Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoE/25/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899452 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3608899452.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného P. P. P., a.s., IČO: 35 839 651, so sídlom v R., F. č. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. X.. T. R., advokátom so sídlom v D., K. č. XX proti povinným: 1/ S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., R. ul. č. XXX/X, 2/ T. C., nar. 22.XX.XXXX, bytom C. D., R. ul. č. XXX/X, 3/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., Z.. I. č. XXX/XX, o vymoženie 3.841,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 04. novembra 2014 č.k. 2Er/458/2008-257, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďaľšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu v časti pre vymoženie istiny v sume 3.841,86 eur zastavil. Exekúciu v časti pre vymoženie trov exekúcie súdneho exekútora v sume 2.745,16 eur určených ako 24% z prijatého plnenia 11.438,16 eur zastavil. Exekúciu v časti pre vymoženie zmluvného úroku vo výške 2.124,54 eur (vyčíslený úrok vo výške 17% zo sumy 3.841,86 eur od 17.01.1997 do 28.04.2000, teda ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie) zastavil. Exekúciu v časti pre vymoženie zmluvného úroku vo výške 2.726,60 eur zastavil. V rozhodnutí konštatoval, že v predmetnej veci je vedená exekúcia proti povinným pre vymoženie sumy 3.841,86 eur (čo predstavuje sumu 115.740,- Sk) s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 4C/18/97 zo dňa 29.04.1997. V priebehu exekúcie povinní 1/ a 2/ žiadali čiastočné zastavenie exekúcie, keď poukázali na to, že spolu už súdni exekútori vyzrážali sumu 8.877,82 eur (t.j. 267.453,20 Sk), z čoho vyplýva, že istina už musela byť dávno uhradená. Preto navrhovali zastavenie exekučného konania v časti istiny 3.038,48 eur, alikvotnej časti úroku z omeškania a nezákonnej odmeny súdneho exekútora vyrubenej v exekučnom príkaze zo dňa 03.07.2013 JUDr. Anetty Demešovej. Súd citoval ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, § 57 ods. 1, 2, 3, § 58 ods. 1, 4, § 61b Exekučného poriadku účinného do 31.01.2002, § 243b ods. 2, § 46 ods. 4, 5 Exekučného poriadku účinného od 01.11.2013 a § 657 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že exekúciu v danej veci je potrebné v časti zastaviť. Vykonal sumár platieb povinných v priebehu exekúcie a zistil, že povinní v priebehu exekúcie uhradili celkovo doposiaľ ku dňu rozhodnutia prvostupňového súdu sumu 11.437,16 eur rôznymi spôsobmi, či už osobne u súdneho exekútora, zrážkami zo mzdy, zrážkam z dôchodku, z dávky v nezamestnanosti a prikázaním z účtu v banke. Vyslovil názor, že v danej veci je potrebné v prvom rade sa vysporiadať s otázkou započítania plnenia povinných na ich dlh, pretože uvedené bolo sporné medzi účastníkmi konania. Keďže predmetom konania vo veci samej bol záväzok povinných, ktorý vznikol zo zmluvy o pôžičke dospel k záveru, že je potrebné jednotlivé plnenia prijaté oprávneným alebo súdnym exekútorom v zmysle ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať najskôr na istinu a až potom na príslušenstvo, teda zmluvný úrok. V dôsledku tohto názoru skúmal, kedy došlo k zaplateniu celej istiny a dospel k záveru, že istina vo výške 3.841,86 eur bola zaplatená zrážkou zo mzdy za obdobie 08/2007, kedy došlo k zaplateniu istiny. K tomuto dňu mal oprávnený nárok na zmluvné úroky vo výške 17% ročne zo sumy 3.841,86 eur od 29.04.2000 do zaplatenia, teda do 13.09.2007. Preto ak oprávnený tvrdí, že exekúcia ešte pokračuje na vymoženie istiny vo výške 2.990,01 eur, dospel k záveru, že je dôvodné exekúciu z dôvodu právnej istoty účastníkov konania v časti istiny v sume 3.841,86 eur zastaviť. Ďalej citoval ust. § 46 ods. 4, 5 Exekučného poriadku, zavedeného do exekučného poriadku s účinnosťou od 01.11.2013, ktoré sa v zmysle § 243b ods. 2 Exekučného poriadku aplikuje aj na konania začaté pred 01.11.2013. Vyslovil názor, že toto ustanovenie je potrebné aplikovať aj v danej exekučnej veci a že prijaté plnenia je tak potrebné započítať v poradí ako za prvé na trovy exekútora, a to najviac však 24% z prijatého plnenia, v poradí ako druhé na istinu vymáhanej pohľadávky, v poradí ako tretie na príslušenstvo vymáhanej pohľadávky priznanej exekučným titulom a v poradí ako štvrté na trovy oprávneného. Súd podľa uvedeného ustanovenia odčlenil 24% z prijatého plnenia (11.438,16 eur) na trovy súdneho exekútora, ktoré predstavujú 2.745,16 eur a v tejto časti taktiež exekúciu zastavil. Ďalej z prijatého plnenia v sume 11.438,16 eur odpočítal istinu v sume 3.841,86 eur, ktorá bola uhradená a sumu 2.745,15 eur, ktorú predstavujú trovy súdneho exekútora, a rozdiel vo výške 4.851,14 eur započítal na vyčíslené zmluvné úroky. Dospel k záveru, že zmluvné úroky, ktoré sú predmetom exekúcie sú v sume 6.945,07 eur, preto zostatok z prijatého plnenia v sume 4.851,14 eur započítal v celosti na úrok a dospel k záveru, že predmetom vymáhania v exekúcii tak zostáva suma 2.093,93 eur ako zmluvné úroky, suma 4,98 eur ako trovy oprávneného a trovy exekúcie, ktoré vzniknú v ďalšom priebehu vykonávania exekúcie. Preto exekúciu v časti pre vymoženie zmluvného úroku vo výške 2.124,54 eur a pre vymoženie zmluvného úroku vo výške 2.726,60 eur zastavil. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh povinných na zastavenie exekúcie v celom rozsahu zamietne. V odvolaní poukázal na skutočnosť, že záväzok povinných, ktorý je predmetom exekučného konania, vznikol na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnými. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, preto sa bez ohľadu na povahu účastníkov konania bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúceho započítanie čiastočného plnenia je teda v tomto prípade neprípustné, nakoľko sa jedná o obchodný záväzkový vzťah. Podľa § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka sa pri plnení peňažného záväzku započíta plnenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. Ďalej namietal, že pokiaľ súd v uznesení poukázal na ust. § 46 ods. 4 Exekučného poriadku, účinného od 01.11.2013, uvedené ustanovenie sa v zmysle § 243b ods. 2 Exekučného poriadku síce aplikuje aj na konania začaté pred 01.11.2013, avšak oprávnený má za to, že predmetné ustanovenie sa použije iba na platby poukázané oprávnenému od jeho účinnosti, pričom oprávnený jej uvedeným spôsobom platby povinných aj skutočne započítaval. Povinní odôvodnili svoj návrh predovšetkým tým, že istina už bola splatená a k rovnakému záveru dospel súd aj v uznesení, súd však pritom vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, že pohľadávka povinných vznikla na základe zmluvy o pôžičke a následne vec nesprávne právne posúdil. Na započítanie platieb povinných sa však mali použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, preto naďalej eviduje istinu predmetnej pohľadávky iba ako čiastočne splatenú. Povinní sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďaľšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. V preskúmavanej veci prebieha exekúcia na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Partizánske č.k. 5C/18/97-18 zo dňa 29.04.1997, právoplatného dňa 26.05.1997 a vykonateľného dňa 29.05.1997, ktorým bola povinným v 1/, 2/ a 3/ rade uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému spoločne a nerozdielne sumu 115.740 Sk (3.841,86 eur) spolu so 17% úrokom od 17.01.1997 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 4.734,- Sk (157,14 eur). Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané Okresným súdom Partizánske dňa 15.05.2000, preto sa toto konanie, ktoré sa začalo pred 01.02.2002, v zmysle prechodného ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku dokončí podľa doterajších predpisu účinného do 31.01.2002. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekúcie exekúciu súd zastaví ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto práva nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) to ustanovuje tento zákon. Podľa § 57 ods. 2 citovaného zákona exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa § 57 ods. 3 cit. zákona ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne. Dôvody zastavenia exekúcie sú tak taxatívne vymedzené v ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle cit. ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť aj sčasti, a to z dvoch dôvodov: ak niektorý z dôvodov neprípustnosti sa týka len časti vymáhaného nároku, alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného. Toto ustanovenie zabraňuje vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného, ale i vzniku nároku na náhradu škody pri vymáhaní nepeňažných plnení. Súd postupuje rovnako ako pri úplnom zastavení exekúcie. Rozdiel spočíva v tom, že exekúcia sa zastavuje len sčasti, čo sa prejaví vo výroku uznesenia presným vyčíslením sumy, ktorej sa zastavenie exekúcie týka, alebo určením veci, alebo časti inej nepeňažnej povinnosti, exekvovanie ktorej je už neprípustné. Zmyslom tohto čiastočného zastavenia exekúcie je to, aby sa exekúcia nevykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie nároku oprávneného. V preskúmavanej veci súd preskúmaním platieb povinných, t. j. po zistení, že povinní v priebehu exekúcie uhradili celkovo sumu 11.438,16 eur rôznymi spôsobmi, a to či už osobne u súdneho exekútora, zrážkami zo mzdy, zrážkami z dôchodku, zrážkami z dávky z nezamestnanosti a prikázaním z účtu v banke zistil, že nároky priznané oprávnenému exekučným titulom ešte nie sú uspokojené a predmetom vymáhania v exekúcii ešte zostáva suma 2.093,93 eur ako zmluvné úroky, suma 4,98 eur ako trovy oprávneného a ďalšie trovy exekúcie, ktoré vzniknú v ďalšom priebehu vykonávania exekúcie. Z uvedeného tak vyplýva, že sám súd prvého stupňa zistil, že exekúcia nie je vykonávaná v širšom rozsahu ako stačí na uspokojenie nároku oprávneného. Nebol zistený ani iný dôvod, pre ktorý by bola exekúcia čiastočne neprípustná. Súd tak mohol v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku zastaviť exekúciu iba v časti, kde povinní dobrovoľne plnili, ale inak nemal žiaden zákonný dôvod pre čiastočné zastavenie exekúcie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 61b Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie, ktoré zaväzuje súdneho exekútora vykonať exekúciu len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie, z čoho vyplýva, že je zodpovednosťou súdneho exekútora a jeho povinnosťou nevykonávať exekúciu vo väčšom rozsahu ako mu vyplýva z exekučného titulu, jeho príslušenstva a trov exekúcie a pokiaľ dôjde k vymoženiu pohľadávky je súdny exekútor povinný sám exekúciu ukončiť z dôvodu vymoženia pohľadávky a v zmysle ust. § 60 Exekučného poriadku bezodkladne vrátiť poverenie na vykonanie exekúcie súdu. Súd teda po vymožení pohľadávky, resp. jej časti nerozhoduje o zastavení exekúcie súdnym rozhodnutím a túto môže zastaviť úplne alebo čiastočne iba z dôvodov uvedených v § 57 Exekučného poriadku. Keďže súd prvého stupňa v preskúmavanej veci nesprávne právne vec posúdil, odvolací súd jeho rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďaľšie konanie. V ďaľšom konaní súd prvého stupňa zistí, či povinní medzičasom dobrovoľne nezaplatili ďaľšiu časť vymáhanej pohľadávky, čo by spolu s už doposiaľ dobrovoľne zaplatenými sumami zo strany povinných bol dôvod na čiastočné zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku a po tomto zistení o návrhu povinných na zastavenie exekúcie opätovne rozhodne, pričom je povinný riadiť sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. V ďaľšom konaní rozhodne aj o návrhu oprávneného na zmenu účastníkov konania na strane oprávneného a tiež o návrhu povinného 3/ na odklad exekúcie. Toto uznesenie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .