Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 3CoE/131/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208201213 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Vranka ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3208201213.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: T. Y., bytom A. XX, o vymoženie 140,08 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4Er/2776/2008-74 zo dňa 06. februára 2013 jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1,2, § 53 ods. 1, 4, písm. r/, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že súdny exekútor bol poverený na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, sp. zn. SR 8839/07 zo dňa 07.12.2007. Uviedol, že uznesením č.k. 4Er/2776/2008-34 zo dňa 12.06.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol aj návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 3CoE/267/2012-65 zo dňa 29.10.2012 návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že zákonom č. 230/2012 Z.z. bolo s účinnosťou od 08.08.2012 do Ex. por. zavedené ust. § 57 ods. 5. S účinnosťou od 01.01.2013 bolo zákonom č. 335/2012 Z.z. zmenené ustanovenie § 58 ods. 2 Ex. por., podľa ktorého v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Súd prvého stupňa nenariadil vo veci pojednávanie, a to ani v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže od rozhodnutia odvolacieho súdu došlo k zmene právnej úpravy. Súd prvého stupňa zistil, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 16.05.2007 Zmluvu o úvere vo formulárovej podobe. Mal jednoznačne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doložka upravujú rozhodcovskú doložku. Mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť, pričom obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernica Rady 93/13/EHS. Na jednej strane akceptoval dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné z pohľadu princípov determinujúcich právny štát a na druhej strane základné právo občana - spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce o.i. z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom, vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvého stupňa k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Nakoľko z ustanovenia § 200 ods. 2 Ex.por. nevyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže o trovách exekúcie rozhodnúť samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p a alternatívne navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Poukázal aj na argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Tvrdil, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex. por. tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, je vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tvrdí, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Došlo k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ročná percentuálna miera nákladov tak, ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinná si svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania, tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť nesplnila a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila. Oprávnený má za to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinná zaviazala uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, dbajúc na existenciu § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku). Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú považuje za nezákonné. Súčasťou podaného odvolania bol aj návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov. Oprávnený považuje za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ustálil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľské právo totiž patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany, a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné. Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná. V posudzovanej exekučnej veci sa v zmysle vyššie uvedeného vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, kde súd prvého stupňa poverením č. 5301 005661 zo dňa 26.05.2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie 140,08 eura s príslušenstvom, na podklade rozhodcovského rozsudku, sp.zn. SR 8839/07 zo dňa 07.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.01.2008 a vykonateľnosť dňa 17.01.2008. Poverenie na vykonanie exekúcie však samo o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por. S poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uzaviera, že aj po preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. so zákonom a poverení súdneho exekútora po tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo a aj povinnosť exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené podmienky. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O návrhu oprávneného na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd už raz rozhodol svojim rozhodnutím č.k. 3CoE/267/2012-65 zo dňa 29.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.2012, a preto sa jeho opätovným a totožným podaním, ktoré bolo súčasťou odvolania oprávneného nezaoberal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.