Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/42/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814201865 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814201865.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa T. A., a.s., T., C. XX, O. XX XXX XXX, zastúpeného Mgr. R. R., advokátom, so sídlom T., S. X proti odporcovi 1) E.. D. R., bytom H., P. XX, 2) D. R., bytom F. J. XXX, obaja zastúpení JUDr. G. Z., advokátom, so sídlom H., G. R. 6, o zaplatenie 40.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcov 1), 2) proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. októbra 2014, č.k. 15C/43/2014-93, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovia 1), 2) sú p o v i n n í zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia vo výške 617,10 eur, k rukám Mgr. R. R., advokáta, do troch dní.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom 1), 2) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 40.000 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 09.03.2010 do zaplatenia a nahradiť navrhovateľovi trovy konania a to za zaplatený súdny poplatok 2.400 eur a trovy právneho zastúpenia 2.716,82 eur, a to k rukám právneho zástupcu Mgr. R. R., advokáta, so sídlom T., S. 2, všetko v lehote do XX dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého odporcu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom konania bol nárok navrhovateľa ako lízingového prenajímateľa voči odporcom ako ručiteľom o zaplatenie časti doúčtovanej ceny lízingu v celkovej výške 115.335,45 eur, ktorá mala predstavovať splátky z lízingovej zmluvy v počte 26 (splátky 23. až 48. podľa splátkového kalendára), ktoré nájomca ako dlžník neuhradil z dôvodu predčasného ukončenia lízingovej zmluvy a z doplatku kúpnej ceny. Navrhovateľ označil tento nárok ako nárok na náhradu škody z dôvodu daňových súvislostí. V konaní nebolo sporné, že nájomca ako dlžník navrhovateľa prestal pravidelne uhrádzať lízingové splátky, ktoré uhradil len ako nultú splátku, poplatok za uzavretie zmluvy a splátky od 1. až do 13. splátky á 4.434.36 eur. Následne splátky neuhrádzal, preto navrhovateľ s odkazom na čl. X.10.2 písm. a) a k) Všeobecných zmluvných podmienok odstúpil od predmetnej lízingovej zmluvy listom zo dňa 04.02.2010, teda v čase, keď nájomca bol v omeškaní s viacerými splátkami aj viac ako 8 mesiacov. Odstúpenie od zmluvy v konaní nebolo spochybnené. V zmysle čl. X .10.5 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy nezaniká platnosť ustanovení lízingovej zmluvy a VZP upravujúcich povinnosť nájomcu zaplatiť prenajímateľovi dlžné sumy podľa zmluvy a VZP, najmä ustanovenia o zmluvných pokutách a povinnosti zaplatiť nesplatenú časť celej ceny lízingu. V zmysle uvedeného podľa názoru súdu teda nárok navrhovateľa voči odporcom ako ručiteľom predstavuje plnenie zo zmluvy nájomcom v dôsledku jej predčasného ukončenia odstúpením, pretože aj takéto plnenie zo zmluvy je upravené v zmluvných podmienkach, preto nemôže ísť o náhradu škody, ako tvrdí navrhovateľ. Uvedená úprava v zmluve nakoniec aj zodpovedá povahe občianskoprávneho vzťahu oproti účinkom
odstúpenia od zmluvy podľa občianskoprávnej úpravy. Odporcovia založili svoju obranu jednak na tvrdení, že ručiteľské vyhlásenie ako také je neplatné pre zmätočnosť, neurčitosť a následne je nárok navrhovateľa voči nim premlčaný. Súd sa s touto obranou nestotožnil a v celom rozsahu prisvedčuje správnosti právnej argumentácie navrhovateľa. Z výsluchu odporcu 2) a aj z obsahu vyhlásenia ručiteľov (totožné u oboch odporcov) zo dňa 17.04.2008 vyplýva jasné a zrozumiteľné vyhlásenie oboch odporcov o tom, že berú na seba voči prenajímateľovi povinnosť, ak nájomca podľa uvedenej leasingovej zmluvy pohľadávky prenajímateľa nevyrovná, tak ručiteľ sa zaväzuje túto pohľadávku uspokojiť. Zároveň obaja ručitelia vyhlásili, že ručia celým svojím majetkom, že rozumejú lízingovej zmluve, ako aj VZP a celému zmluvnému vzťahu. Z obsahu takéhoto vyhlásenia vyplýva, že spĺňa všetky zákonné predpoklady pre vznik ručenia podľa § 303 Obchodného zákonníka, pretože je zrejmé, čo ručitelia vyhlasovali, voči komu a akého záväzku sa ich ručiteľské vyhlásenie týka. Tento právny úkon nie je preto v rozpore s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože prejav vôle ručiteľov je určitý, jasný a zrozumiteľný, a preto nemôže ísť o neplatný právny úkon. Ručiteľské vyhlásenie ako také nemôže zneplatniť ani označenie „veci“ na listine, ako „vyhlásenie ručiteľa k leasingovej zmluve č. 0807/28 podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka a § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedený výklad zodpovedá i úprave podľa § 266 Obchodného zákonníka. Je pravdou, že Obchodný zákonník obsahuje osobitnú komplexnú úpravu ručenia ako zabezpečovacieho inštitútu v obchodnoprávnych vzťahoch, preto sa právna úprava Občianskeho zákonníka pre obchodné záväzkové vzťahy nepoužije. Ide o kogentné ustanovenie bez možnosti odlišnej úpravy zmluvných strán. Berúc do úvahy samotný obsah ručiteľského vyhlásenia ako jednostranného vyhlásenia vôle a charakter hlavného záväzku, ktorý ručenie malo zabezpečovať a s prihliadnutím aj na personálne prepojenie medzi osobami ručiteľov a konateľom spoločnosti nájomcu, ktorý za nájomcu zmluvu uzatváral a podpisoval, ako i to, že v prvom rade bolo uvedené, že ide o ručenie podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, nemožno hovoriť o zmätočnosti takéhoto vyhlásenia, pretože podstata ručiteľského vyhlásenia nie je tvorená označením zákonných ustanovení, ktorými sa má ručenie riadiť, ale samotným obsahom vyhlásenia a povahou hlavného záväzku, ku ktorému má ručiteľský záväzok akcesorickú povahu. Vyhlásenie obsahuje označenie osoby veriteľa, dlžníka, označenie pohľadávky z leasingovej zmluvy, ktorá je riadne špecifikovaná, vyhlásenie má písomnú formu, je podpísané konajúcimi osobami a je evidentné, že navrhovateľ ako veriteľ k takémuto prihláseniu pristúpil, teda ho akceptoval. Výklad, predkladaný odporcami, že uvedenie ustanovenia § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka zneplatňuje ručiteľské vyhlásenie, je neprípustný a je evidentné, že je účelový vzhľadom na to, že vyhlásenie ako také učinili samotní odporcovia. Nakoniec odporca 2) na pojednávaní uviedol, že v čase podpisovania ručiteľského vyhlásenia rozumel ručeniu, ako i tomu, čo podpisuje. Odporcovia výšku a ani právny dôvod uplatneného nároku navrhovateľa nespochybnili a v konaní je dostatočne preukázané, že nájomca ako dlžník po čiastočných úhradách a uspokojení navrhovateľa v dôsledku predaja predmetu lízingu neuhradil navrhovateľovi zvyšnú časť ceny lízingu, teda splátky po odstúpení od zmluvy a zvyšok kúpnej ceny. Dlžník bol opakovane vyzývaný veriteľom na úhradu, a to listom zo dňa 04.02.2010, kde mu bolo doručované aj vyúčtovanie pri predčasnom ukončení zmluvy zo dňa 04.02.2010 (č.l. 21 spisu), následne aj výzvami z 31.08.2010, 22.09.2010, 13.10.2010, 31.12.2010. Nájomca na výzvy veriteľa nereagoval. Ďalej bolo preukázané, že na nájomcu bol uznesením Okresného súdu Banská Bystrica v konaní 1R/8/2008 zo dňa 26.05.2010 vyhlásený konkurz a navrhovateľ uplatnil pohľadávku z predmetnej lízingovej zmluvy prihláškou podanou 14.07.2010. Nebolo ďalej sporné, že v konkurznom konaní pohľadávka uspokojená nebola a konkurzné konanie ukončené nie je. Samotné vyhlásenie konkurzu na dlžníka nebráni veriteľovi uplatňovať svoje právo voči ručiteľom, pretože takéto obmedzenie z ničoho nevyplýva a pri opačnom názore by ručenie ako zabezpečovací prostriedok stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v zmysle čl. XI. 11.2.1 VZP v prípade predčasného ukončenia zmluvy odstúpením je nájomca povinný zaplatiť všetky nároky prenajímateľovi, a to aj z titulu nesplatenej časti celej ceny lízingu do 30 dní od vystavenia vyúčtovania a vyúčtovanie bolo vystavené dňa 04.02.2010, povinnosť nájomcu ako dlžníka zaplatiť aj túto časť ceny lízingu vznikla najneskôr dňa 06.03.2010, i keď nájomca mal uvedené vyúčtovanie doručené už 16.02.2010 (viď prílohy k listu zo dňa 04.02.2010). V zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka je povinný ručiteľ plniť po tom, čo veriteľ vyzval na plnenie dlžníka v primeranej lehote. Nájomca ako dlžník nereagoval na výzvy veriteľa doručované tak pred vyhlásením konkurzu (výzva zo dňa 04.02.2010, doručená 16.02.2010, podľa ktorej mal plniť do 10 dní od doručenia), ako ani na výzvy doručované následne zo dňa 31.08.2010, 22.09.2010, 13.10.2010, 31.12.2010. Na dlžníka bol vyhlásený konkurz dňom 26.05.2010, preto v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka po tomto dátume výzva nebola ani potrebná. Je teda zrejmé, že povinnosť ručiteľov z titulu ich ručiteľského záväzku nastúpila prvýkrát už po doručení výzvy dlžníkovi dňa 16.02.2010, kedy bolo nájomcovi doručené jednak vyúčtovanie pri predčasnom ukončení zmluvy, ako
aj samotné vyzvanie na úhradu. Dlžník v primeranej lehote 10 dní uvedený dlh nevyrovnal, preto mohol navrhovateľ ako veriteľ prvýkrát uplatniť svoje právo voči ručiteľom dňom 26.02.2010, resp. vzhľadom na spôsob ukončenia zmluvy odstúpením a v zmluve dohodnutú povinnosť dlžníka plniť 30 dní po vystavení vyúčtovania, tento deň nastal 06.03.2010 (30 dní po 04.02.2010). S prihliadnutím na to, že návrh bol podaný 04.02.2014, nemôže byť nárok navrhovateľa premlčaný, pretože na plnenie z predmetného ručiteľského záväzku sa vzťahuje štvorročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka. Zmluva o finančnom lízingu 0807/28 zo dňa 17.04.2008 je uzavretá medzi dvoma podnikateľmi v rámci ich podnikateľskej činnosti (viď predmet podnikania navrhovateľa i odporcu), pričom zo záhlavia zmluvy vyplýva, že ide o zmluvu uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaný typ zmluvy. Je zrejmé, že ide o vzťah medzi podnikateľmi v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom na tento vzťah si výslovne dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka v zmysle čl. 4. Záverečné ustanovenia, bod 4.2 zmluvy. Túto skutočnosť odporcovia ani nerozporovali. Nebolo potrebné, aby účastníci zmluvy dojednávali v zmysle § 262 ods. 1 aplikáciu Obchodného zákonníka, pretože takáto dohoda sa predpokladá i pri záväzkoch, ktoré nespadajú pod § 261 Obchodného zákonníka. S poukazom na kogentné ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka (viď § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka) je pre zmluvné strany zaväzujúce i ustanovenie § 261 ods. 4 platného v čase uzavretia zmluvy, ktoré spočíva v tom, že touto (treťou) časťou Obchodného zákonníka sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov. Keďže z hľadiska subjektov ide medzi veriteľom a dlžníkom, teda navrhovateľom a nájomcom ako podnikateľmi o obchodnoprávny vzťah v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, spravuje sa ručenie taktiež treťou časťou Obchodného zákonníka, teda ustanoveniami § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, tak ako súd aplikoval vyššie. V tretej časti Obchodného zákonníka je upravené aj premlčanie práva veriteľa, a to v § 310, podľa ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. V zmysle § 397 Obchodného zákonníka platí pre premlčanie štvrorročná premlčacia doba. Vzhľadom na uvedené nemôže súd pripustiť plynutie premlčacej doby na daný ručiteľský záväzok podľa Občianskeho zákonníka, tak ako nesprávne uvádzajú odporcovia. Odporcovia sa snažili tvrdiť, že na dané ručenie bolo potrebné výslovne dohodnúť aplikáciu Obchodného zákonníka, alebo výslovne vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka, k čomu nedošlo. Uvedené obrana nemá ani logické a ani právne opodstatnenie. Akcesorické záväzky sa spravujú vždy režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok, preto na ručenie nie je potrebné osobitne dohadovať Obchodný zákonník alebo vylučovať Občiansky zákonník. Keďže ručenie ako také obsahuje ucelenú právnu úpravu v Obchodnom zákonníku, na záväzkové vzťahy z ručenia, vrátane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to aj pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na začiatok plynutia premlčacej doby a dátum podania návrhu nemôže byť právo navrhovateľa premlčané. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Mcdo 4/2012 zo dňa 27.06.2013, ďalej rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 115/99 zo dňa 18.05.2000, ďalej uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Mcdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 a iné. Okrem toho doručením prihlášky správcovi v zmysle § 28 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z., v danej veci dňom 14.07.2010, má účinky uplatnenia práva na súde, čo znamená, že dochádza k prerušeniu plynutia premlčacej doby podľa § 402 Obchodného zákonníka, a to voči dlžníkovi. Je pravdou, že uvedené má účinky len voči dlžníkovi, avšak vzhľadom na úpravu v zmysle § 310 Obchodného zákonníka, podľa ktorej právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi, nemôže byť právo voči ručiteľom premlčané skôr ako voči dlžníkovi, pretože odo dňa 14.07.2010 premlčacia doba voči dlžníkovi prestala plynúť. I z tohto dôvodu nemôže byť právo veriteľa voči ručiteľom premlčané. Súd preto zaviazal oboch odporcov ako ručiteľov k plneniu veriteľovi z titulu ich ručiteľského záväzku, a to v uplatnenom rozsahu 40.000 eur, ktorý nárok je v menšom rozsahu než predstavuje doúčtovanie ceny lízingu v celkovej sume 115.335,45 eur, ktorá sa stala splatnou po odstúpení od zmluvy, preto nemohla začať plynúť ohľadom tohto nároku premlčacia doba v čase pred odstúpením, resp. nezaplatením splátky splatnej pred odstúpením, ako nesprávne uvádzajú odporcovia. Tieto splátky pritom neboli predmetom konania. Pokiaľ ide o obranu odporcov, že ručiteľský záväzok je potrebné posudzovať i podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože pri ručiteľskom vyhlásení nekonali ako podnikatelia v rámci svojej podnikateľskej činnosti, súd udáva, že úprava spotrebiteľských zmlúv sa vzťahuje na zmluvy ako dvojstranné právne úkony medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pričom v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka práve základný zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom určuje rámec spotrebiteľského vzťahu. Zo strany ručiteľov nešlo o
priamy zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale akcesorický vzťah k obchodnoprávnemu vzťahu medzi dvoma podnikateľmi, preto nemožno uvažovať o spotrebiteľskom charaktere predmetného ručiteľského vyhlásenia. V súlade s § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka súd zaviazal odporcov k úroku z omeškania počnúc dňom 09.03.2010 v zmysle návrhu navrhovateľa. Uvedený dátum odvíjal navrhovateľ od doručenia odstúpenia 08.02.2010 po prirátaní 30 dní od vystavenia vyúčtovania. Vyúčtovanie bolo vystavené 04.02.2010, pričom dlžník mal plniť do 30 dní od jeho vystavenia, preto omeškanie dlžníka, a tým i ručiteľom nastalo skôr a na tom nemení nič i to, že vyúčtovanie bolo doručené dlžníkovi až 16.02.2010 (nie 08.02.2010 viď doručenka č.l. 20 spisu). Doručenie výzvy ručiteľom sa nevyžaduje, preto sa ručitelia dostali do omeškania už dňom 04.03.2010. Súd je viazaný návrhom aj v tejto časti, preto súd návrhu vyhovel v uplatnenom rozsahu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní bol úspešný navrhovateľ, preto mu prináleží náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok 2.400 eur a trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci - prevzatie veci, podanie návrhu na súd, písomné vyjadrenie zo dňa 07.10.2014, účasť na pojednávaní 13.10.2014, odmena za jeden úkon podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 506,21 eur, 4 x režijný paušál á 8,04 eur. Ďalej patrí právnemu zástupcovi náhrada za stratu času za 8 polhodín á 14 eur, spolu 112 eur, náhrada cestovných výdavkov - počet km 350 cesta Bratislava - Prievidza a späť, 350 x 0,183 eur, t. j. 64,05 eur a pohonné hmoty pri cene za 1 l 1,123 eur bez DPH, spotreba 7,9 l za 100 km, spolu 30,97 eur, 20 % DPH 452,80 eur, spolu trovy právneho zastúpenia 2.716,82 eur.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia 1), 2). Navrhli ho zmeniť tak, že návrh navrhovateľa z dôvodu premlčania bude zamietnutý. Namietali nesprávne právne posúdenie veci. Uviedli, že nespochybňujú v danej veci, že hlavný záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a dlžníkom B., spol. s r.o. sa spravuje Obchodným zákonníkom. Za spornú označili skutočnosť, či ručiteľský záväzok sa spravuje Obchodným zákonníkom, ak toto ručiteľské vyhlásenie je citáciou vyhlásenia k Občianskemu zákonníku a toto ustanovenie Občianskeho zákonníka je v ručiteľskom vyhlásení aj uvedené. Zároveň toto vyhlásenie neobsahuje písomnú dohodu o tom, že ich záväzkový vzťah (ručenie) sa spravuje Obchodným zákonníkom. Poukázali na to, že dohoda podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka vyžaduje písomnú formu (§ 262 ods. 2 Obchodného zákonníka) inak je neplatná. Namietali, že ručiteľské vyhlásenie takúto dohodu neobsahuje a z tohto dôvodu nie je možné toto ručiteľské vyhlásenie, resp. ich záväzok voči navrhovateľovi posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Mali za to, že v tomto prípade je potrebné aplikovať ručiteľské vyhlásenie a s ním súvisiace premlčanie pod Občiansky zákonník. V tom prípade je nárok veriteľa premlčaný, a to z dôvodu, že bol podaný po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Za nesprávne označili tvrdenie, že podanie prihlášky do konkurzu úpadcu B., spol. s r.o. má také účinky, že došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, jednak voči úpadcovi B., spol. s r.o. a voči nim. Dôvodili, že pretrhnutie plynutia premlčacej doby podaním prihlášky do konkurzu úpadcu na súde má vplyv len na premlčaciu dobu voči úpadcovi, nie voči nim. Uviedli, že ručiteľský záväzok voči nim, ako ručiteľom, je akcesorickým záväzkom, ale vzhľadom na rozdielnosť subjektov (dlžník a ručiteľ) premlčacia doba voči každému takémuto subjektu plynie samostatne. Samostatne nastáva aj okamih, odkedy plynie premlčanie. Ďalej dôvodili, že premlčanie je možné subsumovať aj pod premlčanie práva na náhradu škody, a to z dôvodu, že navrhovateľ odôvodňoval svoj návrh ako nárok na náhradu škody. V takomto prípade je potom subjektívna premlčacia doba dvojročná.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1), 2) navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcami sa spravuje kogentným ust. § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka (dnešné znenie). Túto právnu úpravu teda nie je možné vylúčiť ani dohodou. Za nepodstatné preto považoval to, či je v ručiteľskom vyhlásení zmieňovaný okrem Obchodného zákonníka aj Občiansky zákonník. Uviedol, že ručiteľské vyhlásenia odporcov sú formulované ako prevzatie ručenia. Pokiaľ odporcovia uvádzajú, že ich ručiteľské vyhlásenia sú jednoznačne formulované ako ručenie podľa ust. § 546 Občianskeho zákonníka, nedostatočne rozlišujú medzi samotným obsahom právneho úkonu a nadbytočnými vyhláseniami bez právnej relevancie. Mal za to, že pokiaľ nie je prípustná voľba právneho režimu, zmienky o zákonných ustanoveniach majú v právnom úkone iba ornamentálny charakter, bez právneho významu a súd nimi nie je pri aplikácii práva viazaný. Pôsobnosť Obchodného zákonníka vyplýva priamo zo zákona, preto nebola potrebná dohoda podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal na ust § 310 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Keďže navrhovateľ svoju pohľadávku prihlásil v konkurze dlžníka, ktorý doposiaľ nebol skončený, nemohla sa vzhľadom na ust. § 28 ods. 6
zákona č. 7/2005 Z. z. pohľadávka voči odporcom ako ručiteľom doposiaľ premlčať. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktorú špecifikoval.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcov 1), 2) nie je dôvodné.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní odporcami 1), 2) vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Námietky odporcov 1), 2), uvedené v odvolaní, boli totožné s námietkami odporcov 1), 2), vznesenými v prvostupňovom konaní, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsahu dostatočne vysporiadal, a ktoré nemohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa dodáva nasledovné:
Súd prvého stupňa dostatočne akceptovateľným a zreteľným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu neprihliadol na aplikáciu Občianskeho zákonníka v danej veci v otázke premlčania, keď ide o ručenie podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, nakoľko podstata ručiteľského vyhlásenia nie je tvorená označením zákonných ustanovení, ktorými sa má ručenie riadiť, ale samotnou povahou hlavného záväzku, ku ktorému má ručiteľský záväzok akcesorickú povahu. Odvolací súd sa stotožňuje s týmto odôvodnením súdu prvého stupňa, námietky odporcov 1), 2) preto nepovažuje za dôvodné. Pokiaľ sa týka ďalšej námietky odporcov 1), 2), uvádzanej v odvolaní, že dohoda podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka vyžaduje písomnú dohodu a ručiteľské vyhlásenie takúto dohodu neobsahuje, a z ktorého dôvodu nie je možné toto ručiteľské vyhlásenie, resp. ich záväzok voči navrhovateľovi posudzovať podľa Obchodného zákonníka, ani táto neobstojí. Správne súd prvého stupňa v danej veci poukázal na to, že v danej veci nebolo potrebné, aby účastníci predmetnej zmluvy dojednávali v zmysle § 262 ods. 1 aplikáciu Obchodného zákonníka, pretože takáto dohoda sa predpokladá i pri záväzkoch, ktoré nespadajú pod § 261 Obchodného zákonníka a s poukazom na kogentné ust. § 261 Obchodného zákonníka je pre zmluvné vzťahy zaväzujúce i ust. § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, platného v čase uzavretia zmluvy, ktoré spočíva v tom, že touto časťou Obchodného zákonníka sa spravujú vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov. Súd prvého stupňa preto aj v otázke premlčania nároku navrhovateľa správne aplikoval ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorých pre premlčanie platí štvorročná premlčacia doba Nedôvodná bola aj námietka odvolateľov ohľadne prerušenia plynutia premlčacej doby voči nim, keď podľa ich názoru prerušenie plynutia premlčacej doby podaním prihlášky do konkurzu úpadcu na súde má vplyv len na premlčaciu dobu voči úpadcovi a nie voči nim, vzhľadom na rozdielnosť subjektov. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že v zmysle § 28 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. v danej veci dochádza k prerušeniu plynutia premlčacej doby podľa § 402 Obchodného zákonníka, a to voči dlžníkovi, avšak vzhľadom na úpravu v zmysle § 310 Obchodného zákonníka, podľa ktorej právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi, nemôže byť právo voči ručiteľom (odporcom 1/, 2/) premlčané skôr ako voči dlžníkovi. Nepodstatná je aj námietka odvolateľov, že navrhovateľ odôvodňoval svoj nárok ako nárok na náhradu škody, v ktorom prípade je potom subjektívna premlčacia doba dvojročná. V zmysle zásady „iura novit curia“ súd prvého stupňa správne posúdil nárok navrhovateľa na plnenie v zmysle horeuvedených citovaných zákonných ustanovení.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania spočívajúca v odmene za právne zastúpenie, vychádzajúc z hodnoty veci 40.000 eur - za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 31.12.2014 - 506,21 eur + 1 x režijný paušál 8,04 eur = 514,25 eur + 20 % DPH 102,85 eur, spolu 617,10 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o náhradách a odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení). Odvolací súd nepriznal právnemu zástupcovi navrhovateľa ním uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1.234,20 eur, nakoľko v odvolacom konaní mu patrí odmena za jeden úkon právnej služby.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .