Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16Cob/92/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107223545 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3107223545.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Márie Prikrylovej a členov senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Jozefa Mészárosa, v právnej veci žalobcu: Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. V. N. M., D. XXXX/XX, právne zast. Q.. P. Q., B., so sídlom C., N. B.. P. XXX/XX, proti žalovanej: W..F.. F. S., pôvodne podnikajúcej pod obchodným menom W..F.. F. S. - R. C., s miestom podnikania N. V. N. M., M. XXXX/XX, IČO: XX XXX XXX, právne zast. Q.. Z. Q., advokátom v A., B. XX, o zaplatenie 47.114,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 9Cb/133/2008-446 zo dňa 17. marca 2011, v spojení s uznesením č.k. 9Cb/133/2008-470 zo dňa 13. apríla 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 47.114,17 eur so 16% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.254,74 eur za dobu od 01.05.2004 do zaplatenia, 14% ročný úrok z omeškania zo sumy 6.637,29 eur za dobu od 01.05.2005 do zaplatenia, 13% ročný úrok z omeškania zo sumy 5.487,77 eur za dobu od 01.05.2006 do zaplatenia, 14,75% ročný úrok z omeškania zo sumy 5.561,61 eur za dobu od 01.05.2007 do zaplatenia, 14,25% ročný úrok z omeškania zo sumy 27.172,74 eur za dobu od 01.05.2008 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 9.946,67 eur k rukám právneho zástupcu. Zároveň zaviazal žalobcu zaplatiť na účet súdu doplatok súdneho poplatku vo výške 1.285,57 eur. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia vyššie uvedenej sumy, a to na základe zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 15.01.2001 a jej dodatku č. 1 zo dňa 12.02.2001. Podľa tejto zmluvy sa žalovaná zaviazala vyplácať tichému spoločníkovi podiel na zisku podľa ročnej účtovnej závierky vo výške 50% čistého vykázaného zisku. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že žalobca preukázal aký bol čistý vykázaný zisk za roky 2003 - 2006 s tým, že jeho nárok na výplatu podielu na zisku bol splatný do 30 dní odo dňa schválenia ročnej účtovnej závierky žalovanej, najneskôr však do 30. apríla kalendárneho roka nasledujúceho za predchádzajúci kalendárny rok. V skrátenom konaní súd prvého stupňa vydal platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaná odpor a uviedla, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho nároku, nepreukázal jeho výšku ani uplatnené úroky a poukázala na to, že z potvrdenia, ktoré žalobca podpísal dňa 15.06.2007 vyplýva, že žalovanej požičal sumu 800.000 Sk a zároveň požičanie tejto sumy podmienil uzatvorením zmluvy o tichom spoločenstve. Poprela, že by žalobca vložil finančné prostriedky do podnikania žalovanej, a preto mu nemohol vzniknúť ani nárok na plnenie podľa zmluvy o tichom spoločenstve. Ďalej poukázal na to, že na základe vykonaného dokazovania, z výsluchu svedkov, mzdových listov žalobcu za roky 2001 - 2007 a výdavkových pokladničných dokladov vystavených žalovanou mal za preukázané, že žalovaná žalobcovi vyplácala mzdu a žalobca bol u žalovanej v pracovnom pomere. Z výsluchov svedkov zistil, že žalobca bol u žalovanej v pracovnom pomere a pokiaľ spornou zostala skutočnosť, či pre žalovanú skutočne vykonával prácu alebo nie, tak toto zistil zo mzdových listov a výdavkových pokladničných dokladov, keď na výdavkových dokladoch bola ako účel vyplatenia jednotlivých súm vo výške čistej mzdy uvedené mzda, číslo mesiaca/rok. Svedkyňa D. S. potvrdila, že žalobca mal pracovnú zmluvu, mzdu pre žalobcu spracovávala, i keď je pravda, že nebola prítomná reálne, keď sa mzda vyplácala. Táto svedkyňa tiež potvrdila, že žalobca reálne v lekárni pracoval, staral sa o lekáreň, vykonával prevádzkové práce a s odporkyňou riešil záležitosti týkajúce sa lekárne. Svedkyňa S. uviedla, že žalobcu v lekárni pracovať nevidela, ale podľa žalovanej tento raz do týždňa vozil plienky do domova dôchodcov, odnášal tržbu do banky. Pokiaľ sa týka svedkyne A., tak táto nevidela žalobcu, že by u žalovanej v lekárni pracoval. Vzťah medzi žalobcom a žalovanou súd prvého stupňa posúdil podľa § 673 a nasl. Obchodného zákonníka za použitia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a ustálil, že žalobca v konaní preukázal, že ako tichý spoločník vložil do podnikania žalovanej sumu 682.342 Sk. Nemal za preukázané, že by žalobca ako tichý spoločník vložil viac finančných prostriedkov. Samotná skutočnosť, že žalobca nevložil svoj vklad v plnej výške podľa názoru súdu prvého stupňa nie je dôvodom, pre ktorý by žalobcovi nevzniklo právo na podiel na zisku. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že žalobca jej poskytol pôžičku vo výške 800.000 Sk, a teda nešlo o vklad tichého spoločníka, súd prvého stupňa mal za preukázané, a to výpoveďou žalovanej, ako aj výpoveďami svedkov, že sa to nezakladá na pravde, pretože o zmluve o tichom spoločenstve práve svedkovia vedeli od žalovanej. Pokiaľ žalovaná predložila súdu doklad o vrátení 800.000 Sk žalobcovi dňa 15.06.2007, tak súd poukazuje na to, že išlo o vrátenie pôžičky, ktorú jej žalobca poskytol a nie o vrátenie vkladu tichého spoločníka. Ak by tomu tak bolo, tak by došlo k vráteniu peňazí z titulu tichého spoločenstva a nie z titulu pôžičky. Súd prvého stupňa za pravdivé považoval vyjadrenie žalobcu o tom, že v skutočnosti okrem vkladu tichého spoločníka poskytol žalovanej, ktorá nemala peniaze na zriadenie lekárne, i pôžičku v sume 800.000 Sk, pričom s týmto tvrdením korešponduje i skutočnosť, že v peňažnom denníku je pri dátume 02.01.2001 uvádzaná suma 682.342 Sk ako osobný vklad, ktorá korešponduje s výškou vkladu žalobcu do podnikania podľa podnikania zo dňa 02.01.2001 a tiež ďalšia suma 599.921 Sk ako osobný vklad, čo by zodpovedalo vkladu žalovanej. Súd prvého stupňa zdôraznil, že sama žalovaná uviedla, že nemala peniaze na začiatku svojho podnikania a práve z tohto dôvodu požiadala o pomoc žalobcu a išlo o peniaze, ktoré jej poskytol žalobca ako pôžičku. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj námietkou žalovanej, že žalobca nepreukázal hodnoverným spôsobom odkiaľ mal toľko finančných prostriedkov, pričom ustálil, že tieto peniaze získal žalovaný z dividendov a ako dôkaz predložil majetkové priznanie zo dňa 16.09.1998. Pokiaľ sa žalovaná bránila, že žalobcovi vyplácala podiely na zisku iným spôsobom, konkrétne tým, že vyplácala žalobcovi mzdu, prípadne odmeny, hoci u nej reálne nepracoval, tak súd prvého stupňa nemohol na tieto tvrdenia prihliadnuť, pretože vo všetkých prípadoch je v listinách, ktoré sú vyhotovené žalovanou, ako titul platenia uvedená buď mzda, prémie, alebo odmeny. Ani v jednom prípade nebol ako titul na zaplatenie uvedené podiel na zisku tichého spoločníka. Do pozornosti dal tú skutočnosť, že žalovaná ani výsluchom svedkov nepreukázala, že by žalobca u nej nepracoval, resp. že by mu tieto peniaze nemali patriť, práve naopak, svedkyne A. a S. uvádzali, že o výplatách žalobcovi aj vyplácaní vedeli iba od žalovanej. Tá sa im dokonca sťažovala, že musí žalobcovi platiť veľké peniaze. Svedkyňa D. S., ktorá priamo pracovala v lekárni, uviedla, že žalobca v lekárni pracoval. Ďalej v rozhodnutí uviedol, že vyplatenie odmien za roky 2005 a 2006 nebolo preukázané, pretože chýbal doklad o ich reálnom vyplatení. Žalovaná v iných mesiacoch predkladala i príkazy na úhradu, no v prípade decembrových výplat, takéto príkazy súdu predložené neboli (s výnimkou výdavkového dokladu z decembra 2004), preto súd prvého stupňa na základe takto zistených skutočností neakceptoval kompenzačnú námietku žalovanej, pretože v konaní nebolo preukázané, že sumy, ktoré mali byť vyplatené žalobcovi titulom odmien, mu týmto titulom nemali byť vyplatené, a teda by ich mal vrátiť. Z vyššie uvedeného dôvodu sa preto súd prvého stupňa nezaoberal ani námietkou premlčania tohto nároku vznesenou žalobcom. Súd prvého stupňa ustálil, že žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie podielu na zisku ako tichému spoločníkovi a vychádzal pritom z daňových priznaní žalovanej, a to v roku 2003, keď základ dane žalovanej bol vo výške 148.874 Sk, pričom čistý zisk predstavoval sumu 135.854 Sk, z čoho patrí žalobcovi podiel na zisku vo výške 50%, čo predstavuje 2.254,76 eur. V roku 2004 bol základ dane žalovanej vo výške 474.755 Sk, čistý zisk predstavoval sumu 399.910 Sk, z čoho patrí žalobcovi podiel na zisku vo výške 50%, čo predstavuje 6.637,29 eur. V roku 2005 bol základ dane žalovanej vo výške 384.766 Sk, čistý zisk predstavoval sumu 330.649 Sk, z čoho patrí žalobcovi podiel na zisku vo výške 50%, čo predstavuje 5.487,77 eur. V roku 2006 bol základ dane žalovanej vo výške 389.583 Sk, čistý zisk predstavoval sumu 335.098 Sk, z čoho patrí žalobcovi podiel na zisku vo výške 50%, čo predstavuje 5.561,61 eur. V roku 2007 bol základ dane žalovanej vo výške 2.018.434 Sk, čistý zisk predstavoval sumu 1.637.212 Sk, z čoho patrí žalobcovi podiel na zisku vo výške 50%, čo predstavuje 27.172,74 eur. Podľa § 676 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka patrí žalobcovi podiel na zisku celkom vo výške 47.114,17 eur, pričom súd prvého stupňa k námietke premlčania časti nároku nemohol prihliadnuť, pretože návrh žalobca podal na súd 15.08.2007 a najskôr k premlčaniu mohlo dôjsť 31.01.2008. Žaloba bola podaná včas. Uplatnený úrok z omeškania priznal súd prvého stupňa podľa § 365 a § 369 ods. 1, 2, 3 Obch. zákonníka účinného ku dňu vzniku omeškania, čo pri sume 2.254,76 eur bolo dňa 01.05.2004, pri sume 6.637,29 eur dňa 01.05.2005, pri sume 5.487,77 eur dňa 01.05.2006, pri sume 5.561,61 eur dňa 01.05.2007 a pri sume 27.172,74 eur dňa 01.05.2008. Úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2, 3 Obch. zák. bol v období od 01.01.2004 do 30.06.2004 vo výške 16% ročne, v období od 01.01.2005 do 30.06.2005 vo výške 14% ročne, v období od 01.01.2006 do 30.06.2006 vo výške 13% ročne, v období od 01.01.2007 do 30.06.2007 vo výške 14,75% ročne a v období od 01.01.2008 do 30.06.2008 vo výške 14,25% ročne. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalobcovi priznal jej plnú náhradu. Uznesením č.k. 9Cb/133/2008-470 zo dňa 13. apríla 2011 súd prvého stupňa zrušil výrok rozsudku, ktorým zaviazal žalobcu zaplatiť na účet súdu doplatok súdneho poplatku vo výške 1.285,57 eur z dôvodu, že tento súdny poplatok žalobca už zaplatil. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne. Nestotožnila sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa ani s jeho odôvodnením a uviedla, že súd prvého stupňa napriek tomu, že vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne právne závery. Podľa názoru žalovanej, prvoradou povinnosťou žalobcu bolo preukázať, či vôbec disponoval takou finančnou hotovosťou ako uvádzal, a to, že vložil ako tichý spoločník do podnikania žalovanej sumu 682.342 Sk a že poskytol pôžičku vo výške 800.000 Sk. Dala do pozornosti odvolaciemu súdu tú skutočnosť, že najskôr žalobca tvrdil, že takouto vysokou hotovosťou disponoval a až neskôr začal tvrdiť, že mal nejaké dividendy a predložil o tom súdu dôkaz. Podľa názoru žalovanej, dôveryhodnosť tvrdení žalobcu spochybňuje aj tá skutočnosť, že počas trvania zmluvy o tichom spoločenstve sa vôbec nedomáhal vyplácania svojho podielu tichého spoločníka, pretože si bol vedomý, aké vysoké sumy mu žalovaná koncoročne vyplácala podľa príjmových dokladov a zdôraznila, že ako tichého spoločníka sa ho nevedela zbaviť, a keď to urobila, tak žalobca ex post sa začal domáhať vyplácania podielu na zisku. Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že žalobca napriek tomu, že mal so žalovanou uzavretú pracovnú zmluvu, v skutočnosti pre žalovanú nevykonával žiadnu prácu. Jednoznačne to potvrdili svedkyne M. S. a J. A., keď uviedli, že žalobca žalovanú psychickým nátlakom donútil uzavrieť pracovnú zmluvu, ale žalobcu nikdy nevideli v lekárni pracovať. Žalovaná vytýkala súdu prvého stupňa, že nesprávne vyhodnotil listinné dôkazy - príjmové doklady vymenované v dôvodoch rozsudok na strane 8 posledný odsek, podľa ktorých odporkyňa vyplatila žalobcovi sumu celkom 5.000.000 Sk. Za pochybenie súdu prvého stupňa vidí aj to, že v rozsudku uviedol, že tieto doklady boli vyhotovené žalovanou, pričom tieto doklady boli vyhotovené a podpísané svedkyňou S., ktorá v tom čase viedla účtovníctvo. I keď je pravdou, že v týchto dokladoch je ako právny titul uvedená odmena zamestnanca, vzhľadom na výšku tam uvedených súm je podľa žalovanej absolútne vylúčené, aby takéto vysoké sumy mohli byť reálnou odmenou žalobcu ako zamestnanca žalovanej, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj žalobca, keď uviedol, že išlo o fiktívne sumy, z čoho vyplýva právny záver, že išlo o fingované právne úkony, čo má za následok ich absolútnu neplatnosť. Tento názor potvrdzujú i výpovede svedkýň S. a A., ktoré síce nepriamo, ale jednoznačne uviedli, že žalovaná sa im sťažovala aké vysoké sumy musela žalobcovi ako tichému spoločníkovi vyplácať. To odôvodňuje i nečinnosť žalobcu, že sa nedomáhal svojho podielu za jednotlivé roky trvania zmluvy. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Žalobca opätovne uviedol, že u žalovanej poberal riadnu mzdu za vykonanú prácu v súlade s pracovnými predpismi s tým, že všetky výplaty mzdy boli v účtovníctve riadne označené, zanesené pod príslušným číslom mesiaca a roku a takto žalobcovi aj vyplatené. Vzhľadom na túto skutočnosť, keďže žalobca poberal riadnu mzdu, nemôže žalovaná s odstupom času hovoriť, že išlo o výplatu podielov na zisku titulom tichého spoločenstva. Tvrdenia v odvolaní považuje žalobca za nesprávne a účelové a ako dôkaz uvádza svedeckú výpoveď pani S., ktorá potvrdila, že vedela o vykonávaní niektorých činností žalobcu pre žalovanú v lekárni. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na § 673 ods. 1, 2, § 674 ods. 1, 2, § 676 ods. 1, 2, ako aj § 387 ods. 1, 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397 a § 402 Obchodného zákonníka žalobe vyhovel. Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že dôkazná povinnosť je na tom účastníkovi, ktorý niečo tvrdí. Na svoje tvrdenie musí súdu predložiť dôkazy, ak chce, aby na ne súd prihliadol. Ak účastník neunesie dôkazné bremeno jednak tým, že hodnoverný dôkaz nepredloží, alebo dôkaz predloží, ale tento nepotvrdzuje jeho tvrdenie, súd nemôže na takéto tvrdenia prihliadnuť. Tak to bolo aj v tomto prípade, keď žalovaná vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal tým, či žalobca mal vôbec finančnú hotovosť, ktorú použil pri obchodnom vzťahu so žalovanou, pretože toto tvrdenie nie je pravdivé. Súd prvého stupňa sa týmto zaoberal a žalobca preukázal daňovým priznaním, že disponoval dostatkom finančných prostriedkov. Je právne bezvýznamné, či to preukázal, na prvom alebo inom pojednávaní, dôležité je, že to preukázal do doby vyhlásenia rozsudku. Žalovaná v odvolaní ako najpodstatnejšiu námietku uviedla, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil listinné dôkazy, keď v rozsudku uviedol, „že príjmové doklady vymenované na strane 8 rozsudku posledný odsek vyhotovila samotná žalovaná,“ pretože to nie je pravda. Žalovaná uviedla, že tieto doklady podpísala a vyhotovila pani S., účtovníčka žalovanej. Ani s týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Z celého kontextu spomínaného odseku nevyplýva, že práve žalovaná osobne vyhotovila a podpísala doklady tam uvedené. Pokiaľ je v rozsudku uvedené, že vo všetkých prípadoch je v listinách vyhotovených žalovanou ako titul „mzda, číslo mesiaca/rok,“ tak z obsahu vyplýva, že takéto doklady v mene žalovanej žalobca obdržal. V konaní nebolo spochybnené, že účtovníčka konala v mene žalovanej. Takéto oprávnenie vyplýva aj zo zaradenia účtovníčky u podnikateľa a prekročenie právomoci z obsahu spisu nevyplýva. Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa súd prvého stupňa nebol zaoberal. Správne postupoval súd prvého stupňa, keď po tom, čo nárok žalobcu uznal za dôvodný, priznal i úroky z omeškania, pričom postupoval v súlade s § 365 a § 369 ods. 1, 2, 3 Obch. zák. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami a dôkazmi produkovanými účastníkmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť a odvolací súd ho ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. p o t v r d i l a v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich nevyčíslil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.