2012 získa zákazku na stavbu vo Švédsku a miestom výkonu práce žalobcu bude Š.. Pokiaľ ide o žalovaným vypracovanú Dohodu o zmene pracovných podmienok zo dňa 20.02.2012 (podľa ktorej sa mal žalobca ako zamestnanec so žalovaným dohodnúť v zmysle ust. § 54 Zákonníka práce na zmene pracovných podmienok, keď v zmysle ust. § 5 ods. 6 Zákonníka práce mal byť žalobca dočasne vyslaný podľa ust. § 58 Zákonníka práce na výkon prác na projekte B. H., X. XX, Š. P. Š., na predpokladanú dobu do 31.12.2012, so mzdou 130,20 SEK za každú odpracovanú hodinu s tým, že podmienky stravovania budú poskytnuté rovnako ako u porovnateľného zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa a zároveň sa mal zmeniť a doplniť bod pracovnej zmluvy upravujúci miesto výkonu práce nasledovne: pre účel poskytovania cestovných náhrad sa v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách bude za miesto pravidelného pracoviska považovať stavba B. X., B. H., X. XX, Š. P. Š.), konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalobcovi túto dohodu, ktorá nie je ani ním podpísaná, predložil, a že žalobca mal možnosť sa s ňou oboznámiť. Navyše poukázal na to, že v bode 10.7 pracovnej zmluvy sa strany sporu výslovne dohodli, že akékoľvek zmeny, či doplnky môžu byť vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Vychádzajúc z uvedeného ustálil, že žalovaný ako zamestnávateľ sa so žalobcom ako zamestnancom pri uzavretí pracovnej zmluvy dňa 30.04.2009 dohodli na mieste výkonu práce žalobcu v sídle zamestnávateľa (v meste Bratislava), pričom túto skutočnosť žalovaný ani žiadnym spôsobom nevyvrátil. Vychádzajúc zo Zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 17.12.2012 medzi žalovaným ako zhotoviteľom a švédskou spoločnosťou ako objednávateľom, na základe ktorej žalovaný v súvislosti s dohodnutým dodaním služieb vyslal žalobcu na prácu do zahraničia, do Švédska, a s prihliadnutím na obsah zmluvných dojednaní - bodov AFC. 14, AFC. 551, AFH. 213, AFH. 243, z ktorých vyplýva, že práce, ktoré mal žalovaný dodať (uskutočniť), mal zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí zostali pod jeho vedením a kontrolou, a vzhľadom aj na vyššie uvedené nesporné skutkové zistenia dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce, a nie o dočasné pridelenie zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa ust. § 58 Zákonníka práce, a vzhľadom na pracovné podmienky výkonu práce vo Švédsku, ani o vyslanie zamestnanca na pracovnú cestu v zmysle ust. § 57 Zákonníka práce. Vychádzal pri tom zo smernice 96/71/ES zo dňa 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ktorú považoval za právny základ vysielania zamestnancov na výkon práce do cudziny, resp. do členských štátov Európskej únie), ktorá upravuje vysielanie pracovníkov podnikmi zriadenými v členskom štáte na územie členského štátu v rámci poskytovania nadnárodných služieb a vzťahuje sa na tri prípady poskytovania služieb uvedené v jej čl. 1 ods. 3 písm. a), b) a c), pre ktoré platí, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie neexistuje pracovnoprávny vzťah, nakoľko tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a mal by medzi nimi pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania. Poukázal na to, že táto smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v ust. § 5 Zákonníka práce, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Zdôraznil potom, že podstatou takéhoto pracovnoprávneho vzťahu je, že sa musí v tzv. „tvrdom jadre“ spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný, a nad rozsah „tvrdého jadra“ kolíznym právom. Pri posudzovaní skutočnosti, či v danom prípade u žalobcu ide o vyslaného pracovníka v zmysle uvedenej smernice 96/71/ES zo dňa 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, resp. podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce, vychádzal z pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, v ktorej bolo dohodnuté miesto výkonu práce na území SR, ktoré považoval za miesto, kde žalobca bežne pracuje, a zmenu miesta výkonu práce vo Švédsku považoval len za prechodne/dočasne dojednanú počas doby vyslania s tým, že po uplynutí doby vyslania sa v pracovnom pomere uplatní opäť obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy s miestom výkonu práce na území SR, čo vyplynulo i z oznámenia žalovaného zo dňa 02.07.2012, ktorým žalobcovi oznámil, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území SR v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, a tiež z písomného znenia žalovaným vypracovanej dohody o zmene pracovných podmienok, podľa ktorej obsahu sa mala žalobcovi po jeho preradení na pracovisko v SR opätovne vyplácať slovenská tarifná hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného potom vyslovil, že v danom prípade bolo potrebné na výkon práce žalobcu vo Švédsku aplikovať vo vzťahu k pracovným podmienkam tvoriacim tzv. tvrdé jadro, švédske právne predpisy, preto bola mzda vyplácaná žalobcovi podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych korunách. Pokiaľ však ide o zvyšnú časť pracovných podmienok uviedol, že je potrebné na ne aplikovať slovenský právny poriadok, a to vzhľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy, podľa ktorého, sa táto pracovná zmluva riadi právom Slovenskej republiky, nakoľko týmto dojednaním uskutočnili zmluvné strany voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len „nariadenie Rím I“) resp. článku 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19. júna 1980 (ďalej len „Rímsky dohovor“). Zdôraznil, že aplikáciu Rímskeho dohovoru ako prameňa práva konštatuje aj znalec J.. Y.. L.. T. U., L.. v závere znaleckého posudku č. 15/2015 predloženého žalovaným, kde uviedol, že na vzťahy z pracovnej zmluvy je potrebné aplikovať právo, ktorého voľbu podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru uskutočnili strany a len v prípade, ak by nebolo možné identifikovať voľbu rozhodného práva, nastúpila by v pracovnoprávnych zmluvách kolízna norma uvedená v čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, čo však nie je daný prípad, pretože strany sa výslovne a jasne v bode 10.2. pracovnej zmluvy dohodli, že sa ich vzťah riadi slovenským právnym poriadkom a Zákonníkom práce. Po vyhodnotení, že žalobca bol žalovaným vyslaný na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce, v dôsledku čoho mu vznikol v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, a vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 5 ods. 6 Zákonníka práce je potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa ust. § 58 Zákonníka práce, t.j. podľa článku 1 ods. 3 písm. c) vyššie uvedenej smernice, ale aj na prípad dočasného vyslania zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa článku l ods. 3 písm. a) smernice, vyslovil záver, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa ust. § 13 uvedeného zákona je dôvodný, preto jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 46.865 SEK titulom náhrady stravného za obdobie od 19.02.2012 do 25.06.2012 t.j. 455 SEK za deň v súlade s opatrením Ministerstva financií SR na rok 2012 zo dňa 12.12.2011 č. 472/2011 Z.z., pričom žalovaný obdobie, počas ktorého žalobca vykonával na základe jeho pokynu práce vo Švédsku, ani nenamietal. Vychádzajúc z ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a § 3 naradenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. zaviazal žalovaného aj k povinnosti zaplatiť žalobcovi príslušenstvo - úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 46.865 SEK od 01.10.2012 do zaplatenia. 7. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou spočívajúcou v nevysporiadaní a neaplikovaní čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odňatie mu možnosti konať pred súdom. Namietal tiež, že konanie pred súdom prvej inštancie je postihnuté inou vadou spočívajúcou v aplikácii na daný prípad nepoužiteľného nariadenia Rím I, ktorá mala za následok opäť nesprávne rozhodnutie vo veci. Ako ďalší dôvod, pre ktorý podal odvolanie uviedol ten, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vychádzal z nesprávneho prekladu anglického výrazu „living allowance“, na ktorom potom aj postavil svoju úvahu o absencii akýchkoľvek náhrad. Konkrétne namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou a ani ním uvádzanou judikatúrou Európskeho súdneho dvora, z ktorej vyplýva odklon od u nás doteraz zaužívanej praxe formálneho ponímania niektorých právnych úkonov, a podľa ktorej, ak určitá zmluvná podmienka nebola naplnená (v danom prípade dohodnuté miesto výkonu práce žalobcu v sídle zamestnávateľa), nemožno ju považovať za platnú a právne relevantnú, a stavať na nej ďalšie právne úvahy. Zdôraznil, že aj keď v pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce v kancelárii v Bratislave, v konaní bolo preukázané, že žalobca na území SR nikdy nepracoval. Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ním uvádzaným čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, ktorý charakterizuje miesto výkonu práce ako miesto, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, a ani s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (poukázal na rozhodnutia: C-65/85 Lawrie/-Blum zo dňa 03.07.1986 a C-125/92 Mulox IBC/V. R. zo dňa 13.07.1993), ktorá vychádzajúc zo základného kolízneho kritéria lex loci laboris vymedzuje miesto výkonu práce ako pracovisko, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa alebo miesto, na ktorom plní v podstatnej časti svoje pracovné povinnosti, teda skutočné centrum činnosti zamestnanca (skutočné miesto výkonu práce). Vychádzajúc z uvedenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a z Rímskeho dohovoru trval na tom, že pravidelným pracoviskom žalobcu a miestom, v ktorom v podstatnej časti plnil svoje pracovné úlohy a bol začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, bola jednoznačne stavba tunela v Š. vo Švédsku, pretože predstavovala jediné miesto, na ktorom v poslednom čase žalobca vykonával prácu v najdlhšom trvaní (jeden a pol roka) v porovnaní s inými miestami, na ktorých pracoval. Uviedol, že pre vyriešenie otázky, kde mal žalobca miesto výkonu práce, nemá vplyv dohoda zmluvných strán, predchádzajúce miesto výkonu práce, ani existencia resp. neexistencia pracovnej zmluvy, ale daná skutková situácia, ktorú rieši už vyššie uvedená judikatúra Európskeho súdneho dvora, ktorá je pre vnútroštátne súdy členských štátov záväzná a má prednosť pred vnútroštátnym právom členského štátu. Keďže súd prvej inštancie sa s uvedenými skutočnosťami nevysporiadal, dospel k záveru, že u žalovaného (odvolateľ mal pravdepodobne na mysli žalobcu) ide o kategóriu dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce, s čím však nesúhlasil, nakoľko vyslanie prichádza do úvahy len v prípade, keď obvyklé miesto výkonu práce zostáva nezmenené a zamestnanec sa doň vracia, čo spravidla predpokladá, že zamestnanec už pred vyslaním pôsobil na obvyklom mieste výkonu práce. Uviedol, že nakoľko žalobca v danom prípade v súdom prvej inštancie stanovenom mieste výkonu práce (v sídle zamestnávateľa v Bratislave) nikdy nepracoval, potom sa doň ani nemohol vracať, pričom poukázal na komentár L.. Y.. V. X., J.. k § 5 obsiahnutý v publikácii Zákonník práce, 4. vydanie, 2015, C. H. Beck. Pokiaľ ide o právne posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa zostávajúcej časti pracovných podmienok (t.j. pracovných podmienok nad rámec „tvrdého jadra“), v rámci ktorého uviedol, že v zmysle bodu 10.2 pracovnej zmluvy, ktorým bola uskutočnená voľba práva podľa čl. 8 ods. 1 nariadenia Rím I, resp. čl. 3 Rímskeho dohovoru, je potrebné na tieto podmienky aplikovať slovenský právny poriadok, s týmto nesúhlasil, a to z dôvodu, že podľa čl. 28 nariadenia Rím I sa toto nariadenie vzťahuje až na zmluvy uzatvorené po 17.12.2009, a keďže v danom prípade bola pracovná zmluva uzatvorená dňa 30.04.2009, mal za to, že nariadenie Rím I na daný prípad nemožno aplikovať, čo navyše potvrdzuje aj znalecký posudok č. 15/2015 J.. Y.. L.. T. U., L.. Poukázal tiež na to, že v tomto znaleckom posudku dospel znalec k záveru, že pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte, teda v pracovnoprávnom spore, ktorý bol predmetom tohto znaleckého posudku to bol právny poriadok Švédskeho kráľovstva. Nesúhlasil tiež so skutkovým zistením súdu prvej inštancie o tom, že jeho zamestnanci zostali pri výkone prác vo Švédsku pod jeho vedením a kontrolou (ku ktorému dospel vychádzajúc zo zmluvy o dielo zo dňa 17.12.2012, podľa ktorej mal práce pre objednávateľa zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov), a to z dôvodu, že zmluva o dielo mu v dotknutých ustanoveniach ukladá len povinnosti v oblasti predpisov o ochrane a bezpečnosti, zodpovednosti pri práci s otvoreným ohňom, výbave stavby a úprave poskytovania kancelárie, z čoho nemožno vyvodzovať kvalifikovanú domnienku, že podporuje úvahu o dočasnom vyslaní zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Za nesprávne považoval tiež skutkové zistenie o tom, že miesto výkonu práce žalobcu je na území SR, ktoré súd prvej inštancie vyvodil z jeho oznámenia zo dňa 02.07.2012, ktorým žalobcovi oznámil, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území SR v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, pretože formulácia „pokračovať vo výkone práce“ podľa jeho názoru hovorí iba o pokračovaní v práci a nie o iných skutočnostiach. Toto oznámenie podľa jeho názoru iba oznamuje pokračovanie vo výkone práce a súčasne označuje miesto, kde sa má tento ďalší výkon uskutočniť, nemá však za cieľ navodiť dojem, že žalobca už predtým pracoval na území SR. Vo vzťahu k správnemu konaniu Inšpektorátom práce v Trenčíne uviedol, že súd prvej inštancie opomenul, že tento úrad u oznamovateľov vychádzal z režimu pracovnej cesty a až na základe jeho odvolania napadnuté rozhodnutie zrušil a uznal, že v prípade oznamovateľov nešlo o pracovnú cestu, a tiež, že miesto výkonu ich práce bolo vo Švédsku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy ako dôkaz výpoveď svedka I. Š., podanú v analogickej veci, v ktorej potvrdil, že do konca júna 2012 mal miesto výkonu práce Š. a až koncom júna 2012 došlo k zmene miesta výkonu práce na L., ktorú údajne neskôr vo vlastnej veci účelovo zmenil. Za ďalšiu vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci považoval nesprávne preloženie anglického výrazu nachádzajúceho sa na švédskej výplatnej páske žalobcu „living allowance“ súdom prvej inštancie, ako príspevok na bývanie. Správny preklad je príspevok na živobytie, ktorý obsahuje súhrn príspevku na stravu a na bývanie, prípadne na iný účel. Do akej miery obsahoval príspevok ktorú zložku a koľko finančných prostriedkov týmto príspevkom žalobca získal na stravu však súd prvej inštancie neskúmal, pričom takýmto spôsobom konvalidoval bezdôvodné obohatenie žalobcu. 9. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolacia argumentácia žalovaného je účelová a napadnuté rozhodnutie zákonné, náležite odôvodnené a presvedčivé, preto ho žiadal ako vecne správne potvrdiť. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namieta, že neaplikovaním práva Európskej únie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, uviedol, že s ňou nemožno súhlasiť, pretože neaplikovanie určitého právneho predpisu alebo nesprávne právne posúdenie nikdy nemôže spôsobiť odňatie možnosti konať pred súdom a poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho jednotlivé rozhodnutia. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neaplikoval v danom prípade čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, podľa ktorého, keď sa účastníci pracovnej zmluvy nedohodnú na voľbe rozhodného práva, bude sa daný právny vzťah riadiť právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte, s touto nesúhlasil, a to nielen z dôvodu, že žalovaný použil v odvolaní v rámci svojej argumentácie len časť znenia tohto článku, ktorá mu vyhovovala, ale predovšetkým z dôvodu, že obyčajne nevykonával prácu vo Švédsku, pretože do Švédska bol vyslaný len prechodne rovnako, ako v predchádzajúcom období do iných krajín nielen Európskej únie. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaný opomenul na čl. 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru, ktorý sa vzťahuje na daný prípad, keď uvádza: „Bez ohľadu na ustanovenie čl. 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa čl. 3 spravuje, ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala.“, pričom za prevádzkareň považuje sídlo žalovaného. Vo vzťahu k rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalovaný v odvolaní poukázal (t.j. C-65/85 Lawrie - Blum - správna je spisová značka C-66/85 zo dňa 03.07.1986 a C-l25/92 Mulox IBC/V. R. zo dňa 13.07.1993), uviedol, že prvý prípad C-66/85, odhliadnuc od toho, že ide o 30 rokov starý prípad nereflektujúci na zmenu spoločenskej reality, nie je po skutkovej a ani právnej stránke podobný danému prípadu, a pokiaľ ide o druhý prípad C-125/92 (taktiež skutkovo odlišný), v tomto súd konštatoval, že nie je jednoduché určiť miesto výkonu práce pána V. R., holandského štátneho príslušníka, vykonávajúceho prácu obchodného zástupcu pre anglickú spoločnosť Mulox vo viac ako jednom členskom štáte Európskej únie, preto ustálil, že by to malo byť miesto cit. „...kde alebo z ktorého zamestnanec hlavne vykonáva svoje povinnosti voči svojmu zamestnávateľovi...“ a súčasne vyslovil, že je vecou toho ktorého národného súdu a národnej legislatívy určiť, kde je miesto výkonu práce zamestnanca, pričom však treba zohľadniť, kde zamestnávateľ založil svoje sídlo a kde sa zamestnanec vrátil po každej služobnej ceste. Zdôraznil, že uvedené len potvrdzuje jeho realitu, keď sa po vyslaní zamestnávateľom na práce mimo územia SR vrátil domov na Slovensko do sídla zamestnávateľa, resp. na jeho prevádzku (t.j. na miesto, kde mu boli vyplácané nároky súvisiace s jeho prácou - mzda, cestovné náhrady o pod., a najmä, kde prebiehali rokovania o ďalších jeho pracovných cestách). V nadväznosti na uvedené poukázal na prípad C-383/95 Petrus Wilhelmus Rutter / Cross Medical Ltd, v ktorom Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že ak zamestnanec vykonáva prácu v inom členskom štáte, bude rozhodujúcim miesto, odkiaľ zamestnanec organizuje svoju činnosť, kde má kanceláriu a kam sa vracia na konci svojej pracovnej cesty, pričom takým miestom je v jeho prípade sídlo jeho zamestnávateľa v SR. Uviedol však, že všetky tri vyššie uvedené prípady sa vzťahovali výlučne na čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach z roku 1968, ktorý je neúčinný z dôvodu jeho nahradenia nariadením Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych o obchodných veciach. Poukazovanie na publikáciu L.. X. považoval taktiež za irelevantné, nakoľko uvedená publikácia nie je pre rozhodovaciu činnosť súdov právne záväzná a žalovaný iba účelovo z jej kontextu (ako aj pri ustanoveniach dohovoru) vybral len tie časti viet a odsekov, ktoré znejú v jeho prospech, a zároveň zásadne menia pôvodný význam. V závere svojho vyjadrenia poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov (t.j. rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 20Cpr 1/2013-20 zo dňa 16.05.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8CoPr 14/2014-296 zo dňa 15.12.2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cpr 6/2013-189 zo dňa 27.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3CoPr 6/2015-255 zo dňa 16.06.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C 95/2013-324 zo dňa 19.09.2016, ktorým bolo opäť žalobe vyhovené, a voči ktorému podal žalovaný odvolanie), ktoré obdobné spory vedené voči žalovanému, predmetom ktorých bol nárok žalobcov na zaplatenie cestovných náhrad z titulu stravného počas výkonu práce vo Švédsku za totožné obdobie, ako je v danom prípade, rozhodli rovnako, ako súd prvej inštancie v tomto prípade, čiže vyhoveli žalobám a žalobcom priznali uplatnený nárok na stravné. K vyjadreniu pripojil aj niektoré z týchto rozhodnutí. Vychádzajúc z princípu právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je aj predvídavosť práva a s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II ÚS 80/99) vyslovil, že nevidí dôvod, pre ktorý by mal byť doposiaľ (v analogických prípadoch) už nastolený a právoplatne rozhodnutý stav zmenený. Do pozornosti dal tiež ustanovenia C.s.p. týkajúce sa ochrany zamestnanca ako slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu, ktoré bolo potrebné v danom prípade zohľadniť. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 11. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu (ktorou sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 46.865 SEK spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 01.10.2012 do zaplatenia z dôvodu nevyplatenia cestovných náhrad na stravnom za obdobie výkonu jeho práce vo Švédsku, v meste Š., ktoré vykonával v tomto meste na základe vyslania žalovaného od 19.02.2012 do 25.06.2012, a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol logický a zrozumiteľný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu stravného za obdobie od 19.02.2012 do 25.06.2012, kedy vykonával práce vo Švédsku. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 15. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že k rovnakému právnemu záveru (o dôvodnosti uplatneného nároku na stravné), k akému dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, dospela aj doterajšia rozhodovacia prax súdov vo svojich rozhodnutiach vydaných v obdobných sporoch, predmetom ktorých bol voči totožnému žalovanému (spoločnosti Renesco a.s., IČO: 36 718 491, so sídlom Panenská 13, Bratislava) uplatnený nárok jeho jednotlivých zamestnancov na zaplatenie cestovných náhrad na stravnom počas výkonu ich práce vo Švédsku za obdobie od februára do júna 2012. Ide o tieto rozhodnutia: rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 20Cpr 1/2013-20 zo dňa 16.05.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8CoPr 14/2014-296 zo dňa 15.12.2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cpr 6/2013-189 zo dňa 27.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3CoPr 6/2015-255 zo dňa 16.06.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C 95/2013-324 zo dňa 19.09.2016. V tejto súvislosti vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 499/2011-25 zo dňa 22.11.2011 odvolací súd zdôrazňuje, že je v záujme princípu právnej istoty podať na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Preto pokiaľ je v nastolenej právnej otázke (týkajúcej sa nároku žalobcu ako zamestnanca žalovaného na stravné za výkon práce vo Švédsku) za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie doterajšia rozhodovacia prax súdov totožná, v rámci ktorej aj jednotlivé senáty Krajského súdu v Bratislave (ktorý doposiaľ rozhodoval o tejto právnej otázke ako jediný odvolací súd) zaujali rovnaký právny názor, a Najvyšší súd Slovenskej republiky doposiaľ iný právny názor nevyslovil, potom odvolací súd v záujme naplnenia hlavného účelu princípu právnej istoty a v záujme dôvery v spravodlivé súdne konanie nevidí dôvod, pre ktorý by sa v danom prípade od ustálenej súdnej praxe a ustáleného právneho názoru vysloveného napokon aj súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku odchýlil. 16. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k odvolacím námietkam žalovaného, ktoré však vyhodnotil za nedôvodné. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2Cdo 238/2008, sa zaoberal len tými námietkami a argumentmi žalovaného, vyslovenými v jeho odvolaní, ktoré boli pre rozhodnutie odvolacím súdom relevantné. Pokiaľ ide o v odvolaní žalovaného opätovne uplatnené námietky totožné s jeho námietkami uplatnenými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, k týmto sa už odvolací súd stotožňujúc sa s už vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie nevyjadruje a odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku. 17. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou a ani ním uvádzanou judikatúrou Európskeho súdneho dvora, z ktorej podľa jeho vyjadrenia vyplýva odklon od u nás doteraz zaužívanej praxe formálneho ponímania niektorých právnych úkonov, a podľa ktorej, v prípade, ak určitá zmluvná podmienka nebola naplnená (v danom prípade dohodnuté miesto výkonu práce žalobcu v sídle zamestnávateľa), nemožno ju považovať za platnú a právne relevantnú, odvolací súd ju vyhodnotil za nedôvodnú, pretože z nej nie je zrejmé, akú podstatnú argumentáciu mal žalovaný na mysli (neuviedol, ktorý jeho relevantný argument ostal nepovšimnutý) a preskúmaním súdneho spisu odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opomenul vyhodnotiť niektorý podstatný argument žalovaného. Taktiež z judikatúry Európskeho súdneho dvora, na ktorú žalovaný poukázal, nezistil, že by určovala pre prípad, ak dôjde k nenaplneniu určitej zmluvnej podmienky, ako sankciu neplatnosť takejto podmienky, čiže nezistil ani, že by sa takouto situáciou zaoberala. Takúto námietku považoval preto odvolací súd za všeobecnú, účelovú, zavádzajúcu a bez právneho základu. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ním uvádzaným čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a judikatúrou Európskeho súdneho dvora (poukázal na rozhodnutia: C-65/85 Lawrie - Blum zo dňa 03.07.1986 a C-125/92 Mulox IBC - V. R. zo dňa 13.07.1993), na základe ktorých zastával názor, že pravidelným pracoviskom žalobcu v najdlhšom trvaní v poslednom čase (jeden a pol roka), teda miestom, v ktorom v podstatnej časti plnil svoje pracovné úlohy a bol začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, bola jednoznačne stavba tunela v Š. vo Švédsku, v dôsledku čoho potom nesúhlasil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že miestom výkonu práce žalobcu je sídlo zamestnávateľa (Bratislava), a že u žalobcu ide o kategóriu dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko vyslanie prichádza do úvahy len v prípade, keď obvyklé miesto výkonu práce zostáva nezmenené a zamestnanec sa doň vracia, čo však nebol daný prípad, keďže žalobca nikdy v súdom prvej inštancie určenom mieste výkonu práce (v Bratislave) nepracoval, čiže sa doň ani nemohol vracať. V súvislosti s touto odvolacou námietkou odvolací súd v prvom rade uvádza, že súd prvej inštancie sa s uvedenou judikatúrou a aj súvisiacou právnou argumentáciou žalovaného (že miestom výkonu práce žalobcu je Š.) náležite vysporiadal v bode 18 a 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku a v bode 18 zároveň výslovne uviedol dôvody, pre ktoré sa s touto argumentáciou žalovaného nestotožnil, na základe čoho potom dospel k záveru, že bežným miestom výkonu práce žalobcu bolo sídlo jeho zamestnávateľa a Š. vo Švédsku bol len prechodným/dočasným miestom výkonu práce žalobcu počas doby trvania jeho vyslania vo Švédsku. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi plne stotožňuje. Taktiež záver súdu prvej inštancie o tom, že miestom výkonu práce žalobcu v čase trvania pracovnoprávneho pomeru so žalovaným bolo sídlo žalovaného (zamestnávateľa), t.j. Bratislava, považuje za správny, nakoľko súd prvej inštancie dospel k tomuto záveru na základe riadne vykonaného dokazovania a správne zisteného skutkového stavu, ktorý aj správne a náležite vyhodnotil a právne posúdil. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nakoľko pracovnoprávny pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol na základe platnej pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, táto bola potom základným východiskom ich pracovného pomeru, z ktorého bolo potrebné počas celého ich pracovného vzťahu vychádzať, čiže aj v prípade, keď žalobca vykonával prácu vo Švédsku, v meste Š., bolo potrebné rešpektovať jednotlivé jej dojednania, a tiež dojednanie o mieste výkonu práce žalobcu v sídle žalovaného - v Bratislave, nakoľko k preukázateľnej platnej zmene tohto dojednania nedošlo. Neprípustná je potom argumentácia žalovaného, že obvyklým (bežným) miestom výkonu práce žalobcu bolo mesto Š. vo Švédsku, pretože žalobca na tomto mieste pracoval počas trvania ich pracovnoprávneho pomeru (ktorý začal na základe pracovnej zmluvy už dňa 01.05.2009) iba raz (čo nezakladá obvyklosť), a to až v roku 2012 v časovom období od februára do júna, a viac sa do tohto miesta nevracal. Aj keď bolo nesporné, že v čase od februára do júna 2012 žalobca skutočne vykonával prácu vo Švédsku, v meste Š., vzhľadom na vyššie uvedené okolností tohto prípadu je zrejmé, že nešlo o obvyklé (bežné) miesto výkonu jeho práce počas trvania pracovnoprávneho vzťahu, ale len o prechodné resp. dočasné miesto výkonu práce časovo obmedzené trvaním vyslania (vykonania prác) v Š., ako správne vyhodnotil už súd prvej inštancie. Nedôvodná je tiež námietka žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval na daný prípad čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, pretože tento článok upravuje situáciu, o ktorú v danom prípade nejde (t.j. ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenia článku 4 Rímskeho dohovoru /upravujúce rozhodné právo pri absencií voľby/ sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3, spravuje právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte). Uvedený článok na daný prípad nemožno aplikovať, nakoľko v danom prípade nejde o absenciu voľby rozhodného práva, pretože strany sporu voľbu rozhodného práva podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru uskutočnili, a to v bode 10.2. pracovnej zmluvy, v ktorom si zvolili právny poriadok Slovenskej republiky, čo napokon súd prvej inštancie aj správne vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku č. 15/2015 vyhodnotil a dostatočne zdôvodnil v bode 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti reaguje odvolací súd aj na odvolací argument žalovaného, podľa ktorého súd prvej inštancie vyvodil z predloženého znaleckého posudku č. 15/2015 chybný záver (neuviedol síce aký, odvolací súd sa však vychádzajúc z obsahu odvolania domnieva, že mal na mysli záver o neaplikovaní čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a záver o tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe slovenského právneho poriadku ako rozhodného práva), keď nerešpektoval, čo znalec v závere tohto posudku výslovne uviedol, t.j. cit.: „tzn. pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte, tzn. v pracovnoprávnom spore, ktorý je predmetom tohto znaleckého posudku je to právny poriadok Švédskeho kráľovstva.“ a uvádza, že ide opäť o účelový a zavádzajúci argument žalovaného, s ktorým nemožno súhlasiť, nakoľko žalovaný z kontextu znaleckého posudku vytrhol len časť znalcovho vyjadrenia, ktorú v záujme navodiť dojem relevantného argumentu označil (nepravdivo) za záver znaleckého posudku a použil na svoju obranu. Odvolací súd konštatuje, že v znaleckom posudku č. 15/2015 vydanom v obdobnom spore, pre vypracovanie ktorého ani nebola podkladom pracovná zmluva zo dňa 30.04.2009, znalec vyslovil len všeobecný záver o tom, že súd Slovenskej republiky určí rozhodné hmotné právo, ktoré sa bude aplikovať na pracovnoprávny vzťah s cudzím prvkom (obdobný ako pracovnoprávny vzťah v tomto konaní), založený pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 30.04.2009, na základe ustanovení Rímskeho dohovoru z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. Nevyslovil však záver, že v znaleckom posudku posudzovanom pracovnoprávnom spore, je rozhodným právom právny poriadok Švédskeho kráľovstva, ako to uviedol v odvolaní žalovaný. Aplikáciu čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a z neho vyplývajúce použitie právneho poriadku Švédskeho kráľovstva ako rozhodného práva v posudzovanom prípade, uviedol znalec ako možnosť iba v prípade, ak by podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru nedošlo medzi účastníkmi zmluvy k voľbe rozhodného práva, alebo ak by voľba rozhodného práva nebola spoľahlivo identifikovateľná. Keďže podkladom pre vypracovanie tohto znaleckého posudku nebola pracovná zmluva zo dňa 30.04.2009, je zrejmé, že znalec nemal vedomosť o medzi účastníkmi zmluvy uskutočnenej voľbe právneho poriadku Slovenskej republiky ako rozhodného práva, vyplývajúcej z bodu 10.2 pracovnej zmluvy, preto poskytol len všeobecný záver. V rámci znaleckého posudku však poukazoval predovšetkým na to, že je potrebné prioritne skúmať, či došlo k voľbe rozhodného práva podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru a ak nie, až potom skúmať kolízne normy podľa čl. 6. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokaľ ide o aplikáciu konkrétnych právnych noriem na zistený skutkový stav (právne posúdenie veci), ide o činnosť, ktorá prislúcha súdu, čiže súd nie je viazaný prípadným právnym posúdením strán sporu, ich právnych zástupcov, ani právnym posúdením znalca. 18. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný namieta, že súd prvej inštancie aplikoval na predmetnú pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 30.04.2009 neaplikovateľné nariadenie Rím I, ktoré sa v zmysle čl. 28 vzťahuje až na zmluvy uzatvorené po 17.12.2009, túto považuje odvolací súd taktiež za právne irelevantnú, a to z dôvodu, že síce je pravdou, že nariadenie Rím I sa v zmysle čl. 28 vzťahuje až na zmluvy uzatvorené po 17.12.2009 (teda nie na predmetnú pracovnú zmluvu) a súd prvej inštancie v bode 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku pri konštatovaní, že účastníci pracovnej zmluvy uskutočnili voľbu rozhodného práva, poukázal na čl. 8 ods. 1 nariadenia Rím I, zároveň však poukázal aj na správny a na daný prípad aplikovateľný a tiež aplikovaný čl. 3 Rímskeho dohovoru, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, čo napokon potvrdil aj formuláciou cit. „Aplikáciu Rímskeho dohovoru z roku 1980 ako prameňa práva konštatuje aj znalec J.. Y.. L.. T. U.Ť., L.. v závere znaleckého posudku č. 15/2015 predloženého žalovaným.“ Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nezohľadnenia položky „allowance“ vo vzťahu k možnému úplnému, či čiastočnému poskytnutiu uplatneného nároku na cestovné náhrady - stravné, odvolací súd uvádza, že išlo o položku poskytovanú na základe švédskych predpisov, ktorá nemá vplyv na nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa ust. § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Naviac žalovaný neoznačil ani žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o možnom úplnom, či čiastočnom poskytnutí uplatneného nároku na stravné uvedenou položkou. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, v ktorej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy ako dôkaz výpoveď svedka I. Š., podanú v analogickej veci, v ktorej potvrdil, že do konca júna 2012 mal miesto výkonu práce Š.O. a až koncom júna 2012 došlo k zmene miesta výkonu práce na L., a to z dôvodu, že táto výpoveď okrem toho, že bola súdom prvej inštancie zahrnutá do rámca jeho skutkových zistení, bola ním aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi riadne a správne vyhodnotená, keď súd prvej inštancie považoval za nesporne preukázané, že od februára do júna 2012 žalobca spolu s ostatnými zamestnancami vykonávali na základe vyslania žalovaného prácu v meste Š., vo Švédsku. Názorom svedka o tom, kde bolo bežné miesto výkonu práce žalobcu, však súd prvej inštancie viazaný nebol. Nedôvodné boli tiež odvolacie námietky, v ktorých žalovaný namieta skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vychádzajúc zo zmluvy o dielo zo dňa 17.12.2012 a z oznámenia žalovaného zo dňa 02.07.2012, ktorým oznamuje žalobcovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území Slovenskej republiky v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, pretože nimi žalovaný popiera to, čo skutočne z ich obsahu nepochybne vyplýva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny. 19. Záverom odvolací súd už len pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a s hodnotením dôkazov podľa jej požiadaviek, ani právo na to, aby bola v konaní pred všeobecným súdom úspešná, a aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. 20. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný priznal voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).