Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/23/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110228263 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľov 1/ L. všetci zastúpení JUDr. O. advokátkou so sídlom N. XX/X, T. proti T. H., občanovi SR, bytom I. XXX/XX-XX, R. A., zastúpenému JUDr. U. T., advokátkou so sídlom U. XX/XX, N. D. o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 26C/348/2010-110 zo dňa 09. septembra 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd svojím rozsudkom (druhým v poradí) určil, že navrhovateľ 1/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných pre k. ú. R. A., na LV č. XXXX ako parc. P. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. CKN č. XXXX v podiele 1/2. Určil, že navrhovatelia 2/ a 3/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných pre k. ú. R. A., na LV č. XXXX ako parc. P. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. CKN č. XXXX v podiele 1. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Právne vec posúdil súd podľa príslušných ustanovení hmotného práva, zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi a X. C., t.j. k XX.XX.XXXX, a to podľa § 657 , § 35 ods. 2 ,§ 37 ods. 1 , § 41a ods. 2, § 46 ods. 1, § 50a ods. 1, § 151a, 151b, § 588, § 553 ods. 1, ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2007) a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia ako dlžníci uzavreli s X. C. ako veriteľom dňa 10.02.2005 zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie pôžičky vo výške 1.300.000,- Sk, ktorú sa dlžníci zaviazali spoločne a nerozdielne vrátiť do jedného roka odo dňa podpisu zmluvy. Uvedenú sumu X. C. požičala navrhovateľom na to, aby vyplatili úver v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., nakoľko im hrozil výkon záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam. S ohľadom na rozporné tvrdenia navrhovateľa 1/ a svedkyne C. o výške pôžičky, vychádzal súd z uzavretej písomnej zmluvy o pôžičke a mal za to, že predmetom pôžičky bola suma 1.300.000,- Sk, poskytnutá v hotovosti pri podpise zmluvy. Pre zabezpečenie vrátenia požičanej sumy uzavreli navrhovatelia ako budúci predávajúci s X. C. ako budúcou kupujúcou dňa 10.02.2005 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností za kúpnu cenu 1.300.000,- Sk. Dňa 30.03.2005 uzavreli navrhovatelia ako predávajúci s X. C. ako kupujúcou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností za kúpnu cenu 1.300.000,- Sk. V čl. IV. tejto kúpnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, že navrhovatelia ako predávajúci majú právo od zmluvy odstúpiť, ak v lehote jedného roka odo dňa podpisu kúpnej zmluvy vrátia kupujúcej kúpnu cenu vo výške 1.300.000,- Sk. Svedkyňa X. C. najprv uviedla, že zmluvou o pôžičke chcela pomôcť navrhovateľovi 1/ pred hroziacou exekúciou v tom smere, aby neprišiel o dom a následne tvrdila, že navrhovateľ 1/ chcel predmetné nehnuteľnosti predať. Vzhľadom k tomu, že zmluva o pôžičke a zmluva o budúcej kúpnej zmluve boli uzavreté v rovnaký deň a taktiež z dôvodu, že požičaná suma je totožná s budúcou kúpnou cenou za predmetné nehnuteľnosti a vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľa 1/ a prvotné vyjadrenie svedkyne X. C. mal súd za to, že budúca kúpna zmluva mala slúžiť len na zabezpečenie vrátenia požičanej sumy X. C. navrhovateľmi, pričom zo zhodných vyjadrení navrhovateľov vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti nechceli predať, mali len ručiť nehnuteľnosťou, ktorej boli spoluvlastníkmi za splácanie pôžičky. Kúpna cena im nikdy vyplatená nebola. Výpoveď svedkyne X. C. o tom, že bola oslovená, že navrhovateľ 1/ chce dom predať, považoval za nepravdivé, a to najmä s prihliadnutím na jej predchádzajúce tvrdenie o tom, že sa snažila pôžičkou pomôcť navrhovateľovi 1/, ktorému hrozilo, že pre exekúciu príde o dom. Dospel k záveru, že navrhovatelia ako predávajúci nemali v úmysle uzavretím kúpnej zmluvy trvalo scudziť predmetné nehnuteľnosti, ale poskytnúť X. C. zabezpečenie vrátenia pôžičky, o čom svedčí aj ustanovenie článku IV. kúpnej zmluvy, a to zriadením záložného práva alebo zabezpečovacím prevodom práva. Z tohto dôvodu uzavretá kúpna zmluva nebola ako právny úkon uzavretá vážne, a preto je absolútne neplatná. Z vyjadrení navrhovateľov a aj X. C., z obsahu kúpnej zmluvy, vyplynulo, že kúpna zmluva bola uzavretá ako zabezpečenie splnenia záväzku navrhovateľov zo zmluvy o pôžičke. Kúpnou zmluvou uzavretou medzi navrhovateľmi a X. C. mal byť zastretý iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), a to zriadenie záložného práva podľa § 151a Obč. zák. alebo zabezpečovací prevod práva v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 58/2008 zo dňa 25.07.2009 dospel k záveru, že kúpna zmluva neobsahuje záväzok, ktorý je zabezpečovaný a dojednanie, že ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Taktiež neobsahuje určenie spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva. Zohľadnil tak výpoveď navrhovateľa 1/, ktorý síce uviedol, že s veriteľkou sa dohodli, že v prípade, že by dlh nesplácal riadne, prevedie si po uplynutí jedného roka nehnuteľnosť na seba, avšak vzhľadom na ustanovenie § 553 Obč. zák., ktorý vyžaduje písomnú formu pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, považoval súd takéto tvrdenie navrhovateľa za irelevantné a zmätočné, keďže X. C. bola vlastníčkou sporných nehnuteľností na základe predmetnej kúpnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že kúpna zmluva neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, dospel súd k záveru, že právny úkon -zabezpečovací prevod práva- nemá všetky podstatné náležitosti podľa § 553 Obč. zák. v znení účinnom k 30.03.2005, preto ho považoval za neplatný. Mal za to, že kúpna zmluva v posudzovanej veci mala slúžiť ako zabezpečovací inštitút a nie ako právny úkon zakladajúci záväzkovo-právny vzťah. Predmetné nehnuteľnosti v predmetnom zmluvnom vzťahu teda vystupujú ako záloh zabezpečujúci splnenie záväzku zo zmluvy o pôžičke. K realizácii uvedeného zabezpečovacieho inštitútu v prípade nesplnenia záväzku navrhovateľov malo dôjsť tak, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prejde na veriteľku zo zmluvy o pôžičke. Uviedol, že úpravu realizácie záložného práva , ktoré je právom vecným, je nutné považovať za úpravu kogentnú, zmluvnú voľnosť obmedzujúcu. Záložný veriteľ teda nemá možnosť realizovať záložné právo spôsobom odchylným od zákonnej úpravy podľa ustanovenia § 151f ods. 1 Obč. zák. Uspokojenie zo zálohu mohol záložný veriteľ dosiahnuť iba predajom zálohu v rámci súdneho výkonu rozhodnutia alebo exekúcie uskutočňovanej súdnym exekútorom. Nemôže si zmluvne upraviť, že k uspokojeniu jeho pohľadávky dôjde tým, že záloh sám predá, alebo že na neho prejde vlastnícke právo k zálohu. Dojednanie kúpnej zmluvy za účelom, aby pohľadávka záložného veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k zálohu, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie záložného práva, ktorý nie je zákonom dovolený, a dopadá preto na neho ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo (uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10.)Neplatný právny úkon nemá právne následky, aké má platný právny úkon. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci X. C. vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (N. J. a odporcu) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoci dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Vzhľadom na obranu odporcu, vyporiadal sa s námietkou ohľadne splatenia pôžičky tak, že mal za to, že navrhovateľ 1/ dlh doposiaľ neuhradil. Čo sa týka splatenia pôžičky Ing. N. J. z dôvodu, že C. mala J. pohľadávku postúpiť, toto tvrdenie navrhovateľa v konaní preukázané nebolo, keďže svedok poprel postúpenie pohľadávky X. C.. Ohľadne prevodu sporných nehnuteľností X. C. pred lehotou splatnosti pôžičky súd uviedol, že vzhľadom na účel kúpnej zmluvy, ktorým nebol trvalý prevod vlastníckeho práva, ale len zabezpečenie pohľadávky, konala X. C. v rozpore s dobrými mravmi. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je diametrálne odlišné od predchádzajúceho rozhodnutia, ktorého právny základ vychádzal z iného právneho názoru, ktorý nevyvrátil ani odvolací súd pri svojom zrušujúcom rozhodnutí. Súdu vytýka neúplné zistenie skutkového stavu veci, ktorý si nekriticky a bez bližšieho vecného zdôvodnenia osvojil závery a tvrdenia navrhovateľa 1/ bez toho, aby vychádzal zo skutočnosti, že bolo úmyslom navrhovateľa 1/ vyvolať stav právnej neistoty a poškodzovať práva iných subjektov. Nedostatočným spôsobom sa vyporiadal s obranou odporcu, vyjadrením svedka J. a navrhovateľov 2/ a 3/. Neodstránil zrejmé rozpory vo vyjadreniach svedka a navrhovateľa 1/ vo vzťahu k žiadosti navrhovateľa 1/ o odkúpenie sporných nehnuteľností. Rozhodnutie je zmätočné, sporné, nenastoľuje stav právnej istoty a neodstraňuje existujúce rozpory. Uviedol, že navrhovateľ 1/ mal v roku 2005 vážne finančné problémy, hrozilo mu, že bude vykonaná dražby na „jeho dom“, preto s X. C. uzavreli zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo požičanie sumy 1.300.000,- Sk, ktorú sumu navrhovateľ 1/ prevzal a následne uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a po viac ako mesiaci, bez akéhokoľvek odôvodnenia aj kúpnu zmluvu. Zo zmluvy o budúcej zmluve je zrejmé, že vlastníci, predávajúci majú vôľu uzavrieť zmluvu, na základe ktorej bola uzavretá kúpna zmluva. Zdôraznil, že predávajúci neprejavili vôľu uzavrieť dohodu, predmetom ktorej by bol len dočasný prevod práva, alebo by v nej existovala zmienka o práve spätnej kúpy a už vôbec nie zmienka o možnom záložnom práve. K týmto úvahám viedla len teoretická konštrukcia možných úvah navrhovateľa 1/, ktorý po 9 rokoch od uzavretia sporných zmlúv a doterajšiemu nesplneniu záväzku, vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke, sa rozhodol označiť jeho skoršie právne úkony za neplatné. Uviedol, že z nepochopiteľných dôvodov súd niekoľko stranovými teoretickými úvahami a analýze vôle zmluvných strán dospel k záveru, že kúpna zmluva, uzavretá medzi navrhovateľmi 1/, 2/ a 3/ a X. C. je neplatná pre jej rozpor so zákonom a dobrými mravmi, a preto išlo nesporne o simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý iný právny úkon, a to zriadenie záložného práva alebo zabezpečovací prevod práva. Namietal, že súd sa nezaoberal podstatnou zmlúv a všetkými právnymi inštitútmi, ktoré mali účastníci zmlúv k dispozícii na to, aby si vzájomné práva a povinnosti upravili. R. 1/ až 3/ sa nikdy nedovolali neplatnosti právnych úkonov, nikdy neodstúpili od zmlúv aj napriek zmenám v osobe vlastníka, o ktorých minimálne navrhovateľ 1/ vedel, keďže platil splátky pôžičky svedkovi J.. Namietal, že prvostupňový súd napriek pokynom nadriadeného súdu sa nezaoberal tým, prečo navrhovatelia uzavreli kúpnu zmluvu mesiac po uzavretí zmluvy o pôžičke, hoci mali možnosť počkať, či si bude budúca kupujúca uplatňovať práva z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve v zmysle ust. § 50a Občianskeho zákonníka. Zotrval na názor, že tvrdenia o nedostatku vôle, zastretom právnom úkone a výkone záložného práva v zmysle ust. § 553 Občianskeho zákonníka a § 151j Občianskeho zákonníka sú právne irelevantné a nepreukázané a súd analýzou týchto inštitútov v spojení s kúpnou zmluvou dospel k nesprávnym právnym záverom a vec nesprávne právne posúdil . V prípade, že by súd, hoc aj len v časti, dospel k inému záveru, bolo jeho povinnosťou predovšetkým chrániť práva dotknutého, dobromyseľne konajúceho odporcu. Mal za to, že odporca pri nadobudnutí vlastníckeho práva konal v súlade s dobrými mravmi a v dobrej viere v zápis na liste vlastníctva. V prospech odporcu jednoznačne svedčí ustálený princíp ochrany právnej istoty a ochrany vlastníckeho práva. Naproti tomu navrhovatelia zneužívajú právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde, aby tak oddialili výkon práva odporcu. Odporca totiž ani pri vynaložení maximálneho úsilia a pri najvyššie možnej opatrnosti nemohol predpokladať, že by mohol niekto uplatňovať vlastnícke právo voči veci, ktorú nadobúda do vlastníctva. Na podporu svojej argumentácie poukázal na stanovisko sudcov Najvyššieho súdu Českej republiky, uverejnené v stanovisku občiansko-právneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.04.2006 Cpjn 201/2005: „S princípom právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva je v rozpore taký výklad ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého stráca súčasný vlastník riadne nadobudnuté vlastnícke právo len v dôsledku toho, že dodatočne odpadol právny dôvod, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo k veci ktorýkoľvek z jeho právnych predchodcov. Práva a povinnosti, ktoré vznikajú z právneho vzťahu, sa preto týkajú len jeho účastníkov. Preto sa nemôžu týkať tretích osôb, ak tieto osoby nadobudli vlastnícke právo v súlade so zákonom, a to znamená, že svoje právo nadobudli v dobe, keď ich právny predchodca bol ešte vlastník.“ Záverom vyslovil, že by bolo krajne nespravodlivé neposkytovať ochranu právam, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere. Navrhovatelia sa k podanému odvolaniu nevyjadrili. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti, rozhodné pre posúdenie veci, v potrebnej miere vykonal dokazovanie a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré boli uplatnené pred súdom prvého stupňa, súd prvého stupňa sa s týmito riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal a tieto preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami v tomto zákonnom ustanovení uvedenými. Odporca uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., má výhrady voči skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa, nakoľko tvrdí, že tvrdenia o nedostatku vôle , zastretom právnom úkone a výkone záložného práva sú právne irelevantné a nepreukázané, navrhovatelia 1) až 3) sami a dobrovoľne uzavreli kúpnu zmluvu so všetkými náležitosťami a súd z nepochopiteľných dôvodov dospel k záveru, že kúpna zmluva medzi navrhovateľmi a X. C. je neplatná pre jej rozpor so zákonom a dobrými mravmi, uzavretou zmluvou jej účastníci zastierali iné právne úkony. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvody na odvolanie, ktoré odporca v podanom odvolaní uplatnil, nie sú dané. V snahe posilniť neúplný apelačný systém v sporovom konaní Občiansky súdny poriadok odvolacie dôvody vymedzuje taxatívne. Odvolací dôvod uplatnený podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci. Tým sa spravidla považuje porušenie procesných ustanovení o dokazovaní, a to v prípade , že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z vykonaného dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá v konaní vyšla najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov. V danom prípade z napadnutého rozhodnutia iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci nevyplynula. Pri svojich skutkových zisteniach prvostupňový súd vychádzal len z tých skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Každý dôkaz prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia popísal a podrobne uviedol, čo z každého vykonaného dôkazu vyvodil. Pri rozhodovaní prihliadol na všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil podľa zásad stanovených v § 132 O.s.p. Z rozhodnutia nemožno vyvodiť, že súd uprednostnil argumentáciu navrhovateľov pred argumentáciou odporcu, ako je v odvolaní namietané. Z hodnotenia dôkazov logický rozpor nevyplýva. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Odporca namieta, že konajúci súd pochybil pri vyhodnocovaní predmetného skutkového stavu, nakoľko sa nezaoberal vyjadreniami odporcu, svedka J. a navrhovateľov 2/ a 3/ a ich strohé vyjadrenia a závery z nich vyplývajúce, nijako nezdôvodnil a nevyhodnotil. Súdu tiež vytýka rozpory vo vyjadrení svedka a navrhovateľa 1/ vo vzťahu k žiadosti navrhovateľa 1/ o odkúpenie sporných nehnuteľností, ktoré súd neodstránil. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., jeho uplatnením možno súdu prvého stupňa vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právny posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou odvolacieho súdu je v prípade odvolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, posúdiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, a či ho aj správne interpretoval. Okresný súd v danom prípade potom, ako dospel k záveru, že navrhovatelia preukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, ktorý bol daný tým, že zápis údajov o vlastníctve nehnuteľností v katastri nehnuteľností je možné uskutočniť len na základe meritórneho rozhodnutia súdu, vyhovel žalobnému návrhu a určil, že navrhovateľ 1) je podielovým spoluvlastníkom žiadaných nehnuteľností v podiele 1- ica a navrhovatelia 2) a 3) sú bezpodielovými spoluvlastníkmi žiadaných nehnuteľností v podiele 1-ica. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 30.03.2005, uzavretá medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a X. C. ako kupujúcou, nebola ako právny úkon uzavretá vážne, a preto je absolútne neplatná podľa § 35 ods. 2 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. So záverom súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy sa odvolací súd stotožňuje, súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že zmluvné strany - navrhovatelia v právnej pozícii predávajúcich a X. C. v právnej pozícii kupujúcej nemienili dosiahnuť prevod nehnuteľností na kupujúci. Ich vôľa nesmerovala k predaju nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca nedôvodne namieta, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z tvrdení navrhovateľa, ktoré si nekriticky a bez bližšieho zdôvodnenia osvojil. Súd prvého stupňa každý vykonaný dôkaz uviedol v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia a podrobne rozviedol, čo z neho vyplýva, resp. čo z neho vyvodil. Hodnotenie vierohodnosti dôkazov v rámci hodnotenia ich pravdivostnej hodnoty je právom súdu. V prejednávanej veci prvostupňový súd prihliadol na listinné dôkazy - predloženú zmluvu o pôžičke, zmluvu o zmluve budúcej a kúpnu zmluvu zo dňa 30.03.2005, vzal do úvahy výsluchy účastníkov konania a svedkov X. C. a N. J.. Zohľadnil okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorú X. C. v sume rovnajúcej sa kúpnej cene za prevod nehnuteľností poskytla navrhovateľovi 1) s tým, že mala vedomosť o tom, že navrhovateľ 1) mal v minulosti finančné problémy, hrozila mu exekúcia, v dôsledku ktorej by prišiel o dom a ona sa snažila v tomto smere navrhovateľovi 1) pomôcť, preto s ním zmluvu o pôžičke uzatvorila. S. sa logickým argumentom poskytnutie pôžičky v prípade hrozby exekúcie s tým, že svedkyňa X. C. pristúpila k zmluve o pôžičke z dôvodu, aby si navrhovateľ 1) mohol vyplatiť svoj dlh voči banke, a aby neprišiel z toho dôvodu o dom. Naopak nelogickou je argumentácia, že bola oslovená, že navrhovateľ 1) chce predať z tohto dôvodu dom. Svedkyňa totiž prvotne uzatvorila s navrhovateľmi zmluvu o pôžičke a až následne , v priebehu nasledujúceho mesiaca, kúpnu zmluvu. Súd vzal do úvahy, že zmluva o pôžičke a zmluva o budúcej kúpnej zmluve boli uzavreté v rovnaký deň. Zohľadnil, že požičaná suma je suma totožná s kúpnou cenou v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. Vzal do úvahy vyjadrenie navrhovateľa 1) a prvotné vyjadrenie svedkyne X. C., že budúca kúpna zmluva mala slúžiť len na zabezpečenie vrátenia požičanej sumy s tým, že navrhovatelia 2) a 3) výslovne uviedli, že predmetné nehnuteľnosti predať nechceli a kúpna zmluva mala slúžiť len ako záruka na splácanie pôžičky. K vyjadreniu svedkyne X. C. o tom, že bola oslovená s tým, že navrhovateľ 1) chce dom predať, súd priradil nepravdivostnú hodnotu, a to s ohľadom na jej pôvodné vyjadrenie, že sa pôžičkou snažila navrhovateľovi 1) pomôcť, keďže mu hrozilo, že pre exekúciu príde o dom. Pri vyvodenom závere, že kúpna zmluva je neplatná, vzal do úvahy, že navrhovatelia ako predávajúci nemali v úmysle uzavretím kúpnej zmluvy trvalo scudziť predmetné nehnuteľnosti, ale poskytnúť X. C. zabezpečenie vrátenia pôžičky, čo vyvodil aj z článku IV. kúpnej zmluvy, v ktorom dojednali právo odstúpenia od tejto kúpnej zmluvy s poskytnutím potrebnej súčinnosti na spätný zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Kúpna zmluva, uzavretá podľa § 588 Občianskeho zákonníka, je dvojstranným právnym úkonom, pozostávajúci z návrhu a prijatia návrhu, spočívajúci vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán, na základe ktorých predávajúcemu vznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Účelom kúpnej zmluvy je prevod vlastníckeho práva za dohodnutú kúpnu cenu. V posudzovanom prípade úmysel navrhovateľov a úmysel X. bol pri uzavretí kúpnej zmluvy rozdielny. Úmysel kupujúcej X. C. nadobudnúť do vlastníctva za dohodnutú kúpnu cenu nehnuteľnosti, obsiahnuté v kúpnej zmluve zo dňa 30.03.2005, nebol preukázaný. Platí totiž, že kúpna zmluva, ktorá bola uzavretá s cieľom, aby pohľadávka veriteľa bola v prípade, že nebude dlžníkom vyrovnaná uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy, je neplatná (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/2/2006 zo dňa 01.11.2009). V posudzovanej veci neboli splnené podmienky predvídané v § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak zodpovedá vôli účastníkov, a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Súd prvého stupňa správne považoval uzavretú kúpnu zmluvu za simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatný, a ktorým mal byť zastretý iný právny úkon - zmluvy o zriadení záložného práva alebo zabezpečovacieho prevodu práva, ktoré súd tiež posúdil ako neplatné právne úkony (§ 553 Občianskeho zákonníka a § 151a ods. 1, § 151b Občianskeho zákonníka), ku ktorému právnemu posúdeniu odvolacie námietky odporcu nesmerovali, majúc za to, že predávajúci navrhovatelia a kupujúca Ivone Valášková uzavreli dňa 30.03.2005 platnú kúpnu zmluvu. S prihliadnutím na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv, než sám mám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku odporcu, že prvostupňový súd určením vlastníctva v prospech navrhovateľov poprel existenciu a platnosť skôr nadobudnutých a navrhovateľmi 1/ až 3/ akceptovaných práv. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky, že odporcovi svedčí ústavný princíp ochrany právnej istoty a ochrany vlastníckeho práva, na rozdiel od navrhovateľov, ktorí zneužívajú právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde, aby tak oddialili výkon práva odporcu, že odporca ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohol predpokladať, že by mohol niekto uplatňovať vlastnícke právo voči veci, ktorú nadobúda do vlastníctva, že v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcom nebolo pochybností o tom, že predávajúci je vlastníkom sporných nehnuteľností, ani tieto podľa názoru odvolacieho súdu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľností. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov, svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľností účinne uplatňovať svoje absolútne právo, inými slovami; pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri nehnuteľností ( rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 5MCdo/12/2011 zo dňa 29.04.2014). Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ tak, ako tomu bolo v danom prípade, kúpna zmluva nezaložila prevod vlastníckeho práva na X. C., nemohla X. C. ďalej platne previesť nehnuteľnosti na X.. J. a nemohlo ďalej dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na odporcu. Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .