Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoP/85/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514200155 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3514200155.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Emílie Zimovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej vo veci starostlivosti o maloletého mal. W. G., nar. dňa XX.XX.XXXX, dieťa rodičov matky A. L., bytom U. G. nad H., H. XX, zast. v konaní SP & R, s.r.o., so sídlom R., G. 6, IČO: 36859982, a otca R. G., bytom U. G. nad H., L. XXX/XX, zast. v konaní JUDr. W. H., advokátom v U. G. nad H., L. XX, dieťa v konaní zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému, na odvolanie matky a odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. júla 2015, č.k. 9P/5/2014-305, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, a to vo výrokoch IV. a VI. o výživnom určenom na spotrebu, potvrdzuje. II. Rozsudok okresného súdu v zostávajúcej napadnutej časti, t.j. výrokoch V. a VII. o výživnom určenom na tvorbu úspor mení tak, že otcovi povinnosť platiť výživné na tvorbu úspor neukladá. III. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky (výrok I.), upravil styk otca s maloletým (výrok II.), uložil rodičom a maloletému výchovné opatrenie vo forme psychologického poradenstva (výrok III.), určil výživné zo strany otca vo výške 200 euro mesačne počnúc 1. 5. 2014 s povinnosťou úhrady k rukám matky (výrok IV.), určil výživné zo strany otca vo výške 100 euro mesačne s účinnosťou od 1. 5. 2014 určené na tvorbu úspor (výrok V.), rozhodol o nedoplatku na výživnom platenom k rukám matky (výrok VI.), rozhodol o nedoplatku výživného určenom na tvorbu úspor (výrok VII.) a napokon rozhodol o náhrade trov konania (výroky VIII. - X.). Pri rozhodovaní o výživnom vychádzal okresný súd zo skutkových zistení, že maloletý má výdavky primerané svojmu veku bez zvýšených nákladov. Matka dosahuje príjem zo zamestnania vo výške 551 eur mesačne a nemá inú vyživovaciu povinnosť. Otec dosahuje príjem zo zamestnania vo výške 1.526 eur a nemá inú vyživovaciu povinnosť. Zároveň prenajíma byt za sumu 380 euro mesačne vrátane energií. Na základe právneho posúdenia podľa § 62 ods. 1 až 6 Zákona o rodine, § 65 ods. 1 a 2 Zákona o rodine a § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine okresný súd konštatoval, že vo veku maloletého, pri jeho potrebách a príjmoch rodičov považuje za primerané výživné vo výške 200 eur mesačne. Z neho môže matka platiť všetky nevyhnutné platby týkajúce sa maloletého a jej podiel na platení nákladov maloletého by mal byť preto nižší. Vzhľadom k možnostiam otca rozhodol okresný súd aj o platení výživného na tvorbu úspor sumou 100 eur mesačne, pričom zohľadnil, že otec maloletému už platí poistku vo výške 44 euro mesačne a aj tým spôsobom sa na výžive maloletého podieľa. Za počiatok vyživovacej povinnosti určil okresný súd v deň 1. 5. 2014, pretože až do mája 2014 sa otec na výžive maloletého podieľal. Od určeného počiatku vyživovacej povinnosti až do rozhodnutia súdu vyčíslil okresný súd aj nedoplatok na výživnom pre obe jeho zložky. Proti rozsudku, a to do výroku IV. o určení výživného plateného k rukám matky vo výške 200 eur mesačne podala v zákonnej lehote odvolanie matka a navrhla jeho zmenu tak, že táto zložka výživného bude vyššia. V odvolaní zdôraznila významný rozdiel vo výške príjmov rodičov, a neporovnateľne vyšší príjem otca vo výške 1706 eur (vrátane príjmu z nájmu) považovala za dôvod určenia vyššieho výživného, pokiaľ má byť zabezpečená maloletému taká životná úroveň akú dosahuje jeho otec. Matka uviedla, že za nájom bytu, ktorý užíva s maloletým platí sumu 350 eur mesačne a po jej zaplatení jej zostane z jej príjmu a výživného suma 400 eur mesačne pre oboch. Pokiaľ má byť polovica z toho ( 200 eur ) pre potreby maloletého, tak je zrejmé, že životná úroveň otca je 5,5 násobne vyššia ako jej životná úroveň maloletého. Za nesprávne považovala matka zohľadnenie poistky platenej otcom, pretože sa nejedná o zložku výživného ale o dobrovoľný príspevok otca, ktorého platenie možno kedykoľvek zrušiť. Takto platená suma na výživu maloletého nijako neprispieva. Okresný súd nevzal tiež do úvahy, že otec po celý čas poberá rodinné prídavky a daňový bonus na maloletého (cca 40 eur mesačne), z čoho mal prostriedky na platenie poistky. Matka poukázala tiež na to, že aj kolízny opatrovník navrhoval výživné 230 eur k rukám matky a 100 eur na tvorbu úspor. Odvolanie proti rozsudku podal tiež otec maloletého, a to do všetkých výrokov o výživnom (IV., V., VI., a VII.). V tejto časti žiadal rozsudok zmeniť a výživné určiť vo výške 170 eur k rukám matky počnúc dňom 6. 1. 2015 a 44 eur na tvorbu spor vo forme už uhrádzaného poistného. Takúto zmenu výšky výživného žiadal tiež zohľadniť zmenou rozhodnutí o nedoplatkoch. Výživné určené k rukám matky považoval otec za neprimerane vysoké k potrebám maloletého. Uviedol, že z jeho strany bolo o výživu maloletého vždy postarané, na čom nemá dôvod nič meniť. O výživu maloletého by sa rád staral aktívne v rámci stretnutí s ním v zmysle rozhodnutia súdu. Za výživné primerané potrebám maloletého považoval sumu 170 euro mesačne. Otec vôbec nesúhlasil s výživným určeným na tvorbu úspor, vzhľadom na platenie poistenia so sporením z jeho strany vo výške 44 eur mesačne po dobu viac ako 10 rokov. Týmto finančným produktom považoval zabezpečenie ďalšieho života maloletého za primerané, a to aj pre prípad zdravotných alebo životných problémov. Otec nesúhlasil s určením počiatku vyživovacej povinnosti na máj 2014, pretože až do 6. januára 2015 sa na výchove a výžive maloletého podieľala rovnako alebo viac ako matka. Uhrádzal náklady na byt, telefón a stravu, pričom výchovu maloletého do 6. 1. 2015 realizovali rodičia striedavo formou. Prinajmenšom rovnaká miera starostlivosti rodičov o maloletého vyplýva z výpovedí účastníkov. Pokiaľ by bola vyživovacia povinnosť určená aj za obdobie tejto striedavej starostlivosti, bola by zo strany otca duplicitná. Otec v odvolaní poukázal tiež na odopieranie stretnutí s maloletými, ku ktorému dochádza zo strany matky. Nepovažoval za správne, aby platil nadštandardné výživné za situácie, kedy sa s maloletým nemôže stretávať zmysle rozhodnutia súdu. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky poukázal na skutočnosť, že matka vo vyjadrení zo dňa 18. 3. 2014 uviedla, že má úmysle zakúpiť byt, a to v hotovosti. Otec predpokladá že sa jednalo o hotovosť približne 31 300 eur, ktorú previedol pri odchode zo spoločnej domácnosti na bankový účet matky. Z toho vyplýva, že matka má možnosť zakúpiť si vlastný byt a znížiť tým náklady na bývanie, no napriek tomu platí drahšie nájomné, čím nedôvodne zvyšuje svoje náklady a náklady maloletého na bývanie. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca zopakovala obsah svojho odvolania a v otázke určenia okamžiku vzniku povinnosti platiť výživné zo strany otca uviedla, že do mája 2014 sa otec podieľal na nákladoch spojených s bývaním a o maloletého sa aj osobne staral, avšak od tohto obdobia už náklady na bývanie musela hradiť matka sama a ani maloletý nebol striedavo u otca a matky, ale starostlivosť o neho bola vo väčšej miere na matke. Kolízny opatrovník žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Krajský súd preskúmal rozsudok v napadnutej časti v zmysle ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a zistil, že vo výrokoch o výživnom určenom na spotrebu je potrebné rozhodnutie okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v časti výživného určeného na tvorbu úspor zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Podľa § 62 ods. 2 druhá veta Zákona o rodine, dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Matka vo svojom odvolaní namieta, že súdom určené výživné na spotrebu nezodpovedá životnej úrovni otca a dovodzuje to z matematického porovnania sumy, ktorá je k dispozícii na potreby maloletého a sumy, ktorú má k dispozícii otec. Takéto matematické porovnanie životnej úrovne nie je správne. Rovnaká životná úroveň nespočíva v matematicky rovnakom finančnom zabezpečení dieťaťa a rodiča, teda že rodič a dieťa musia mať k dispozícii rovnakú sumu finančných prostriedkov, pretože v zásade sú potreby dospelého človeka v produktívnom veku (rodič) nákladnejšie ako potreby dieťaťa, a najmä tiež odlišné. Porovnanie životnej úrovne rodiča a dieťaťa je založené na porovnaní dostupnosti uspokojovania potrieb rodiča a potrieb dieťaťa pri danej finančnej dispozícii. O rovnakú životnú úroveň potom pôjde, ak budú potreby rodiča a potreby dieťaťa dostupné rovnakou mierou. Ani tu sa však nedá uvažovať exaktne ale skôr v kategóriách ako je núdza, skromné pomery, nižší alebo stredný štandard, nadštandard, či luxus. V zmysle uvedeného možno potom uzavrieť, že pri nadpriemernom príjme otca (priemerná čistá mzda v SR v roku 2015 bola 665 eur mesačne (eurostat)), je čiastka 200 eur určená priamo na financovanie potrieb desaťročného dieťaťa bez mimoriadnych výdavkov nadpriemerná. Rodič dosahujúci priemernú mzdu by potreby dieťaťa takouto sumou uspokojovať nemohol. Popri tom je tiež významné, že úhrada výživného zo strany otca nie je jedinou formou plnenia vyživovacej povinnosti z jeho strany. Pri náležitom výkone rodičovských povinností a tiež práv, nespočíva plnenie vyživovacej povinnosti ani pri zverení dieťaťa iba jednému z rodičov v prostom poukázaní mesačnej platby zo strany druhého z nich. To je nanajvýš prípad úplne odcudzeného rodiča bez akéhokoľvek záujmu o kontakt s dieťaťom. Pokiaľ sa však o takýto prípad nejedná a rodič má záujem o osobnú účasť na starostlivosti o dieťa v rámci stretnutí s ním, čo je v tomto prípade jednoznačné, je potrebné uvažovať aj o potrebe financovania takejto priamej starostlivosti a považovať ho tiež za plnenie vyživovacej povinnosti. Pretože v konaní je zrejmý záujem otca o priamy podiel na starostlivosti o maloletého v rámci stretávania sa s ním, je potrebné v tomto postoji otca vnímať aj ochotu ďalšieho (priameho) financovania potrieb maloletého nad rámec výživného poukazovaného matke. Pritom prostriedky na takéto priame financovanie potrieb maloletého je potrebné ponechať v dispozícii otca, pokiaľ dôvod nedostatočného kontaktu s dieťaťom nie je na strane otca, čo v danom prípade zo spisu nevyplýva. Vzhľadom na uvedené bolo odvolanie matky do výroku o výživnom určenom na spotrebu nedôvodné. Ohľadom tejto časti rozhodnutia nebolo dôvodné ani odvolanie otca požadujúceho výživné na spotrebu vo výške 170 eur mesačne s účinnosťou až od 6.1.2015, namiesto súdom určenej účinnosti 1.5.2014. Čo sa týka namietaného rozdielu 30 eur mesačne, tento je z hľadiska príjmu otca v zásade minimálny. Naproti tomu by mal poznateľný dopad na strane maloletého a pokiaľ má určené výživné zodpovedať príjmovému nadštandardu otca, je potrebné rozhodnutie o výživnom určenom na spotrebu vo výške 200 eur ako vecne správne potvrdiť. Rovnako bolo napadnuté rozhodnutie správne v účinnosti určenia vyživovacej povinnosti. Z tvrdení otca vyplýva, že náklady domácnosti hradil do 12/2013. V máji 2014 potom uzavrel s matkou nájomnú zmluvu na užívanie jeho bytu matkou a maloletým za odplatu, a preto už v tomto období nemožno prijať záver, že sa na úhrade potrieb maloletého podieľal rovnakou mierou ako matka. Pokiaľ v období od účinnosti určenia vyživovacej povinnosti poskytol otec na výživu maloletého nejaké plnenie, alebo mal maloletého v starostlivosti po dlhšiu dobu, okresný súd tieto skutočnosti zohľadnil pri vyčíslení nedoplatku na výživnom. Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto napadnuté rozhodnutie vo výroku o výživnom na spotrebu a vo výroku o nedoplatku na tejto zložke výživného vecne správne a krajský súd ho preto potvrdil. Pri skutkovom zistení, že otec hradí maloletému investičné poistenie sumou 44 eur mesačne, však nebolo správne uloženie povinnosti tvorby úspor pre maloletého. Pokiaľ rodič zaviazaný platením výživného sám dbá o budúce materiálne zabezpečenie dieťaťa nejakou formou investovania v prospech maloletého dieťaťa, je potrebné ním zvolenú formu investovania akceptovať, pokiaľ sa vzhľadom k pomerom rodiča (§ 63 ods. 3 Zákona o rodine) nejaví čo do rozsahu nedostatočná. Výber formy investície pre dieťa je správou jeho majetku, ktorú sú obaja rodičia oprávnení vykonávať rovnako. Preniesť výber formy investovania na rodiča, ktorému bolo dieťa zverené na základe rozhodnutia o tvorbe úspor z výživného (§ 63 ods. 3 Zákona o rodine), je preto v zásade možné až v prípade, že výživným povinný rodič sám nepristúpil k tvorbe úspor pre maloletého v rozsahu zodpovedajúcom jeho pomerom. Zodpovedá tiež spravodlivému usporiadaniu veci, pokiaľ pri rovnakom rozsahu oprávnenia rodičov spravovať majetok maloletého rozhoduje o forme investovania pre dieťa ten rodič, ktorý na túto investíciu dobrovoľne prispieva. Pokiaľ matka vyjadrila obavu, že otec môže investovanie v prospech maloletého kedykoľvek ukončiť, je táto skutočnosť zistiteľná súdom a v prípade, že by tak urobil napriek pomerom dovoľujúcim tvorbu úspor, prichádzalo by do úvahy určenie časti výživného na tvorbu úspor v novom rozhodnutí o výživnom, a to i spätne (§ 77 ods. 1 ZoR). Čo sa týka rozdielu otcom zriadeného sporenia 44 eur mesačne a súdom určenej tvorby úspor v rozsahu 100 eur mesačne, považuje krajský súd pri súčasných pomeroch sumu 44 eur mesačne za dostatočnú. Do istej miery je v tejto časti výživného namieste aj námietka otca o nepomere platieb v prospech maloletého a možnosti realizácie kontaktu otca s maloletým podľa rozhodnutia o úprave styku. Vzhľadom na uvedené krajský súd rozsudok v napadnutej časti výživného na spotrebu potvrdil a v časti výživného určeného na tvorbu úspor zmenil tak, že povinnosť platiť výživné na tvorbu úspor otcovi neuložil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .