Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/253/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110216062 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3110216062.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa L. L., bytom M. R., T. B. XXX/ XX, právne zastúpený T.. T. C., J., so sídlom A., M.. P.. J. XX/XX proti odporcovi R. V. (U..), P., so sídlom R. M. F., U. XXXX/X, I.: XX XXX XXX, právne zastúpený P., P. & U., P., so sídlom Q., R. D. X, I.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. mája 2012, č.k. 15C/130/2010-111, jednohlasne takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,58 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám T.. T. C., J..
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 24.03.2010 je neplatná a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.04.2008 naďalej trvá. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 517,13 Eur, k rukám T.. T. C., J., do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 40 ods. 8, § 63 ods. 1 písm. c/, § 66, § 77, § 79 Zákonníka práce, kedy v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol u odporcu zamestnaný v pracovnom pomere na dobu neurčitú pre druh práce prípravár. Z pracovného pomeru mu dal odporca písomnú výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, pretože navrhovateľ mal podľa lekárskeho posudku, vzhľadom na svoj zdravotný stav dlhodobo stratil spôsobilosť na výkon doterajšej práce. Navrhovateľ s danou výpoveďou nesúhlasil, čo odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi oznámil a zároveň ho vyzval na prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy. V lehote stanovenej § 77 Zákonníka práce, uplatnil navrhovateľ svoje právo na určenie neplatnosti uvedeného skončenia pracovného pomeru na súde. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či odporca ako zamestnávateľ potreboval predchádzajúci súhlas s výpoveďou z pracovného pomeru danou navrhovateľovi a či mu bol takýto súhlas daný. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol predtým, ako mu bola daná zo strany odporcu výpoveď z pracovného pomeru uznaný za invalidného s výslednou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50%, a to s účinnosťou od 02.12.2009. O tejto skutočnosti preukázateľne odporca ako zamestnávateľ mal vedomosť z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 11.12.2009, ktoré mu navrhovateľ doručil. Uvedené skutočnosti postačujú podľa súdu na to, aby bol navrhovateľ pokladaný za zamestnanca so zdravotným postihnutím. Ustanovenie § 40 ods. 8 Zákonníka práce vyžaduje výslovne ako podmienku takéhoto posúdenia doručenie rozhodnutia o dôchodku zamestnávateľovi a navrhovateľ nepreukázal, že by takéto rozhodnutie odporcovi doručil, trvať na doručení tohto rozhodnutia v danom prípade by bolo podľa súdu príliš formalistické až šikanózne. Toto ustanovenie predstavuje len vymedzenie pojmu zamestnanec so zdravotným postihnutím pre účely
Zákonníka práce a nemalo by byť použité spôsobom, ktorý obmedzuje alebo úplne znemožňuje ochranu zamestnanca so zdravotným postihnutím. Za situácie, kedy je zamestnanec uznaný invalidným a svojmu zamestnávateľovi doručí potvrdenie Sociálnej poisťovne o tejto skutočnosti, pričom práve Sociálna poisťovňa je tým orgánom, ktorý jediný môže priznať invalidný dôchodok, musí byť podľa súdu takýto zamestnanec považovaný za zamestnanca so zdravotným postihnutím. V tomto zmysle bol navrhovateľ zamestnancom so zdravotným postihnutím, aj keď odporcovi, teda zamestnávateľovi nedoručil priamo rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Keďže navrhovateľ bol zamestnancom so zdravotným postihnutím, bolo podľa § 66 Zákonníka práce povinnosťou odporcu ako zamestnávateľa vyžiadať si predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce s výpoveďou, ktorú hodlal dať navrhovateľovi z pracovného pomeru. O takýto súhlas odporca nežiadal. Výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 24.03.2010 je preto pre rozpor s § 66 Zákonníka práce neplatná. Preto súd návrhu vyhovel a rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 a úspešnému navrhovateľovi boli priznané trovy konania v sume 517,13 Eur za trovy právneho zastúpenia, vrátane režijného paušálu a dane z pridanej hodnoty. Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkon písomné doplnenie vyjadrenia k odvolaniu, pretože tieto trovy nepokladal za účelne vynaložené.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietne a zaviaže navrhovateľa k náhrade trov konania. Poukazoval na tú skutočnosť, že z ust. § 40 ods. 8 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec so zdravotným postihnutím je zamestnanec, ktorý bol uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu a ktorý svojmu zamestnávateľovi predložil rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že na to, aby bolo možné považovať zamestnanca za zamestnanca so zdravotným postihnutím, musia byť súčasne a kumulatívne splnené dve podmienky, a to, že zamestnanec musí byť uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu a tiež to, že zamestnanec musí takéto rozhodnutie o invalidnom dôchodku predložiť zamestnávateľovi. Uviedli, že nepopierajú tú skutočnosť, že navrhovateľ bol uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu, avšak rozhodnutie o invalidnom dôchodku pred daním a ani v čase dania výpovede odporcovi nepredložil. Vyslovili presvedčenie o tom, že odporca nemal dôvod považovať navrhovateľa za osobu so zdravotným postihnutím, a preto neexistoval dôvod na to, aby musel žiadať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o súhlas v zmysle § 66 Zákonníka práce. Navrhovateľ nepredložil odporcovi rozhodnutie, ktoré výslovne vyžaduje zákon. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia teda videli v tom, že súd vec nesprávne právne posúdil, a to tým, že síce vychádzal zo správneho skutkového zistenia, že navrhovateľ nepredložil odporcovi rozhodnutie o invalidnom dôchodku, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver, že odporca bol povinný pred výpoveďou navrhovateľovi žiadať úrad práce o predchádzajúci súhlas. Preto súd nesprávne aplikoval ust. § 40 Zákonníka práce na zistený skutkový stav, neaplikoval ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce a neuznal výpovedný dôvod, a to aj napriek tomu, že zo zisteného stavu je nepochybné, že dôvod na skončenie pracovného pomeru výpoveďou bol v súlade s § 63 ods. 1 Zákonníka práce daný. Uviedol, že predloženie oznámenia zo Sociálne poisťovne nie je možné považovať za predloženie rozhodnutia, ktoré vyžaduje zákon. V zmysle zákona o sociálnom poistení, takéto oznámenie nespĺňa obsahové a formálne náležitosti a takisto nie je rozhodnutím, ktoré vyžaduje Zákonník práce. Vyslovil presvedčenie, že odporca postupoval správne a na základe lekárskeho posudku vydaného oprávnenou osobou ukončil pracovný pomer výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ bol v čase pred daním výpovede zamestnancom so zdravotným postihnutím, a preto hmotnoprávnou podmienkou výpovede z pracovného pomeru bol predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce. V konaní bolo preukázané, že takýto súhlas vydaný nebol. Námietka odporcu, že tak nebolo potrebné v tomto prípade urobiť založená na tom, že navrhovateľ nepredložil v súlade s § 40 ods. 8 Zákonníka práce rozhodnutie o invalidnom dôchodku je neopodstatnená. Rozhodujúce je, že odporca mal vedomosť o tom, že navrhovateľ je zamestnancom so zdravotným postihnutím, a to z predloženého potvrdenia Sociálnej poisťovne o miere poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť. Odporcovi preto muselo byť zrejmé v čase dania výpovede, že navrhovateľ je zamestnancom so zdravotným postihnutím, pretože podmienkou aplikácie § 66 je skutočnosť, že ide práve o zamestnanca so zdravotným postihnutím a vedomosť zamestnávateľa o tejto skutočnosti. Informačná
povinnosť navrhovateľa bola splnená predložením potvrdenia od Sociálnej poisťovne, kde navrhovateľ na preukázanie invalidity toto potvrdenie odporcovi predložil. Popri týchto skutočnostiach nemôžu právne úvahy odporcu v podanom odvolaní o tom, že ak navrhovateľ nepredložil rozhodnutie o invalidnom dôchodku, tak pre účely podania výpovede z pracovného pomeru ho nebolo možné považovať za zamestnanca so zdravotným postihnutím vôbec obstáť a sú celkom nesprávne. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci za 58,69 Eur, režijný paušál 7,63 Eur, 20% DPH, a to podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z..
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
V prejednávanej veci je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že v čase, kedy odporca ukončil pracovný pomer s navrhovateľom, bol navrhovateľ zamestnancom so zdravotným postihnutím, ktorý bol uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu a rovnako je nesporné, že odporca skôr, ako dal navrhovateľovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce si nevyžiadal predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s tým, že nedostatok takéhoto súhlasu má za následok neplatnosť výpovede tak ako to predpokladá ust. § 66 Zákonníka práce.
Neobstoja námietky zo strany odporcu uvedené v odvolaní, kde namietal, že navrhovateľ nepredložil zamestnávateľovi rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné a zrejmé, že navrhovateľ odporcovi doručil potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 11.12.2009, v ktorom sa konštatuje, že navrhovateľ bol uznaný za invalidného podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť s účinnosťou od 02.12.2009 je 50%. V konečnom dôsledku aj samotný odporca vo svojej výpovedi, ktorú dal navrhovateľovi, citoval práve dané potvrdenie o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo Sociálnej poisťovne. Z tohto je potom zrejmé, že navrhovateľ bol skutočne v čase dania výpovede zamestnancom so zdravotným postihnutím a že zamestnávateľ mal vedomosť o tejto skutočnosti. Pokiaľ si teda zamestnávateľ vopred nevyžiadal súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, tak ako to vyžaduje § 66 Zákonníka práce, je nutné konštatovať, že jeho výpoveď daná navrhovateľovi je neplatná.
Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu 58,69 Eur, režijný paušál 7,63 Eur a 20% DPH podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. proti odporcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .