Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/182/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112229145 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112229145.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: I., zastúpeného H. proti žalovaným: 1/ G., zastúpený opatrovníčkou O., 2/ O., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: R., právne zastúpeného V., o zaplatenie 5.158,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. decembra 2015, č.k. 20C/217/2013-144, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I.) p o t v r d z u j e a vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka (výrok III.) m e n í tak, že R. m á n á r o k na náhradu trov konania. Žalovaným 1/, 2/, ani R., náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (I.) zamietol žalobu, (II.) žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania a (III.) uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných do rúk právneho zástupcu vedľajšieho účastníka náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 539,62 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že zistil, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci uzavreli dňa 26.06.2006 so Z. ako veriteľom zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa Z. zaviazala poskytnúť dlžníkom úver vo výške 100.000,- Sk (3.319,39 eur) a dlžníci sa zaviazali úver vrátiť pri úrokovej sadzbe 11,40 % ročne v 120 pravidelných mesačných splátkach po 1.454 Sk (48,26 eur). Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 spoločnosť Z. ako postupca postúpila pohľadávku voči žalovaným, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu ako postupníka. Postúpenie pohľadávky oznámil pôvodný veriteľ žalovaným 1/ a 2/ listami zo dňa 12.04.2011. Žalobca listom zo dňa 20.04.2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 20.04.2011. Žalobca k žalobe priložil i Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 28.06.2011, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou 2/ ako dlžníkom. Na výzvu súdu žalobca v písomnom podaní zo dňa 27.04.2015 uviedol, že nedisponuje on, ani jeho právny predchodca písomnou výzvou právneho predchodcu žalobcu na splnenie peňažného dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z. na výzvu súdu, aby oznámila, či a kedy zaslala žalovaným 1/ a 2/ písomné výzvy na splnenie peňažného záväzku z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere pred postúpením pohľadávky, a aby predložila doklady o ich zaslaní, doručila súdu dňa 09.09.2015 oznámenie, v ktorom uviedla, že v marci 2008 bola zaslaná dlžníkovi písomná výzva na úhradu dlhu, pričom pohľadávka bola dňa 24.03.2011 postúpená žalobcovi, ktorému Z. odovzdala v zmysle zákona zmluvu o úvere a súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, preto Z. nedisponuje výzvami, ani dokladmi o ich zaslaní, resp. doručení žalovaným. Na návrh žalobcu si súd vyžiadal od Z. správu o tom, akým spôsobom, a či doručovala žalovaným upomienky ohľadom úveru. Z. v správe zo dňa 07.12.2015 oznámila, že predmetná pohľadávka bola dňa 24.03.2011 postúpená žalobcovi, ktorému Z. odovzdala v zmysle zákona zmluvu o úvere a súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, a preto Z. nedisponuje požadovanými dokumentmi. 2. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovaným na základe predmetnej zmluvy o úvere. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ Z. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu - ide o ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, v zmysle ktorého je nevyhnutnou podmienkou platnosti postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu písomná výzva banky dlžníkovi na splnenie dlhu. Žalobca súdu takúto písomnú výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu, adresovanú žalovaným pred postúpením pohľadávky na žalobcu, nepredložil, hoci bol v zmysle § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku súdom písomne poučený o dôkaznej povinnosti. Tieto listiny nepredložila súdu ani Z., ktorú súd na to písomne vyzval. Žalovaná 2/ nepotvrdila, že by jej takáto výzva od banky bola doručená pred postúpením pohľadávky žalobcovi. Pokiaľ sú v platobnej histórii úveru zaevidované upomienky na splácanie úveru, tým nie je preukázané, že bola zo strany banky písomne vyhotovená, odoslaná a žalovaným doručená kvalifikovaná výzva. Z. v správe zo dňa 24.09.2015 uviedla, že dlžníkovi bola zaslaná písomná výzva na úhradu omeškania v mesiaci marec 2008, no nepredložila samotnú výzvu, ani doklad o jej odoslaní a doručení s odôvodnením, že celú spisovú dokumentáciu, vzhľadom na postúpenie pohľadávky, odovzdala žalobcovi. Keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/ absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z uvedených dôvodov, pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol. 3. K trovám konania súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku má úspešná strana právo na plnú náhradu trov konania. Žalovaní 1/ a 2/ neuplatnili náhradu trov konania a zo spisu im vznik trov nevyplýva, preto im súd náhradu trov konania výrokom II. nepriznal. Právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovaných vykonal dva účelné úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava zastúpenia (žaloba s prílohami bola právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka doručená 29.04.2013 a vtedy sa s nimi oboznámil) a podanie vyjadrenia k veci 06.05.2013 (označené ako odpor proti platobnému rozkazu), za ktoré podľa § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. patrí pri hodnote sporu 5.158,08 eur základná sadzba tarifnej odmeny 217,12 eur x 2 úkony + režijný paušál v uplatnenej výške 7,63 eur a 7,81 eur za 2 úkony z roku 2013. Pretože je právny zástupca vedľajšieho účastníka platiteľom DPH, patria mu trovy právneho zastúpenia podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky zvýšené o 20 % DPH (89,94 eur). Súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia uplatnené za ďalší úkon, a to odpor proti platobnému rozkazu, keďže odpor aj písomné vyjadrenie boli obsiahnuté v jednom písomnom podaní vedľajšieho účastníka, označenom ako odpor proti platobnému rozkazu, za ktoré už bola vedľajšiemu účastníkovi priznaná odmena a náhrady. Vedľajší účastník má v konaní podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník, vrátane práva dať sa zastúpiť v konaní právnym zástupcom. V danom prípade právny zástupca vedľajšieho účastníka po oboznámení sa s doručeným návrhom a jeho prílohami sa v písomnom podaní zo dňa 06.05.2013 venoval konkrétnym skutkovým okolnostiam uplatneného nároku, uviedol dôvody, pre ktoré nemožno návrhu vyhovieť, vzhľadom na premlčanie práva, pričom námietku premlčania riadne zdôvodnil, poukázal na príslušné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, na nekalú obchodnú praktiku, pokiaľ ide o predkladanie dohody o uznaní dlhu a o úhrade pohľadávky v splátkach na podpis spotrebiteľovi a svoju argumentáciu oprel aj o judikát Krajského súdu v Prešove, ktorý obdobnú vec riešil. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedené úkony právnej služby boli potrebné pre účelné bránenie práv žalovaných, ktorých v konaní podporoval vedľajší účastník. Preto súd prvej inštancie výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 539,62 eur, do rúk právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných. 4. Proti výrokom tohto rozsudku o zamietnutí žaloby (výrok I.) a o trovách vedľajšieho účastníka (výrok III.) podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal ako prejudiciálnu otázku platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami preukazujúcimi ich odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01 a uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/133/2013. Žalobca zastával názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky, uvedené v predmetnom ustanovení, podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo viac ako rok, žalobca vyjadril názor, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. Napokon žalobca uviedol, že v konaní predložil súdu platobnú históriu úveru, z ktorej vyplýva, že jeho právny predchodca opakovane zasielal žalovaným upomienky, t. j. písomné výzvy na úhradu dlhu. Na výzvu súdu právny predchodca žalobcu oznámil, že v mesiaci marec 2008 bola žalovaným zaslaná výzva na úhradu dlhu. Tým bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti, ktoré mu ukladá § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda žalovaní boli v mene banky vyzvaní na úhradu dlžnej sumy a zároveň boli v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Na podporu tejto svojej argumentácie žalobca poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/67/2013, sp. zn. 12C/63/2014, Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19C/34/2012 (zrejme 19Co/34/2012 - pozn. odvolacieho súdu), Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/163/2015 a Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/540/2015. 5. K trovám vedľajšieho účastníka žalobca v odvolaní uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov právneho zastúpenia. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Bez akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej-ktorej veci, a teda naplniť podstatu úkonu - príprava a prevzatie právneho zastúpenia. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, naopak, dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania, preto je na mieste aplikácia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Preto žalobca považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, podľa ktorého trovy vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátov mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. 6. Žalovaní 1/ a 2/, ani R. (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho účastníka), sa k odvolaniu nevyjadrili. 7. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o vecný obsah odvolania vo veci samej, posudzovanie vecnej legitimácie strán sporu sa novou procesnou úpravou nezmenilo). Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP. 8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce: 9. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z pôvodného veriteľa - Z. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/ za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. 10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012. 11. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ 12. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné. 13. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od 01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaných na splnenie ich záväzku a výzvu im doručila). 14. Žalobca nielenže napriek výzve súdu nepredložil súdu výzvu svojho právneho predchodcu adresovanú žalovaným na splnenie ich záväzku, ale výslovne uviedol (č.l. 104), že takouto výzvou nedisponuje. Naproti tomu právny predchodca žalobcu, Z. na výzvy súdu opakovane uviedla, že odovzdala žalobcovi zmluvu o úvere spolu so súvisiacou dokumentáciou o predmetnom záväzkovom vzťahu, a že ani ona požadovaným dokumentom nedisponuje (č.l. 117, 141). Aj keď Z. uviedla, že písomnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách zaslala dlžníkovi v mesiaci 03/2008 a podľa žalobcu aj z platobnej histórie úveru, ktorú súdu predložil, vyplýva, že jeho právny predchodca opakovane zasielal žalovaným upomienky, bez predloženia výzvy nebolo možné posúdiť, či išlo o kvalifikovanú výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, či a na aké adresy bola odoslaná, teda, či možno prípadne uplatniť fikciu doručenia podľa všeobecných obchodných podmienok banky a podobne. Išlo teda len o tvrdenie právneho predchodcu žalobcu, pričom žalovaná 2/ naopak uviedla na pojednávaní dňa 09.10.2015, že si nespomína, či jej bola zo strany banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu doručená písomná výzva banky na splnenie dlhu a na pojednávaní dňa 18.11.2015 doplnila, že v „papieroch“, ktoré má doma, takúto písomnú výzvu banky nenašla. Následne sa banka na výslovnú výzvu súdu, aby uviedla, akým spôsobom zasielala tieto upomienky žalovaným, k tejto otázke nevyjadrila (č.l. 141), len opätovne poukázala na to, že všetku dokumentáciu odovzdala žalobcovi. Ťažko možno predpokladať, že by banka nearchivovala (a pri postúpení pohľadávky neodovzdala postupníkovi) písomnú výzvu adresovanú dlžníkovi na splnenie dlhu, zvlášť, keď si musí byť vedomá, že takáto výzva je jej zákonnou povinnosťou, ktorej porušenie môže byť (minimálne) sankcionované centrálnou bankou, ako to naznačoval samotný žalobca v odvolaní. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vyhotovení a odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči žalovaným na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere zo dňa 26.06.2006, ktorú uzavreli žalovaní so Z. - právnym predchodcom žalobcu. 15. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaných trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovaným nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“, je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Táto veta ustanovuje, že banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety, začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety (teda z prvej aj z druhej vety), muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno- technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje. 16. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní rozhodnutiami krajských súdov (Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 19Co/34/2012, Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 8Co/163/2015, Krajský súd v Žiline, sp. zn. 7Co/540/2015), všetky tri ním citované rozhodnutia sa vzťahujú na výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v tom, či je predpokladom postúpenia pohľadávky banky na inú osobu zosplatnenie celého úveru bankou, alebo či môže zosplatnenie vyhlásiť po postúpení pohľadávky postupník. To však nebolo predmetom odvolacieho konania v danej veci. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku (výrok I.) ako vecne správny potvrdil. 18. Výrok, ktorým súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ (výrok II.), nebol napadnutý odvolaním, preto ho odvolací súd nepreskúmaval. 19. K trovám vedľajšieho účastníka (výrok III.) odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. So zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., aplikované aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. 20. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.). Nejde o zneužitie inštitútu ochrany spotrebiteľa, keď sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom. V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, a teda by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, neuviedol, v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa (okrem argumentu údajného zneužitia práva, s ktorým sa odvolací súd vysporiadal vyššie), a ani odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 150 ods. 1 O.s.p. (resp. § 257 CSP). 21. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní, odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.12.2012 a dňa 06.05.2013 doručil súdu prvej inštancie podanie označené ako odpor vedľajšieho účastníka. Súd prvej inštancie toto podanie posúdil ako vyjadrenie k žalobe (platobný rozkaz bol napokon zrušený z dôvodu, že sa ho nepodarilo doručiť žalovanému 1/). V tomto podaní vedľajší účastník uviedol, že ide o spotrebiteľský spor, vzniesol námietku premlčania a súčasne uviedol, že dohodu o uznaní záväzku považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže išlo o formulár vopred pripravený veriteľom, ktorého obsah nemal dlžník možnosť ovplyvniť, pričom neprijateľné je predĺženie premlčacej lehoty takouto formou uznania dlhu, ide o nekalú obchodnú praktiku, keď žalobca uzatvára takéto dohody so spotrebiteľmi po vynútenej návšteve splnomocnenej osoby žalobcu s vysvetlením, že ide iba o dohodu o splátkach dlhu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že sa zaoberal dôvodnosťou a účelnosťou jednotlivých úkonov právnej služby (keď súd priznal náhradu len za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelné, hoci právny zástupca vedľajšieho účastníka vyúčtoval trovy za tri úkony). Prirodzene, niektoré formulácie sa vo vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že podanie vedľajšieho účastníka, doručené súdu prvej inštancie dňa 06.05.2013, nebolo iba všeobecným vyjadrením, ale bolo vecné, obsahovalo konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania (najmä odkaz na dohodu o uznaní záväzku, ktorú skutočne žalobca v tomto konaní predložil) a konkrétnu (vyššie uvedenú) právnu argumentáciu. Je tak nesporné (na rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, ktoré citoval v odvolaní žalobca), že vedľajší účastník na strane žalovanej vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkom, na strane ktorých v konaní vystupoval, teda nemožno hovoriť o neúčelnom úkone, resp. neúčelne vynaložených trovách. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnej služby, a to (1.) prevzatie a príprava právneho zastúpenia, (2.) vyjadrenie k žalobe vrátane režijných paušálov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v časti o trovách vedľajšieho účastníka čo do nároku ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, teda rozhodol tak, že R. má nárok na náhradu trov konania. 22. Keďže o trovách konania (o nároku aj o výške) rozhodoval súd prvej inštancie za účinnosti O.s.p. a aj odvolanie podal žalobca za účinnosti O.s.p., právnym účinkom odvolania, ktorý musí zostať zachovaný (§ 470 ods. 2 CSP), je aj to, že odvolací súd preskúmava nárok aj výšku trov (kým podľa CSP už len nárok). Odvolací súd preto aj v danom prípade okrem nároku na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka preskúmal aj to, či súd prvej inštancie správne vypočítal a priznal ich výšku. Odvolací súd zistil, že výšku trov súd prvej inštancie vypočítal nesprávne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd pri hodnote sporu 5.158,08 Eur považoval za základnú sadzbu tarifnej odmeny sumu 217,12 Eur, čo je údaj zahŕňajúci aj DPH vo výške 20 % (sadzba bez DPH je 180,93 Eur). Okrem toho však súd prvej inštancie na konci výpočtu priznal ako osobitnú súčasť náhrady trov aj DPH 20 % (vo výške 89,94 Eur). Tento postup znamená, že súd prvej inštancie pripočítal DPH k odmene za každý úkon právnej služby až dvakrát. V dôsledku zmeny procesnej úpravy odvolací súd nemohol túto nesprávnosť opraviť a o výške náhrady trov sám rozhodnúť zmeňujúcim výrokom (keďže podľa § 262 ods. 2 CSP už o výške náhrady trov konania rozhoduje súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník). Preto odvolací súd zmenil výrok súdu prvej inštancie o trovách vedľajšieho účastníka tak, aby obsahoval len rozhodnutie o nároku, kým o výške po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne opätovne súd prvej inštancie. 23. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní a R., ktorí však boli v odvolacom konaní nečinní, teda im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 24. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).