Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/987/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5105220902 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:5105220902.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa Ing. N. F., bytom H. XXX/XX, R., zastúpený G. F., bytom H. XXX, R. proti odporkyni L. T., bytom R. XX, O., H., právne zastúpená JUDr. Róbertom Grellom, advokátom so sídlom Jilemnického č. 2, Trenčín, o zaplatenie 1.253,07 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06.októbra 2015, č.k. 18C/126/2007-367 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18.11.2015, č.k. 18C/126/2007-378, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi 1.2053,07 eur s 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 705,37 eur od 01.12.2014 do zaplatenia, s 12% ročným úrokom z omeškania zo sumy 547,70 eur od 01.02.2004 do zaplatenia s tým, že odporkyni sa povoľuje dlžnú sumu splácať v splátkach po 100,- eur mesačne splatných k 20. dňu v mesiaci s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 558 Občianskeho zákonníka, § 133 O.s.p., § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády 87/95. Súd prvého stupňa uviedol, že Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o prenechaní veci, o reálnom odovzdaní, druhovom určení veci, povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, určenie času vrátenia. Pre Zmluvu o pôžičke nie je predpísaná žiadna forma. Manželia, ktorí za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva uzavreli Zmluvu o pôžičke ako dlžníci, zodpovedajú veriteľovi spoločne a nerozdielne iba v prípade, ak to bolo dohodnuté alebo stanovené právnym predpisom. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval, ktorá je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Uvedené znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázané pokiaľ by v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu, jeho existenciu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol. Vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že v dobe uznania dlhu záväzok existoval, nemožno vyvracať samotným negatívnym tvrdením odporkyne o neexistencii záväzku. Uznanie dlhu zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania, závisí potom od dlžníka, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol, alebo že bol prevedený na iného, aby to preukázal. Ak dlžník preukáže, že dlh vôbec nevznikol, potom je táto skutočnosť spôsobilá vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu, pretože je jej opakom. Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ ako veriteľ uzavrel s odporkyňou a pôvodným odporcom 1/ ako dlžníkmi podľa § 657 OZ Zmluvy o pôžičke, na základe ktorých im poskytol pôžičky v sume 1.676,29 eur (50.500,- Sk) a v sume 1.095,40 eur (33.000,- Sk). Vyvrátiteľná domnienka o vzniku existencie o výške tohto dlhu podľa § 133 O.s.p. bola založená písomným uznaním dlhu odporkyne dňa 04.09.2003 a 10.01.2004 v súlade s ust. § 558 OZ, ktorá uznala tento dlh čo do dôvodu a výšky a vyjadrila svoj záväzok navrhovateľovi dlžnú sumu vrátiť a to vo výške 1.676,29 eur do 30.10.2003 a vo výške 1.095,40 eur do 31.01.2004. Pôvodný odporca 1/ uznal svoj dlh čo do dôvodu a výšky v sume 1.095,40 eur a vyjadril svoj záväzok navrhovateľovi dlžnú sumu vrátiť do 31.01.2004. Na odporkyňu ako dlžníka tak v konaní bolo prenesené dôkazné bremeno, aby na svoju obranu preukázala, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Súd dospel k záveru, že odporkyňa svoje dôkazné bremeno neuniesla a jej obrana v tom, že jej dlh zo Zmluvy o pôžičke nevznikol, zostal iba v rovine tvrdení. Samotné negatívne tvrdenie odporkyne o neexistencii záväzku nevyvracia domnienku o vzniku, existencii a výške dlhu zo Zmluvy o pôžičke. Odporkyňa potvrdila, že podpis na uznaní dlhu zo dňa 04.09.2003 a 10.01.2004 vyzerá ako jej podpis, pričom jeho pravosť nespochybňovala a v konaní nebolo preukázané, že podpis na listinách o uznaní dlhu nie je podpisom odporkyne. Samotné tvrdenie odporkyne o tom, že si nespomína, že by podpisovala listiny o uznaní dlhu, nie je možné považovať za relevantné a spochybňujúce vznik, existenciu a výšku dlhu zo Zmlúv o pôžičke. Pokiaľ samotná odporkyňa tvrdí, že si na podpísanie uznania nespomína, nie je možné ani prihliadať na tvrdenie svedka, pôvodného odporcu 1/, že od odporkyne má vedomosť o tom, že listiny podpísala pod nátlakom. Skúmanie, či odporkyňa urobila úkony uznanie dlhu pod nátlakom iba s poukazom na vyjadrenie svedka pôvodného odporcu 1/ bez toho, aby túto skutočnosť uviedla samotná odporkyňa nie je možné. Odporkyňa potvrdila, že navrhovateľovi bola s pôvodným odporcom 1/ dlžná peniaze, avšak nie titulom Zmluvy o pôžičke, ale titulom dlžného nájomného. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by navrhovateľ prenajal odporkyni a pôvodnému odporcovi 1/ nehnuteľnosť za prenájom, ktoré by odporkyňa s pôvodným odporcom 1/ platili nájomné. Odporkyňa nepredložila Nájomnú zmluvu, ani doklady o úhrade nájomného. Z vykonaného dokazovania a to výsluchom svedkov Jozefa Gaga, Dušana Škvaridla, Zuzany Hrankajovej, Ivana Pohánku, Ing. Heleny Pohánkovej a Lenky Kabastovej vyplýva, že približne v roku 2003 až 2004 odporkyňa bývala v dome súp.č. 214 v obci Maršová - Rašov, avšak v tomto období ako vyplýva z Kúpnej zmluvy zo dňa 18.09.1995 a Kúpnej zmluvy zo dňa 07.10.2008 navrhovateľ nebol vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Vlastníkom nehnuteľnosti bol v období rokov od 2003 - 2004 RNDr. C. L. a jeho manželka MUDr. R. L.. V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ od týchto osôb predmetný dom v prenájme. Na záver súdu o tom, že v konaní nebolo preukázané, že by medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a odporkyňou a pôvodným odporcom 1/ ako nájomcami bol vzťah z Nájomnej zmluvy, prípadne, že by dal navrhovateľ odporkyni a pôvodnému odporcovi do podnájmu, nemá vplyv ani vyjadrenia správcu navrhovateľa, keď uviedol, že navrhovateľ odporkyni a pôvodnému odporcovi 1/ sprostredkoval bývanie v rodinnom dome, pričom za bývanie nežiadal nájomné a žiadal iba úhradu nákladov za energie. Súd ďalej dospel k záveru, že tvrdenie odporkyne o zaplatení dlhu v časti 199,16 eur nie je v rozpore ani s tvrdením navrhovateľa, ani ho nevyvracia, nakoľko uvedená suma neprevyšuje sumu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že mu bola odporkyňou a pôvodným odporcom 1/ zaplatená a ktorej zaplatenie sa navrhovateľ v konaní domáha. Na základe tohto mal súd zato, že odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol a teda v konaní nebola vyvrátená domnienka o vzniku existencii výške dlhu zo Zmlúv o pôžičke, ktorá bola založená písomným uznaním dlhu odporkyňou dňa 04.09.2003 a 10.01.2004. Preto súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 1.2053,07 eur spolu s úrokom z omeškania v súlade s § 517 OZ a § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z.. Zároveň súd prvého stupňa umožnil odporkyni splácať dlh v splátkach podľa § 160 ods. 1 O.s.p., keďže odporkyňa uviedla, že sa nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, býva vo Švajčiarsku, má maloleté dieťa, o ktoré sa stará, privyrába si brigádnicky, platí zdravotné poistenie a spláca dlhy, súd jej umožnil dlh splácať v splátkach po 100,- eur mesačne, splatných k 20. dňu v mesiaci s tým, že omeškania splátkou jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia. O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením. Opravným uznesením zo dňa 18.11.2015 došlo k oprave zrejmej chyby v písaní pri výroku rozsudku súdu prvého stupňa, kedy správne má výrok znieť tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.253,07 eur s príslušenstvom a zároveň v tomto kontexte súd prvého stupňa opravil aj odôvodnenie rozsudku s tým, že povinnosťou odporkyne bude zaplatiť sumu 1.253,07 eur s príslušenstvom. V ostatných častiach zostáva rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 06.10.2015 nezmenený. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil ho na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ súd prvého stupňa uviedol, že odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že dlh nevznikol a bol splnený alebo zanikol a teda v konaní nebola vyvrátená domnienka o vzniku, existencii a výške dlhu zo Zmlúv o pôžičke s týmto názorom nesúhlasila. Odporkyňa tvrdila, že si od navrhovateľa žiadne peniaze nepožičala, pričom táto pohľadávka mohla podľa jej názoru vzniknúť z dôvodu neuhradeného nájomného, keďže v období, kedy mal údajne vzniknúť dlh, bývala spolu so svojim manželom v obci G.. Napriek tomu, že navrhovateľ na pojednávania dňa 18.05.2011 tvrdil, že nevlastnil nikdy žiadnu nehnuteľnosť a odporkyni a jej bývalému manželovi nikdy nič neprenajímal a nežiadal nájomného, z vykonaného dokazovania a to výsluchov svedkov Ing. C. I., Q. T., B. D., Ing. T. D., M. L. ako aj vyjadrenia zástupcu navrhovateľa G. F. vyplýva, že navrhovateľ prenajal odporkyni a jej bývalému manželovi časť domu súp.č. 214 v obci G.. Títo svedkovia vedeli, že odporkyňa a jej bývalý manžel v dome bývali a ako nájomcovia videli v tom dome aj navrhovateľa, ktorého niektorý z týchto svedkov považovali za majiteľa domu z dôvodu častých návštev na predmetnej nehnuteľnosti. Spolubývajúcou odporkyne bola jej sestra M. L., ktorá bývala v dolnej časti domu spolu so svojim postihnutým synom, ktorej navrhovateľ prenajímal túto časť domu za nájomné asi 150,- eur mesačne. Táto svedkyňa uviedla, že odporkyňa mala spolu so svojim bývalým manželom od navrhovateľa prenajatú hornú časť predmetného domu. Rovnako bývalý manžel Ing. C. I., ktorý ako svedok uviedol, že on si od navrhovateľa nikdy žiadne finančné prostriedky nepožičiaval pokiaľ je mu známe ani odporkyňa si od neho nikdy nič nepožičiavala. Od odporkyne tento svedok vedel, že pod nátlakom uznala dlhu voči navrhovateľovi. M. L. uviedla, že navrhovateľ určite nepožičal odporkyni peniaze a rovnako svedkyňa Q. Hrankajová uviedla, že odporkyňa si od iných ľudí ako od svojej rodiny peniaze nepožičiavala. Veriteľ môže s úspechom uplatniť žalobu o vrátení pôžičky, ak vie svoj nárok preukázať. Dôkazné bremeno spočíva na žalujúcom veriteľovi, ktorý má bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel Zmluvu o pôžičke. Na veriteľovi spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadom tvrdenia, že bola uzavretá Zmluva o pôžičke, ale že bolo podľa nej dlžníkovi aj plnené. Aj v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať ich neexistenciu. V prípade ak účastník poprie pravosť správnosti súkromnej listiny, potom platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil ako dôkaz postihuje dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno. Pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno tohto účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré by mali byť preukázané súkromnou listinou. Preto mala zato, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, kedy nepreukázal, že odporkyňa a jej bývalý manžel uzatvorili dve Zmluvy o pôžičke s tým, že odporkyňa spochybnila uznanie dlhu čo do dôvodu, pretože peniaze si nepožičala, ale dlh mohol vzniknúť z dôvodu neuhradeného nájmu a navrhovateľ iným spôsobom nepreukázal skutočnosti uvedené v uznaní dlhu. Nevedel uviesť, kedy presne odovzdal peniaze odporkyne, na bližšie okolnosti požičania peňazí si nepamätal. Dokonca si ani nevšimol, že prvé uznanie dlhu je podpísané len odporkyňou. Navrhovateľ tiež popieral, že by odporkyňa bývalému manželovi prenajímala nejakú nehnuteľnosť, hoci z výpovedí svedkov vyplýva opak. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že s dôvodmi odvolania uvádzaných odporkyňou nesúhlasia. Odporkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne iné skutočnosti len tie, ktoré už uvádzala pred okresným súdom. Súd dostatočne vykonal dokazovanie a vo veci na základe tohto aj správne rozhodol. Odporkyňa nesúhlasí s odôvodnením súdu a tvrdí, že nikdy žiadne peniaze si nepožičiavala a dlh vznikol z údajného nájmu domu. Nesúhlasí s odporkyňou s tým, že vykonal navrhované dôkazy vo svojom rozhodnutí zobrať všetky na vedomie, každý spolu, samostatne aj všetky spolu. Navrhovateľ dostatočne preukázal dôvod vzniku dlžnej sumy na základe Zmluvy o pôžičke s tým, že túto skutočnosť potvrdila odporkyňa svojim podpisom na listine o uznaní záväzku. Uznanie dlhu spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti. Uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania existoval. Táto domnienka je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z navrhovateľa na odporkyňu. Odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko jej námietky zostali len v rovine tvrdení. Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie s tým, že navrhovateľ v čase údajného nájmu domu ani nebol vlastníkom danej nehnuteľnosti a nemohol túto nehnuteľnosť prenajímať. Preto považoval tvrdenia odporkyne za neopodstatnené. Žiadal v konečnom dôsledku, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý možno urobiť až potom ako dlh vznikol. Obvykle k uznaniu dlhu dochádza v dobe, keď už nastala jeho splatnosť, avšak nie je na závadu pokiaľ nebol dlh v čase uznania ešte splatný. Účinky uznania dlhu, t.z. vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu sa viaže k dátumu, kedy k písomnému uznaniu došlo a nie k dátumu, kedy bolo doručené veriteľovi. Rovnako to platí aj pre počiatok behu premlčacej doby. Zákon nevyžaduje, aby sa dlžník v úznávacom prejave zaviazal k plneniu, ale postačuje, ak z obsahu písomného prejavu je zrejmé, že je si svojej povinnosti k plneniu vedomý. Je totiž treba rozlišovať uznanie dlhu a záväzok zo zmluvy. Uznanie dlhu nie je napr. záväzok dlžníka aj keď písomný, vrátiť k určitému termínu požičané peniaze. Je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že splní svoj dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku a rozsah v akom dlh uznáva. Nie je nevyhnutné uviesť dôvod dlhu priamo v uznávacom prejave, pretože stačí napr. poukaz na upomienku, v ktorej je dôvod dlhu uvedený, avšak uznávací prejav musí obsahovať také údaje, z ktorých sa pri prípadnej pomoci výkladu podľa § 35 OZ dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dôvodu dlhu znamená označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový, ale zakladá sa ním vyvrátiteľná právna domnienka v zmysle § 133 O.s.p., že dlh existoval v dobe, kedy k uznaniu došlo. Uznanie dlhu nie je teda novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník pokiaľ by namietal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo že inak zanikol, musel by to preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, ale len ohľadom dlhu v tej výške, v akej bol uznaný. Nejde preto len o dôkazný prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku veriteľa v súdnom konaní, ale priamo zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existencii dlhu ku dňu, kedy bolo vydané. Uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ktorým by dlh vznikol. Pokiaľ dlžník uzná v určitej výške napr. svoj dlh z dôvodu náhrady škody, zostáva právnym dôvodom jeho vzniku zodpovednosť za spôsobenú škodu. Uznaním dlhu nemožno založiť nový záväzok, ale len uznať záväzok už existujúci. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, teda teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Toto ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Predpokladom dôkaznej povinnosti je prvom rade tvrdenie skutočnosti účastníkov, teda bremeno tvrdenia s tým, že medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže plniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. To znamená, že v prípadnom spore o poskytnutí pôžičky a následného uznania dlhu písomnou formou, mal navrhovateľ bremeno tvrdenia, že s odporkyňou uzavrel Zmluvu o pôžičke, že túto pôžičku reálne poskytoval, že ju odporkyňa nevrátila a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, že medzi účastníkmi konania došlo k uznaniu záväzku. V prejednávanej veci teda navrhovateľ skutočne preukázal, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu Zmluvy o pôžičke s tým, že výšku pôžičky, dôvod pôžičky, lehotu splatnosti odporkyňa uznala do dvoch písomných listín, formulovaných ako uznanie záväzku. Pokiaľ sa teda odporkyňa proti žalobe bránila tvrdením, že dlh tak ako bol popísaný v uznaní záväzku nevznikol, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Ako vyplýva z konštantnej judikatúry a to nielen slovenských, ale aj českých súdov, vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že v dobe uznania záväzok trval, nemožno vyvracať len negatívnym tvrdením odporcu o neexistencii záväzku. Pokiaľ teda odporkyňa po celý čas v konaní tvrdila, že dôvodom záväzku v prejednávanej veci nebola pôžička, ale dlžný nájom, túto skutočnosť v konaní nepreukázala. To, že bývala v nehnuteľnosti, ktorá v rozhodnom období ani vlastnícky navrhovateľovi nepatrila, neznamená, že medzi navrhovateľom a odporkyňou nevznikol dlh titulom Zmluvy o pôžičke, ktorú účastníci uzatvorili s tým, že v konečnom dôsledku nepriamo tvrdenie odporkyne vyvracia i tá skutočnosť, že počas konania pred súdom došlo zo strany jej bývalého manžela ako spoludlžníka k uznaniu jeho časti záväzku voči navrhovateľovi. Samotné, teda negatívne tvrdenie odporkyne o tom, že jej dlh určite voči navrhovateľovi nevznikol, prípadne, že vznikol z iného titulu sa v konaní preukázať nepodarilo. Ani jeden z navrhnutých svedkov odporkynine tvrdenia nevedel s istotou potvrdiť. Preto bol v celom rozsahu správny a korektný postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku v spojení s opravným uznesením, ktorým bola opravená zrejmá chyba v písaní vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvého stupňa v prejednávanej veci zvolil postup podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a preto o trovách odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .