Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/14/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113220505 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113220505.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: L. V., V. G. XXX, F. V., zastúpenému: JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r.o., so sídlom F.Kráľa 2080, Čadca, proti odporcovi: Renesco a.s., IČO: 36 718 491, so sídlom Panenská 13, Bratislava, zastúpenom Mgr. Marianom Fridrichovským, advokátom so sídlom Tallerova 7, Bratislava, o zaplatenie 47 775,00 SEK s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 16.mája 2014, č.k. 20Cpr 1/2013-200, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 47.775,00 SEK od 01.10.2012 do 21.03.2013, do troch dní. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 347,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4.771,57 eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 47.775,00 SEK ( švédskych korún) spolu s úrokom z omeškania 8,75 % od 22.03.2013 zo zaplatenia, vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 01.10.2012 do 21.03.2013 návrh zamietol a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 3.681,11 eur. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, ktorou bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce sídlo zamestnávateľa. Účastníci konania si zároveň v pracovnej zmluve dohodli, že odporca je oprávnený vyslať navrhovateľa na pracovné cesty aj mimo územia SR a navrhovateľ má nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak ako pri zahraničnej pracovnej ceste a zároveň sa dohodli, že zmeny a doplnky pracovnej zmluvy môžu byť vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v čase od februára 2012 do júna 2012 vykonával navrhovateľ pre odporcu, ako svojho zamestnávateľa, práce v meste Štokholm, na ktoré nastúpil na základe pokynu odporcu. Vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného považoval v konaní za potrebné vyriešenie spornej otázky, či práca navrhovateľa vo Švédsku má byť posudzovaná ako dočasné pridelenie zamestnanca na výkon práce u iného zamestnávateľa podľa § 58 Zákonníka práce alebo ako pracovná cesta podľa § 57 Zákonníka práce. V tomto smere konštatoval, že v čase nástupu navrhovateľa na práce vo Švédsku bola medzi účastníkmi konania uzatvorená platná pracovná zmluva zo dňa 30.04.2009 s dojednaným miestom výkonu práce - sídlo zamestnávateľa. Pokiaľ v júni 2012 odporca predložil navrhovateľovi dohodu o zmene pracovných podmienok s dátumom 20.02.2012 so zmenou miesta výkonu práce tak, že za miesto pravidelného pracoviska sa bude považovať stavba v Štokholme vo Švédsku, s ktorou navrhovateľ nesúhlasil, konštatoval, že k zmene miesta výkonu práce navrhovateľa nedošlo podľa § 54 v spojení s § 43 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko sa jedná o podstatnú náležitosť pracovnej zmluvy, na zmenu ktorej sa vyžaduje súhlas oboch zmluvných strán. Nestotožnil sa s názorom odporcu, že počas práce navrhovateľa vo Švédsku sa jednalo o pracovnoprávny vzťah dočasného pridelenia podľa § 58 Zákonníka práce, keď odporca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by došlo k platnému uzavretiu zmluvy medzi účastníkmi konania o dočasnom pridelení, keď v konaní predložil iba zmluvu o dielo, ktorá však neriešila pracovnoprávne vzťahy. Na základe uvedeného dospel k záveru, že k zmene podstatných náležitosti pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 30.04. 2009 nedošlo, a teda v zmysle bodu 3.2 pracovnej zmluvy bol odporca, ako zamestnávateľ, oprávnený vyslať navrhovateľa, ako zamestnanca, na pracovné cesty v rámci plnenia jeho pracovných úloh. S poukazom na uvedené ustálil plnenie pracovných úloh navrhovateľa v Štokholme ako pracovnú cestu a priznal navrhovateľovi nárok na úhradu cestovných náhrad, a to stravného s poukazom na § 2 ods. 1, ods. 3, § 4 ods. 1, § 13 ods. 12, § 10a ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách . Pokiaľ navrhovateľ predložil odporcovi vyúčtovanie pracovnej cesty oneskorene až dňa 10.08.2012 konštatoval, že toto oneskorenie nemôže byť posudzované v neprospech navrhovateľa, nakoľko v konaní bolo preukázané, že po nástupe navrhovateľa na práce vo Švédsku mali prvé mesiace zamestnanci vyplácanú mzdu len orientačne, nakoľko zamestnávateľ si zisťoval informácie potrebné pre výpočet mzdy, a teda zamestnancom neboli známe konkrétne mzdové podmienky, hlavne z čoho orientačná mzda pozostáva, a či je v nej zahrnutá aj záloha na stravné. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď začiatok omeškania odporcu s peňažným plnením od 22.03.2013, teda odo dňa doručenia návrhu odporcovi dňa 13.03.2012 a po pripočítaní lehoty na plnenie, keďže navrhovateľ doručenie výzvy na plnenie odporcovi nepreukázal. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo návrhu navrhovateľa vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa aj v tejto časti zamietnutý dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné, pretože sa súd prvého stupňa nevysporiadal s jeho viacerými argumentmi a tvrdeniami. Argumentoval, že v pôvodnej pracovnej zmluve zo dňa 30.04.2009 bolo miesto výkonu práce - sídlo zamestnávateľa dohodnuté len formálne, nakoľko sa vtedy presne nevedelo kde, kedy a či na Slovensku bude mať navrhovateľ miesto výkonu práce, ktoré záviselo od aktuálneho získavania objednávok v rámci predmetu jeho podnikania, navrhovateľ teda nikdy nemal miesto výkonu práce v sídle zamestnávateľa, ktoré pozostáva len z kancelárií, nie sú tam žiadne dielne, kde by navrhovateľ v pracovnom zaradení izolátor cestných tunelov mohol vykonávať pracovnú činnosť a rovnako miesto výkonu práce nebolo ani v kancelárii v Prievidzi , ktorú si odporca prenajímal , a v ktorej sa okrem kancelárií nič iné nenachádzalo. V prípade pochybnosti o mieste výkonu práce navrhovateľa bolo potrebné vychádzať v článku 6 ods. 2 písm. a/ Rímskeho dohovoru a z judikatúry Európskeho súdneho dvora a za toto miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko bolo treba považovať stavbu tunela v Štokholme vo Švédsku, nakoľko toto bolo jediné miesto, kde v poslednom čase navrhovateľ vykonával prácu, mal ju tu vykonávať 1,5 roka, bol tam začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa a nikde inde takú dlhú dobu prácu nevykonával. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa s jeho argumentmi a európskou legislatívou a judikátmi v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Mal za to, že k dohode o zmene pracovných podmienok došlo medzi účastníkmi konania konkludentne, čo je preukázané tým, že navrhovateľ sa dobrovoľne dostavil na miesto výkonu práce v presne určený deň nástupu do práce, navrhovateľ sám rozhodoval o druhu dopravy a sám znášal náklady cesty na miesto výkonu práce a nedožadoval sa ich náhrady, navrhovateľ sám znášal náklady ubytovania vo Švédsku (najprv ich uhrádzal odporca a potom ako bola táto úhrada švédskym daňovým úradom kvalifikovaná ako naturálna dávka/benefit, o ktorú sa akoby zvyšovala navrhovateľovi mzdy a bola príslušne zdaňovaná ), bez dohovoru s navrhovateľom a bez jeho námietok mu bola uhrádzaná mzda vo švédskych korunách, navrhovateľ prijímal pokyny od inej osoby ako jeho vedúceho zamestnanca, navrhovateľ vycestoval do Švédska bez toho, aby mal schválenú pracovnú cestu, navrhovateľ počas celého pracovného pobytu vo Švédsku sa nedomáhal vyplatenia stravného a začal sa ho domáhať až po okamžitom skončení pracovného pomeru v dôsledku hrubého porušenia pracovného disciplíny a hroziacich nárokov z náhrady škody. Poukazoval na to, že zamestnancom bola vyplácaná orientačná (zálohová) mzda iba 2 mesiace (február a marec 2012 ), z jeho strany nebolo zamestnancom tvrdené, že táto zálohová mzda obsahuje aj cestovné náhrady. Tvrdenia navrhovateľa, že sa nazdával, že sa nachádza na pracovnej ceste, a že nemal vedomosť o tom, že má miesto výkonu práce v Štokholme vo Švédsku, považoval za účelové z dôvodu, že navrhovateľ dostával mzdu zruba v päťnásobnej výške oproti mzde dohodnutej v pracovnej zmluve zo dňa 30.04.2009 čo nenamietal, navrhovateľ akceptoval naturálne dávky a rozličné príplatky, ktoré vyplývajú zo švédskych predpisov určených pre všetkých zamestnancov a nie sú na Slovensku obvyklé, mzdu mu vypočítaval švédsky štátny orgán (Zväz zamestnávateľov), navrhovateľ sa vedome stal daňovníkom vo Švédsku, podával tam daňové priznania, ktoré nepodával na Slovensku, bolo mu pridelené švédske identifikačné číslo, stal sa subjektom švédskeho sociálneho systému, mal vo Švédsku prechodný pobyt, navrhovateľovi bola k mzde poskytovaná a zdaňovaná naturálna dávka - doprava na a z pracoviska ním organizovaná, navrhovateľ dostal vrátku zálohy na daň z príjmu od švédskeho daňového úradu. Zdôraznil, že konkludentné uzavretie dohody o zmene pracovných podmienok neodporuje Zákonníku práce, a hoci tento predpisuje písomné vyhotovenie, jeho absencia nie sankcionovaná neplatnosťou právneho úkonu. S poukazom na to, že ak by aj účinne nedošlo k dohode o zmene pracovných podmienok, podľa článku 6 ods. 2 písm. a/ Rímskeho dohovoru a judikatúry Európskeho súdneho dvora by sa malo za miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko navrhovateľa považovať Švédsko, stavba tunela v Štokholme, a preto ustanovenia zákona č. 283/2002 Z.z. nie sú na daný prípad aplikovateľné. Poukázal na to, že z predloženého švédskeho zákona o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné osoby vyplýva, že navrhovateľ bol na daňové účely považovaný za osobu žijúcu vo Švédsku a švédskym daňovým subjektom, ďalej zo švédskej legislatívy vyplýva, že na dobu, počas ktorej navrhovateľ pracoval vo Švédsku, nie je aplikovateľný režim pracovnej cesty, a že zamestnanec musí mať miesto výkonu práce vo Švédsku. Podľa európskej legislatívy tak v danom prípade malo aplikovaním zásady lex loci laboris prednosť švédske právo. Záverom zdôraznil, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu dohody o zmene pracovných podmienok, u navrhovateľa sa muselo jednať o miesto výkonu práce v Štokholme vo Švédsku, a preto navrhovateľovi nevznikol nárok na cestovné náhrady. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bol návrh v časti úrokov z omeškania zamietnutý, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo aj v tejto časti jeho návrhu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k omeškaniu odporcu so splnením peňažného záväzku. Argumentoval, že výzvou zo dňa 10.08.2012 vyzval odporcu na zaplatenie vyúčtovaného stravného a zároveň predložil podanie odporcu zo dňa 30.08.2012, ktorým tento prevzatie uvedenej výzvy potvrdil. Poukázal na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 25.04.2014, kde právny zástupca odporcu poukázal na pečiatku 15.08.2012, ktorá sa nachádza na ním predloženom vyúčtovaní cestovných náhrad. Mal za to, že uplatnenie nárokov na vyplatenie cestovných náhrad bolo preukázané dňom 15.08.2014 a s poukazom na § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. bolo vykonané v súlade s právom. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu k odporcu uviedol, že je účelové v snahe zbaviť sa svojej zodpovednosti nahradiť mu ako bývalému zamestnancovi čo mu podľa práva patrí. Mal za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že nedošlo k uzavretiu dohody o jeho vyslaní ako zamestnanca k výkonu práce u iného zamestnávateľa - dočasného užívateľského zamestnávateľa podľa § 58 Zákonníka práce, ale i pri výkone prác vo Švédsku bol stále jeho zamestnávateľom ten istý subjekt - odporca, a preto správne súd prvého stupňa konštatoval, že sa z jeho strany jednalo o pracovnú cestu. Odvolací súd preskúmal vec v celom rozsahu a v medziach dôvodov odvolaní podaných oboma účastníkmi konania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods.1, písm. a/ O.s.p.) a po zopakovaní dokazovania (§ 213 ods. 3 O.s.p.) listinnými dokladmi oboznámením obsahu ich podstatných častí (§ 122 ods.1 O.s.p. v spojení s § 129 ods. 1 O.s.p.) a po výzve na vyjadrenie sa k použitiu ustanovení právnych predpisov, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní použité (§ 213 ods. 2 O.s.p.), dospel k záveru, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoje právne závery tak založil na nesprávnom právnom posúdení veci. V posudzovanej veci bolo zo skutkového hľadiska nesporné, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, v ktorej bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce sídlo zamestnávateľa. Účastníci konania si zároveň v pracovnej zmluve dohodli, že odporca je oprávnený vyslať navrhovateľa na pracovné cesty aj mimo územia SR a navrhovateľ má nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak ako pri zahraničnej pracovnej ceste a zároveň sa dohodli, že zmeny a doplnky pracovnej zmluvy môžu byť vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čase od februára 2012 do júna 2012 vykonával navrhovateľ pre odporcu, ako svojho zamestnávateľa, práce v meste Štokholm (vo Švédsku), na ktoré nastúpil na základe pokynu odporcu. Dňa 25.06.2012 navrhovateľ podpísal dohodu o zmene pracovných podmienok datovanú dňa 20.02.2012, ktorou sa menilo miesto výkonu práce na Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgaten 20, Stockholm vo Švédsku, na dobu do 31.12.2012, so mzdou 130,20 SEK za hodinu a za miesto pravidelného pracoviska bola dohodnutá stavba Norrstrőstunneln Berg, Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgaten 20, Stockholm vo Švédsku, s tým, že po preradení navrhovateľa na pracovisko na Slovensku mu bude opätovne vyplácaná slovenská tarifná hodinová mzda 4,50 eur v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy. Navrhovateľ k podpisu uvedeného dodatku dopísal svoj nesúhlas s ním. V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, na akom právnom základe vykonával navrhovateľ práce vo Švédsku, na výkon ktorých bol vyslaný odporcom ako svojím zamestnávateľom. Od vyriešenia tejto právnej otázky tak záviselo rozhodnutie o nároku navrhovateľa na stravné počas výkonu prác vo Švédsku. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že účastníci konania si v pracovnej zmluve zo dňa 30.04.2009 platne dohodli sídlo zamestnávateľa (odporcu) ako miesto výkonu práce. Zhodne so súdom prvého stupňa tak považoval za rozhodujúci obsah platne uzatvorenej pracovnej zmluvy. Nič nenasvedčuje tomu, že by úmysel zmluvných strán pri uzatváraní pracovnej zmluvy smeroval k dojednaniu iného miesta výkonu práce, resp. že by si dohodli; už pri uzatváraní pracovnej zmluvy; miesto výkonu práce v cudzine (§ 43 ods. 5, § 44 ods.3 Zák. práce). Podľa názoru odvolacieho súdu na platnosť takto dojednaného miesta výkonu práce nemá vplyv ani tá skutočnosť, že navrhovateľ vykonával práce na viacerých rôznych miestach mimo územia SR; v závislosti od zákaziek odporcu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa však odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ bolo v konaní preukázané, že navrhovateľ nastúpil vo februári 2012 na práce vo Švédsku na základe pokynu odporcu, ako jeho zamestnávateľa, došlo tým ku konkludentnej dohode o zmene pracovnej zmluvy pokiaľ ide o dohodnuté miesto výkonu práce, a tým sa stalo Švédsko - Štokholm. Nakoľko Zákonník práce nespája s nedodržaním písomnej formy dohody o zmene pracovných podmienok sankciu neplatnosti (§ 54 v spojení s § 17 ods. 2 Zák. práce), mohlo dôjsť k platnej zmene miesta výkonu práce aj konkludentne. Odvolací súd preto nepovažoval za relevantný nesúhlas navrhovateľa s uzatvorením písomnej dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 20.02.2012, predloženej mu dodatočne na podpis dňa 25.06.2012. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že argumentácia odporcu v tomto smere nemôže obstáť, nakoľko odporca na jednej strane namietal, že by mal navrhovateľ miesto výkonu práce v jeho sídle v Bratislave, resp. v kancelárii v Prievidzi, a že miesto výkonu práce v pracovnej zmluve bolo dohodnuté len formálne; nakoľko nevedel, kde, kedy, a či na Slovensku bude mať navrhovateľ miesto výkonu práce a záviselo od aktuálneho získavania objednávok v rámci predmetu jeho podnikania; a preto v prípade pochybností o mieste navrhovateľovho výkonu práce žiadal aplikovať článok 6 ods. 2 písm. a/ Rímskeho dohovoru a za miesto, kde obvykle zamestnanec vykonáva svoju prácu, tak považoval stavbu tunela v Štokholme vo Švédsku; na druhej strane však argumentoval tým, že medzi účastníkmi došlo ku konkludentnej dohode o zmene pracovných podmienok v tom, že miestom výkonu práce je stavba tunela v Štokholme. Odporca považoval miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve za formálne, ale zároveň neuvádzal, k akej dohode medzi účastníkmi došlo o inom mieste výkonu práce v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy, keď k zmene v obsahu pracovnej zmluvy týkajúcej sa dojednaného miesta výkonu práce mohlo dôjsť až v priebehu trvania pracovného pomeru v súvislosti s vyslaním navrhovateľa na výkon práce do Švédska a toto sa nemohlo súčasne považovať aj za miesto výkonu práce dojednané pri uzatváraní pracovnej zmluvy. Odporca tak argumentačne a ani dôkazne ničím v konaní nepodložil, že by medzi účastníkmi konania bolo v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce v cudzine, resp. nijako nevyvrátil, že by vôľa účastníkov konania prejavená v pracovnej zmluve zo dňa 30.04.2009 nesmerovala k dojednaniu sídla zamestnávateľa ako miesta výkonu práce. Pri posúdení právneho režimu, v akom navrhovateľ vykonával práce vo Švédsku, bolo potrebné podľa názoru odvolacieho súdu vychádzať zo zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 30.01.2012 medzi odporcom, ako zhotoviteľom, a švédskou spoločnosťou, ako objednávateľom, z ktorej možno vyvodiť záver, že odporca vyslal navrhovateľa na prácu do zahraničia (Švédska) v súvislosti s dodávkou služieb, na ktorú sa zaviazal na základe tejto zmluvy o dielo , pričom z obsahu zmluvných dojednaní (body AFC. 14, AFC.551, AFH. 213, AFH.243) jednoznačne vyplýva, že práce, ktoré mal dodať odporca na základe zmluvy o dielo, mal zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí tak zostali pod jeho vedením a kontrolou. V konaní bolo rovnako nesporné, že navrhovateľovi bola mzda vyplácaná podľa švédskych mzdových predpisov v cudzej (švédskej) mene, vo Švédsku bol daňovým subjektom a subjektom sociálneho systému a mal vo Švédsku nahlásený prechodný pobyt; okrem príspevku na ubytovanie (living allowance) mu neboli vyplácané žiadne iné náhrady; na pracovisku rovnako nemal zabezpečené stravovanie. Na základe takto ustáleného skutkového stavu v odvolacom konaní, stotožnil sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nešlo o dočasné pridelenie navrhovateľa na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce a vzhľadom na pracovné podmienky výkonu práce vo Švédsku považoval za dôvodnú argumentáciu odporcu v tom, že nešlo o vyslanie navrhovateľa na pracovnú cestu v zmysle § 57 Zákonníka práce. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že v prípade navrhovateľa išlo o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp. do členských štátov Európskej únie, je smernica 96/71/ES zo dňa 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorá upravuje vysielanie pracovníkov podnikmi zriadenými v členskom štáte na územie členského štátu v rámci poskytovania nadnárodných služieb a vzťahuje sa na tri prípady poskytovania služieb. Podľa článku 1 bod 3 písm. a/ smernice ide o vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca do niektorej z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa bez toho, aby s ním skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia zisku v rámci svojich obchodne - komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej zamestnávateľom vo vlastnej réžii a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním a zmluvnou stranou, pre ktorú sú uvedené služby určené. Podľa článku 1 bod 3 písm. b/ smernice sa táto ďalej vzťahuje na vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade ide o dočasné vyslanie zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov. V článku 1 bod 3 písm. c/ smernica upravuje tretí spôsob vyslania v podobe prenájmu pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného zamestnávateľa alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania. Uvedená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v § 5 Zákonníka práce, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah je, že sa v tzv. "tvrdom jadre" musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah "tvrdého jadra" kolíznym právom. Pri posudzovaní toho, či v danej veci ide u navrhovateľa o vyslaného pracovníka v zmysle článku 2 bod 1 smernice; teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje; resp. podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, je potrebné vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, v ktorej bolo dohodnuté miesto výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať za miesto, kde navrhovateľ bežne pracuje a zmena miesta výkonu práce vo Švédsku bola dojednaná len ako prechodná/dočasná, počas doby vyslania, s tým, že po uplynutí doby vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy, t.j. s miestom výkonu práce na území SR, o čom svedčí aj oznámenie odporcu zo dňa 02.07.2012, ktorým oznámil navrhovateľovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území SR v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, ktorej ustanovenia týkajúce sa výkonu práce v SR pokračujú v účinnosti uplynutím dočasného vyslania. Uvedenému napokon nasvedčuje aj písomné znenie dohody o zmene pracovných podmienok podľa obsahu ktorej sa po preradení navrhovateľa na pracovisko na Slovensko mala opätovne vyplácať slovenská tarifná hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy. V posudzovanom prípade bolo preto potrebné aplikovať na výkon práce navrhovateľa vo Švédsku švédske právne predpisy pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro, a preto bola aj navrhovateľovi vyplácaná mzda podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných podmienok, má odvolací súd za to, že je potrebné aplikovať slovenský právny poriadok vzhľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy o tom, že táto sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008 z 17.júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (RÍM I), resp. článku 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.júna 1980. Zákon o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z. upravuje; okrem náhrad pri (zahraničných) pracovných cestách (§ 3 a nasl., § 10 a nasl.); aj náhrady pri výkone práce v zahraničí, kedy zamestnancovi s miestom výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve v zahraničí patrí (len) náhrada za dni cesty do miesta výkonu práce v zahraničí a späť a pri pracovných cestách v zahraničí náhrada ako pri zahraničnej pracovnej ceste a pri pracovných cestách na územie Slovenskej republiky za čas strávený na území Slovenskej republiky patria zamestnancovi náhrady ako pri pracovnej ceste (§ 18); a napokon osobitne upravuje náhrady pri dočasnom pridelení, pri vyslaní do štátu Európskej únie (§ 6) tak, že zamestnancovi dočasne pridelenému inému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce patria náhrady v rozsahu a vo výške ako pri pracovnej ceste; v prípade, ak je zamestnanec vyslaný do členského štátu Európskej únie v režime podľa § 5 ods. 6 Zákonníka práce, patria mu náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste . Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol odporcom vyslaný na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, dospel odvolací súd k záveru, že mu vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, a preto je dôvodný jeho nárok na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa § 13 zákona o cestovných náhradách. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné § 5 ods. 6 Zákonníka práce aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zák. práce, t.j. podľa článku 1 bod 3 písm. c/ smernice, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa článku 1 bod 3 písm. a/ smernice. Za irelevantné považoval odvolací súd zisťovať, či medzi účastníkmi konania došlo k platnému dojednaniu pravidelného pracoviska pre účely cestových náhrad, nakoľko v danom prípade nešlo o zahraničnú pracovnú cestu, ale o dočasné vyslanie na výkon práce do zahraničia, v ktorom prípade sa vychádza z rozsahu a výšky náhrad ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Pokiaľ teda súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa čo do uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej istiny titulom stravného vyhovel , rozhodol vecne správne, a odvolací súd; vychádzajúc však z iného právneho posúdenie uplatňovaného nároku; napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ ide o splatnosť cestovných náhrad, súd prvého stupňa nesprávne ustálil začiatok omeškania odporcu dňom doručenia mu návrhu dňa 13.03.2013, keď v tomto smere neprihliadol na osobitnú právnu úpravu splatnosti cestovných náhrad. Zákon o cestovných náhradách v § 36a odkazuje na § 36 ods. 8, ktorý ukladá zamestnávateľovi do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov zamestnancom vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojiť nároky zamestnanca najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca nasledujúcom po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady. V preskúmavanej veci bolo preukázané, že navrhovateľ predložil odporcovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad žiadosťou zo dňa 10.08.2012, ktorá bola doručená odporcovi dňa 15.08.2012, ktorému tak lehota na uspokojenie nároku navrhovateľa plynula do konca septembra 2012, a preto počnúc dňom 01.10.2012 sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, a týmto dňom vznikol navrhovateľovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa priznania úrokov z omeškania za obdobie od 22.03.2013 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v časti týkajúcej sa zamietnutia úrokov z omeškania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania 8,75 % ročne od 01.10.2012 do 21.03.2013. O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.2 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. podľa ktorého úspešnému navrhovateľovi, na základe jeho návrhu podľa § 151, ods.1, vety prvej O.s.p., priznal náhradu trov (celého) konania, pozostávajúcich z trov prvostupňového konania vo výške 3.681,11 eur, t.j. súdny poplatok za návrh vo výške 330,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.350,61 eur a z trov odvolacieho konania vo výške 1.437,46 eur, t.j. súdny poplatok za odvolanie vo výške 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.420,96 eur. Právny zástupca navrhovateľa si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní písomným podaním zo dňa 17.12.2015 v sume 1.420,96 eur, ktoré vyúčtovanie odvolací súd vzal za základ pre rozhodovanie o náhrade trov konania. Podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. odmena za jeden úkon právnej služby patrila právnemu zástupcovi navrhovateľa v sume 180,93 eur z hodnoty sporu 5.135,88 eur, t.j. po prepočte sumy 47.775,00 SEK. Právnemu zástupcovi navrhovateľa tak vznikol nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby podľa ust. § 13a ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., a to vo výške 19,92 eur za podanie odvolania, vo výške 180,93 eur za vyjadrenie k odvolaniu, vo výške 2x 180,93 eur za účasť na odvolacích pojednávaniach, k tomu paušálna náhrada 1x 8,04 eur a 3x 8,39 eur a 20% DPH v sume 119,18 eur. Podľa ust. § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol nárok právnemu zástupcovi na náhradu za stratu času vo výške 2 x 167,76 eur za čas strávený cestou na pojednávania dňa 10.11.2015 a 15.12.2015 z miesta sídla v Novej Bystrici do Bratislavy a späť, t.j. 2x 12 polhodín x 13,98 eur. Cestovné náhrady priznal odvolací súd podľa ust. § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Za účasť na pojednávaní dňa 10.11.2015 patrí náhrada za spotrebované pohonné hmoty v sume 38,30 eur, t.j. spotreba 8,3l : 100 x 490km x 0,9417 eur cena paliva a základná náhrada vo výške 89,67 eur, t.j. 0,183 eur /základná sadzba/ x 490 km. K náhrade nákladov na pojednávanie dňa 10.11.2015 (cestovné a strata času) v celkovej sume 295,73 eur patrí 20% DPH v sume 59,15 eur. Za účasť na pojednávaní dňa 15.12.2015 patrí náhrada za spotrebované pohonné hmoty v sume 35,05 eur, t.j. spotreba 8,3l : 100 x 490km x 0,8617 eur cena paliva a základná náhrada vo výške 89,67 eur, t.j. 0,183 eur / základná sadzba/ x 490 km. K náhrade nákladov na pojednávaní dňa 15.12.2015 (cestovné a strata času) v celkovej sume 292,48 eur patrí 20% DPH v sume 58,50 eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.