Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoE/70/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811208752 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3811208752.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Hatalova 12/C, 831 03 Bratislava, IČO 45 869 464, proti povinnej N. M., bytom R. R. XX/X, O., o vymoženie 331,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. októbra 2011, č.k. 15Er/1713/2011-56 takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Hatalova 12/C, 831 03 Bratislava, IČO 45 869 464, proti povinnej N. M., bytom R. R. XX/X, O., o vymoženie 331,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. októbra 2011, č.k. 15Er/1713/2011-56 takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. O d ô v o d n e n i e Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu, Exekútorský úrad so sídlom v Nitre, Kmeťkova 30 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom podaným zo dňa 11.04.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IBC0410236 zo dňa 24.11.2010. Okresný súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal okresný súd za to, že úver bol povinnej poskytnutý ako spotrebiteľovi. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky podľa v bode 10.2.2 VOP. Preskúmaním rozhodcovskej doložky vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V zmluvných dojednaniach v článku 10 bod 10.2 bol upravený spôsob riešenia sporov tak, že pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu. Ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa to, že ju prijal. Okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná vôbec pristúpila. Oprávnený vo všeobecnej časti VOP určil rozhodcovský súd, ktorý bude prípadné spory rozhodovať. Rozhodcovský súd bol teda určený jednostranne, spotrebiteľ nemal možnosť vybrať „vlastný“ rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka síce dávala klientovi (povinnej) na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu pred orgánom určeným oprávneným. V taktom prípade nie je možno poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia sporov aj s prihliadnutím na § 106 O.s.p. ak práva v exekúcii ako oprávnený spotrebiteľ. Okresný súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vyslovil presvedčenie, že pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo prihliada na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, pričom dal do pozornosti rozsudok ESD vo všeci C-40/08 zo 6. Októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira. Ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40-43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia dohody). Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, okresný súd v tomto štádiu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a poverí ho vykonaním exekúcie alebo aby uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podané odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ a § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. Vyslovil názor, že okresný súd nebol oprávnený pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky ako časti úverovej zmluvy - právneho titulu. Ide o hmotnoprávne posúdenie právneho titulu vo veci samej, na ktoré exekučný súd nemá zákonné oprávnenie. Exekučný súd svojim postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinnej. Tá jediným úkonom nevyužila procesné práva, ktoré jej zákon v nachádzacom konaní priznáva - nepodala žalobnú odpoveď ani žalobu proti rozhodcovskému rozsudku; žiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť alebo spochybniť rozhodcovský rozsudok a preto je nesprávne, aby takúto vôľu nahrádzal súd. Oprávnený mal za to , že súd nesprávne právne posúdil vec, keď svoje oprávnenie v exekučnom konaní skúmať platnosť rozhodcovskej doložky odvodil z ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku a § 45 ods. 1 písm. c), ods.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Nesprávnym výkladom ustanovení Ex. poriadku okresný súd porušil právo oprávneného na súdnu ochranu, ktorého integrálnou súčasťou je v zmysle konštantnej judikatúry ÚS SR aj právo na nútený výkon súdnych rozhodnutí a ostatných zákonom uznaných exekučných titulov. Ak by bolo pripustené, že exekučný súd je oprávnený vecne preskúmať rozhodcovský rozsudok, posúdenie rozhodcovskej doložky dohodnutej v článku 10.2.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere, za neprijateľnú zmluvnú podmienku je rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odníma možnosť účastníkovi konať a uplatniť svoj nárok pred súdom. Ďalej uviedol, že sa domnieva, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu podľa ZRK nie je v zmysle smernice (príloha, bod 1, písm. q)) nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Podľa platného slovenského práva síce ide o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, ale to je podľa názoru autora nadštandard voči smernici. Zastával názor, že skutkový stav, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí Cofidis, ako aj v rozhodnutí Océano Grupo bol výrazne odlišný od skutkového stavu ustáleného prvostupňovým súdom, a preto aplikácia záverov Súdneho dvora obsiahnutých v týchto rozhodnutiach je nesprávna. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania žaloby na rozhodcovskom súde bolo možné vzhľadom na pasivitu povinnej vydať v predmetnej veci platobný rozkaz, je možne za nerelevantný považovať názor okresného súdu o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu voči bydlisku povinnej. Poukázal na skutočnosť, že právny predchodca oprávneného O. K., a.s. bol v čase uzatvárania zmluvy o úvere podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, dokonca povinný ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Uviedol, že rozhodcovský súd vyzval písomne povinnú na podanie žalobnej odpovede a výber rozhodcu, pričom si povinná zásielku prevzala, avšak k žalobe sa nevyjadrila. Oprávnený ani právny predchodca oprávneného nemal žiadny vplyv na procesnú pasivitu povinnej. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na všeobecnom súde, okresný súd sa nevyjadril akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinnej, a v čom zasiahol do účinnej procesnej ochrany spotrebiteľa. Činnosť súdu, podľa § 44 Exekučného poriadku, ktorým preskúmava súlad exekučného titulu so zákonom je v súvislosti s nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách významným prostriedkom, ktorým môžu súdy účinne chrániť spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých "nebankových" subjektov, ktoré poskytujú spotrebiteľom úver za podmienok, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Zastával názor, že každý jednotlivý prípad by mal byť exekučným súdom dôkladne posúdený tak, aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na súdnu ochranu, avšak má za to, že súd je povinný poskytnúť právnu ochranu nielen spotrebiteľom, ale aj tým, veriteľom, ktorí si uplatňujú nároky v súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd svojím postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinnej. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného písomne podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Uznesenie okresného súdu bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu aplikácie a interpretácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z, správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 10.2 Všeobecných obchodných podmienok pre úver opodstatnene považoval okresný súd za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Krajský súd zdieľa právny názor okresného súdu, že predmetnú zmluvu o úvere treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a následne sa tiež v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach pre úver. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, krajský súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinná ako spotrebiteľ bola v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa. Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré krajský súd v celom rozsahu poukazuje. Krajský súd uzatvára, že okresný súd v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Krajský súd preto uznesenie okresného súdi ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .