Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6Co/109/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608202237 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3608202237.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr. Ivety Martinákovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľov v 1. rade R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., N.. D. XXX/XX, v 2. rade K. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., N.. D. XXX/XX, v 3. rade I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., N.. D. XXX/XX, v 4. rade I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., N.. D. XXX/XX, t.č. bytom G., E. M. XXXX/X, zastúpených JUDr. Editou Balážikovou, advokátkou v Partizánskom, Jesenského 231/5 proti odporcom v 1. rade O. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. T. č. XXX, zastúpenému JUDr. Matejom Valjentom, advokátom v Partizánskom, Jesenského 232, v 2. rade O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., L. XXX/XX, v 3. rade V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., K. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Matejom Valjentom, advokátom v Partizánskom, Jesenského 232, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a iné, na odvolanie odporcov v 1.,2.,3. rade proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 8. decembra 2011, č. k. 4C/215/2008 - 358, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu vo veci samej p o t v r d z u j e .
Vo výroku o náhrade trov konania voči odporcovi v 1. a 3. rade rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odvolanie odporcu v 2. rade o d m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v poradí druhým rozsudkom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu určil, že zmluva o pôžičke, uzavretá dňa 26.09.2006 medzi navrhovateľkou v 1. rade a právnym predchodcom navrhovateľov v 2. až 4. rade ako dlžníkmi a odporcom v 1. rade ako veriteľom, je absolútne neplatný právny úkon. Konanie proti odporcom v 2. a 3. rade zastavil. Odporcovi v 1. rade uložil zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny poplatok 99,50 eur za návrh na začatie konania v zákonnej 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi v 1. rade uložil zaplatiť navrhovateľom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania 3.535,63 eur, odporcovi v 2. rade uložil zaplatiť navrhovateľom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 2.356,85 eur a odporcovi v 3. rade uložil zaplatiť navrhovateľom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 1.178,78 eur, tiež v zákonnej trojdňovej paričnej lehote od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie skutkovými zisteniami, z ktorých vyvodil skutkový a právny záver. Takto zistil, že navrhovateľka v 1. rade a jej manžel I. Y. podpísali dňa 26.09.2006 ako dlžníci písomné vyhotovenie zmluvy o pôžičke uzatvorenej s odporcom v 1. rade ako veriteľom. Predmetom uvedenej zmluvy bola pôžička 350.000 Sk, poskytnutá na dobu do 26.03.2007. Písomné vyhotovenie zmluvy predložil navrhovateľke v 1. rade a jej manželovi odporca v 1. rade v aute, cestou na mestský úrad, kde zmluvu obaja podpísali. V čase podpísania zmluvy mala navrhovateľka 72 rokov, jej manžel 76 rokov.
S obsahom zmluvy sa ani nemali možnosť oboznámiť, keďže zmluvu vyhotovil odporca v 1. rade a predložil im ju v aute cestou na mestský úrad. Takto vykonaný právny úkon nie je možné považovať za úkon urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Z výsledkov dokazovania ďalej vyplynulo, že navrhovateľka v 1. rade a jej manžel síce formálne uzatvorili s odporcom v 1. rade písomnú zmluvu o pôžičke, avšak peniaze od odporcu si požičala vnučka navrhovateľky v 1.rade s priateľom, resp. navrhovateľkou v 4. rade, pretože práve oni mali dlhy a potrebovali ich plniť, čo bolo dôvodom na uzavretie zmluvy. Skutočnosť, že si peniaze od odporcu v 1. rade požičali svedkovia K. a C., to títo jednoznačne potvrdili, čo napokon potvrdzuje aj výpoveď svedka T., ktorý sprostredkoval navrhovateľke v 4. rade a svedkyni K. prvú pôžičku 300.000 Sk. Aj pri prvej pôžičke písomnú zmluvu podpísali navrhovateľka v 1. rade a jej manžel. Skutočným účelom uzavretia zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2006 bola pôžička peňazí svedkyni K. a svedkovi C., ktorí však nevlastnili nehnuteľnosť, takže úhradu pôžičky nemali čím zabezpečiť. práve kvôli tejto okolnosti bola uzavretá uvedená zmluva s navrhovateľkou a jej manželom a zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k bytu navrhovateľky v 1. rade a je manžela. Z uvedených dôvodov považoval okresný súd zmluvu o pôžičke za absolútne neplatný právny úkon, keď neplatnosť posudzoval podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a zmluvný typ podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Zastavenie konania podľa § 96 ods. 1 O.s.p. proti odporcom v 2. a 3. rade okresný súd odôvodnil späťvzatím návrhu proti týmto odporcom, ktorý so späťvzatím súhlasili. Poplatkovú povinnosť, ktorú uložil odporcovi v 1. rade, odôvodnil ustanovením § 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Navrhovatelia boli oslobodení od súdneho poplatku a súd ich návrhu vyhovel, preto súdny poplatok je povinný zaplatiť odporca v 1. rade. Rozhodnutie o náhrade trov celého konania vychádza z právnej úpravy v ustanovení § 142 ods. 2 O.s.p. Predmetom konania boli 4. nároky navrhovateľov na určenie neplatnosti právnych úkonov a jeden nárok na určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva. Navrhovatelia boli úspešní v 4 nárokoch, teda v rozsahu 80% a neúspešní pri uplatnení jedného nároku, teda v rozsahu 20%. Plne úspešní boli teda v rozsahu 60%. Výšku náhrady trov konania odôvodnil Advokátskou tarifou a špecifikáciou jednotlivých úkonov právnej služby. Vychádzal z hodnoty právneho úkonu, špecifikovanej zástupkyňou navrhovateľov vo výške 865,72 eur (350.000 Sk). Keďže odporcovia v 1. až 3. rade uzatvorili nerozlučné procesné spoločenstvo, každému z odporcov uložil povinnosť ich zaplatiť podľa pomeru ich účasti v celom konaní. Na náhrade trov konania by sa mali podieľať v pomere 3:2:1, čo v absolútnych číslach predstavuje u odporcu v 1. rade 3.535,63 eur (50% zo sumy 7.071,25 eur), u odporcu v 2. rade 2.356,85 eur (33,33% zo sumy 7.071,25 eur) a u odporcu v 3. rade 1.178,78 eur (16,67% zo sumy 7.071,25 eur).
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia v 1. až 4. rade prostredníctvom svojej zástupkyne. Ich odvolanie smerovali proti výroku o náhrade trov konania, keď vytýkali okresnému súdu, že náhradu trov konania neuložil zaplatiť do rúk ich zástupkyne v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku okresného súdu vo veci samej podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 1. rade prostredníctvom svojho zástupcu. Žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť. Súčasne žiadal uložiť navrhovateľom v 1. až 4. rade zaplatiť súdny poplatok a zaplatiť mu spoločne a nerozdielne náhradu trov konania, ako aj odvolacieho konania. Alternatívne žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že proti rozsudku okresného súdu uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva podľa jeho názoru v postupe súdu pri hodnotení dôkazov, ktorý hodnotil dôkazy v prospech navrhovateľov v 1. a 4. rade, ignoroval listinné dôkazy a svedecké výpovede svedkov G. T. a P. T.. Poukázal na obsah písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú uzavreli navrhovateľka v 1. rade so svojím manželom, v ktorej sa zaviazali spoločne a nerozdielne poskytnutú pôžičku vrátiť odporcovi v 1. rade ako veriteľovi, najneskôr do 26. marca 2007. V uvedenej zmluve dlžníci súčasne prehlásili, že dňa 20. septembra 2006 a dňa 26. septembra 2006 prevzali od odporcu v 1. rade spolu sumu vo výške 350.000 Sk - 11.617,87 eur. Podľa názoru odporcu v 1. rade v konaní nebola vykonaným dokazovaním preukázaná žiadna vada právneho úkonu, nebola preukázaná vada slobody vôle (nebolo preukázané ani fyzické násilie a ani bezprávna vyhrážka). Navrhovateľku v 1. rade ani jej manžela nikto nenútil uzatvoriť, a teda podpísať predmetnú zmluvu o pôžičke. Samotná navrhovateľka v 1. rade uviedla, že mala možnosť oboznámiť sa so zmluvou a túto možnosť nevyužila. Mala tiež možnosť zasahovať do návrhu zmluvy o pôžičke. V praxi je bežné, že návrh zmluvy dá vypracovať len jeden z jej účastníkov, až podpisom zmluvy sa jej obsah stáva záväzným. Súdu pre záver o tom, že zmluvu o pôžičke zo dňa 26. septembra 2006 neuzatvorili navrhovateľka v 1. rade a jej manžel slobodne a vážne,
stačilo jedine tvrdenie navrhovateľky v 1. rade. Okresný súd síce uviedol, že pri hodnotení dôkazov prihliadol na príbuzenský pomer navrhovateľov a svedkov (napr. p. K. a C. (C.), avšak tejto skutočnosti nevenoval dostatočnú pozornosť. Je nepochybné, že všetci účastníci spolu a svedkovia K. a C. (C.) mali záujem na výsledku sporu, aby navrhovateľka v 1. rade nemusela odporcovi v 1. rade vrátiť požičané finančné prostriedky. Z uvedeného dôvodu, podľa jeho názoru, je potrebné tieto výpovede hodnotiť ako zaujaté, jednostranné, nedôveryhodné a účelové. Naproti tomu okresný súd nevenoval pozornosť výpovedi svedkov G. T. a P. T., ktorí na výsledku sporu nemali žiadny záujem. Svedok P. T. uviedol, že bol oslovený p. I. a D. K. či by im nemohol pomôcť zohnať peniaze a následne doporučil G. T., pričom išlo o sumu 300.000 Sk. Následne, asi za mesiac, alebo dva, tohto svedka znova oslovili, že opätovne potrebujú peniaze, ale už pre navrhovateľku v 1. rade a vtedy im svedok znova odporučil G. T.. Svedok G. T. uviedol, že on osobne požičal navrhovateľke v 1. rade bezúročne sumu 300.000 Sk, ktorú mu navrhovateľka spolu s manželom vracali. Uvedené dôkazy preukazujú, že tvrdenie odporcu v 1. rade, že on osobne poskytol finančné prostriedky navrhovateľke v 1. rade a jej manželovi a nie vnučke navrhovateľky v 1. rade. Okresný súd teda vychádzal z výlučných tvrdení navrhovateľky v 1. rade, ktoré nemá oporu v žiadnom inom dôkaze. Písomná forma právnych úkonov je práve z dôvodu právnej istoty a na preukázanie opaku nemôže stačiť iba tvrdenie navrhovateľky v 1. rade. V rozpore s listinnými dôkazmi a ostatnými dôkazmi je tvrdenie navrhovateľky v 1. rade, že ona s manželom nedostala žiadne finančné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že zmluva nebola uzavretá s navrhovateľkou a jej manželom v zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka, vykonaným dokazovaním toto nebolo preukázané a nemožno vychádzať iba z tvrdenia navrhovateľky v 1. rade. Samotný vek navrhovateľky a jej manžela, sú podľa názoru odporcu v 1. rade, právne irelevantné. Vytýkal ďalej okresnému súdu, že v odôvodnení svojho rozsudku často uvádza pojmy „javí sa“, „skôr nasvedčujú“. Takéto úvahy súdu nevyznievajú presvedčivo. Podľa jeho názoru, navrhovatelia ničím konkrétne nepreukázali dôvody, pre ktoré by mala byť zmluva o pôžičke absolútne neplatná. Navrhovateľka v 1. rade a jej manžel uzatvorili dňa 26. septembra 2006 zmluvu o pôžičke skutočne a vážne, svojimi podpismi na zmluve potvrdili prevzatie istiny pôžičky, neboli žiadnym spôsobom obmedzení v spôsobe použitia pôžičky, resp. v jej účele, a preto takto získané prostriedky mohli ďalej požičať tretej osobe tak, ako to tvrdia, a to vnučke navrhovateľky v 1. rade. Okresný súd tiež nevzal do úvahy, že navrhovateľka v 1. rade potvrdila, že z titulu zmluvy o pôžičke platila odporcovi v 1. rade úroky, teda z toho vyplýva, že mala vedomosť o obsahu zmluvy o pôžičke, dobrovoľne pristúpila k plneniu, a teda že ona spolu s manželom boli skutočnými dlžníkmi. Podľa jeho názoru, zmluva o pôžičke zo dňa 26. septembra 2006 spĺňa všetky náležitosti perfektného právneho úkonu - všeobecné ako aj osobitné náležitosti (§ 34 a nasl. resp. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka), neobsahuje žiadne vady, ktorý by boli spôsobilé spôsobiť jej neplatnosť. Poukázal ďalej na to, že v prípade určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke, uplatní sa právna úprava v ust. § 457 Občianskeho zákonníka, t. j. vznikne mu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, v sume istiny a príslušenstva podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, takže navrhovateľka v 1. rade sa svojej povinnosti vrátiť odporcovi v 1. rade sumu vo výške 11.617,87 eur nemôže zbaviť. Napokon citoval ustanovenie článku 2 bodu 3 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladal. Výklad právnej normy súdu nemôže byť svojvoľný, ale musí rešpektovať základné metódy výkladových pravidiel podľa všeobecnej teórie práva. Podľa jeho názoru, v prejednávanej veci si okresný súd osvojil výklad právnej normy, ktorý je v rozpore so základnými metódami výkladových pravidiel právnej normy.
Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania podal aj odporca v 2. rade. Žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť tak, že navrhovateľom v 1. až 4. rade neprizná voči nemu náhradu trov konania, alternatívne, nech v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Uviedol, že on svojím konaním nedal žiadnu príčinu na začatie konania. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere od odporcu v 1. rade a s navrhovateľmi, resp. právnym predchodcom navrhovateľov v 2. až 4. rade, nebol v žiadnom právnom vzťahu. Domnieva sa, že jediným subjektom, ktorý by mal znášať trovy konania, je odporca v 1. rade. Poukázal aj na to, že voči nemu okresný súd konanie zastavil. Náhrada trov by mala patriť jemu podľa § 143 O.s.p., pretože svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu.
Proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie v zákonnej lehote aj odporca v 3. rade. Žiadal identicky ako odporca v 2. rade rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a navrhovateľom v 1. až 4. rade náhradu trov konania voči nemu nepriznať, prípadne rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zhodne uviedol, že svojím konaním nedal žiadnu príčinu na začatie konania. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere od odporcu v 2. rade. Podľa jeho názoru, jediným subjektom, ktorý by mal znášať trovy konania, je odporca v 1. rade. Domnieva sa, že právo na náhradu trov konania by mal mať on, a to podľa § 143 O.s.p., keďže svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Súčasne poukázal na to, že súd proti nemu konanie zastavil.
K odvolaniu odporcu v 1. rade sa písomne vyjadrili navrhovatelia v 1. až 4. rade prostredníctvom svojej zástupkyne. Žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a odporcovi v 1. rade uložiť zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania navrhovateľov v 1. až 4. rade vo výške 658,45 eur.
Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p., t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo veci samej potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a vo výroku o náhrade trov konania zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., okrem náhrady trov konania, uloženej odporcovi v 2. rade, a vec v tejto časti vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. O odvolaniach účastníkov rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu. Súčasne bolo potrebné odvolanie odporcu v 2. rade proti náhrade trov konania ako oneskorene podané odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p.
V prejednávanej veci okresný súd po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu znova posudzoval a rozhodol o uplatnenom nároku navrhovateľov na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2006. Navrhovatelia už v samotnom návrhu tvrdili, že zmluva o pôžičke medzi veriteľom (odporca v 1. rade) a navrhovateľkou v 1. rade a jej manželom, nebola dňa 26.09.2006 a ani nikdy uzatvorená, neprijali od odporcu v 1. rade žiadne plnenie, nikdy od neho fyzicky peniaze nedostali. Peniaze vo výške 250.000 Sk odporca v 1. rade poskytol ich vnučke S. K..
Úlohou okresného súdu bolo preto posúdiť a rozhodnúť, či zmluva o pôžičke zo dňa 26.09.2006 je platná.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku na svoje skutkové závery o tom, že zmluvu navrhovateľka v 1. rade a jej manžel v skutočnosti neuzavreli, peniaze im neboli poskytnuté, aplikoval ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka o náležitostiach právneho úkonu. V kontexte s uvedeným záverom poukázal na okolnosti podpísania zmluvy, pripravenej odporcom v 1. rade, ktorú im dal v aute, pri ceste na mestský úrad, kde zmluvu podpísali, pritom išlo o starších ľudí - 72 a 76 ročných. Správne konštatoval, že výsledky dokazovania nasvedčujú tomu, že peniaze si od odporcu v 1. rade požičala vnučka navrhovateľky v 1. rade A. K., ktorá napokon túto skutočnosť vo svojej svedeckej výpovedi uviedla a uviedla aj účel pôžičky - splatenie dlhov p. T..
Uvedené skutkové závery okresného súdu považuje aj odvolací súd za správne, pretože vyplývajú z výsledkov dokazovania, keď jednotlivé dôkazy hodnotil okresný súd podľa kritérií v ustanovení § 132 O.s.p., teda jednotlivo, aj súhrnne, formou voľnej úvahy pri rešpektovaní zásady pravdivosti a formálnej logiky.
Pokiaľ odporca v 1. rade vytýka okresnému súdu, že pri svojom skutkovom závere nevzal do úvahy listinné dôkazy, k tomu považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že zmluva o pôžičke, ako osobitný typ zmluvy upravený v ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, je neformálny dvojstranný právny úkon (pre platnosť zmluvy sa nevyžaduje osobitná písomná forma).
Podstatnými náležitosťami takejto zmluvy je určenie veci a čas, za ktorý sa vec (peniaze) požičiavajú.
Zmluva o pôžičke má reálnu (nielen konsenzuálnu) povahu. Vznik pôžičky totiž predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Ide teda o reálny kontakt, kde okrem samotného uzavretia zmluvy je potrebný aj ďalší úkon - odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi.
Pokiaľ nedošlo k odovzdaniu požičanej sumy, prípadne k bezhotovostnému prevodu dohodnutej sumy, nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.
Ak navrhovateľka v 1. rade a je nebohý manžel v písomnej forme zo dňa 26.09.2006 potvrdili uzavretie zmluvy o pôžičke (dohodu, ako aj prevzatie peňazí), v konaní nepochybne bolo preukázané, že s odporcom v skutočnosti neuzavreli žiadnu dohodu o pôžičke a ani im žiadne finančné prostriedky odporca v 1. rade neposkytol.
Výsledky dokazovania naopak nepreukázali tvrdenie odporcu v 1. rade, že takúto zmluvu s navrhovateľkou v 1. rade uzavrel (že sa s ňou na pôžičke dohodol a poskytol jej finančné prostriedky), pritom dôkazné bremeno na preukázanie uvedených skutočností zaťažovalo práve odporcu v 1. rade
Z výsledkov dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka v 1. rade a jej manžel uzavreli písomnú zmluvu s odporcom v 1. rade, keď všetci účastníci vedeli , že v skutočnosti ani nemali vážnu vôľu uzavrieť takúto zmluvu (peniaze si chceli, ale aj požičali tretie osoby), preto v tejto časti je písomná zmluva neplatná pre nedostatok vážnosti vôle (§ 37 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ navrhovateľka v 1. rade a jej manžel v uvedenej zmluve prehlásili, že peniaze od odporcu v 1. rade prevzali - právna skutočnosť, ktorou vzniká zmluva o pôžičke, v konaní bolo preukázané, že v skutočnosti k tomu nedošlo, preto uvedené prehlásenie je absolútne neplatné.
Odvolací súd sa podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. identifikuje s ďalšími dôvodmi rozsudku okresného súdu vo veci a poukazuje na ich správnosť, a to z hľadiska skutkového, ako aj právneho, preto odporcom v 1. rade uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., nesprávne skutkové a právne závery nie sú v prejednávanej veci spôsobilými odvolacími dôvodmi, preto vo veci samej bolo potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť.
Rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania vo vzťahu k odporcovi v 1. a 3. rade bolo potrebné podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie podľa odseku 2 citovaného ustanovenia.
Predovšetkým je potrebné akceptovať námietku navrhovateľov v ich odvolaní, že okresný súd mal uložiť zaplatiť im náhradu trov konania do rúk ich zástupkyne - platobné miesto (§ 149 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd nesprávne prevzal pri určení výšky náhrady trov konania ich vyčíslenie právnou zástupkyňou navrhovateľov.
V prejednávanej veci boli predmetom konania nároky navrhovateľov na určenie neplatnosti právnych úkonov, resp. určenie vlastníckeho práva. Ide o určenie právneho vzťahu, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch. V dôsledku uvedeného sa určí základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),a nie podľa § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky, ako ich vyčíslila zástupkyňa navrhovateľov.
Pokiaľ odporcovia v 2. a 3. rade namietali, že nedali podnet k podaniu návrhu, keďže dobromyseľne kúpili nehnuteľnosť od odporcu v 1. rade, resp. od odporcu v 2. rade, vzhľadom na tzv. reťazenie prevodov bude potrebné sa zaoberať, za akých okolností sa uvedené zmluvy uzatvárali, resp. či odporcovia nekonali aj v zhode. Až v prípade negatívneho zistenia bude prípadne možné posúdiť, či je opodstatnená aplikácia ustanovenia § 143 O.s.p., ktorej sa dovoláva odporca v 3. rade.
Odporca v 2. rade podal proti rozsudku okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania odvolanie oneskorene.
Zákon v ust. § 204 O.s.p. určuje na podanie odvolania lehotu 15 dní od dňa doručenia rozhodnutia. Počítanie procesných lehôt upravuje ustanovenie § 57 O.s.p.
Podľa odseku 1 citovaného ustanovenia, do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 O.s.p.).
Odporca v 2. rade prevzal rozsudok okresného súdu dňa 09.03.2012, odvolanie proti nemu podal osobne na súde 27.03.2012.
V zmysle citovanej právnej úpravy o počítaní procesných lehôt, mu začala plynúť lehota na podanie odvolania 10.03.2012 a uplynula mu dňa 26.03.2012 (v pondelok). Pokiaľ podal odvolanie 27.03.2012, podal ho oneskorene, preto bolo potrebné jeho odvolanie odmietnuť.
O náhrade všetkých trov konania okresný súd znova rozhodne, a to podľa právneho záveru odvolacieho súdu, ktorý je pre neho záväzný (§ 226 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .