Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoE/94/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210200845 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210200845.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Ferratum Slovakia, s.r.o. so sídlom Bratislava, Haanova 12, IČO: 43 770 207, zastúpeného advokátskou kanceláriou Antovszká, s.r.o. so sídlom Bratislava, Žabotova 2, IČO: 36 866 881, proti povinnému: R. G., bytom Z. I. Z., X. XXX/X, o vymoženie 120,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 05. marca 2012, č.k. 5Er/114/2010-27 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 23.02.2010 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. NRS 134/09, ktorý vydal dňa 19.01.2010 Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Najvyšší rozhodcovský súd, a.s., IČO: 44 246 480, pobočka Žabotova 2/B, Bratislava, ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 02.02.2010. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému ( povinnému ) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške spolu 120,75 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu dňa 19.03.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 27.07.2009, medzi oprávneným a povinným, pričom sa na ňu vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce zmluvný typ zmluvy o pôžičke však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úprava - zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis a tiež preto, že podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Vyššie uvedená zmluva o pôžičke je v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ( t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom ( t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. Podľa článku 14, bod 14.4 Zmluvných podmienok spoločnosti Ferratum Slovakia, s.r.o., ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke, sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré medzi nimi vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej výklad, platnosť a zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Najvyšší rozhodcovský súd, a.s., IČO: 44 246 480, pobočka Žabotova 2/B, Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súd, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ žalobca podá žalobu o rozhodnutie sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy na považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. V bode 14.4 je síce daná možnosť povinnému podať žalobu na príslušný súd Slovenskej republiky a tak splniť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, avšak táto je v danom prípade aj tak súčasťou zmluvy, ktorá má charakter formulárovej zmluvy, teda povinný nemal možnosť ovplyvniť jej obsah individuálne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný súd ja tak povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods.1 písm. a, v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Tento postup je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 OSP). Exekučný súd je povinný dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, keď je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho súdneho poriadku (resp. súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za ono "zákonné zmocnenie", ktoré umožňuje exekučnému súdu toto skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava, ako aj s posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a pod.. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou. Takýto postup je napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého Smernica Rady 93/13/EHS z dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Súd zistil, že v Zmluvných podmienkach spoločnosti Ferratum Slovakia, s.r.o., je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky ( z. č. 568/2008 Z. z. účinný od 01.01.2008 ), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, nie je potrebné použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a) až r). Súd preto v zmysle uvedeného skúmal zmluvu o úvere, ktorá bola dojednaná medzi účastníkmi ako formulárová zmluva, súčasťou ktorej boli Zmluvné podmienky spoločnosti Ferratum Slovakia, s.r.o. V bode 14.4 v Zmluvné podmienky je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, sa predložia na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu. Povinný ako spotrebiteľ prijal v rámci zmluvných podmienok túto rozhodcovskú doložku, preto nemožno konštatovať, že by si ju vyjednal. Je všeobecne známou skutočnosťou, že práve pri formulárových typoch spotrebiteľských zmlúv spotrebiteľ buď takýto typ zmluvy aj so všeobecnými obchodnými podmienkami príjme alebo nie, nemá možnosť, aby si sám vyjednal podmienky takejto zmluvy. Podľa rozhodcovskej doložky sa tak musí povinný ako spotrebiteľ v prípade sporov vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu. Za týchto okolností, súd konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a je preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, má exekučný súd možnosť exekúciu zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. ( účinný od 01.04.2004 ), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, treba mať na zreteli o. i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré zapríčiňujú vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastavenie exekúcie, súd zamietol návrh oprávneného zo dňa 11.10.2011 na zmenu súdneho exekútora a to z dôvodu neúčelnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie označil za nesprávne, nakoľko súd vec nesprávne právne posúdil , nedostatočne zistil skutkový stav, pričom konal nad rámec právomoci. Poukazujúc na § 44 ods. 2 Ex. poriadku uviedol, že okresný súd nekonal ako súd exekučný ale ako súd vyššej inštancie, rozhodujúc o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Skúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Z výkladu e ratione legis, z logického, systematického, teleologického, doktrinálneho, komparatívneho i historického výkladu vyplýva, že oprávnenie exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku nezakladá oprávnenie jeho meritórneho prieskumu. Cieľom exekučného konania je zabezpečiť nútený výkon právoplatne rozhodnutej veci a tým zavŕšiť realizáciu ústavného práva oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd je oprávnený posudzovať výlučne splnenie formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný súd nie je oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Tento záver potvrdzuje historický výklad, ktorý názorne rozobral Najvyšší súd ČR v rozsudku sp.zn. 33 Cdo 2675/2007. S odvolaním sa na ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku a § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ZoRK ďalej uviedol, že exekučnému súdu nemožno priznať kompetencie spadajúce do pôsobnosti kasačných orgánov. Novému uplatneniu práva na všeobecnom súde bráni prekážka res iudicata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prepožičal rozhodcovskému rozsudku rovnakú vlastnosť ako súdnemu rozsudku - právoplatnosť a z nej vyplývajúcu záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť (§ 35 ZoRK). Až do okamihu, kým nebude výrokom rozhodnutia právoplatne zrušený či zmenený, trvá prekážka res iudicata. Občianske procesné právo vrátane exekučného práva má slúžiť na ochranu hmotných práv fyzických a právnických osôb a nie ako nástroj pre znemožnenie výkonu právoplatne judikovanej pohľadávky, ktorú povinný nikdy nespochybnil. Cieľom procesného práva nemôže byť poskytnutie ochrany neplatičovi, ktorý si dobrovoľne neplní svoje splatné dlhy. Existenciu dlhov čo do základu, ani čo do výšky pritom nikdy nespochybnil a nevyužil žiadny z prostriedkov ochrany, ktorý mu právny poriadok poskytuje za účelom bránenia svojich práv, pokiaľ by chcel tvrdený a dôkazmi podložený nárok spochybniť (najmä žalobná odpoveď a žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak by sme pripustili, že exekučný súd je oprávnený vecne preskúmavať rozhodcovský rozsudok, potom by sme rovnakú právomoc museli pripustiť do vzťahu k všetkým exekučným titulom. Takýmto postupom by došlo k neprípustnému zásahu do ústavného princípu deľby moci a do právomoci iných orgánov, napr. správnych orgánov (§ 41 ods. 2 písm. f/, g/ a h/ a orgánov EÚ písm. a/). Ak by sme pripustili, že exekučný súd je oprávnený vecne preskúmavať rozhodcovský rozsudok, znamenalo by to porušenie Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi garantovaného práva na spravodlivý súdny proces. Ďalej oprávnený uviedol, že rozhodcovská doložka nebola neplatne dojednaná, nakoľko povinný pred odoslaním súhlasu s poskytnutím pôžičky, bol povinný sa oboznámiť s VZP oprávneného, ktoré sú v zmysle bodu 1.1 VZP neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičky a je zrejmé, že s nimi vyjadril súhlas, nakoľko mu bola pôžička poskytnutá. Zmluvné strany sa dohodli , že pokiaľ žalobca podá žalobu o rozhodnutie sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Predmetnou rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu SR, s čím zmluvné strany súhlasili. V závere odvolania oprávnený uviedol, že je zrejmé, že po začatí konania na príslušnom rozhodcovskom súde, nie je možné si zvoliť na rozhodovanie sporu všeobecný súd, ale v zmysle Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd a.s. bol povinný vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobnej odpovedi, mohol podať vzájomnú žalobu a v neposlednom rade žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný sa nevyjadril k žalobnej odpovedi a nijakým spôsobom v čase sporu nenamietal uplatnené právo. Dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne v rozhodcovskom konaní, preto má oprávnený za to, že rozhodcovský súd mal právomoc v predmetnej veci rozhodovať. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená v súlade so zák.č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania / § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam oprávneného len dodáva: Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a) b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na zmluvných ustanoveniach, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa, sa považujú za protiprávne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, ROcio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluvné podmienky zmluvy uzavretej konkludentne medzi povinnou a oprávneným boli vopred pripravené na predtlačenom formulári. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, resp. podmienok alebo jej zmeny. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o pôžičke č. 10015219 je zmluvou spotrebiteľskou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka (pod č. 14.4. zmluvných podmienok) sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľskej zmluvy je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal pôžičku. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Z judikatúry Európskeho súdu vyplýva, že spotrebiteľov ako slabšie zmluvné strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom, a preto v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch má súd povinnosť zabezpečiť právo každého dovolať sa právnej ochrany svojho subjektívneho práva, ako aj zabezpečiť mu istotu, že sa mu takáto ochrana poskytne. V rámci zabezpečenia uvedeného práva, súd má oprávnenie a povinnosť preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie ako exekučné tituly, a to aj z hľadiska toho, či takýmto rozhodnutím bolo priznané dovolené právo, prípadne či priznané právo neodporuje dobrým mravom. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.