Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/167/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109225229 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa Z. G., bytom K., P. XXX, zastúpeného Z.. X. U., M., so sídlom v V., E. X proti odporcovi P. E. - M., X. XXX/X, N. Y., IČO: XX XXX XXX, zastúpený S.. V. W., M., so sídlom K., T. XX, o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18. januára 2012, č.k. 6C/229/2010-101, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 je neplatné a náhrady mzdy. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.10.2008 ako vodič motorového vozidla. Listom zo dňa 09.08.2009, označením ako „rozviazanie pracovného pomeru“, odporca navrhovateľovi oznámil, že s ním okamžite rozväzuje pracovný pomer z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 10.09.2009 odporca navrhovateľovi oznámil, že zrušenie pracovného pomeru je neplatné a zároveň ho vyzval, aby nastúpil do práce dňa 14.09.2009 o 06:30 hod. v prevádzke firmy I. XX, ktorú výzvu navrhovateľ prevzal dňa 14.09.2009. Listom zo dňa 23.09.2009 odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s odôvodnením, že navrhovateľ do práce v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy nenastúpil a toto jeho správanie odporca považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Za absenciu na pracovisku považoval neprítomnosť v dňoch 16.09.2009, 17.09.2009, 18.09.2009, 21.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009. Vo svojom liste odporca navrhovateľovi tiež oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo s poukazom na ust. § 74 Zákonníka práce prerokované so zamestnaneckou radou dňa 23.09.2009, pričom táto uznesením č. 5/2009 s ním vyjadrila súhlas. Z potvrdenia o prerokovaní zamestnaneckej rady odporcu dňa 23.09.2009 vyplynulo, že bol daný súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s navrhovateľom, ktorá skutočnosť vyplýva i z prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľa a potvrdili ju tiež pred súdom prvého stupňa svedkovia Z. L., Y. E. a H. K.. Súd prvého stupňa považoval na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že navrhovateľ v dňoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru bol opakovane neprítomný v práci a za spornú okolnosť považoval, či išlo o ospravedlniteľnú alebo neospravedlniteľnú absenciu, keď navrhovateľ tvrdil, že na neprítomnosť v práci mal závažné osobné dôvody, ktorými bolo sprevádzanie mal. dieťaťa na lekárske ošetrenie dňa 16.09.2009 a vlastná práceneschopnosť. Konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a skutočnosti ním tvrdené nepreukázal nielen svojmu zamestnávateľovi, ktorému vôbec neoznámil dôvody brániace jeho nástupu do zamestnania v čase ich existencie pred okamžitým skončením pracovného pomeru, avšak ani následne potom, čo mu zo strany odporcu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru a tieto nepreukázal ani pred súdom prvého stupňa. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 74, § 237 ods. 1, § 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce účinného v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 7 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 % ním uplatnených účelne vynaložených trov. Na podanie, doručené súdu dňa 01.02.2012, spolu s potvrdenkou o neplatnosti elektronického podpisu po úplnom overení neprihliadol, nakoľko bolo súdu doručené až po rozhodnutí v predmetnej veci. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Upozornil na skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, sp. zn. 4Co/316/2011 zo dňa 02.02.2012 zmenil rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom, sp. zn. 6C/68/2010 zo dňa 19.07.2011 tak, že jeho návrh na určenie neplatnosti rozviazania jeho pracovného pomeru zamietol. Mal za to, že pokiaľ jeho pracovný pomer právoplatne zanikol dňa 09.08.2009, nie je dôvod a možnosť pracovný pomeru ukončovať, preto je okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 neplatné, nakoľko pracovný pomer neexistuje, ktorú skutočnosť musí súd zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania. Vytýkal súdu prvého stupňa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že nemal možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedkov, ktorí boli na pojednávaní dňa 18.01.2012 vypočutí a rovnako k záznamu z prerokovania pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009. Tvrdil, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom, keď súd prvého stupňa nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p., nakoľko po prednesení návrhu a príprave pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možno považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Takýto postup súdu nevyplýva zo zápisníc z pojednávania. Najzávažnejšie pochybenie súdu prvého stupňa videl v tej skutočnosti, že súd sa opomenul zaoberať povinnosťou zamestnávateľa ustanovenou v § 144 ods. 7 vtedy platného Zákonníka práce, podľa ktorého o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd. Ďalej uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 bola neospravedlnená neprítomnosť v dňoch 16. až 18.09.2009 a následne 21. až 23.09.2009. Zámerne z dôvodu procesnej taktiky jeho právny zástupca neupozorňoval na túto povinnosť pred výsluchom uvedených svedkov, aby sa títo nemohli cielene na túto okolnosť pripraviť. Z výpovede svedkov vyplýva, že nedošlo k dohode medzi zamestnávateľom (odporcom) a zástupcom zamestnávateľa o tom, že v prípade navrhovateľa išlo o neospravedlnené zameškanie práce. Uviedol, že je potrebné v danom prípade odlišovať prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce a dohodu medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov v zmysle § 144 ods. 7 Zákonníka práce. Odporca jednoznačne nepreukázal, že by k dohode medzi ním a odborovým orgánom došlo, ani skutočnosť, že by o tomto rozhodol súd. Z tohto dôvodu mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa trpí nesprávnym právnym posúdením veci. Odporca, ktorému bolo doručené odvolanie navrhovateľa prostredníctvom jeho zástupcu, sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. V danej veci sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 je neplatné a náhrady mzdy. Z obsahu spisu a úradnej činnosti odvolacieho súdu vyplynulo, že odporca doručil navrhovateľovi prvé rozviazanie pracovného pomeru dňa 09.08.2009, ktorého neplatnosť napadol navrhovateľ na súde a o jeho návrhu Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozhodol čiastočným rozsudkom zo dňa 19.07.2011, č.k. 6C/68/2010-109 tak, že určil, že rozviazanie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 09.08.2009 je neplatné. Čiastočný rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom bol Krajským súdom v Trenčíne zmenený rozsudkom zo dňa 02.02.2012, č.k. 4Co/316/2011-129 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že medzi účastníkmi konania došlo k zhodnému prejavu vôle zotrvať v pracovno- právnom vzťahu za nezmenených podmienok, a preto pracovný pomer medzi účastníkmi trval a nebol daný naliehavý právny záujem na určení jeho neplatnosti, keď vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého zistil, že odporca ako zamestnávateľ, ktorý doručil navrhovateľovi okamžité rozviazanie pracovného pomeru listom zo dňa 09.08.2009, toto svoje podanie listom zo dňa 10.09.2009 uznal za neplatné a vyzval odporcu, aby nastúpil do práce dňa 14.09.2009. Navrhovateľ písomne oznámil odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a preto došlo k zhodnému prejavu vôle oboch účastníkov zotrvať v pracovnom pomere. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní dôvodil, že jeho pracovný pomer zanikol dňa 09.08.2009 a poukazoval na citované rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, ktorý zamietol jeho návrh na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru zo dňa 09.08.2009 a tvrdil, že nebolo možné zo strany odporcu s ním okamžite skončiť pracovný pomer dňa 23.09.2009, nakoľko tento pracovný pomer neexistoval, bola jeho námietka vzhľadom na obsah citovaného rozhodnutia krajského súdu absolútne nedôvodná. Navrhovateľ uplatnil odvolaciu námietku, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, vzhľadom na to, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom a svedeckým výpovediam realizovaným na pojednávaní dňa 18.01.2012. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 18.04.2011, navrhovateľ zásielku súdu neprevzal, jeho zástupca na pojednávaní dňa 18.04.2011 ospravedlnil neúčasť navrhovateľa s odôvodnením, že tento je šofér a 4 mesiace s ním nekomunikoval, pokúšal sa s ním telefonicky spojiť, ale bezúspešne. Okresný súd pojednávanie odročil na termín 29.06.2011 a uložil zástupcom účastníkov, aby zabezpečili prítomnosť účastníkov na nariadenom pojednávaní. Na pojednávaní dňa 29.06.2011 sa ustanovil zástupca navrhovateľa, ktorý oznámil, že navrhovateľovi listom aj telefonicky oznámil, že vo veci je nariadené pojednávanie, navrhovateľ sa na pojednávanie bez ospravedlnenia neustanovil. Okresný súd pojednávanie odročil na 10.10.2011 s tým, že zástupcovi navrhovateľa uložil povinnosť zabezpečiť účasť navrhovateľa na nariadenom pojednávaní. V dôsledku ospravedlnenia odporcu bol stanovený nový termín pojednávania na deň 18.01.2012, ktorého sa nezúčastnil navrhovateľ a jeho zástupca, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil podaním zo dňa 16.01.2012 a z dôvodu hospodárnosti navrhli, aby súd pojednával v ich neprítomnosti. Uvedené podanie navrhovateľa bolo do spisu založené dňa 01.02.2012, po výsledku overovania neplatnosti podpisu, nakoľko sa jednalo o elektronické podanie. O procesnú vadu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi realizovať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom. Takýmto právom účastníka občianskeho súdneho konania je právo na prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (článok 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka, možnosť byť prítomný na súdnom konaní však musí účastníkovi vždy poskytnúť. Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka na súdnom konaní Občiansky súdny poriadok zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak nie je ustanovené inak, aby na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, kedy sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 1, 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, môže súd vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p. ). V prejednávanej veci bol postup súdu prvého stupňa v súlade s citovaným ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p., umožňujúcom súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý sa napriek riadnemu predvolaniu neustanovil na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Z tohto predpokladu vychádza i ust. § 119 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní samo o sebe nezahŕňa žiadosť o odročenie pojednávania. Pokiaľ súd prvého stupňa za týchto okolností vo veci pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa a jeho zástupcu (ktorí svojím podaním, doručeným súdu po vyhlásení rozsudku vo veci samej súhlasili s pojednávaním v ich neprítomnosti), neporušil tým žiadne právo navrhovateľa, ktoré mu ako účastníkovi konania patrí. Navrhovateľ v podanom odvolaní ďalej namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa ust. § 118 ods. 2 O.s.p., čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z ust. § 118 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že po vykonaní úkonov podľa ods. 1 (prednesenie návrhu, doplnenie návrhu, oboznámenie výsledkov prípravy pojednávania) predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18.01.2012 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil návrh na začatie konania (navrhovateľ ani jeho zástupca neboli prítomní), oznámenie zo dňa 10.09.2009 na č.l. 4, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 na č.l. 5, oznámenie a výzvu na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy navrhovateľa odporcovi zo dňa 05.09.2009, stanovisko navrhovateľa z č.l. 51, zápisnice z pojednávaní, oznámenie Sociálnej poisťovne - ústredie, záznam z prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnanca Z. G., ktoré sa uskutočnilo dňa 23.09.2009, ďalší obsah spisového materiálu. Následne súd prvého stupňa pristúpil k výsluchu odporcu a výsluchu svedkov Z. L., Y. E., H. K., oboznámil čiastočný rozsudok vo veci, sp. zn. 6C/68/2010 zo dňa 19.07.2011, následne umožnil účastníkom právo záverečnej reči, návrhy na doplnenie dokazovania. Za takéhoto procesného postupu súdu prvého stupňa na pojednávaní vo veci samej nemohol odvolací súd konštatovať, že došlo k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Je potrebné vychádzať zo skutočností, že úprava priebehu pojednávania v občianskom súdnom konaní je stále len rámcová, hoci poslednou novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z. bol upravený postup súdu po začatí konania, a tým i posilnené právo na spravodlivý proces. Postup súdu prvého stupňa na pojednávaní dňa 18.01.2012 v spojení s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. nemohol odvolací súd považovať za odňatie možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Za najzávažnejšie pochybenie súdu prvého stupňa navrhovateľ v odvolaní uviedol skutočnosť, že súd sa opomenul zaoberať povinnosťou zamestnávateľa stanovenou v § 144 ods. 7 Zákonníka práce účinného v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa ust. § 144 ods. 7 Zákonníka práce, účinného do 01.09.2011, o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009, ktoré realizoval odporca z dôvodu jeho neospravedlnenej neprítomnosti v práci v dňoch 16. až 18.09.2009 a následne 21. až 23.09.2009, považoval za platné bez toho, aby v konaní bolo preukázané, že došlo k dohode medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, že v danom prípade ide o neospravedlnené zameškanie práce. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 23.09.2009, ktorým odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer, vyplýva, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že navrhovateľ napriek výzve na nastúpenie do práce, ktorú prevzal dňa 14.09.2009, až do dňa 23.09.2009 nenastúpil do práce v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, ktoré správanie odporca považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny s poukazom na základné povinnosti zamestnanca podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce. Za absenciu na pracovisku považoval odporca neprítomnosť navrhovateľa v práci v dňoch 16.09.2009, 17.09.2009, 18.09.2009, 21.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009. Absencia je neprítomnosť zamestnanca na pracovisku a jeho neúčasť na výkone práce. Zákonník práce používa namiesto termínu absencia termíny prekážka v práci a neprítomnosť v práci. Základnými povinnosťami vyplývajúcimi z pracovného pomeru sú na strane zamestnanca povinnosť osobne vykonávať v pracovnej zmluve dohodnutú prácu na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce a v zamestnávateľom určenom pracovnom čase podľa pokynov zamestnávateľa vydaných v súlade s právnymi predpismi a na ich základe s kolektívnou zmluvou a na strane zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, kontrolovať jej výkon vrátane kontroly dodržiavania určeného pracovného času a v určenom čase poskytovať zamestnancovi za ním vykonanú prácu dohodnutú mzdu. Porušenie týchto povinností vyvoláva rôzne právne následky v závislosti od toho, ktorá z ich zložiek nebola splnená. V záujme zachovania právnej istoty účastníkov pracovno-právnych vzťahov a budovania korektného pracovného prostredia je žiaduce, aby obe zainteresované strany pristupovali k plneniu svojich povinností zodpovedne, aby prejavy ich vôle boli jasné, určité a zrozumiteľné, aby nevyvolávali pochybnosti o tom, čo nimi ten-ktorý účastník chcel dosiahnuť, a aby uplatnenie práva jedného z nich bezdôvodne nepostihovalo záujmy druhého účastníka, t. j., aby jeden účastník nerealizoval svoje právo na úkor druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu. Z ustálenej judikatúry a súdnej praxe vyplýva, že absenciu (neprítomnosť) zamestnanca v práci možno kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, a to nielen v prípade, že sa jedná o neospravedlnenú absenciu, ale i v prípade, že zamestnanec dodatočne hodnoverne preukáže, že hodnotenie neospravedlnenej neprítomnosti v práci nie je dané, ale jeho postup (zamestnanca) v súvislosti s neprítomnosťou v práci možno napriek tomu považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny treba posudzovať na základe viacerých skutočností súvisiacich s individuálnymi pomermi, v akých sa zamestnanec v danom okamihu nachádzal, najmä s celkovým prístupom zamestnanca k plneniu pracovných povinností, obsahom jeho pracovnej činnosti a možným vznikom následkov, vrátane zhodnotenia okolností, za ktorých by k takémuto porušenie pracovnej disciplíny došlo. V danej veci odvolací súd nepovažoval za významné, či neprítomnosť navrhovateľa v práci je potrebné považovať za ospravedlniteľnú, resp. ospravedlnenú neprítomnosť v práci. Podstatnou v danej veci je skutočnosť, či neprítomnosť navrhovateľa v práci mala za následok porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), ktorá skutočnosť je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne. Je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu v ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vymedzil a posúdil, či sa zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri takýchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru. Pokiaľ súd prvého stupňa vyhodnotil opakovanú neprítomnosť navrhovateľa v práci za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom s tým, že poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľ neoznámil zamestnávateľovi dôvody brániace jeho nástupu do zamestnania v čase ich existencie pred okamžitým skončením pracovného pomeru a ani následne potom, čo mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru a dôvody neprítomnosti v práci nepreukázal ani v tomto súdnom konaní, považoval preto jeho neprítomnosť za závažné porušenie pracovnej disciplíny, nebolo možné jeho posúdeniu nič vytknúť. Mylne sa totiž navrhovateľ domnieval, že ku skončeniu pracovného pomeru v danej veci došlo z dôvodu neospravedlniteľnej absencie navrhovateľa v práci, keď zo zrušujúceho prejavu odporcu jednoznačne vyplýva iba konštatovanie absencie (neprítomnosti) na pracovisku bez špecifikácie, či sa jedná o ospravedlnenú alebo neospravedlnenú neprítomnosť, ktorú považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, s ktorým skutkovým záverom sa súd prvého stupňa stotožnil. Je potrebné tiež zdôrazniť, že citované ustanovenie § 144 ods. 7 Zákonníka práce bolo zákonom č. 257/2011 s účinnosťou od 01.09.2011 zo Zákonníka práce vypustené a následne doplnené ust. § 144a ods. 6 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Z týchto dôvodov nepovažoval krajský súd odvolanie navrhovateľa v danej veci za dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. I keď bol odporca v odvolacom konaní úspešný a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 224 ods. 1 O.s.p. mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná (§ 151 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov prvostupňového konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 151 ods. 7, ods. 8 O.s.p. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .