Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/763/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113207232 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:1113207232.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom Bratislava, 29. augusta 1/A, IČO 31 338 976 proti odporcovi T. G., bytom D. XXX, v konaní zastúpenému JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom, so sídlom Bratislava, Nezábudková 22, o zaplatenie 33,19 eur s príslušenstvom takto, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4C/118/2014 - 74 zo dňa 03. júla 2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia 33,19 eur a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi k rukám advokáta JUDr. Mariána Ševčíka, CSc. náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal svoj návrh na začatie konania s odôvodnením, že v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. vedie odporcovi účet majiteľa cenných papierov. Služba "CD-55 - vedenie účtu majiteľa", je poskytovaná odporcovi za odplatu a cena služby je vypočítaná v zmysle Cenníka Centrálneho depozitára cenných papierov SR, ktorý bol schválený v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Na základe toho fakturoval navrhovateľ odporcovi poplatok za vedenie účtu majiteľa - služby "CD-55", a to za rok 2008, v súlade s cenníkom v znení dodatku platnom ku dňu vystavenia faktúry, ktorý odporca nezaplatil a preto sa jeho zaplatenia navrhovateľ cestou súdu od odporcu domáha. Súd vo veci vykonal dokazovanie, ktorého výsledky po právnej stránke posúdil podľa § 56 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch účinného v čase vzniku právneho vzťahu účastníkov, § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, § 52 ods. 2 a 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 122 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 12.06.2014. Uviedol, že zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o vedení účtu majiteľa cenných papierov považovaná za tzv. "absolútny obchod", však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Preto bolo potrebné riadiť sa všeobecnou právnou úpravou. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 25.4.1993 a v súvislosti s rozhodovaním súdu v tejto veci je potrebné poukázať na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009 vydaný pod spis. zn. I.ÚS 342/09, v ktorom sa uvádza: "Režim spotrebiteľských zmlúv (zmlúv na ochranu spotrebiteľa) bol však výslovne upravený v Občianskom zákonníku až novelou vykonanou zákonom č. 367/2000 Sb., a to s účinnosťou od 1. 1. 2001. Jej cieľom bolo zaistiť harmonizáciu českého zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, resp. s aquis communautaire, dosiahnutého v tejto oblasti (pre teraz posudzovanú skutkovú situáciu sú relevantné najmä smernice Rady 85/577/EHS zo dňa 20.12.1985 o ochrane spotrebiteľa v prípade zmlúv uzavretých mimo obchodné priestory a smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným znakom tejto novej kogentnej právnej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Ústavný súd je presvedčený, že takýchto podmienok je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť i v prípade "de facto" spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti vyššie uvedeného zákona č. 367/2000 Sb., lebo materiálne nahliadané pozícia kontrahenta uzavierajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa nijako nelíšila od spotrebiteľa uzavierajúceho zmluvu už v režimu spotrebiteľských zmlúv." Pri podobnosti právnych úprav v Slovenskej republiky a Českej republiky je uvedený názor v celom rozsahu aplikovateľným aj v Slovenskej republike. S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 150/2004 Z. z. od 1.4.2004 sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti, a teda aj na predmetnú právnu vec. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa 25.04.1993 bol Strediskom cenných papierov SR zriadený účet majiteľa cenných papierov č. ú. 700031073458 vedený na meno odporcu. Podľa § 99 ods. 8 zák. č. 566/2001 Z.z., navrhovateľ vedie odporcovi účet majiteľa cenných papierov za odplatu. Na základe faktúry č. 8000009201, vystavenej za poskytnutú službu CD-55 - vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2008, účtoval navrhovateľ odporcovi poplatok za vedenie účtu v sume 1000,- Sk/33,19 eur. Predmetná faktúra sa stala splatnou 28.02.2009. Návrh bol navrhovateľom podaný na Okresný súd Bratislava I dňa 27.02.2013 a dňa 04.04.2014 bol postúpený na Okresný súd Bánovce nad Bebravou. Súd bol názoru, že v tomto prípade sa jedná spotrebiteľský vzťah, a teda podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa na takýto vzťah použije ustanovenie zákona, ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Nie je daný žiadny dôvod, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať ochrana vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka. Súd nepopiera argumenty, že odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov konania. Predmetná vec je však tiež o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou úpravou /zákon č. 634/1992 Zb.. zákon č. 250/2007 Z.z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka/. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo /rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009/. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu súd nepochyboval a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom /predtým porovnaj § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka/. Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ, odporca ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a preto ide v danom prípade aj o zmluvu spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu neobstojí názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Vzhľadom na to, že predmetná odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov má spotrebiteľský charakter, normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Teda aj keby sa vzťah mal s odkazom na zmluvný typ posudzovať podľa obchodného zákonníka, podľa záverov súčasnej judikatúry by analogicky mala premlčacia doba pre uplatnenie nároku na odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov voči spotrebiteľovi plynúť po dobu 3 rokov v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka, pretože je to v zmysle 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie súd aplikoval § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania, vznesenej odporcom. Pri určení začiatku plynutia premlčacej doby bolo potrebné prihliadať na dátum splatnosti faktúry za vedenie účtu č. 8000009201, ktorý bol 28.02.2009. Nasledujúcim dňom sa právo mohlo vykonať po prvý raz a navrhovateľovi už týmto dňom vznikla možnosť podať návrh na súd. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej skutočnosti. Navrhovateľ už dňa 01.03.2009 mohol podať na súd a zároveň od toho dňa začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota. V danom prípade vzhľadom na § 122 a § 101 Občianskeho zákonníka premlčacia doba uplynula dňom 01.03.2012 /štvrtok/. V tejto lehote navrhovateľ neuplatnil svoje právo na súde. Návrh bol podaný na súd až dňa 27.02.2013, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby na vykonanie práva. Odporca vzniesol námietku premlčania, pričom použitie tejto námietky má za následok zánik celého nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno navrhovateľovi súdne priznať. Súd preto návrh zamietol, nakoľko mal za preukázané, že nárok navrhovateľa je v celom rozsahu premlčaný. Aj keď odporca vznesenú námietku premlčania priamo neodôvodnil uplynutím 3 - ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, súd vzhľadom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 12.06.2014 práve na tento dôvod nemožnosti uplatnenia práva navrhovateľa prihliadol a návrh v celom rozsahu z dôvodu premlčania práva navrhovateľa zamietol. Odporca vzniesol opodstatnene námietku premlčania, a jej vznesenie spôsobuje zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, premlčané právo nemožno navrhovateľovi súdne priznať. Súd preto návrh zamietol, nakoľko mal za preukázané, že nárok navrhovateľa je v celom rozsahu premlčaný, z ktorého dôvodu sa nezaoberal ďalšími dôvodmi odporcu uvádzanými v priebehu konania. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému odporcovi takto priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku neboli úspešným účastníkom trovy konania vyčíslené a lehota na ich vyčíslenie trov konania ešte neuplynula, vzhľadom na ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p., súd o trovách rozhodol i podľa § 151 ods. 7 O.s.p. podľa ktorého ustanovenia, súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Podľa neho súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Podľa neho súd prvého stupňa na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď odporca v záväzkovom vzťahu s navrhovateľom nemá postavenie spotrebiteľa. Vychádzajúc z definície spotrebiteľa v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodnom období, bol by odporca spotrebiteľom len ak by v záväzkovom vzťahu s navrhovateľom nadobúdal veci bežnej spotreby alebo používal služby pre priamu osobnú spotrebu seba alebo členov svojej domácnosti. Tak to ale nebolo, odporca sa rozhodol zhodnocovať svoje finančné prostriedky investíciou na kapitálovom trhu nadobudnutím cenných papierov. Takéto investície dávajú nadobúdateľovi možnosť spolupôsobiť na správe spoločnosti, resp. inej zákonom určenej osobe v zmysle osobitných predpisov. V tomto prípade odporca nadobudol akcie obchodnej spoločnosti a podľa Obchodného zákonníka sú s akciami spojené práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení a zisku. Neexistuje pritom iné ako obchodnoprávne využitie odporcom držaných cenných papierov. Je vylúčené, aby mal odporca ako akcionár - spoločník postavenie spotrebiteľa. Na jeho postavenie a právny vzťah s navrhovateľom musia byť aplikované ustanovenia Obchodného zákonníka. Na druhej strane ani navrhovateľ nedrží zápisy v evidencii zaknihovaných cenných papierov pre seba, ale pre majiteľov cenných papierov. Okrem toho predmetný záväzkový vzťah medzi účastníkmi nevznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy ale priamo zo zákona - zákon č. 600/1992 Zb., neskôr zákon č. 566/2001 Z.z., pričom tento samotný zákon ustanovoval použitie Obchodného zákonníka na všetky otázky, ktoré sám neupravoval. V zmysle výslovného znenia ustanovenia § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch sa vzťah medzi členom centrálneho depozitára cenných papierov a majiteľom účtu spravuje zákonom o cenných papieroch a Obchodným zákonníkom. Je to tak vždy, bez ohľadu na povahu oboch účastníkov tohto záväzkového vzťahu. Aj v zmysle § 261 ods. 5 písm. c) Obchodného zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase, sa Obchodným zákonníkom spravujú záväzkové vzťahy z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov. Táto úprava pritom umožňuje, aby bol účastníkom obchodnoprávneho vzťahu aj subjekt, ktorý nie je sám podnikateľom. V zmysle uvedeného mal preto súd prvého stupňa aplikovať na danú vec Obchodný zákonník a to vrátane úpravy premlčania uplatneného práva navrhovateľa. V prípade takejto správnej aplikácie práva na danú vec je potom nutné prijať záver, že uplatnené právo navrhovateľa nie je premlčané. Navrhovateľ preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odporca k odvolaniu navrhovateľa písomne uviedol, že súd prvého stupňa zistil riadne skutkový stav a pri zisťovaní skutkového stavu navrhovateľ nespolupracoval. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil obsiahle a podrobné dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva nasledovné: Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvého stupňa, ktorý v otázke premlčania uplatneného práva navrhovateľa aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka z dôvodu, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľský, v ktorom má navrhovateľ postavenie dodávateľa a odporca postavenie spotrebiteľa. S takýmto právny posúdením veci sa odvolací súd stotožňuje a považuje ho za správne. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. Pre túto vec je však rozhodné, že predmetný záväzkový vzťah medzi účastníkmi má povahu spotrebiteľskú. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo /porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/20/2009/. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (1.4.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovení § 54 ods. 1 ,, spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takéto zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval odporca ako spotrebiteľ, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj v prípade, že by odporca mal cenné papiere za účelom dosiahnutia zisku /či už ako podielu akcionára na zisku spoločnosti, alebo v prípade predaja akcií/ je zrejmé, že tak nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V konaní nebolo nijako preukázané, že by odporca, fyzická osoba nadobúdal a držal cenné papiere sústavne a za účelom dosiahnutia zisku, teda že takto vykonával podnikateľskú činnosť. Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade má odporca postavenie spotrebiteľa a jeho vzťah s navrhovateľom je vzťahom spotrebiteľským. Odvolací súd preto odmieta názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov má charakter obchodnoprávny, súčasne ide aj o zmluvu, majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne súd prvého stupňa aplikoval § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania, vznesenej odporcom. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, hoci by mu inak náhrada trov odvolacieho konania ako úspešnému účastníkovi patrila. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .