Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23CoE/269/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209200566 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3209200566.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: T. Y., bytom K L. XXX/XX, J. L. J., o vymoženie 334,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 4Er/109/2009-35 zo dňa 19. júna 2012, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a . Uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku I. a II. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 Obč. zákonníka, ako aj smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania, ako vedľajšieho účastníka, nepripustil, zároveň jeho návrh na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, doručený súdu prvého stupňa dňa 16.08.2011 zamietol. Uviedol, že súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie na vymoženie príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku, sp.zn. SR 10555/08 zo dňa 30.10.2008. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú predchodca oprávneného, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako dodávateľ a povinný, ako spotrebiteľ, uzavreli dňa 13.03.2008 zmluvu o úvere (vo formulárovej podobe), ktorá má podľa súdu prvého stupňa povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. upravujú rozhodcovskú doložku. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSm Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 40. Na jednej strane akceptoval dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné, z pohľadu princípov determinujúcich právny štát, a na druhej strane základné právo občana - spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce o.i. z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň uzavrel, že Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Ex.por. striktne vymedzuje účastníkov konania ustanovením § 37 Ex.por. Z uvedeného dôvodu zamietol aj jeho návrh na vylúčenie súdneho exekútora. Nakoľko z ustanovenia § 200 ods. 2 Ex.por. nevyplýva povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže rozhodnúť o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku I. a II. podal včas odvolanie oprávnený, podľa ktorého z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy, buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom (podľa Občianskeho súdneho poriadku). Nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv, buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle príslušnej smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, ide teda o prípady ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto prípade súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. K otázke udeleného poverenia oprávnený uviedol, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného, súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu udelené. Exekučný titul bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd prvého stupňa však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ostáva preto otázkou, čo viedlo konajúci súd k tomu, že rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, hoci počas celého trvania exekučného konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil. Proti tomuto uzneseniu podalo včas odvolanie aj Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, ktoré nesúhlasilo s názorom súdu prvého stupňa, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. Mal za to, že vstup vedľajšieho účastníka do konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože: 1. priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (neplatné rozhodcovské doložky, nezákonný mechanizmus podpisu notárskych zápisníc), nedokáže náležite argumentovať a brániť sa proti nezákonne vedeným exekúciám; 2. súdy si dôsledne neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a nestranný exekučný proces. Ak by mal súd aj napriek argumentom pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, navrhlo toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku. Formuláciu otázky Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na výzvu súdu predloží. Ak by súd pri rozhodovaní o tomto odvolaní postupoval obdobne ako vo veci OS Bardejov, 1Er/436/2011 v uznesení z 20.04.2012, poukázalo na skutočnosť, že v prípade nepripustenia vedľajšieho účastníka do konania je odvolanie účastníka podľa O.s.p. vždy prípustné a nie je možné aplikovať § 202 ods. 2 O.s.p. V opačnom prípade by bolo nutné konštatovať odňatie práva účastníka na prístup k súdu. Navrhlo odvolaciemu súdu, aby uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 03.09.2012, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 07.09.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu, ako takú, nemožno proti nemu odvolávať. Spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však podľa názoru oprávneného nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle § 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Naviac je ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nesprávne aplikované všeobecným súdom aj tým spôsobom, že ho neuplatňuje v celistvosti, ale vytrháva určité slovné spojenia, ktoré majú navodiť zákaz alebo príkaz v neprospech oprávneného. Navrhol, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to, či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 36 ods. 5 Ex.por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex.por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa citovaného ustanovenia začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok, patriaci dlžníkovi, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona č. 7/2005 Z.z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky, výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby konkurz nebol vyhlásený. Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex.por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex. por. videl za nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za prejudiciálne. Prvá otázka je, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedená otázka nemá základ v prejednávanom spore, a ako taká, nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení neodôvodňoval zákaz rozhodcovského konania vo všeobecnosti a pre každý prípad, to ani nie je možné, nakoľko zákonodarca uznáva rozhodcovský rozsudok za exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Ex.por. Preskúmaním predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 13.03.2008, konkrétne článku 17. VPPÚ obsahujúceho rozhodcovskú doložku dospel k záveru, že jej dojednanie v spotrebiteľskej zmluve v takejto podobe je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Zákon však nevylučuje, aby v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, to znamená, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Tento právny názor vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012). Nakoľko je uvedená otázka doložená viacerými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou je, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. V tejto odvolací súd uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé (čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS). Spotrebiteľskú zmluvu v zmysle uvedeného do Občianskeho zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z.z. Bola tak implementovaná predmetná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľné podmienky sú vymedzené v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v platnom znení, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex.por. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším, vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex.por. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex.por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami, v dôsledku existencie konštantnej judikatúry, vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami), týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Skôr než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého uznesenia, zaoberal sa tým, či odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, či je prípustné a či má náležitosti stanovené zákonom. Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Podľa § 37 ods. 1 Ex.por., účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Podľa § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Procesno-právne legitimovaní ako účastníci konania sú ten, kto podal návrh na vykonanie exekúcie (oprávnený) a ten, proti komu oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie požaduje viesť exekúciu (povinný). To, či sú takto označené osoby aj hmotno-právne legitimované, t.j. či je možné na základe návrhu exekúciu vykonať, je dané tým, či sú držiteľmi práva a povinnosti z exekučného titulu (§ 41 Ex.por.). Okrem oprávneného, povinného a súdneho exekútora (v časti konania o trovách exekúcie) sú účastníkmi konania aj osoby, ktorým toto postavenie Ex.por. priznáva. Príkladom tejto skupiny účastníkov konania len pre určitý úsek konania sú tí, ktorí sú oprávnení sa zúčastniť rozvrhového konania, dražitelia, vydražitelia, záložní veritelia a pod. Tieto osoby majú procesné práva a povinnosti len vo vzťahu k ich postaveniu v súdnej exekúcii, a preto treba dôsledne skúmať, ktoré práva im možno priznať a plnenie ktorých povinností je prípustné od nich vyžadovať. Interpretáciou ustanovenia § 37 Ex.por. dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa správne a dôvodne nepriznal Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS postavenie vedľajšieho účastníka, keďže v exekučnom konaní neprichádza do úvahy vedľajší účastník, ktorý by bol zároveň oprávnený podať odvolanie (veta prvá ustanovenia § 201 O.s.p.), a preto odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS podľa 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol, ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia. Podľa § 57 ods. 5 Ex.por. v znení účinnom od 08.08.2012, ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, súd exekúciu zastaví. Podľa § 243 ods. 1 Ex.por., tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Odvolací súd uvádza, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, v ktorom je súdny exekútor, ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí po splnení zákonných podmienok, poverený na vykonanie exekúcie. S prihliadnutím na § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p. v platnom znení je nepochybné, že Občiansky súdny poriadok je subsidiárnym právnym predpisom, ktorý sa použije na exekučné konanie len za predpokladu, že Exekučný poriadok neustanovuje niečo iné. V občianskom súdnom konaní platí zásada, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí už podľa novej právnej úpravy. Podľa uvedeného pravidla treba posudzovať aplikáciu jednotlivých noviel Exekučného poriadku na konania začaté pred ich účinnosťou, pokiaľ nie je ustanovené inak. Uvedená zásada býva niekedy výslovne vyjadrená v právnom predpise. Príkladom je § 235 ods. 1, ktorý sa týka exekučných konaní začatých pred 26.07.2001, t.j. pred účinnosťou zákona č. 291/2001 Z.z. Výnimkou z uvedeného je ustanovenie § 235 ods. 2, podľa ktorého sa exekučné konania začaté pred 01.01.2002, t.j. pred účinnosťou novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 32/2002 Z.z. dokončia podľa dovtedajších predpisov. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z.z., účinná od 01.09.2005, pozná obe metódy regulácie. Niektoré jej ustanovenia sa aplikujú aj na skôr začaté konania (§ 238 ods. 2), iné sa na skôr začaté konania nepoužijú (§ 238 ods. 1). Odvolací súd zdôrazňuje, že s účinnosťou od 08.08.2012 bolo do Ex.por. zákonom č. 230/2012 Z.z. zavedené ustanovenie § 57 ods. 5, v zmysle ktorého, pokiaľ exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por.), je v takomto prípade potrebné nariadiť pojednávanie. Súd prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci vo výrokoch napadnutých oprávneným vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por. s odôvodnením, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere zo dňa 13.03.2008) je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. Exekučné konanie začalo dňa 11.02.2009, kedy bola u súdneho exekútora spísaná zápisnica (návrh na vykonanie exekúcie) s oprávneným. S poukazom na vyššie uvedenú zásadu, ako aj v nadväznosti na gramatický a logický výklad prechodného ustanovenia § 243 ods. 1 Ex.por. v znení novely č. 230/2012 Z.z. bolo zrejmé, že v predmetnej exekučnej veci je nevyhnutné nariadiť pojednávanie. Primerane sa tak použijú ustanovenia prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda aj ustanovenie § 206 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak ten, kto je na to oprávnený, včas podá odvolanie, rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť, pokiaľ odvolací súd o odvolaní právoplatne nerozhodne. Podanie odvolania má teda odkladný (suspenzívny) účinok - odkladá sa právoplatnosť uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení a tiež devolutívny účinok, to znamená, že oprávnenie rozhodnúť o odvolaní prechádza na odvolací súd. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako, ako pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, je v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Na základe uvedeného, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne posúdi otázku prípustnosti, resp. neprípustnosti predmetnej exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Ex.por., ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj príslušnými ustanoveniami právneho poriadku chrániacimi spotrebiteľa. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.