Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/301/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3515202000 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3515202000.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobkyne R., právne zastúpená X. proti žalovanému 1) H., právne zastúpený X., 2) W., právne zastúpený U., o určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa, na odvolanie žalovaného 2) proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 10C/118/2015-141 zo dňa 07. apríla 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Žalovaní 1), 2) m a j ú n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom rozhodol, že vyhlásenia ručiteľa žalovaného 1) č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti Q. z titulu úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 19.06.2001 v znení jej neskorších dodatkov č. 1 až 20, je neplatné. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Uviedol, že v predmetnej veci žalovaný 1) vyhlásením zo dňa 18.06.2013 sa zaručil za obchodnú spoločnosť Q., že v prípade, že dlžník (obchodná spoločnosť Q.) nesplní akýkoľvek záväzok z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX, tak ho uhradí žalovaný 1) ako ručiteľ. Predmetom zmluvného vzťahu, založeného úverovou zmluvou v zmysle dodatku č. 20, bol úver vo výške 550.000 Eur, a to za účelom financovania prevádzkových nákladov spoločnosti. Rozhodujúcim pre právne posúdenie bolo, či právny úkon, uskutočnený žalovaným 1), sa týkal spoločných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a či išlo o vybavovanie bežnej veci. Pri rozhodovaní vychádzal z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010. Žalovaný 1) sa podľa vyhlásenia zo dňa 18.06.2013 stal individuálnym ručiteľom za záväzok obchodnej spoločnosti Q. Dôsledkom tohto právneho úkonu nie je síce priama zodpovednosť žalobcu ako osobného dlžníka za uvedený záväzok, ale právny úkon vytvára stav, keď žalovaný 2) - veriteľ má možnosť v prípade nesplnenia záväzku žalovaným 1) domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní aj z majetku patriaceho do BSM podľa § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve táto skutočnosť odôvodňuje záver, že prevzatie ručiteľského záväzku žalovaným 1) nebolo bežnou záležitosťou, dotýkajúcou sa spoločných vecí oboch manželov, podmienenou súhlasom žalobkyne. Účinky právneho úkonu žalovaného 1) mali spôsobilosť prejaviť sa vo sfére spoločných vecí, nakoľko žalovaný 1) nedisponuje osobným majetkom v takej výške, aby postačoval na exekučné uspokojenie pohľadávky žalovaného 2). Žalovaný 1) si nezabezpečil súhlas žalobcu k uvedenému úkonu. Predmetný úkon je preto postihnutý relatívnou neplatnosťou, ktorej sa žalobca dovolal, a preto bolo potrebné žalobnému návrhu vyhovieť, aby sa odstránil stav právnej neistoty. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že predmetnú právnu otázku si mohol prejudiciálne vyriešiť v konaní o plnenie, a to z dôvodu, že žalobca v tomto konaní nie je pánom sporu a je závislý na žalovanom 2), nemá dosah na priebeh konkurzu, BSM nebolo medzi manželmi zrušené a vyporiadané, a teda sa ocitá v stave právnej neistoty, preto dospel k záveru, že žalobca v tomto konaní má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti ručenia žalovaného 1). Pre úplnosť uviedol, že povinnosťou súdu je z úradnej moci zisťovať, či ručiteľské vyhlásenie žalovaného 1) nie je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1) realizoval právny úkon bez súhlasu žalobkyne v čase, keď nemal vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Žalobca (zrejme správne žalovaný 1/) sa teda neprimerane zaručil za riziko podnikania obchodnej spoločnosti a presadil svoj záujem na úkor spoločného majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Nemal pochybnosť, že účelom právneho úkonu, realizovaného žalovaným 1) dňa 18.06.2013, bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2). V odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil, resp. aby rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s namietanou prekážkou skôr začatej veci. Uviedol, že na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom prebieha konanie, sp. zn. 10C/335/2014, v ktorom sa žalovaný v 2. rade ako žalobca domáha voči žalovanému 1) a Q.. Q. G. zaplatenia splatnej a neuhradenej pohľadávky zo zmluvy o úvere. Pokiaľ súdna prax zaujala jednoznačný názor, že žaloba na plnenie zásadne tvorí prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu, mal súd konanie zastaviť, nakoľko prekážka litispendencie tvorí v prejednávanom prípade existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania. Práve v konaní o zaplatenie úverovej pohľadávky žalovaného 2) súd prejudiciálne posúdi platnosť ručiteľského vyhlásenia, a teda otázku, ktorá je v rámci tohto konania riešená ako hlavný žalobný návrh. Zásadne odmietal názor súdu prvého stupňa, že pre platné prevzatie ručiteľského záväzku bol potrebný súhlas žalobkyne v zmysle ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Judikatúra v obdobných prípadoch stabilne konštatuje, že k platnému prevzatiu ručiteľského záväzku nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručenia vzniká záväzok výlučne tomuto manželovi, keďže nejde o dispozíciu so spoločnou vecou, resp. výkon správy spoločných vecí obidvoch manželov. Zdôraznil, že ignorovanie stabilnej rozhodovacej praxe je neakceptovateľným a excesným výkonom justičnej svojvôle, ktorý nemožno v materiálnom právnom štáte akceptovať, prinajmenšom z hľadiska princípu právnej istoty. Uviedol, že odklon od doterajšej judikatúry neprestavuje ani samotný Nález ústavného súdu zo dňa 08.12.2010, sp. zn. I. ÚS 26/2010, na ktorý prvostupňový súd v celom rozsahu odkázal. Predmetné rozhodnutie ústavného súdu vychádza z individuálnych okolností prejednávanej veci. Uviedol, že ust. § 145 Občianskeho zákonníka sa nepochybne týka výlučne dispozície majetkom, ktorý je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Naopak, netýka sa právnych úkonov so sekundárnym účinkom na spoločné veci v BSM. Žiadny z manželov nepotrebuje pre založenie záväzku vo vzťahu k tretej osobe (a to aj keď nejde o bežnú vec) súhlas druhého manžela. Tento záväzok sa považuje za záväzok individuálny a nie solidárny. Ide o právny úkon, ktorý spadá do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov. Za absurdný označil aj záver súdu, že žalovaný 1) mal konať v rozpore s dobrými mravmi. Rozsah ručenia nie je zákonom obmedzený a ručiteľ môže na seba prevziať ručiteľský záväzok v akejkoľvek výške. V zmysle § 303 Obchodného zákonníka na platné prevzatie ručiteľského záväzku stačí, ak ručiteľ veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí v prípade, ak dlžník nesplní určitý svoj záväzok. Len samotná možnosť exekučného postihu celého majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne predpokladanú možnosť konštituovanú v ust. § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od uvedeného sporné ručiteľské vyhlásenie nemôže byť v žiadnom prípade neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, keďže dlžník mal v čase jeho uskutočnenia vo svojom vlastníctve dostatok majetku postihnuteľného exekúciou. Žalovaný 2) odvolanie samostatným podaním doplnil o právnu argumentáciu o tom, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti ručiteľského vyhlásenia jej manžela (žalovaného 1/), pokiaľ tým sleduje ochranu jej podielu na majetku pred prípadným exekučným postihnutím vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.02.2009, sp. zn. 22Cdo/2530/2007, publikovaný v: Právní rozhledy č. 11/2009, s. 407-409). 3. Žalobkyňa, ani žalovaný 1), sa k podanému odvolaniu nevyjadrili. 4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP. 5. Odvolanie žalovaného v 2. rade bolo podané pred 01.07.2016. Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Žalobkyňa uplatnila v danej veci určovaciu žalobu. Domáhala sa, aby súd určil, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 1) č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti Q. z titulu úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 19.06.2001 v znení jej neskorších dodatkov č. 1 až 20, je neplatné. Určovacia žaloba bola podaná do 01.07.2016, za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v ust. § 80 písm. c) upravuje, že návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 7. Citované zákonné ustanovenie pripúšťa návrh, smerujúci k určeniu, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, len za podmienky, že na tomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem, ako podmienka úspešnosti návrhu o určenie, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže dosiahnuť odstránenie právnej neistoty (spornosti) a ochranu práv a oprávnených záujmov práve určovacím návrhom. Ak návrh na určenie neslúži potrebám praktického života, netýka sa neistej situácie, alebo ju nerieši, alebo ak má žalobca inú možnosť, ako odstrániť vzniknutú neistú situáciu právneho vzťahu účastníkov, nie je takýto návrh spravidla účelný, a tým ani procesne prípustný. V niektorých prípadoch však možno návrh na určenie považovať za procesne prípustný, aj napriek existencii možnosti žalobcu domáhať sa ochrany svojich práv inak. Medzi iným ide o prípady, v ktorých je reálny predpoklad, že požadovaným súdnym určením sa predíde súdnym sporom v iných veciach. Podstatnou otázkou pre procesnú prípustnosť určovacieho návrhu je, či žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré nemožno dosiahnuť iným právnym prostriedkom, a či sa požadovaným určením, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, dosiahne pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa návrhu na plnenie. 8. Za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. považuje súdna prax aj žalobu o určenie (ne)platnosti právnych úkonov. Naliehavý právny záujem žalobkyne na určení (ne)platnosti označeného právneho úkonu - vyhlásenia ručiteľa bolo potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým ale so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacích žalôb a konečný zmysel žalobkyňou navrhovaného rozhodnutia. 9. Súd prvej inštancie sa otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti vyhlásenia ručiteľa, t. j. otázkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby zaoberal. Dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení v posudzovanej veci je daný, ktorý záver žalovaný v 2. rade v podanom odvolaní spochybňuje, a s ktorou námietkou, týkajúcou sa nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, zastáva názor, že nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Otázka platnosti, či neplatnosti predmetného ručiteľského prehlásenia, s právnym dôsledkom vzniku spoločného záväzku manželov pri vybavovaní záležitostí týkajúcich sa spoločných vecí a z toho dôvodu vyžadovaný súhlas žalobkyne predstavuje z hľadiska žaloby na plnenie z tohto ručiteľského záväzku len posúdenie otázky predbežnej, ktorú nie je potrebné riešiť v samostatnom konaní meritórnym výrokom súdu. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe totiž nie je daný za situácie, ak už bola podaná žaloba na plnenie sporného záväzku. Vzhľadom na uplatnený nárok na plnenie (konanie vedené na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 10C/335/2014 W. c/a 1) Q., 2) H., o zaplatenie 50.000 Eur s prísl.), podaná určovacia žaloba o určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobkyne z dôvodu, že otázku neplatnosti vyhlásenia ručiteľa súd môže riešiť ako predbežnú pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na plnenie v zmysle § 80 písm. b) O.s.p. Na podporu tejto argumentácie odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/98/2004, sp. zn. 1Cdo/91/2006 a sp. zn. 3Cdo/253/2013, ktorý uviedol, že určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo, teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva. S poukazom na to, že doterajšia súdna judikatúra dopadá aj na preskúmavanú vec, dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem, preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Rozhodol tak bez toho, aby sa zaoberal posúdením nároku podľa hmotného práva. 10. Žalovaní 1), 2) boli v konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol im nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni. O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 a § 396 ods. 1, 2 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 11. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).