Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 3CoE/267/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208201213 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Hájiček ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3208201213.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: T. Y., bytom X. J. XX, Q. M. Q., o vymoženie 140,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4Er/2776/2008-34 zo dňa 12. júna 2012 jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku I. a II. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4 písm. r/, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj smernicu Rady 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 8839/07 zo dňa 07.12.2007. Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 16.05.2007 Zmluvu o úvere, ktorá má podľa súdu prvého stupňa povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa mal na základe uvedeného jednoznačne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v Článku 17. Rozhodcovská doložka upravujú rozhodcovskú doložku. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannom GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 40. Na jednej strane akceptoval dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné z pohľadu princípov determinujúcich právny štát a na druhej strane základné právo občana - spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce o.i. z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom, vrátane princípu dobrých mravov, je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvého stupňa k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 Ex. por. rozhodol, že nepripúšťa do konania ako vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, nakoľko v zmysle Ex. por. mu nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Ex. por. striktne vymedzuje účastníkov konania už uvedeným ustanovením § 37 Ex. por. Návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora súd prvého stupňa zamietol s poukazom na ustanovenie § 30 Ex. por., keď uvedené združenie nie je účastníkom konania, a teda nie je oprávnené na podanie takého návrhu. Návrh na vylúčenie exekútora preto zamietol, ako podaný neoprávnenou osobou. Uviedol, že nakoľko z ustanovenia § 200 ods. 2 Ex. por. nevyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže súd rozhodnúť o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal voči výrokom o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a z dôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Tvrdil, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex. por., tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Došlo k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný si svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený má za to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré je jeho prílohou. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd prvého stupňa po vykonaní prieskumu exekučnému titulu vydal poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú považuje oprávnený za nezákonné. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však podľa názoru oprávneného nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle § 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Naviac je ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nesprávne aplikované všeobecným súdom aj tým spôsobom, že ho neuplatňuje v celistvosti, ale vytrháva určité slovné spojenia, ktoré majú navodiť zákaz alebo príkaz v neprospech oprávneného. Navrhol, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 36 ods. 5 Ex. por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex. por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa citovaného ustanovenia začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona č. 7/2005 Z. z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky, výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby konkurz nebol vyhlásený. Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex. por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex. por. videl za nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za prejudiciálne. Prvá otázka je, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedená otázka nemá základ v prejednávanom spore, a ako taká nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení neodôvodňoval zákaz rozhodcovského konania vo všeobecnosti a pre každý prípad, to ani nie je možné, nakoľko zákonodarca uznáva rozhodcovský rozsudok za exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Ex. por. Preskúmaním bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 16.05.2007 obsahujúceho rozhodcovskú doložku, dospel k záveru, že v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní je nekalá podmienka. Zákon nevylučuje, aby v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, to znamená, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Tento právny názor vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012). Nakoľko je uvedená otázka doložená viacerými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou je, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. V tejto odvolací súd uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé (čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS). Spotrebiteľskú zmluvu v zmysle uvedeného do Občianskeho zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z. Bola tak implementovaná predmetná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľné podmienky sú vymedzené v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v platnom znení, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex. por. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex. por. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex. por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami) týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Následne odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v časti výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia. Podľa § 57 ods. 5 Ex. por. v znení účinnom od 08.08.2012, ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Podľa § 243 ods. 1 Ex. por., tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Odvolací súd uvádza, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, v ktorom je súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí po splnení zákonných podmienok poverený na vykonanie exekúcie. S prihliadnutím na § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p. v platnom znení je nepochybné, že Občiansky súdny poriadok je subsidiárnym právnym predpisom, ktorý sa použije na exekučné konanie len za predpokladu, že Exekučný poriadok neustanovuje niečo iné. V občianskom súdnom konaní platí zásada, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí už podľa novej právnej úpravy. Podľa uvedeného pravidla treba posudzovať aplikáciu jednotlivých noviel Exekučného poriadku na konania začaté pred ich účinnosťou, pokiaľ nie je ustanovené inak. Uvedená zásada býva niekedy výslovne vyjadrená v právnom predpise. Príkladom je § 235 ods. 1, ktorý sa týka exekučných konaní začatých pred 26.07.2001, t. j. pred účinnosťou zákona č. 291/2001 Z. z. Výnimkou z uvedeného je ustanovenie § 235 ods. 2, podľa ktorého sa exekučné konania začaté pred 01.01.2002, t. j. pred účinnosťou novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 32/2002 Z. z. dokončia podľa dovtedajších predpisov. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z., účinná od 01.09.2005, pozná obe metódy regulácie. Niektoré jej ustanovenia sa aplikujú aj na skôr začaté konania (§ 238 ods. 2), iné sa na skôr začaté konania nepoužijú (§ 238 ods. 1). Odvolací súd zdôrazňuje, že s účinnosťou od 08.08.2012 bolo do Ex. por. zákonom č. 230/2012 Z. z. zavedené ustanovenie § 57 ods. 5, v zmysle ktorého, pokiaľ exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.), je v takomto prípade potrebné nariadiť pojednávanie. Súd prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci vo výrokoch napadnutých oprávneným vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por., s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) bol z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS vydaný na základe nekalej, a teda neplatnej rozhodcovskej doložky Exekučné konanie začalo dňa 05.05.2008, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi (veta prvá ustanovenia § 36 ods. 2 Ex. por.). S poukazom na vyššie uvedenú zásadu, ako aj v nadväznosti na gramatický a logický výklad prechodného ustanovenia § 243 ods. 1 Ex. por. v znení novely č. 230/2012 Z. z. bolo zrejmé, že v predmetnej exekučnej veci je nevyhnutné nariadiť pojednávanie. Primerane sa tak použijú ustanovenia prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda aj ustanovenie § 206 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak ten, kto je na to oprávnený, včas podá odvolanie, rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť, pokiaľ odvolací súd o odvolaní právoplatne nerozhodne. Podanie odvolania má teda odkladný (suspenzívny) účinok - odkladá sa právoplatnosť uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, a tiež devolutívny účinok, to znamená, že oprávnenie rozhodnúť o odvolaní prechádza na odvolací súd. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu, rovnako ako pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, je v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Na základe uvedeného, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne posúdi otázku prípustnosti, resp. neprípustnosti predmetnej exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Ex. por., ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj príslušnými ustanoveniami právneho poriadku chrániacimi spotrebiteľa. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.