Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 3Tov/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010455 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Vranka ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:1114010455.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Vranku a sudcov JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému I.. L. M., nar. XX.XX.XXXX v B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí dňa 7. novembra 2016 odvolanie obžalovaného Ing. L. M. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. mája 2016, sp. zn. 6Tv/2/2014 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného I.. L. M. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. mája 2016 sp. zn. 6Tv/2/2014, bol obžalovaný I.. L. M. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 11.12.2012 v čase okolo 22.00 hod. v M. na F. ulici v pohostinstve „U Rybára“ na chodbe pred toaletami pristúpil k U. B., ktorého bezdôvodne rukou zovretou v päsť udrel do ľavej časti tváre, následne ho chytil za sveter pod krkom a nečakane ním prudko mykol tak silno, že U. B. stratil stabilitu a spadol na zem, najprv na kolená, potom aj smerom dopredu na ruky a potom úplne na zem a obžalovaný I.. L. M. ho pritom opakovane kopal do hlavy, ľavého ramena a ľavých rebier, čím mu podľa záverov znaleckého posudku MUDr. Alexandra Popraca, znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia, spôsobil zranenia - pomliaždenie čelovej krajiny vľavo, spánkovej krajiny vľavo s povrchovými škrabancami týchto krajín, zlomeninu chirurgického krčka ľavej ramennej kosti s trieštivou zónou, s dobou liečenia 16 týždňov. Za tieto trestné činy bol obžalovaný I.. L. M. odsúdený podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého bol obžalovanému podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému I.. L. M. uložená povinnosť nahradiť škodu poškodenému U. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M., P. XX vo výške 1.965 Eur, pričom podľa § 288 ods. 2 Tr. por. so zvyškom nároku na náhradu škody bol poškodený U. B. odkázaný na občianske súdne konanie. Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej pätnásťdňovej lehote napadol odvolaním obžalovaný I.. L. M. pre nesprávnosť výrokov o vine, treste a náhrade škody, ako aj konania, ktoré rozsudku predchádzalo. V písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu poukazoval na svoje obhajobné tvrdenia prednesené už pred súdom prvého stupňa, v ktorých spáchanie skutku poprel a považoval napadnutý rozsudok za nesprávny. Namietal porušenie práva na obhajobu, za ktoré považoval okolnosť, že jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu bola prokurátorom zamietnutá ako sťažnosť podaná oneskorene ( po lehote), hoci podľa jeho názoru sťažnosť podal včas. Podľa názoru obžalovaného došlo tiež k porušeniu práva na zákonného sudcu tým, že prísediacich J. U. a T.. L. N. v zmysle rozvrhu práce okresného súdu určil zo zoznamu prísediacich sudca JUDr. Tomík a preto nie je možné uviesť, že uvedení prísediaci by boli náhodne zvolenými osobami v senáte okresného súdu. Domáhal sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil ako nezákonný. Podľa názoru obžalovaného sa súd prvého stupňa dôsledne neriadil ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., nesprávnym spôsobom vyhodnotil dôkazy vo veci, najmä výpovede obžalovaného, poškodeného, svedkov i závery znalcov, na ktoré v odvolaní poukázal, nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a vyvodil z nich nesprávne právne a najmä skutkové závery. Podľa jeho názoru na podklade vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť, že by úmyselným konaním ublížil na zdraví poškodenému a je potrebné jeho konanie posúdiť v rámci nutnej obrany, pretože odvracal útok na svoju osobu, ako aj na svoju priateľku. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby obžalovaného I.. L. M. spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že zažalovaný skutok sa nestal. Prokurátor krajskej prokuratúry i poškodený I.. U. B. na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhli odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Tr. por. s poukazom na to, že napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch považovali za zákonný a správny. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené dňa 6. septembra 2016, vykonal dňa 7. novembra 2016 verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného I.. L. M. v súlade s ustanovením § 293 ods. 5 Tr. por. Obžalovanému bolo totiž riadne a včas doručené upovedomenie o verejnom zasadnutí a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, avšak na verejné zasadnutie sa nedostavil a svoju neúčasť ani hodnoverným spôsobom neospravedlnil. Postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov o vine, treste a náhrade škody napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného I.. L. M. nie je dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, postupoval okresný súd pri vykonávaní dôkazov a pri rozhodovaní vecne správne a v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi konanie a rozhodovanie po podaní obžaloby pred súdom a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenie. Obžalovanému bolo zákonným spôsobom riadne vznesené obvinenie a bola na neho podaná obžaloba, obžalovaný mal v konaní obhajcu a v celom konaní mal dostatočnú a opakovanú možnosť sa vyjadriť, pričom svoje obhajobné práva aj využil štandardným spôsobom, o čom svedčí obsah i rozsah spisového materiálu i dôvodov odvolania. Trestný poriadok definíciu pojmu „zákonný sudca“ expressis verbis neobsahuje. V rámci základných zásad trestného procesu v § 2 ods. 7 Tr. por. však deklaruje právo každého, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Za porušenie požiadavky nestrannosti súdu sa považuje aj nerešpektovanie princípu, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Uvedený princíp je ústavným princípom zakotveným v prvej vete čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky slovami „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“. Z uvedeného ďalej vyplýva, že legálna definícia zákonného sudcu je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a je konkretizovaná v § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) slovami „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte“. Účelom základného práva na zákonného sudcu priznaného podľa citovaných ustanovení ústavy a zákona je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby v rámci súdnej moci poskytol túto ochranu zákonný sudca alebo zákonný senát. Slovo „určený“ (resp. určení) použité v dikcii § 3 ods. 3 zákona o súdoch znamená „vopred rozhodnúť o niečom alebo niekom“. Pridelenie veci konkrétnemu sudcovi sa určí náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, kým členovia senátu sú určení výberom zo zoznamu prísediacich, ktorý je prílohou rozvrhu práce. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozvrh práce súdu má kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu, keďže - vo všeobecnej rovine - zákonným sudcom môže byť ktorýkoľvek sudca, ktorý sa podľa zákona má, resp. môže stať zákonným sudcom v danej veci, ale podmienkou je, aby bol určený v súlade nielen so zákonom, ale aj v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa pre vec určuje konkrétny zákonný sudca. Podľa § 3 ods. 6 zákona o súdoch - súdnictvo vykonávajú v trestnoprávnych veciach spolu so sudcami v senátoch aj prísediaci sudcovia z radov občanov (ďalej len „prísediaci“). Pri výkone súdnictva majú prísediaci rovnaké práva a povinnosti ako sudcovia, okrem oprávnenia predsedať senátu. Podľa § 3 ods. 1 vety druhej zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) - sudca rozhoduje v senáte alebo ako jediný sudca, ak tak ustanovuje zákon. Zákon ustanovuje, kedy sa na rozhodovaní senátov zúčastňujú aj prísediaci. Predsedom senátu môže byť len sudca. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zákona o sudcoch - sudcovia a prísediaci sú si pri rozhodovaní rovní. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z § 11 ods. 1 a § 14 zákona o sudcoch. Podľa § 147 ods. 1 vety druhej zákona o sudcoch - ustanovenia tohto zákona o ochrane sudcov sa primerane vzťahujú aj na ochranu prísediacich. Spôsob kreovania senátu určením sudcu náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a určením dvoch prísediacich sudcov zo zoznamu prísediacich sudcov, ktorý je prílohou rozvrhu práce súdu, je len rôznym (odlišným) technicko-administratívnym vytváraním senátu. Nemení, ani neoslabuje práva a povinnosti členov senátu pri výkone súdnictva, vrátane práva predsedať senátu. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci spôsob kreovania senátu určením sudcu náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a určením dvoch prísediacich sudcov zo zoznamu prísediacich sudcov, ktorý je prílohou rozvrhu práce súdu, bol v súlade so zákonom. Odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu sa porušenia práva na zákonného sudcu vo vzťahu k osobám prísediacich nepovažoval preto odvolací súd za dôvodnú a neakceptoval ju. Rovnako za dôvodnú nepovažoval ani jeho odvolaciu námietku týkajúcu sa porušenia práva na obhajobu, za ktoré obžalovaný považoval okolnosť, že jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu bola prokurátorom zamietnutá ako sťažnosť podaná oneskorene. O sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o vznesení obvinenia bolo v prípravnom konaní právoplatné rozhodnuté uznesením prokurátora zo dňa 11.6.2013, sp. zn. 4Pv 7/2013 - 9, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zamietnutá, pretože bola podaná oneskorene (čl. 90 - 99). Okolnosť, že obžalovaný sa domnieva, že sťažnosť podal včas a s predmetným rozhodnutím nesúhlasí, nemožno preto považovať za porušenia práva na obhajobu. Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal kontradiktórnym spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia správne oprel nielen o výpovede obžalovaného I.. L. M., ale predovšetkým o výpovede poškodeného I.. U. B., svedkov L.. S. W., U. C., F. Q., I.. J. B., T. P. a L.. L. W., U.., ako aj o zistenia a závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov MUDr. Alexandra Popraca a MUDr. Šimona Kónyu, znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgie a traumatológie i výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní a o listinné dôkazy (napr. fotodokumentácia zranení poškodeného vyhotovená políciou 12.12.2012 - čl. 70 - 71), na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal. Svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por. podrobne, vecne správne a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obžalovaného I.. L. M. prezentované obžalovaným i jeho obhajcom, pretože boli v rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, o vierohodnosti a správnom vyhodnotení súdom prvého stupňa ktorých dôkazov nemal pochybnosti ani odvolací súd. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania a to spôsobom ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery súdu prvého stupňa založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje. Z dôkazov vykonaných kontradiktórnym spôsobom v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, vrátane obhajobných vyjadrení obžalovaného, na ktoré podrobne poukázal súd prvého stupňa, je jednoznačne preukázané, že skutok sa stal, že ho spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku a že vykazuje znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., z ktorých bol uznaný za vinného. Obhajobné tvrdenie obžalovaného I.. L. M., že vykonané dôkazy sú nesprávne hodnotené, nemá svoje opodstatnenie. V uvedenom smere správne postupoval už súd prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku je dostatočne zrejmé, že v ňom v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol všetky podstatné skutočnosti a dôkazy, o ktoré oprel svoj záver o vine obžalovaného i ako sa vysporiadal s jeho obhajobou. Z obsahu odvolacích dôvodov obžalovaného vyplýva, že namieta správnosť hodnotenia dôkazov súd prvého stupňa a domáha sa iného, pre neho priaznivejšieho hodnotenia vykonaných dôkazov, čo by bolo odôvodnené v prípade, ak by dôkazy súd prvého stupňa hodnotil skutočne v rozpore so skutočnosťou, s obsahom vo veci vykonaných dôkazov. V danom prípade však tomu tak nie je. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, pretože dôkazy, ktoré vykonal a na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktorými bolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sa žalovaný skutok stal a že ho spáchal obžalovaný I.. L. M.. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súd prvého stupňa vykonal všetky pre dané závery nevyhnutné dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a vyvodil z nich logicky správne závery, vrátane vyhodnotenia obhajobných tvrdení obžalovaného. Odvolacie námietky obžalovaného v uvedenom smere neboli preto dôvodné, odvolací súd ich neakceptoval a vo vzťahu ku skutkovým zisteniam v podrobnostiach len poukazuje na vecne správne a podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa dáva nadriadenému odvolaciemu súdu možnosť len v podrobnostiach poukázať na dôvody, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Vychádzajúc z takto správne zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa preto nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného I.. L. M. ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom svoje závery v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel preto nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako súd prvého stupňa. V tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v prospech obžalovaného, preto odvolacie námietky obžalovaného I.. L. M. uvedené v jeho odvolaní vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a k právnemu posúdeniu jeho konania nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich. Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd ďalej zistil, že okresný súd, vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania, nepochybil ani vo výroku o určení druhu trestu a jeho výmery. Úhrnný trest odňatia slobody uložený obžalovanému podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3 a § 41 ods. 1 Tr. zák. vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák., zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., konkrétnej miere závažnosti spáchaných trestných činov vyplývajúcej z ich povahy, zo spôsobu spáchania i spôsobených následkov, ako aj dĺžke času, ktorá od skutku uplynula, pomerom obžalovaného a možnostiam jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest je súčasne dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou. Vecne správny a v súlade s ustanovením § 287 ods. 1 Tr. por. je aj výrok, ktorým bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému U. B. škodu vo výške 1.965 Eur, ako aj výrok, ktorým podľa § 288 ods. 2 Tr. por. so zvyškom nároku na náhradu škody bol poškodený U. B. odkázaný na občianske súdne konanie. Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v prospech obžalovaného vo vzťahu k výrokom o vine, o treste odňatia slobody, o spôsobe jeho výkonu a o náhrade škody, preto odvolanie obžalovaného I. ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.