Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/37/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3016200727 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3016200727.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a Evy Vékonyovej, v právnej veci žalobcu: K. K., nar. XX.X.XXXX, bytom N. č. XXX, t.č. M., proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, kancelária Trenčín, so sídlom Trenčín, Hviezdoslavova 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11352/2016- KaTN zo dňa 19. októbra 2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Centra právnej pomoci, Kancelárie Trenčín sp. zn. 11352/2016- KaTN, č. RZ: 68175/2016 zo dňa 19. októbra 2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Predmetom súdneho prieskumu je v záhlaví uvedené rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.10.2016, ktorým žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žalobca ako žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. 2. Uvedené rozhodnutie napadol žalobca včas podanou žalobou, v ktorej namietal, že sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci vo veci jeho umiestnenia do oddielu s bezpečnostným režimom, čo predstavuje osobitný režim výkonu trestu odňatia slobody. Rozhodnutie, ktorým došlo k takémuto umiestneniu nie je vôbec odôvodnené. Takáto pomoc mu však žalovaným priznaná nebola. 3. Žalobca poukázal na dikciu čl. 12 ods. 1, čl. 36 ods. 1, 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. Zdôraznil, že žalovaný nepriznanie právnej pomoci odôvodnil výlučne prejudikovaním samotného výsledku sporu. Poukázal na to, že rozhodnutia väzníc o umiestnení odsúdeného do osobitného režimu sa výrazným spôsobom dotýkajú právnej sféry odsúdených a sú preskúmateľné súdmi. V tomto ohľadne poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie žalovaného považoval za svojvoľné a nezákonné, keďže vychádza z nesprávneho posúdenia veci, jeho argumentáciu považoval za absurdnú a zdôraznil, že žalovaný neprípustným spôsobom prejudikoval výsledok sporu, ktorý chcel iniciovať. 4. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalobca považoval za svojvoľné, mal za to, že žalovaný si osvojil právomoc, ktorá prislúcha výlučne vo veci konajúcemu súdu, týmto spôsobom zasiahlo do jeho základných práv. 5. Žalovaný žiadal podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na názore, že rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu vychádza z dôkladne zisteného skutkového stavu a má oporu v príslušných právnych predpisoch. Uviedol, že v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy a to za podmienok stanovených zákonom. Tieto podmienky stanovuje v našom právnom poriadku aj zákon č. 327/2005 Z.z., ktorým sa upravuje systém poskytovania právnej pomoci fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv. Nakoľko štát znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám tak nastavil aj podmienky, za ktorých im bude táto forma právnej pomoci patriť. Nie je úlohou žalovaného prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona č. 327/2005 Z.z. z vecnej stránky. Z obsahu zákona a taktiež z rozsiahlej rozhodovacej činnosti súdov však vyplýva, že je plne opodstatnené, aby centrum skúmalo, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužite práva alebo napr. či zo skutkových tvrdení žiadateľa ( bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nie je možné vyhovieť napr. v dôsledku zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba podľa neho považovať i situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov. Zdôraznil, že ust. § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí centrum pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať a rozsah posúdenia je v kompetencii centra a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Tieto závery konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 4.11.2015, sp. zn. 4Sžo/26/2015. Žalovaný zotrval na tom, že v danej veci je nesporné, že žalobca chce iniciovať súdne konanie v rámci správneho súdnictva v prípadoch, v ktorých už na základe bežného posúdenia skutkových okolností prípadu bolo zrejmé, že ide o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva. 6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že tento sa žiadnym spôsobom nevyjadril k argumentácii, ktorá je obsiahnutá v podanej žalobe. Zdôraznil, že otázka žalovania rozhodnutia o umiestnení odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom nebola doposiaľ v súdnej praxi vyriešená. 7. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaného rozhodnutia, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu, súd po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívnych spisov o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania ( nakoľko účastníci nežiadali pojednávanie nariadiť), keď dospel jednohlasne k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom. 8. Predmetom prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.10.2016, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov. 9. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca sa žiadosťou zo dňa 4.8.2016, obrátil na žalovaného vo veci poskytnutia právnej pomoci v právnej veci jeho nezákonného umiestnenia na oddiel s bezpečnostným režimom. Žalobca požiadal o predbežné poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že mu mala dňa 22.9.2016 uplynúť lehota na podanie žaloby v rámci správneho súdnictva. 10. Rozhodnutím č. 11352/2016-KaTN zo dňa 19.10.2016 žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu, že vec, v ktorej žalobca požiadal o právnu pomoc, nie je vylúčená zrejmá bezúspešnosť a žalobca tak nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na znenie ust. § 81 ods. 2 písm. a) zák.č. 475/2005 Z.z. v zmysle ktorého je možné odsúdeného umiestniť do oddielu s bezpečnostným režimom za obzvlášť závažný zločin, ktorý vykonal ako člen organizovanej, zločineckej a teroristickej skupiny, a z preventívno-bezpečnostných dôvodov. ÚVTOS a ÚVV Ilava odôvodnilo svoje rozhodnutie preventívno-bezpečnostnými dôvodmi. Zo zákona vyplýva, že takéto umiestnenie sa realizuje na základe rozhodnutia riaditeľa ústavu na návrh pedagóga alebo úseku preventívno- bezpečnostnej služby a po predchádzajúcom prerokovaní v komisii. Žalovaný uzavrel, že žalobcovi ako žiadateľovi bol návrh oznámený komisiou, k umiestneniu došlo na základe rozhodnutia riaditeľa. Žalovaný uviedol, že zákonom umožňuje, aby bol odsúdený zaradený do takéhoto oddielu, pokiaľ ústav vyhodnotí, že takýto postup je v najlepšom záujme zachovania bezpečnosti a poriadku v ústave. Zákonodarca ponechal na úvahe príslušného ústavu, aby v prípade legitímnej potreby umiestnil odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom, nakoľko ústav je zodpovedný za nerušený výkon trestu odňatia slobody a udržiavanie poriadku medzi odsúdenými. Rozhodnutie o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom je zákonom dovolené a predpokladané rozhodnutie zákonom zmocnenej autority. 11. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej sa nestotožnil so záverom o zrejmej bezúspešnosti sporu. 12. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 13. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. 14. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z.z. podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti. 15. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. 16. Pozitívny záväzok štátu umožniť prístup k spravodlivosti osobám materiálne znevýhodneným sa realizuje prostredníctvom zákona č. 327/2005 Z.z., keď z ustanovenia § 1 tohto zákona vyplýva, že jeho účelom je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. Preto je namieste, aby v právnej norme stanovil podmienky, za ktorých bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť. 17. V snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo bránenie práva, je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z. <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/>). Bez splnenia tejto podmienky nemožno žiadaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, hoci by žiadateľ ďalšie dve stanovené podmienky splnil. 18. Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 O.s.p., ktorý bol od 1.7.2016 zrušený. Zrejmá bezúspešnosť sa posudzovala v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravoval, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi príkladmo uvádza, načo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu. 19. Správny súd poukazuje na to, že úlohou správneho orgánu nie je prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona č. 327/2005 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/ > z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva (šikana), alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času. Za obdobnú treba považovať i situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach. 20. V predmetnej právnej veci žalovaný uzavrel, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby v Ilave, kde bol žalobca umiestnený mohol žalobcu legitímne obmedziť tým, že ho umiestnil do režimu s bezpečnostným režimom, nakoľko riaditeľ ústavu je oprávnený vydať takéto rozhodnutie a súčasne bolo toto rozhodnutie žalobcovi riadne oznámené, nejde teda o protiprávne konanie. V závere žalovaný skonštatoval, že vzhľadom na okolnosti a zák.č. 475/2005 Z.z. nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. 21. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nedospel k záveru o existencii zrejmej bezúspešnosti, ale len uzavrel, že túto bezúspešnosť nie je možné vylúčiť. Pre nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o bezplatnej právnej pomoci však nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá osebe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci. Treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavnou, preto je nanajvýš nutné brať do úvahy čl. 13 ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom. Správny súd pritom poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na to, že ide o vec správneho súdnictva, pri ktorej zákon stanovuje obligatórne právne zastúpenie žalobcu, predstavuje nepriznanie nároku na právnu pomoc de facto vylúčenie žalobcu z možnosti vec žalovať. O viac je namieste, aby žalovaný jednoznačne uzavrel, že ide v danej veci o zrejmú bezúspešnosť a nielen, že sa takáto bezúspešnosť nedá vylúčiť. Správny súd pritom poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že riaditeľ ústavu má oprávnenie vydať rozhodnutie, ktoré žalobca chce učiniť predmetom súdneho prieskumu, neznamená, že ide o rozhodnutie zákonné. 22. Ak žalovaný dospel k záveru, že na nepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci postačuje, že zrejmá bezúspešnosť nie je vylúčená, tak zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia a správnemu súdu nezostalo nič iné ako toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 23. V novom konaní odporca opätovne posúdi žiadosť žiadateľa z hľadiska splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci, pričom vo vzťahu k zisťovaniu zrejmej bezúspešnosti je viazaný právnym názorom správneho o súdu vysloveným v tomto rozsudku. 24. Žalovaný bol v konaní úspešný a preto by mu z hľadiska úspechu v konaní patrila náhrada trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že takúto náhradu konania nežiadal, súd rozhodol o trovách konania, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).