Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23CoE/165/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106222663 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Gáborík ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3106222663.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: K. P., bytom R. XX, V. R., o vymoženie 916,15 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č.k. 63Er/2143/2006-33 zo dňa 3. októbra 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 2 Ex. por., § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993. Uviedol, že poverením č. 5309 019565 zo dňa 18.12.2006 poveril súdnu exekútorku JUDr. Evu Šteinerovú vykonaním exekúcie na vymoženie istiny 916,15 eur, trov predchádzajúceho konania 215,09 eur a trov exekúcie v prospech oprávneného. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 1935/06 zo dňa 07.06.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.06.2006 a vykonateľnosť dňa 29.06.2006. Poukázal na to, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je nulitným právnym aktom, preto nemožno vykonať exekúciu. Ustanovenie exekučného titulu - tzv. rozhodcovskú doložku, súd prvého stupňa vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Zo zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 288 vyplýva, že smernice, ako prameň práva Európskej práva, sú záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Výklad práva EÚ, ktorý je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora EÚ, je v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, záväzný a tvorí súčasť právnej doktríny európskej únie. EÚ prijala smernicu Rady č. 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola v súlade s uvedeným transponovaná do nášho právneho poriadku v Občianskom zákonníku. Napriek jej transpozícii a skutočnosti, že adresátom smernice sú členské štáty, smernice majú tzv. nepriamy účinok, ktorý okrem iného znamená, že súd je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smerníc. Na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení ani skutočnosť, že umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a obyčajným súdom v Slovenskej republike, nakoľko táto voľba je vždy na strane žalujúceho, a nie je možné ju následne zmeniť, a je len logickým dôsledkom, že žalujúcou stranou v takýchto prípadoch nebýva spotrebiteľ, teda voľba súdu je iba formálne iluzórna. Súd prvého stupňa takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú aj s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie súd vykladá eurokonformným výkladom v súlade s cieľmi vyššie uvedenej smernice. Rešpektujúc medzinárodné zmluvy v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavu SR a rozhodujúc v súlade s cieľmi Európskej únie dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného. Tiež úrok vo výške 95,4 % ročne - v zmluve nazvaný oprávneným ako príslušný poplatok a úrok vo výške 0,25 % denne pri splatnosti celého dlhu sú v rozpore s dobrými mravmi, keď táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91,25 % ročne, čo je skoro 10 násobok úroku dovoleného ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pretože boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, podľa ktorého rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, t. j. dáva možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Prijatie takejto argumentácie by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Je zrejmé pritom, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže táto smernica bola implementovaná do právneho systému SR ešte v rámci prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Predmetný poplatok nie je podľa oprávneného neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne vyššie oproti bankám. Príslušný poplatok v čase uzatvorenia zmluvy o úvere povinnému vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od oprávneného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Čo sa týka príslušného poplatku tento v 1/3 predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a v 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Záverom poukázal, že v tomto prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. K otázke udeleného poverenia oprávnený uviedol, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného, súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu udelené. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Žalobou podanou na príslušnom súde sa preto účastník rozhodcovského konania môže domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. a/ až j/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Vykonateľný tuzemský rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom, v zmysle ktorého exekučný súd už v štádiu preskúmania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a predmetného exekučného titulu rozhodne o tom, či súdneho exekútora poverí na vykonanie exekúcie alebo žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V posudzovanej exekučnej veci sa v zmysle vyššie uvedeného vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, kde súd prvého stupňa poverením č. 5309 019565 zo dňa 18.12.2006 poveril súdnu exekútorku JUDr. Evu Šteinerovú na vymoženie 916,15 eur s príslušenstvom, na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 1935/06 zo dňa 07.06.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.06.2006 a vykonateľnosť dňa 29.06.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie však samo o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v ustanovení § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu predmetnej zmluvy o úvere, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.