Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 2CoE/196/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607208060 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4607208060.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnému: E. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v G., E. M. XXXX/ XX, o vymoženie sumy 853,08 Eur s prísl, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske, č.k 3Er/1803/2008-18 zo dňa 01.12.2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52, § 53 ods. 1, 2 a 4, Obč. zák., § 57 ods. 2. Ex. por., § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 11.06.2007 domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 853,08 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8 (správne má byť Trnavská cesta 70), IČO: 35 922 761, sp.zn. SR 0836/07 zo dňa 26.02.2007. Výzvou zo dňa 20.09.2011 vyzval súd oprávneného, aby predložil Zmluvu o úvere č. 3600450 uzatvorenú medzi oprávneným a povinným zo dňa 18.07.2006 (ďalej len "zmluva o úvere"). Oprávnený predložil súdu požadovanú zmluvu o úvere dňa 17.10.2010. Exekučný súd preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010, sp.zn. II ÚS 545/2010-15. Súd opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade zmluvy o úvere. Súd posúdil zmluvu o úvere, ako štandardnú (adhéznu, typovú) spotrebiteľskú zmluvu. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou zakotvenou v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne. Keďže rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá nebola a fakticky ponecháva možnosť výberu riešenia sporov dodávateľovi, považuje súd takúto zmluvnú podmienku za neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. a z tohto dôvodu v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák. za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Obč. zák., rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Ex.por. a s poukazom § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Záverom dodal, že o trovách rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Vyjadril nesúhlas s názorom súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Uviedol, že smernica č. 93/13/ EHS bola do nášho právneho poriadku - do Obč. zák. implementovaná zákonom č. 150/2004 Z.z., takže v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nebolo možné túto podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Obč. zák., nakoľko zmluva vznikla podľa Obch. zák. Predmetná zmluva bola v čase jej uzatvorenia absolútnym obchodom a nebolo možné ju podradiť pod vtedy platný režim spotrebiteľských zmlúv. Ďalej dodal, že čo sa týka aplikácie smernice Rady 93/13/EHS, smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť, a teda pre jednotlivé členské štáty sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke poukázal na skutočnosť, že s povinným bola uzatvorená zmluva o úvere obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv, buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r.) Obč. zák. Z uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní. Oprávnený ďalej uviedol, že prijatie argumentácie súdu by pre oprávneného znamenalo len znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného. Pritom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Na základe vyššie uvedených skutočností, žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Povinný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené, a s ktorými sa už vysporiadal aj súd prvého stupňa a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti len dodáva: Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Obč. zák. a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené, právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva alebo, či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obch. zák. alebo, či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná Zmluva o úvere, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 18.07.2006, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal, ako spotrebiteľ. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/ alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V danom prípade súd prvého stupňa zistil nedostatky v rozhodcovskom konaní až po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie danej exekúcie. Ex. por., resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom tohto právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver exekučného súdu o jeho oprávnení preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Ex. por. a nielen v § 44 ods. 2 Ex. por. v platnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Ex. por. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Ex.por.), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Ex.por. v rozhodnom znení) alebo, ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/ Ex.por.) alebo, ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por.), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Rovnako tak ustanovenie § 57 ods. 2 Ex.por. poukazuje na možnosť zastavenia exekúcie aj v tom prípade, ak to vyplýva z ustanovení Ex.por. alebo z osobitného zákona. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka, podľa predmetnej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekúciu zastaviť. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 Obč. zák. a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa, teda povinného. Rozhodcovskú doložku správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti. K námietke oprávneného k aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci súd uvádza, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. z 02.03.2004, a to konkrétne do ustanovení § 52 - § 54 Obč.zák. Súd prvého stupňa teda aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica implementovaná. Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní Komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Správne súd uviedol, že je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom táto nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ, ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy, nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zák., pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zák., to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zák. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje, ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekučné konanie zastavil. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.