Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/833/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899647 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3608899647.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľky V. proti odporcom 1) R., 2) Y., zastúpenému X., 3) V., zastúpenému V., 4) G., zastúpená X., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 3) proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 30. mája 2014, č.k. 3C/40/2008-659, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 3) z r u š u j e a v tomto rozsahu vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a vo zvyšujúcej napadnutej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi 1) povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi 3) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh voči odporcom 1) a 3) zamietol. Zamietol návrh v celom rozsahu proti odporcovi 2) a odporcovi 4). Vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odporcovi 1) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 166,38 Eur a za odvolanie v sume 166,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet súdu, ktorý výrok rozsudku následne zrušil uznesením zo dňa 09.09.2014, č.k. 3C/40/2008-744. Odporcovi 3) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 166,38 Eur a za odvolanie v sume 166,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet tamojšieho súdu. V poradí druhým rozsudkom takto rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že odporca 1) prostredníctvom svojho zamestnanca p. Z. a p. O. poskytol pre tlač vyjadrenia, z ktorých považuje súd prvého stupňa za spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti vyjadrenia vtedajšieho prednostu Okresného úradu v Partizánskom p. Z. uverejnené v článku denníka „Nový čas“ zo dňa 02.05.2002 v znení “Kontrolný orgán z Krajského úradu v I. aj Okresného úradu v V. zistili hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si dovolím nazvať rozkrádaním“. Tiež je takým výrok “My spájame výpoveď a rozkrádanie dohromady, pretože výpoveď sme jej dali za rozkrádanie“. Ostatné vyjadrenia, uverejnené v predmetnom článku a vzťahujúce sa k zamestnancom odporcu 1), súd prvého stupňa nepovažoval za spôsobilé privodiť ujmu navrhovateľke. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o periodickej tlači je zrejmé, že nie každý nepravdivý, či pravdu skresľujúci údaj je povinný vydavateľ opraviť, oprava sa týka len takého údaju, ktorý sa dotýka cti občana. Takýmto údajom zákonodarca zrejme nemal na mysli opravu nepresností vo výške vyčíslenej škody (pokiaľ by nešlo o podstatnú nepresnosť), či presné citovanie výpovedných dôvodov, či použitých slov, pokiaľ nedošlo k zmene zmyslu použitej vety. Mal za to, že na základe tohto pravidla je potrebné posudzovať aj nepravdivý, či pravdu skresľujúci údaj z hľadiska jeho spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv človeka. Z hľadiska samotného nároku, vyplývajúceho z práva na ochranu osobnosti, je potrebné každé takéto tvrdenie bez ohľadu na jeho pravdivosť, či nepravdivosť posudzovať z hľadiska spôsobilosti privodiť osobe ujmu. Hoci do článkov publikovaných v denníku Nový čas zo dňa 02.05.2002 a SME zo dňa 30.04.2002 je citované vyjadrenie p. O., že vedúca nakupovala potraviny, ktoré sú v školských zaradeniach „zakázané“ (lízanky, cukrovinky, trvanlivé mlieko a pod.), pričom správne ide o neodporúčané potraviny, takéto vyjadrenie súd prvého stupňa nepovažoval za pravdu skresľujúce do tej miery, že by táto nepresnosť bola spôsobilá privodiť ujmu na osobnostných právach navrhovateľky. Mal za to, že odporca 1) ako štátny orgán mal nielen právo, ale aj povinnosť vyjadriť sa v prípade, ak mal za to, že bola spôsobená ujma a ohrozený, či porušený záujem, ktorý má povinnosť chrániť. Nekonal na základe ľubovôle, ale informoval o výsledkoch kontroly. Z Protokolu o kontrole zo dňa 19.03.2001 vyplýva, že vznikla škoda, pričom osobou zodpovednou bola osoba navrhovateľky. Pokiaľ ide o spochybňovanie samotného protokolu o kontrole, uviedol, že vypracovaný znalecký posudok č. XX/XXXX zo dňa 05.06.2006 a doplnok č. 1 č. XX/XXXX, č. XX/XXXX zo dňa 14.01.2007 znalcom v trestnom konaní dospel k rovnakým záverom s výnimkou rozdielu výšky vzniknutej škody. Odporca si informačnú povinnosť splnil aj podaním trestného oznámenia, či tým, že informoval verejnosť. V tomto zmysle má právo sa vyjadrovať aj k prebiehajúcim súdnym konaniam ako v tomto prípade. Mal by však brať na zreteľ rovnováhu medzi touto svojou povinnosťou, či právom a prezumpciou neviny a právom na ochranu osobnosti osoby, voči ktorej vyvodil podozrenie z činnosti v rozpore so zákonom, v tomto zmysle sa vyhnúť vyjadreniam, ktoré stotožňujú zodpovednosť za škodu, ktorá v súvislosti s porušením povinností navrhovateľky vznikla, a ktorá v čase vyhlásení bola vyčíslená protokolom o kontrole, so zodpovednosťou trestnoprávnou. Konštatoval, že z vykonanej kontroly, či znaleckého dokazovania nevyplýva, že by si navrhovateľka prisvojila potraviny vo vyčíslenej sume, čo ani nebolo predmetom skúmania. Obvinenie z rozkrádania je jednoznačným prezumovaním viny navrhovateľky, a to štátnym orgánom, v tomto zmysle takéto vyhlásenie súd prvého stupňa považoval za porušujúce právo navrhovateľky na ochranu osobnosti. Konštatoval, že z hľadiska nárokov navrhovateľky voči odporcovi 1) súd zamietol návrh v časti, v ktorej navrhovateľka požaduje ospravedlnenie odporcu a jeho zverejnenie v znení podľa návrhu. Uviedol, že žalobný petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ je tento nesprávny, t. j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné, prevzatie takéhoto petitu do výroku rozhodnutia by malo za následok nevykonateľnosť rozhodnutia. Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné, a aby mohli nastať účinky zamýšľané navrhovateľom (I. ÚS 233/97). Považoval za potrebné uviesť, že hoci v zmysle aktuálnej judikatúry má možnosť súd upraviť formuláciu petitu, tak aby zodpovedal objektívnemu právu, v tomto prípade by sa stal súd tvorcom petitu, pretože navrhovateľkou uvádzané nepravdivé skutočnosti nepovažuje za nepravdivé (v zmysle dôvodnosti opravy), pričom zo znenia ospravedlnenia je zrejmé, že jeho obsahom je potvrdenie úmyslu uškodiť navrhovateľke konaním pracovníka odporcu 1). Uverejnením takéhoto ospravedlnenia by súd uložil odporcovi povinnosť vysloviť, že za týmito výrokmi je úmysel spôsobiť ujmu navrhovateľke konkrétnou osobou, a tak odporcu vystavil možnému súdnemu sporu so zamestnancom p. Z.. Účelom tohto konania je ochrana osobnostných práv a k tomuto musí smerovať aj petit návrhu. Porušenie prezumpcie neviny je závažným zásahom do osobnostných práv občana. Navrhovateľka, hoci bolo jej meno označené len krstným menom a iniciálou jej priezviska, bola identifikovateľná, ostatné identifikačné znaky a to spojitosť so zamestnávateľom, že ide o vedúcu školskej jedálne, v malom meste V. ju dostatočne a nezameniteľne identifikovali, preto súd prvého stupňa považoval zásah ho jej práv za preukázaný a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodnú. Pretože však navrhovateľka nepreukázala žiadny mimoriadny a hlavne opodstatnený následok na život a svoju povesť, okrem lokálneho, v mieste jej bydliska a zásahu do povesti v rodine a osôb z okruhu známych, súd prvého stupňa nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, ale priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.000 Eur, ktorú považuje za primeranú poukazujúc prioritne na satisfakčný význam, nie význam ocenenia povesti osoby a váženia povesti hodnotou náhrady ujmy v peniazoch. Vo vzťahu k odporcovi 2) súd návrh zamietol, poukazujúc na právo na slobodu prejavu garantované čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že na znemožnenie identifikácie postačí uvedenie iniciálok priezviska, pokiaľ sú ponechané iné identifikačné znaky, a to miesto zamestnania, miesta skutku, či nepriama identifikácia prostredníctvom iných, v článku označených osôb, vychádzajúc z predpokladanej schopnosti bežného čitateľa identifikovať osobu mu známu, zdržiavajúcu sa v jeho okolí aj podľa iniciál mena či priezviska. Odporca 2) však vo svojom článku v denníku „Nový čas“ uverejnil len informácie oficiálne poskytnuté orgánmi štátu, ktoré vychádzali zo zistení kontroly, tie významovo neupravil, ani svojvoľne nerozšíril. Vyjadrenia boli uverejnené ako priama reč. Vydavateľ poskytoval informácie o otázkach verejného záujmu v súlade s novinárskou etikou, umožnil navrhovateľke, aby sa vyjadrila a jej vyjadrenie aj bolo uverejnené. Odporca 2) sa vyhol kategorickým tvrdeniam o vine navrhovateľky, sústredil sa na podanie informácie, neprezumoval jej vinu. Podľa názoru súdu prvého stupňa záujem na uplatnení slobody prejavu, prihliadnuc na snahu o prezentovanie témy týkajúcej sa verejného záujmu, prevýšil záujem na ochrane osobnostných práv občana. Bolo by v rozpore so samotnými princípmi slobody prejavu, pokiaľ by museli byť informácie o závažných podozreniach zadržiavané do doby, kým sa nepreukážu v súdnom alebo inom konaní. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa návrh proti odporcovi 2) zamietol. Pokiaľ ide o publikovaný článok dňa 30.04.2002 v denníku „SME“ s titulkom „Vedúca školskej jedálne okrádala deti“, odporca 3) z hľadiska jeho obsahu tento prevzal z tlačovej agentúry TASR. Z hľadiska obsahu článku, odhliadajúc od jeho titulku, súd prvého stupňa nepovažoval tvrdenia za nepravdivé, ani difamujúce. Predmetnom článku bolo informovanie o výsledku kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho záveroch, tiež o výsledku súdneho konania v pracovnoprávnej veci. Pokiaľ článok obsahoval nepresnosti v určení zistenej výšky škody, vychádzajúc z existujúceho protokolu o kontrole, v označení orgánu, či osoby vykonávajúcej predmetnú kontrolu, označení charakteru potravín, či presnej špecifikácie dôvodov rozhodnutia v pracovnoprávnej veci, zastával názor, že tieto nie sú spôsobilé zásahu do osobnostných práv navrhovateľky a v tom zmysle nespadajú pod § 19 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači. Mal za to, že odporca 3) však zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky tým, že v titulku článku jeho obsah zhrnul do tvrdenia, ktorým jednoznačne označil navrhovateľku za osobu, ktorá okráda deti. Publikoval tak difamujúci výrok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, poškodzujúci jej česť a dobrú povesť. Spojil zodpovednosť za škodu s prisvojovaním si prospechu, a to na úkor detí. Konštatoval, že takýto výrok má difamujúci charakter, bez ohľadu na výsledok trestného konania, o to viac, že navrhovateľka bola spod obžaloby oslobodená - a to preto, že sa skutok nestal. Mal za to, že v tomto prípade právo na slobodu prejavu v porovnaní s právom na ochranu osobnosti občana neobstojí, a to preto, že takýto výrok bez rozhodnutia o vine v trestnom konaní nie je informáciou, ale hodnotením osoby. Vychádzajúc zo žalobného návrhu, poukazujúc na odôvodnenie v súvislosti so zamietnutím návrhu v časti publikovania ospravedlnenia odporcu 1), súd prvého stupňa zamietol návrh aj na publikovanie ospravedlnenia odporcom 3) v znení podľa návrhu. Navrhovateľka špecifikovala, ktoré informácie považuje za nepravdivé, pričom tieto súd prvého stupňa nepovažoval za nepravdivé a zároveň dotýkajúce sa cti navrhovateľky. Takouto informáciou podľa názoru súdu je výrok o tom, že navrhovateľka okrádala deti. Navrhovateľka však žalobný návrh v tomto zmysle neoznačila a v priebehu konania neupravila. Pokiaľ by súd vyhovel návrhu v navrhovanom znení, bol by v rozpore s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ by ho upravil sám, prekročil by svoju právomoc, pretože by nešlo o zosúladenie znenia s objektívnym právom, ale o tvorbu žalobného návrhu súdom. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľke nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil na sumu 2.000 Eur, vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že ide o osobu, ktorej týmto zásahom nad mieru bežnú u iných ľudí došlo k poškodeniu cti, či dobrej povesti. Uviedol, že miera zásahu do osobnostných práv navrhovateľky je daná objektívne takým spôsobom ako u inej osoby, ktorá je obvinená z trestnej činnosti, no spod obžaloby je neskôr oslobodená. Také poškodenie cti a dobrej povesti občana je nesporne mimoriadnym dôvodom odôvodňujúcim okrem iných nárokov aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že mieru tejto ujmy je potrebné v občianskom súdnom konaní preukázať, pričom dôkazné bremeno nesie navrhovateľka a táto nepreukázala žiadne mimoriadne skutočnosti a reálne a preskúmateľné dôsledky difamujúcich výrokov na povesť navrhovateľky, okrem dôsledkov v jej bezprostrednom okolí, súd prvého stupňa rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 Eur, poukazujúc na zmysel konania o ochranu osobnosti, a to morálnu satisfakciu osoby, ktorej bola spôsobená ujma. Vo vzťahu k odporcovi 4) súd prvého stupňa mal za preukázané, že zamestnankyňa odporcu, bývalá riaditeľka školy Q. G., bola v predmetných článkoch citovaná len v dvoch vyhláseniach, a to: „Stále nám varia tie isté kuchárky, ale stravu máme o 100 percent lepšiu“ a „Keď som sa dozvedela o rozhodnutí súdu, chcela som vziať všetkých 635 detí a učiteľov a ísť pred okresný súd, nech nám pani sudkyňa vysvetlí, prečo sa takýto človek bude môcť vrátiť na tú istú stoličku! Učím deti, že za každý priestupok je trest, prečo to neplatí aj medzi dospelými?“. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov U. B., B. G., Dr. U. P., Q.. I. H., P.. Y. H., H. F., Q. J., Q.. B. W., Q. D., P. Q., U. X., Q. F., X. X., P. B., H.. Y. Q., F. S., B. O., H.. A. U., Q. W., I. Q., H.. X. S.. Prvé citované tvrdenie mal v zmysle výpovedí vo svojej podstate za preukázané. Pokiaľ ide o druhé citované tvrdenie, uviedol, že ide o hodnotiaci úsudok, smerujúci ku komentovaniu súdneho rozhodnutia, týkajúceho sa pracovnoprávneho sporu. Je vo svojej podstate kritikou a ako taká je subjektívneho charakteru, pritom zamestnankyňa odporcu 4) komentovala existujúce rozhodnutie a jeho výrok, teda žiadnym spôsobom nemenila jeho obsah. Z tohto dôvodu súd návrh voči odporcovi 4) ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie na podklade návrhov na vykonanie dokazovania navrhovateľky pod č.l. 463-464 zo dňa 02.04.2012, rovnako pod č.l. 491-492 zo dňa 06.11.2012, č.l. 570-571 a 572-600 zo dňa 15.05.2014 a č.l. 616-623 zo dňa 29.05.2014. Preskúmaním navrhovaných dôkazov súd zistil, že tieto nesmerujú k objasneniu žiadnej zo skutočností majúcej význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Takéto skutočnosti na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané a zistil ich v dostatočnom rozsahu. Nemal za sporný ani obsah vyhlásení, ich pôvod, ani to, či a akou formou boli zverejnené. Pokiaľ sa navrhovateľka vyjadrovala k dôsledkom zverejnenia predmetných článkov na svoj osobný život, rozsah dôsledkov zverejnenia predmetných článkov na jej osobný život, mal za dostatočne preukázaný ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Pokiaľ navrhla zaobstaranie listinných dôkazov, či výsluch svedkov, ktorými by sa preverovali výsledky kontroly vykonanej odporcom 1), preverovanie plnenia si pracovných povinností iných zamestnancov, najmä osôb, ktoré sa vyjadrovali v jej neprospech, či hodnotili jej prácu, a to až do podrobností, akými sa zaoberal Protokol o kontrole zo dňa 19.03.2001, či skúmal úmysel rôznych osôb vedome uškodiť navrhovateľke, či šikanózny postup zamestnávateľa voči nej, podrobne skúmať medziľudské vzťahy na bývalom pracovisku, či vzťahy nadriadených k podriadeným, toto súd prvého stupňa nepovažoval za účelné z hľadiska konania o predmetnom návrhu. Rovnako dôkazy, ktorými navrhovateľka odôvodňovala rôzne tvrdené skutočnosti, ktoré spája s dopadmi predmetných článkov na svoj život a život jej detí, ako rozhodovanie iných orgánov týkajúcich sa dávok v hmotnej núdzi (ÚPSVaR V.), previazanosti rôznych osôb, ktoré považuje za zaujaté voči jej osobe na rôzne orgány vrátane súdu, či vzťahujúce sa k spôsobenej ujme (bod 178 návrhu zo dňa 15.05.2014 na č.l. 587 spisu), nepovažoval súd prvého stupňa za rozhodné pre rozhodnutie o nároku, preto ich nevykonal. Súd prvého stupňa právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. 1, § 20 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ust. § 151 ods. 3 prvá veta O.s.p. O poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania a za odvolanie rozhodol podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. s prihliadnutím na ust. § 138 ods. 1, 2 O.s.p., keď navrhovateľka bola oslobodená od súdnych poplatkov. Proti rozsudku, vo výrokoch, ktorými nebolo návrhu vyhovené, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Za nesprávne považuje rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu proti odporcom 2) a 4). Mala za to, že za značné poškodenie jej mena mali byť všetci odporcovi (1/ až 4/) zaviazaní k zaplateniu nemajetkovej ujmy, ako aj k písomnému ospravedlneniu. Priznanie nemajetkovej umy vo výške 2.000 Eur od odporcov 1) a 3) považuje za nepostačujúce. Uviedla, že rozhodnutím súdu boli porušené jej zákonné práva konať pred súdom, klásť otázky zástupcom odporcov, navrhnutým svedkom, ktorých súd prvého stupňa odmietol vypočuť. Vytýkala súdu prvého stupňa, že na jedinom pojednávaní dňa 30.05.2014 rozhodol vo veci takmer po 9 rokoch od prerušenia konania. Súdu prvého stupňa vytýkal, že nevykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy pre zistenie stavu veci, vykonal len dôkazy, a to výpovede svedkov navrhnutých odporcom 4), jeho podriadených a známych, rodičov detí, pričom výpoveď svedka X. S. pokladal za nepotrebnú. Namietala, že z protokolu o kontrole zo dňa 19.03.2001 vyplýva, že vznikla škoda. Zdôrazňovala, že protokol o kontrole nemá závery o tom, že škoda spôsobená bola. Odmietala tvrdenia uvedené v protokole, že porušila záväzné normované dávky mäsa podľa vekových kategórií a takisto odmietala tvrdenia, že došlo k porušeniu platných zásad pre zostavy jedálnych lístkov. Namietala akékoľvek špekulácie, že mala spôsobiť porušením svojich povinností škodu. Nikdy sa nedopustila priestupku, ani trestného činu a ani neporušila svoje povinnosti, v dôsledku ktorých by mala spôsobiť niekomu škodu. Žiadala o doplnenie dokazovania vypočutím Q. G.. Zamietnutie návrhu voči odporcovi 4), ako aj odporcovi 2) považuje za nesprávne. Namietala použitie neoverených informácií ako dôkaz. Poukazovala na to, že v mesiaci máj 2014 zaslala súdu 179 a 39 príloh - listinných dôkazov, s ktorými sa súd pri rozhodnutí nezaoberal. Považuje za cynické tvrdenie zástupcu odporcu 2), že jeho klient zverejnil informácie v dobrej viere, informoval verejnosť, čo nie je pravdou. V denníku Nový Čas vydavateľ zverejnil dehonestujúci článok voči jej osobe dňa 02.05.2002. Zamestnávateľ s ňou okamžite skončil pracovný pomer dňa 20.03.2001 a v čase zverejnenia článkov už Okresný úrad v V. nebol jej zamestnávateľom, z ktorého dôvodu obrana odporcu 2) o dobrej viere informovať verejnosť, neobstojí. Za neplatné považuje okamžité zrušenie pracovného pomeru nielen po formálnej stránke, ale i po materiálnej stránke. Dôvodom neplatnosti nebol len jeden dôvod, ako ho zverejnili odporcovia. V písomnom rozviazaní pracovného pomeru Okresný súd V. uviedol, že spôsobila škodu zamestnávateľovi, že prepisovala stravné lístky, atď., čo nie je pravdou a text tohto rozviazania pracovného pomeru je zverejnený aj v žalovaných denníkoch. V TK bolo uvedené, že spôsobila škodu stravníkom, čo nie je pravdou. Bola jej spôsobená značná ujma poskytnutím informácií odporcu 4), ako aj zverejnením informácií odporcu 2). Priznaná nemajetková ujma odporcom 1) a 3) vo výške 2.000 Eur je neadekvátna spôsobenej ujme a priznávanej súdmi Slovenskej republiky iným medializovaným osobám. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy požadovanej v návrhu, žiaden konkrétny prepočet tejto sumy neexistuje, ide o jej odhad. Svoju nemajetkovú ujmu ocenila, porovnávajúc sa s podobnými prípadmi, ktoré boli verejne publikované. Poukazovala na to, že sumu, vyplatenú vo výške 165.000 Eur p. W., súd nemôže nebrať do úvahy, nakoľko by tým boli porušené jej ústavné práva. Dôsledky a spôsob poškodenia jej osoby považuje v porovnaní s uvedeným prípadom za omnoho závažnejšie. Dôvodila, že pokiaľ ide o presnú konkretizáciu výrokov a rozsah poškodenia, tieto vyplývajú z textov článkov uvedených v jednotlivých periodikách a celý obsah týchto článkov predstavujú konkrétne výroky a rozsah jej poškodenia. V týchto informáciách sa hovorí o tom, že ako vedúca školskej jedálne si neplnila svoje pracovné povinnosti, že v podstate okrádala deti (stravníkov), ktorí sa v tomto zariadení stravovali. Z obsahov článkov vyplýva, že konala protiprávne, že jej konanie trvá už niekoľko rokov, že rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovedí odporca 1) nemieni akceptovať, pričom odporca 1) nebol v čase publikovania článkov jej zamestnávateľom. V regióne, v ktorom žije, ju pozná veľké množstvo ľudí, pretože na tejto funkcii pracovala od 16.10.1986 do 31.12.2003 a za tieto roky prešli cez školskú jedáleň tisíce detí. Dôsledky článkov boli také, že si na ňu v V. ukazovali prstom, čo trvá dodnes. Školu navštevuje okolo 600 detí, čo je okrem detí ďalších 1.200 rodičov a za obdobie od roku 1986 až do 31.12.2003, keď pracovala ako vedúca školskej jedálne, sú to nespočítateľné tisíce ľudí a dokonca dve generácie detí. Široká medializácia jej prípadu zapríčinila, že sa mnoho ľudí prestalo s ňou rozprávať. Ľudia, ktorí ju bežne zdravili, sa od nej odvracajú, jej priatelia a priatelia jej detí sa od nej dištancujú. V dôsledku článkov v uvedených denníkoch sa od nej odsťahoval aj jej partner, ktorý s ňou býval, a s ktorým plánovali uzavrieť manželstvo. Po opätovnom nástupe do zamestnania dňa 25.08.2003 pracovala v miestnosti úplne izolovanej od ostatných zamestnancov školy. Z dôvodu zverejnených nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií jej zamestnávateľ dal opäť výpoveď. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 15.04.2004, sp. zn. 3C/157/2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 29.10.2004, sp. zn. 4Co/143/2004 súdy zamietli jej návrh o neplatnosť výpovede. Dôvod skončenia pracovného pomeru bol vymyslený. Namietala, že súd prvého stupňa po prerušení konania rozhodol na jedinom pojednávaní bez umožnenia vyjadriť sa k záverečným rečiam odporcov, nerozhodol do jedného roka od podania návrhu, namietala platnosť skončenia jej pracovného pomeru, existenciu výpovedného dôvodu, vecnú správnosť protokolu o kontrole, namietala zaujatosť osoby, ktorá protokol vypracovala, napádala obsah znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní a pod. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola odporcovi 3) uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca 3), ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu v celom rozsahu. Dôvodil, že článok, uverejnený v denníku SME dňa 30.04.2002 pod názvom „Vedúca školskej jedálne okrádala deti“, predstavuje oprávnený výkon slobody prejavu odporcu 3) a objektívne prípustnú kritiku, ktorá vychádzala z informácií poskytnutých z oficiálnych zdrojov. Takéto informácie si odporca 3) nebol v zmysle konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva povinný preverovať. Súdu prvého stupňa vytýkal, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, a preto je z tohto dôvodu nepreskúmateľný. Na strane 12 rozsudku konštatuje, že navrhovateľka nepreukázala žiadne mimoriadne skutočnosti a reálne a preskúmateľné dôsledky difamujúcich výrokov na svoju povesť, okrem dôsledkov v bezprostrednom okolí. Napriek tomu súd priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy 2.000 Eur. Dostatočne sa nevysporiadal s tým, prečo postupoval podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, prečo považoval údajnú ujmu za natoľko závažnú, že priznal aj nárok na relutárnu satisfakciu. Neodôvodnil a ani nezistil existenciu reakcie, svedčiacej o znížení dôstojnosti alebo vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere. Uviedol, že v zmysle judikatúry je práve existencia zásahu, resp. následnej reakcie nevyhnutnou podmienkou na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je len subsidiárnym nárokom. Vyslovil názor, že navrhovateľka si svoju dôkaznú povinnosť nesplnila a neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala reálny zásah do svojich osobnostných práv. Ak súd prvého stupňa nepriznal k nadpisu článku morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, nebol oprávnený navrhovateľke priznať v súvislosti s nadpisom ani finančné zadosťučinenie. Ak totiž navrhovateľka nežiadala náhradu nemajetkovej ujmy práve z dôvodu nadpisu článku, t. j. nadpis nebol označený ako difamačný výrok - potom samotný nadpis nepatril do predmetu žaloby a súd nebol oprávnený o ňom rozhodovať a priznávať z neho nároky. Mal za to, že súd prvého stupňa tiež dospel k nesprávnemu záveru, že nadpis článku je difamujúci výrok, ktorým odporca 3) zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky, poškodil jej česť a dobrú povesť s tým, že nadpis predstavuje hyperbolu, zveličenie a nie je možné ho vnímať izolovane. Strohé a jednoduché posudzovanie nadpisu článku súdom tak viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. V čase uverejnenia článku bola navrhovateľka trestne stíhaná, bola podaná obžaloba a čakalo sa na vytýčenie pojednávania. Bola zverejnená pravdivá informácia o stave prebiehajúcich konaní. Prezumpcia neviny navrhovateľky tak bola rešpektovaná. Podľa judikatúry ESĽP, ale aj slovenských súdov, je prípustné a žiaduce, aby médiá informovali aj o prebiehajúcich súdnych konaniach. Súdu prvého stupňa vytýkal, že nesprávne právne kvalifikoval napádaný článok (resp. jeho nadpis) ako neprimeranú kritiku navrhovateľky, neoprávnene zasahujúcu do jej osobnostných práv. Uverejnený článok je jednoznačne realizáciou slobody tlače a naplnenie ústavného práva verejnosti na informácie. Napadnuté rozhodnutie prostredníctvom uloženia povinnosti vydavateľovi denníka SME zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje značný zásah do tohto práva. V článku dal odporca 3) priestor na vyjadrenie samotnej navrhovateľke, riaditeľke školy Q. G., prednostovi okresného úradu V. Z., ako aj sudkyni O., ktorá rozhodovala o pracovno-právnom spore navrhovateľky a Okresného úradu V.. Informácie tak pochádzali z oficiálnych zdrojov, a ak aj bola úvodná informácia z nadpisu článku nie úplne presná, čitateľ po prečítaní článku dospel k pravdivej, úplnej a korektnej informácii o tom, že navrhovateľka vyhrala pracovno-právny spor a verí, že úspešná bude aj v odvolacom konaní a tiež, že je na ňu podaná obžaloba (t. j. nie je odsúdená). V článku tak bola dodržaná prezumpcia neviny a tiež objektívnosť a vyváženosť, keď priestor dostali všetky strany a čitateľom bola poskytnutá presná informácia o stave súdnych konaní. Z prieskumov čítanosti a čitateľského spektra denníka SME vyplýva, že medzi jeho čitateľov patria osoby so stredným a vyšším vzdelaním, ktorí sú schopní vyhodnotiť informácie o priebehu súdneho konania a vedia, že obvinená, či obžalovaná osoba ešte nie je odsúdená, a teda vinná. K podanému odvolaniu odporcu 3) sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že informácie, ktoré odporca 3) zverejnil, si nijakým spôsobom neoveroval, tieto získal z TASR, čo sám i počas konania potvrdil. Z denníka SME a ani z TASR za ňou nebol nikto. Odporca 3) nekonal v dobrej viere, ani s dobrým úmyslom. Išlo o neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. K zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a intenzita tohto zásahu nie je napraviteľná inými právnymi prostriedkami, preto žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66.387,84 Eur a uverejnenie ospravedlnenia. Z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Takýmto neoprávneným zásahom bol aj zverejnený článok odporcom 3), ktorý prevzal z TASR, čo bola účelová, zničujúca a diskriminačná kampaň proti jej osobe. Nikdy nespôsobila žiadnu škodu zamestnávateľovi, stravníkom, ani nikomu inému. Nikdy nekonala protiprávne. Nedopustila sa trestného činu, ani priestupku. Mala za to, že odporca 3) porušil novinársku etiku, keď sa dal zatiahnuť do likvidačnej a diskriminačnej kampane. Trvala na tom, že difamujúci je nielen nadpis, ale aj samotný text článku. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 1), ktorý uviedol, že navrhovateľka ako vedúca školskej jedálne mala uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti, na základe ktorej zodpovedala za stav na sklade potravín a ako jediná mala mať od tohto skladu kľúče. Z protokolu o kontrole vyplýva, že škoda vznikla a bola vyčíslená na základe stavu, ktorý mal byť v sklade potravín, a tým, čo v ňom bolo a vykonávaním nesprávnych pracovných postupov. Poukázal na to, že príslušný súd v trestnej veci rozhodol o tom, že poškodený sa má obrátiť so svojím nárokom na náhradu škody na občiansko- súdne konanie, z čoho má za to, že škoda objektívne vznikla. Vyjadrenia v predmetných denníkoch zamestnancami právneho predchodcu odporcu 1) vychádzali zo zistení v protokole o kontrole, z ktorého vyplýva škoda a nesprávne pracovné postupy navrhovateľky. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, túto považuje za neprimeranú a ničím neodôvodnenú s tým, že navrhovateľka nepreukázala, že by jej v príčinnej súvislosti s uverejnenými článkami bola spôsobená ujma alebo negatívne následky. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 2), ktorý navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Zastával názor, že odporca 2) ako vydavateľ, chránený článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, naplnil všetky podmienky ochrany vyplývajúce z európskeho štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie garantované článkom 10 Dohovoru a formulovaného v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva v celom rade jeho rozsudkov, na ktoré v rozsiahlom vyjadrení poukazoval. Vyhovenie návrhu by znamenalo porušenie článku 26 Ústavy Slovenskej republiky a článku 10 Dohovoru. Považoval za potrebné zdôrazniť, že ak majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu, ako je tomu v tomto prípade, je potrebné sa pozorne zaoberať ich primeranosťou. Je relevantné skúmať, či vyhovenie návrhu nestanoví pre tlač takú prekážku, ktorá jej bude brániť v plnení úlohy verejného strážcu v rozsahu neprimeranom sledovanému účelu. Mal za to, že vyhovením návrhu by k takémuto neželanému efektu došlo. Vyhovenie návrhu by znamenalo, že tlač nemôže informovať o podobných záležitostiach verejného záujmu so závažným celospoločenským dosahom, a to ani vtedy, ak sa prísne pridŕža faktov, ktoré prezentuje v neskreslenej podobe a v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou. Ak mala verejnosť o danom prípade dostať relevantné a presné informácie, nedalo sa v podstate informovať inak. Odporca 3) v podanom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky vyslovil názor, že rozsudok s výnimkou posúdenia nadpisu článku (a k tomu viažucej sa peňažnej povinnosti udelenej odporcovi 3/) je vecne správny a riadne odôvodnený. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho podaného odvolania tak, že zmení napadnutý rozsudok, návrh voči odporcovi 3) v celom rozsahu zamietne a navrhovateľke uloží povinnosť nahradiť trovy konania. Zdôrazňoval, že navrhovateľka nepreukázala dôsledky zásahov do jej osobnostných práv, a tak navrhovateľke neprináleží žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v podobe peňažnej satisfakcie. Vyslovil názor, že navrhovateľka odvolaním prekračuje rámec odvolacieho konania, napáda skutočnosti, ktoré nemôžu byť predmetom odvolacieho konania voči rozsudku. Rozsiahle odvolanie navrhovateľky považuje za nadbytočné a zbytočne zahlcujúce odvolací súd, nakoľko zväčša obsahuje absolútne irelevantné skutočnosti a požiadavky nesúvisiace s predmetom sporu. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril aj odporca 4), ktorý navrhol vo vzťahu k nemu potvrdenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením. Vyslovil názor, že uvedením hodnotiacich úsudkov bývalou riaditeľkou školy - zamestnankyňou odporcu 4) pred novinármi nemohlo dôjsť a ani nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Navrhovateľka sa písomne vyjadrila k vyjadreniu odporcu 2) a k vyjadreniu odporcu 3) k jej odvolaniu. V podaných vyjadreniach neuviedla žiadne nové skutkové a právne skutočnosti. Zotrvávala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Krajský súd preskúmal vec v rozsahu odvolania podaného navrhovateľkou a odporcom 3) a ich dôvodov v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo vzťahu k odporcovi 3) podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť, podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia vec vrátiť okresnému súdu v tomto rozsahu na ďalšie konanie a vo zvyšujúcej napadnutej časti je potrebné rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Predmetom preskúmania odvolacím súdom nebol výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi 1) povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000 Eur a odporcovi 3) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania a za odvolanie, nakoľko tieto výroky rozsudku súdu prvého stupňa odvolaniami neboli napadnuté, a preto sú rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvého stupňa skutkovo a právne správne posúdil uplatnený nárok navrhovateľky na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané finančné zadosťučinenie. Ochranu osobnosti upravujú viaceré odvetvia práva. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až § 16. Predmetom ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ako aj jeho česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním, či prejavmi. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený, a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Zákon nedefinuje pojem zásah, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana, či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). Vo vzťahu k odporcovi 3) súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky čiastočne vyhovel a čiastočne návrh zamietol. Dôvodil tým, že obsah publikovaného článku v denníku SME dňa 30.04.2002 s titulkom „Vedúca školskej jedálne okrádala deti“, odhliadnuc od jeho titulku, nepovažoval za nepravdivý a difamujúci, keď obsah článku informoval o výsledku kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho záveroch, ako aj o výsledku súdneho konania v pracovno-právnej veci. Súd prvého stupňa však mal za to, že odporca 3) zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky tým, že v titulku článku jeho obsah zhrnul do tvrdenia, ktorým jednoznačne označil navrhovateľku za osobu, ktorá okráda deti, čím publikoval difamujúci výrok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, poškodzujúci jej česť a dobrú povesť. Navrhovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000 Eur, vzhľadom k tomu, že nemal za preukázané, že ide o osobu, ktorej týmto zásahom nad mieru bežnú u iných ľudí došlo k poškodeniu cti, či dobrej povesti, v prevyšujúcej časti o náhrade nemajetkovej ujmy návrh zamietol. Zamietol aj návrh v časti, v ktorej navrhovateľka požadovala od odporcu 3) ospravedlnenie. Odporca 3) v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vytýkal, že nesprávne právne kvalifikoval napádaný článok (resp. jeho nadpis) ako neprimeranú kritiku navrhovateľky neoprávnene zasahujúcu do jej osobnostných práv s tým, že uverejnený článok je realizáciou slobody tlače a naplnenie ústavného práva verejnosti na informácie. Navrhovateľka v odvolaní naďalej trvala na tom, že odporca sa dopustil zásahu do jej osobnostných práv a trvala na podanom návrhu v celom rozsahu. Podstatou sporu je hľadanie vyváženého vzťahu medzi Ústavou a garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti, či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie, na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásad ich spravodlivej rovnováhy. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa považujú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“. Sloboda politickej diskusie je jadrom koncepcie demokratickej spoločnosti, ktorá preniká celým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať zo zásady proporcionality, byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné. Vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to v rozsahu jej ústavných záruk, ako i záruk v zmysle Dohovoru. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda, či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO?, O KOM?, ČO?, KDE?, KEDY? a AKO? v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (napr. II. ÚS 340/09). Uvedený test, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma súd na základe trojstupňového testu proporcionality. Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch: prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa, teda test vhodnosti, či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu - či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti). Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti použitia daného prostriedku - zásahu, teda, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah. Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú korkondanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiaci vzorec (porov. Alexy, R.: Balancing, constitutional review, and representation. I. CON, Volume 3, Number 4, 2005, s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Povinnosťou súdu prvého stupňa v danom prípade bolo dôsledne rešpektovať relevantnú judikatúru ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 492/2012 zo dňa 18.04.2013, sp. zn. IV. ÚS 107/2010 zo dňa 27.10.2010), a to pri hľadaní odpovedí na otázky testu proporcionality v prepojení judikatúry s konkrétnymi okolnosťami danej veci. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. V danom prípade z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačné odpovede na otázky testu proporcionality, na základe ktorých sa dá ustáliť, ktorá sloboda má byť uprednostnená, nevyplývajú. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 3) zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd následne preskúmal výrok napadnutého rozsudku, ktorým vo zvyšnej časti návrh proti odporcovi 1) a 3) zamietol, výrok, ktorým návrh zamietol proti odporcom 1) a 4) a výrok, ktorým vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Prvostupňový súd návrh navrhovateľky proti odporcom 2), 4) zamietol v celom rozsahu. Proti odporcovi 2) zamietol návrh, poukazujúc na právo na slobodu prejavu, garantované článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukazoval na to, že odporca 2) vo svojom článku uverejnil len informácie oficiálne poskytnuté orgánmi štátu, ktoré vychádzali zo zistení kontroly, tie významovo neupravil, ani svojvoľne nerozšíril. Vyjadrenia boli uverejnené ako priama reč a informácie o otázkach verejného záujmu poskytol v súlade s novinárskou etikou. Vyhol sa kategorickým tvrdeniam o vine navrhovateľky. Sústredil sa na podanie informácie, neprezumoval jej vinu. Proti odporcovi 4) návrh zamietol z dôvodu, že zamestnankyňa odporcu bola v predmetných článkoch citovaná len v dvoch vyhláseniach, z ktorých prvé mal za preukázané a v prípade druhého ide o hodnotiaci úsudok, ktorý smeroval ku komentovaniu súdneho rozhodnutia, týkajúceho sa pracovno- právneho sporu, bolo vo svojej podstate kritikou, pričom zamestnankyňa odporcu 4) žiadnym spôsobom nemenila obsah rozhodnutia, toto len komentovala. Vo vzťahu k odporcovi 1) návrhu vyhovel čiastočne z dôvodu, že za spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky považoval vyjadrenia vtedajšieho prednostu Okresného úradu v V. pána Z., uverejneného v článku denníka Nový Čas zo dňa 02.05.2002 v znení „Kontrolný orgán z Krajského úradu v I., aj Okresného úradu v V. zistili hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si dovolím nazvať rozkrádaním“, ako aj výrokom „My spájame výpoveď a rozkrádanie dohromady, pretože výpoveď sme jej dali za rozkrádanie“. Mal za to, že obvinenie z rozkrádania je jednoznačným prezumovaním viny navrhovateľky štátnym orgánom, a preto takéto vyhlásenie považoval za porušujúce právo navrhovateľky na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 Eur. Ostatné vyjadrenia v predmetnom článku nepovažoval za spôsobilé privodiť ujmu navrhovateľke, z ktorého dôvodu návrh v zostávajúcej časti zamietol, a to včítane návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala ospravedlnenia od odporcu. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou proti uvedeným výrokom rozsudku vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Keďže prvostupňový súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé a podľa názoru odvolacieho súdu plne vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v zostávajúcej napadnutej časti, na ktoré podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu odkazuje. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia v zmysle ust. § 57 ods. 2 O.s.p. musí spĺňa parametre zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu v zostávajúcej napadnutej časti zodpovedá požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V plnej miere a vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri svojom závere o zamietnutí zvyšnej časti návrhu voči odporcom 1) a 3) a o zamietnutí návrhu proti odporcom 2) a 4) v celom rozsahu. V tomto smere odvolací súd konštatuje správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na dôvody jeho rozsudku odkazuje. Skutočnosť, že navrhovateľka sa s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. K námietke navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhované dôkazy, odvolací súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu (článok 6 ods. 1 Dohovoru), t. j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania najavo“, vrátane skutočností, uvádzaných účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné. Povinnosťou súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V tomto smere sa súd prvého stupňa dostatočne vyrovnal s otázkou ďalšieho doplnenia dokazovania, dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie nevykonať navrhnuté dôkazy, pričom navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho postup by bol neakceptovateľný. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil, keď ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko ďalšie dokazovanie, vytýkané v podanom odvolaní, nemohlo preukázať skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť iný právny záver. V prejednávanej veci ďalej odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické, ani faktické rozpory. Navrhovateľka ďalej v rozsiahlom odvolaní, tak ako aj v ostatných vyjadreniach, opakovane uvádzala skutočnosti, ktoré nesúvisia s daným konaním, namietala vecnú správnosť protokolu o kontrole, zaujatosť osoby, ktorá tento vypracovávala, závery znaleckého posudku a jeho vypracovanie v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/153/2001, rozoberá priebeh trestného konania, skutočnosti, týkajúce sa rozviazania pracovného pomeru, odbornej kvalifikácie hlavnej kuchárky a podobne., pričom tieto nemôžu byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Pokiaľ odvolanie navrhovateľky smerovalo aj proti výroku o trovách konania, ktorým súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nesúhlas navrhovateľky s takýmto výrokom nie je dôvodný, nakoľko súd prvého stupňa postupoval v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V danom prípade súd prvého stupňa postupoval v zmysle citovanej zákonnej úpravy. Odvolací súd ďalej konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľky, obsiahnutými v jej rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nakoľko v preskúmavanej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .