Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/937/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108214064 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3108214064.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľov 1/ T., 2/ Y., zastúpeného T. proti odporcom 1/ N., 2/ W., 3/ V., 4/ G., 5/ K., 6/ Q., 7/ N., 8/ I., 9.1/ O., 9.2/ P., 9.3/ H., 9.4/ T., 10/ P., 11 /N., 12/ G., 13/ T. a 14/ H., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. decembra 2013, č.k. 12C/155/2008-287, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcom 1/ - 14/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd, v poradí druhým rozsudkom, zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia vlastníckeho práva v podiele 1/3-ina každému k nehnuteľnostiam - parcele CKN č. XXXX/XX, č. XXXX/ XX, č. XXXX/XX, zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. O. O., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom zo dňa 30.11.2007 z pôvodnej EKN parcely č. XXX/X. Okresný súd sa najskôr zaoberal otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. otázkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby. Uzavrel, že navrhovatelia sa domáhali určenia spoluvlastníckeho podielu po 1/3-ine k pozemkom v celkovej výmere (491 m2 + 943 m2 + 1.403 m2 =) 2.837 m2, teda každý výmery po 945,67 m2, vytvoreného geometrickým plánom z pôvodných pozemkov, zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. O. O. v celkovej výmere (5.837 m2 + 339 m2 =) 6.176 m2 so spoluvlastníckym podielom po 5/48-in, pričom každý vlastní výmeru 643,33 m2, teda domáhali sa v skutočnosti reálneho vyčlenenia určitej plochy z pôvodných pozemkov, ale vo väčšej výmere. Zapísanie tejto zmeny v katastri nehnuteľností je možné, ak s tým spoluvlastníci nesúhlasia, iba na základe súdneho rozhodnutia v zmysle katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. Týmto je daný na strane navrhovateľov naliehavý právny záujem na predmetnom návrhu. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre kat. úz. O. O. bola zapísaná pkn. parc. č. XXX s výmerou 1kj 1396 sš (=10.776 m2) na viacerých spoluvlastníkov, pod B12 na právnu predchodkyňu navrhovateľov W. Y., rod. S. v podiele 6/24-in na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.03.1939. Ďalším spoluvlastníkom pod B13 bol T. Y.. Po jeho smrti na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 31.07.1945, č.k. D 497/44-8 jeho podiel zdedilo jeho 7 detí, a to T., Y., V. (vyd. T.), T. (vyd. T.), W. (vyd. I.), H. (vyd. U.) a mal. Y. Y. každý po 5/112-in. Predmetom dedičstva po W. Y., rod. S. bol podľa dedičského rozhodnutia, sp. zn. D 1378/88 jej spoluvlastnícky podiel 70/224-in pod B12, čomu zodpovedala výmera 3.367 m2 a jej dedičmi boli pôvodní navrhovatelia 1/, 2/ a odporkyňa 14/. Táto pkn. parcela bola vnesená v r. 1958 do družstva O. O.. V súčasnosti sa nedalo zistiť kým. Z geometrického plánu a výkazu plôch vyplýva, že z pôvodnej pozemnoknižnej parcele č. XXX boli vytvorené viaceré parcele, medzi nimi aj navrhovateľmi žalované parcele č. XXXX/ XX, č. XXXX/XX, č. XXXX/XX. Ich súhrnná výmera je spolu 2.837 m2. Z toho 1/3 je 945,67 m2. Podľa LV č. XXXX výmera parc. č. XXX/X, z ktorej boli vytvorené, je 5.837 m2. Z toho spoluvlastnícky podiel každého navrhovateľa 1/, 2/ a odporcu 14/ je po 5/48-ín, t. j. 608,02 m2. Odporcovia síce potvrdili, že ich právni predchodcovia mali pred vnesením celej pozemnoknižnej parcely č. XXX rozdelené užívanie medzi sebou, avšak v iných hraniciach, ako si dali vyznačiť navrhovatelia v geometrickom pláne, a to v užších pásoch. Počas užívania pozemku družstvom bola cez stred predmetnej parcely vybudovaná cesta - P. ulica. Nepotvrdili reálnu deľbu vlastníctva celej pozemnoknižnej parcely XXX pôvodnými spoluvlastníkmi do rok 1958 - vnesenia do družstva. Od roku 1992, kedy ju družstvo vrátilo pôvodným vlastníkom, užívali ju niektorí zo spoluvlastníkov, ale nie všetci po vzájomnej dohode o rozdelení parcele. Navrhovatelia ničím nepreukázali a ani netvrdili, že by a ako došlo v minulosti medzi pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi k rozdeleniu parc. č. XXX. Odporcovia ako právni nástupcovia ďalšieho z pôvodných pkn. vlastníkov pod B13 - T. Y. potvrdili rozdelenie pkn. parc. XXX, ale iba ohľadne užívania (vlastníckeho práva), ale v iných výmerách, resp. hraniciach, a to užších pásoch, než tvrdili navrhovatelia. V Osvedčení notárky T.. H. I., sp. zn. N 222/93 pre V. V., rod. Y. podľa zákona č. 293/92 Zb. nie sú vyjadrenia všetkých právnych nástupcov všetkých pôvodných pkn. vlastníkov, ktorí by mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť skutočnosť, že došlo k reálnej deľbe pozemku a akým spôsobom. Nachádzajú sa v ňom iba vyjadrenia dvoch svedkov, a to pôvodných navrhovateľov 1/, 2/ Y. a Y. Y.. Okresný súd dospel k záveru, že samotné užívanie predmetných parciel, i keď nerušené ostatnými spoluvlastníkmi, nestačí na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, alebo nadobudnutie časti pôvodnej parcely ako dôsledok reálnej deľby nehnuteľnosti, ktorá nebola zaknihovaná (zavkladovaním). Z tohto dôvodu súd návrh zamietol ako nedôvodný. Navrhovatelia môžu získať reálne vydelenú časť parcely zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva parc. č. XXX/ X reálnou deľbou. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z., § 134 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie navrhovatelia a domáhali sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkali súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko súd prvého stupňa použil síce správny právny predpis, Občiansky zákonník, ale nesprávne ustanovenie, pretože uplatnený nárok subsumoval pod § 134 Občianskeho zákonníka. Je pravdou, že svoj nárok odôvodňovali vydržaním, z ustálenej judikatúry však vyplýva, že súd nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkmi a súdu prislúcha právne hodnotenie súdenej veci a je jeho povinnosťou posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení. Mal za to, že súd prvého stupňa mal v súlade s § 153 ods. 1 O.s.p. posudzovať nárok podľa konkrétnych skutočností, z titulu ktorých si predmetný nárok uplatňujú, pretože navrhovatelia nemusia definovať právne ustanovenie, o ktoré svoj nárok opierajú. Preto mal okresný súd dospieť k záveru, že uplatnený nárok je oprávnený, avšak s ohľadom na inú právnu argumentáciu. Mali za to, že preukázali všetky skutočnosti spôsobilé založiť ich vlastnícky titul, keď svoje vlastnícke právo odvodzujú od W. Y., ktorá predmetné nehnuteľnosti kúpila v roku 1939, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že v 50. rokoch došlo k diskontinuite majetkových vzťahov, keď v roku 1958 bolo zapísané vlastníctvo bez právneho dôvodu pre JRD O. O.. V roku 1992 boli nehnuteľnosti vrátené pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom, pričom od tejto doby užívajú časť pozemkov vo výmere tak, ako ich nadobudla ich právna predchodkyňa. V súčasnosti sú však zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci v menšej výmere, pričom odporcom nesvedčí žiadny vlastnícky titul, ktorý by ich oprávňoval disponovať takými podielmi, ako sú uvedené v evidencii nehnuteľností. Vzhľadom na to, že právny stav nie je v súlade so stavom faktickým, domáhajú sa určenia vlastníckeho práva vo výmere, ktorá im patrí. Nakoľko sú zapísaní v katastri nehnuteľností v menšej výmere, ako im v skutočnosti patrí, je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) O.s.p., pretože ich právne postavenie je neisté a bez požadovaného určenia je ich právo ohrozené. Odporcovia 1/, 4/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Ostatní odporcovia sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľmi vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľov vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnili pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné: Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V preskúmavanej veci je zrejmé, že navrhovatelia v podanom odvolaní vytýkajú súdu prvého stupňa predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod, uplatnený navrhovateľmi podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. V danej veci okresný súd aplikoval ustanovenia hmotného práva, § 134 ods. 1, § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia videli nesprávne právne posúdenie danej veci práve v aplikácii uvedených ustanovení hmotného práva a dôvodili, že právne posúdenie veci je vecou súdu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom odvolateľov, že súd nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkmi a práve súdu prislúcha právne hodnotenie danej veci na základe zisteného skutkového stavu. Odvolací súd považuje však za dôležité zdôrazniť, že súdne konanie sa začína na návrh, ktorý je procesným úkonom, a ktorým sa obracia navrhovateľ na súd, aby o jeho veci autoritatívne rozhodol. Návrh musí okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods. 3 O.s.p. obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 79 ods. 1 O.s.p. Existencia riadneho návrhu je základnou podmienkou pre začatie občianskeho súdneho konania, a preto súd v prvom rade musí skúmať, či návrh spĺňa zákonom stanovené náležitosti. Základnou zložkou návrhu je tzv. žalobný nárok, ktorým navrhovateľ stanovuje predmet konania, a tým aj rozsah súdnej ochrany; žalobný nárok je vymedzený žalobným petitom a skutkovým odôvodnením návrhu. Posúdenie skutkových okolností podľa určitej právnej normy je povinnosťou súdu (iura novit curia), ktorý skúma, či platné právo umožňuje, aby na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu mohlo byť nároku ním uplatňovanému vyhovené; navrhovateľ nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Zo žalobného petitu návrhu musí byť nepochybne zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, teda ako žiada, aby súd vo veci rozhodol, a preto musí byť úplný, presný, určitý a zrozumiteľný tak, aby súd jednoznačne vedel, o čom má konať a rozhodnúť. Súd je totiž v občianskom súdnom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, viazaný návrhom, a teda nesmie účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú aké sú navrhované, žalobný petit musí svojím rozhodnutím úplne vyčerpať a nesmie ho prekročiť, s výnimkou prípadov stanovených v ust. § 153 ods. 2 O.s.p. Podaným návrhom zároveň navrhovateľ vymedzuje rozhodujúce skutočnosti (relevantný skutkový dej), ktoré predstavujú údaje nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a preto sa ukladá navrhovateľovi uviesť z návrhu na začatie konania také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a kvalite, ktorá umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu a nezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Samotný žalobný petit musí logicky vychádzať z opisu rozhodujúcich skutočností a súd potom v konaní zisťuje, či žalobný návrh je dôvodný práve na základe tohto navrhovateľom v návrhu tvrdeného opisu rozhodujúcich skutočností. Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha navrhovateľa zodpovednosť za voľbu návrhu, za jeho obsah a za formuláciu žalobného petitu. Súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho procesných práv a povinností, nemôže však za navrhovateľa vykonať priamu vecnú formuláciu návrhu výroku rozsudku a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, či poučiť ho o vhodnosti voľby toho - ktorého návrhu v konkrétnom prípade. Aby účastník konania mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ účastník konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže splniť ani dôkaznú povinnosť. V prípade, ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdenia, teda neunesie bremeno tvrdenia, má to pre neho za následok, že skutočnosť, ktorú vôbec netvrdil, a ktorá nevyšla ani inak v konaní najavo, spravidla ani nebude predmetom dokazovania. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah účastníkov a určuje rozsah dôkazného bremena, teda ako okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, tak aj nositeľa dôkazného bremena vo vzťahu k jednotlivým skutočnostiam. V danej veci sa navrhovatelia domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/3-ine nehnuteľností v k.ú. O. O., a to novovytvorenej parcely č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 491 m2, novovytvorenej parcele č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 943 m3, novovytvorenej parcele č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 1.403 m2, vytvorených na základe geometrického plánu č. XXXXXXXX-XXX/XXXX zo dňa 23.11.2007 vytvorenej z pôvodnej KNE parcele č. XXX/X - orná pôda o výmere 5.837 m2, zapísanej na LV č. X.XXX v k.ú. O. O.. Svoj žalobný nárok, vyjadrený žalobným petitom, odôvodnili tým, že pôvodnou vlastníčkou PKN parcely č. XXX/X bola ich právna predchodkyňa - matka W. Y., zomrelá dňa XX.XX.XXXX a na základe dedičského rozhodnutia, sp. zn. 18D/2668/94 sa podielovými spoluvlastníkmi každý v 5/48-inách stali navrhovatelia 1/, 2/ a odporkyňa 14/ H. X., ktorí sú v súčasnosti podľa listu vlastníctva č. XXXX, k.ú. O. O. vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely č. XXX/X v podieloch každý po 5/48-ín. Ďalej skutkové okolnosti veci popisovali tak, že od 20.03.1939, kedy ich matka spornú nehnuteľnosť kúpila od Y. C. ako ornú pôdu až do 01.10.1958, kedy pôdu začalo užívať L., obrábali vyčlenenú časť poľnohospodárskej pôdy, ktorá im bola následne v decembri 1992 poľnohospodárskym družstvom vydaná. Dôvodili, že vždy užívali konkrétnu časť pôvodnej veľkej parcely č. XXX, a preto sa domáhali z dôvodu uplynutia viac ako 10-ročnej pokojnej a dobromyseľnej držby i s prihliadnutím na § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (preukazujú užívanie v dobrej viere po celú dobu užívania). Vzhľadom na obsah návrhu, ako i žalobný návrh sformulovaný do žalobného petitu, je nesporné, že navrhovatelia presne, určite a zrozumiteľne svoj žalobný návrh vyjadrili v žalobnom petite a rovnako dostatočne a jasne sformulovali skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoj nárok, a to, že sa domáhajú svojho nároku titulom vydržania. Pokiaľ súd prvého stupňa na základe takto vymedzeného žalobného nároku a skutkových okolností danej veci, popísaných navrhovateľmi, posúdil ich nárok v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka, § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bolo jeho právne posúdenie danej veci správne a odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) daný nebol. V danej veci odvolací súd považoval za významné, že navrhovatelia nielen, že nepreukázali, ale ani netvrdili, že by v minulosti došlo medzi pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi k rozdeleniu parcely č. XXX a netvrdili ani, že by takáto dohoda bola realizovaná v ústnej alebo písomnej forme medzi súčasnými podielovými spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti. Naviac, odporcovia ako právni nástupcovia pôvodných PKN vlastníkov potvrdili výhradne rozdelenie užívania spornej nehnuteľnosti, ale v iných výmerách, ako tvrdili navrhovatelia. Reálnu deľbu nehnuteľností popreli. Súd prvého stupňa z týchto dôvodov dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali splnenie všetkých predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka, a to oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby, keď nepreukázali, akým spôsobom došlo k reálnemu rozdeleniu spornej nehnuteľnosti. Mal za to, že samotné užívanie spornej nehnuteľnosti v určitých medziach, ktoré boli medzi účastníkmi sporné, nemôže zakladať dobromyseľnosť držby navrhovateľov, a preto ich návrh považoval za nedôvodný. S týmto právnym záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotožňuje. Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ust. § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený vec držať (ius possidendi ), užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a má právo s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom držby, znamená právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení. Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň zákonné predpoklady, a to a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takého nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Súd prvého stupňa pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady správne vyhodnotil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa v otázke, že navrhovatelia nepreukázali splnenie predpokladov vydržania vlastníckeho práva v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, keď nepreukázali, ale ani netvrdili, že došlo k reálnemu rozdeleniu spornej nehnuteľnosti parcely č. XXX v k.ú. O. O. na základe dohody spoluvlastníkov o reálnej deľbe nehnuteľností. Je potrebné zdôrazniť, že dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam danej veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Samotné užívanie sporných častí parcely č. XXX navrhovateľmi, resp. ich právnymi predchodcami, bez súvisiaceho právneho úkonu medzi navrhovateľmi a odporcami, resp. ich právnymi predchodcami vo vzťahu k sporným častiam pozemkov, nie je ani domnelým právnym úkonom, od ktorého by mohli navrhovatelia odvodzovať oprávnenú držbu nehnuteľností. Vyvodzovanie dobromyseľnosti navrhovateľov len s poukazom na dlhodobé nerušené užívanie sporných častí nehnuteľností bez akéhokoľvek právneho titulu je v rozpore s právnou úpravou upravujúcou inštitút vydržania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom 1/ až 14/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a z obsahu spisu im žiadne trovy konania nevyplynuli. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .