Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8CoE/284/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211203252 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: M. D., bytom E. XX, o vymoženie 1 758,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 3Er/486/2011-34 zo dňa 28. októbra 2011 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex. por. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2010-1670, vydaného dňa 28.10.2011, ktorým bol povinný zaviazaný na plnenie zo zmluvy o bežnom účte (ďalej len „zmluva“), uzavretej dňa 22.12.2003 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „ VOP“). Súd uviedol, že základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Zmluva, na základe ktorej bol oprávneným úver poskytnutý povinnému, túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli VOP, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Na predmetnú zmluvu sa tak vzťahuje právny režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa časti 4.9 Rozhodcovská doložka a riešenie sporov, bod 4.9.1. VOP sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Podľa bodu 4.9.2. VOP má síce klient právo odmietnuť uvedenú rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu, avšak v danom prípade mal súd za to, že ide iba o formálnu možnosť odmietnuť rozhodcovskú doložku, keďže súhlas so VOP dal povinný vo formulárovej zmluve a nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok. Ak povinný pri podpise zmluvy neodmietne rozhodcovskú doložku, stráca možnosť kedykoľvek v budúcnosti obrátiť sa na iný ako rozhodcovský súd, teda nemá možnosť obrátiť sa na všeobecný súd a musí sa podriadiť rozhodcovskému rozhodnutiu, a to aj napriek tomu, že v prípade zmluvy o bežnom účte je dôvodné predpokladať jej dlhé trvanie. Takto postavená možnosť odstúpenia od rozhodcovskej doložky je teda len formálna, nezmeniteľná v budúcnosti a výber súdu je časovo obmedzený na 30 dní, pričom vznik sporov a výber spôsobu ich riešenia nastáva spravidla až v budúcnosti, nie už pri uzavretí zmluvy. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým VOP. Na základe uvedených dôvodov mal za to, že boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie.. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Obč. zák. z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie a exekučný súd je na ne povinný prihliadať od začiatku konania. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní]. Ďalej súd uviedol, že podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách "Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok". V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. Súd taktiež citoval z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-76/10 (bod 51) a konštatoval, že podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu ako nekalú. Smernica Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu ísť aj nad rámec týchto podmienok. Naopak, ak by súd nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu a musel by odklon odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach ( rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko). Priemerný spotrebiteľ má problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Súd má zároveň dôvodné obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu nečíta, príp. sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy nepracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak by za takéhoto stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Podľa názoru súdu tak ako banky, tak aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách). Súd preto zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Ex. por. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Uviedol, že podľa jeho názoru exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, ktorú mu zveruje Exekučný poriadok. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou ESD. Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva zo súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zák.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až § 54 Obč. zák. sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si i trovy odvolacieho konania 57,69 eur. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a stotožňuje sa so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu zo dňa 22.12.2003 je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné. Je zrejmé, že právne skutočnosti, zakladajúce vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom nastali pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka - zák.č 150/2004 Z.z., ktorá harmonizovala slovenský právny poriadok s európskym právom v oblasti ochrany spotrebiteľa a zároveň pred vstupom SR do Európskej únie (1.5.2004), čo znamená, že v tom čase na území SR nepôsobilo komunitárne právo. Súd prvého stupňa mal teda prioritne na vec aplikovať slovenské hmotné právo, platné a účinné ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t.j. ku dňu uzavretia zmluvy. Tento záver však nezbavuje vnútroštátne orgány, vrátane súdov, povinnosti eurokonformného výkladu, implementujúceho príslušný komunitárny predpis pred pristúpením štátu do EÚ. Z materiálneho hľadiska pozícia zmluvnej strany, uzatvárajúcej zmluvu pred účinnosťou novely zák.č. 150/2004 Z.z. sa nelíšila od spotrebiteľa, uzavierajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv. Eurokonformný výklad slovenských právnych noriem pre obdobie pred pristúpením je teda prípustný s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu a harmonizáciu slovenského práva s platným právom európskych spoločenstiev. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje i na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá rozšírila povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva mimo rámec pôsobnosti noriem komunitárneho práva (rozsudok zo dňa 13.11.1990 C-106/89 Marleasing SA v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA", rozsudok zo dňa 16. 12. 1993 C-334/92 Teodoro Wagner Miret v. Fondo de Garantía Salarial alebo rozsudok zo dňa 14. 7. 1994 C-91/92 Paola Faccini Dori a Recreb Srl), ako i na nález Ústavního soudu ČR zo dňa 6.11.2007 sp.zn. II. ÚS 3/2006. a uznesenie Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 29.9.2005 sp.zn. 2Afs 92/2005, a to i vzhľadom na blízkosť právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Na základe uvedeného potom súd prvého stupňa zmluvu o úvere opodstatnene posudzoval okrem iného aj z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. V postupe prvostupňového súdu nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.