Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/265/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813216005 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813216005.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu: Q., zastúpeného advokátskou kanceláriou O. proti žalovaným: 1/ G. a 2/ T., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej 2/ do 30.06.2016: C., zastúpeného Y., o zaplatenie 2.182,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 31. marca 2016, č.k. 12C/32/2015-164, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná 2/ n e m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. C. m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh o zaplatenie 2.182,72 eur s príslušenstvom voči žalovanej 2/. O náhrade trov konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že súd priznal žalobcovi ním v konaní uplatnený nárok platobným rozkazom, č.k. 10Ro/353/2013-64 zo dňa 05.02.2014, proti ktorému žalovaný 1/ odpor nepodal, a preto sa platobný rozkaz voči nemu stal právoplatným dňom 11.11.2014. Žalovaná 2/ žiadala v odpore proti platobnému rozkazu návrh zamietnuť z dôvodu, že medzi ňou a žalovaným 1/, jej bývalým manželom, bola uzavretá dohoda o vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva, v rámci ktorej záväzok voči U. z predmetnej zmluvy prevzal na seba žalovaný 1/. Ďalej vychádzal zo zistenia, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci uzavreli dňa 04.04.2007 s právnym predchodcom žalobcu - U. úverovú zmluvu, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver v sume 100.000,- Sk (3.319,39 eur). V úverovej zmluve si dohodli premenlivú úrokovú sadzbu 12,35 % ročne. Žalovaní sa zaviazali úver splácať v mesačných splátkach po 2.055,- Sk, poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne a zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru vo výške 2.000,- Sk. Splatnosť 1. splátky bola dohodnutá na deň 20.05.2007, konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20.03.2013, splátky boli splatné vždy k 20. dňu v mesiaci a úroky v posledný deň kalendárneho mesiaca. Ročná percentuálna miera nákladov bola stranami úverovej zmluvy dohodnutá na 13,66 % a výška úrokovej sadzby 12,35 % ročne v deň podpisu úverovej zmluvy. Z návrhu žalobcu, z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok, z platobnej histórie k úverovému účtu, ako i z písomného podania žalobcu a výpovede žalovanej 2/ vyplýva, že žalovaní čerpali peňažné prostriedky od právneho predchodcu žalobcu v celkovej výške 100.000,- Sk (3.319,29 eur). Čerpanie peňažných prostriedkov je v platobnej histórii označené ako „Bezhot. čerpanie úveru“. Z platobnej histórie účtu mal súd zistené, že z poskytnutého úveru uhradili žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu sumu v celkovej výške 2.047,20 eur (úhrady sú v platobnej histórii označené ako „Bezhot. splátka úveru obyv.“, „Bezh. splátka úveru“, „Hot. splátka na úver“ a „Mimoriadna hotov. splátka úveru“). Zo žalobcom predložených písomností mal súd preukázané, že žalovaní neuhrádzali splátky riadne a včas a s ich plnením sa dostali do omeškania. Dňa 13.12.2012 došlo medzi U. a žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok. Z príloh č. 1 k tejto zmluve vyplýva, že na žalobcu prešla aj pohľadávka voči žalovaným. Podľa údajov uvedených v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že pohľadávku tvorila suma vo výške 4.134,22 eur. Táto suma pozostávala z istiny po splatnosti vo výške 3.204,43 Sk a úrokov spolu vo výške 881,95 eur. V prílohe je uvedený dátum poslednej úhrady žalovanými vo výške 137,58 eur dňa 22.09.2009 a počet dní omeškania 1137. Listami zo dňa 18.12.2012 oznámil právny predchodca žalobcu žalovaným postúpenie pohľadávky na žalobcu. Listami zo dňa 04.02.2013 vyzval žalobca oboch žalovaných na zaplatenie sumy 4.324,93 eur najneskôr do 19.02.2013 a oznámil im, že ku dňu 04.02.2013 vyhlásil ako ich nový veriteľ mimoriadnu splatnosť úveru. Suma 4.324,93 eur pozostávala zo základnej pohľadávky 3.204,43 eur, úrokov z omeškania 881,95 eur, ostatného príslušenstva 47,84 eur, zákonných úrokov 40,71 eur a nákladov navrhovateľa 150 eur. Listom z toho istého dňa žalobca obom žalovaným takisto oznámil, že pristupuje k vymáhaniu predmetného dlhu z úverovej zmluvy. Z oznámenia U. súdu zo dňa 23.02.2015 mal súd zistené, že U. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 10.12.2012. Listom zo dňa 18.03.2009 U. vyzvala odporcu 1/ na úhradu dlžnej sumy vo výške 234,19 eur, do 10 dní od doručenia tejto výzvy s tým, že splácanie pohľadávky je v omeškaní ku dňu 28.02.2009 vo výške 234,19 eur. Žalobca si v konaní voči žalovaným uplatnil iba nárok na neuhradené splátky, za obdobie od 20.08.2010 do 20.03.2013 (t. j. splátky, ktoré ku dňu podania návrhu neboli podľa jeho názoru premlčané) v sume celkom 2.182,72 eur spolu s 8,75 %-ným ročným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých splátok až do konečnej splatnosti úveru, resp. do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca v návrhu uvádza, že mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená ním, a to dňa 23.02.2013. Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania, založený zmluvou označenou ako „Zmluva o splátkovom úvere“, i keď ide o zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka, považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vzhľadom na právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z. z., účinnú v čase uzavretia úverovej zmluvy, uvádza, že predmetnú úverovú zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými, možno podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Rovnako na spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka je potrebné vzhľadom na ich systematické zaradenie do Občianskeho zákonníka aplikovať všeobecné ustanovenia o občianskoprávnych vzťahoch. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je nedôvodný v celom rozsahu. Vedľajší účastník na strane žalovanej 2/ v konaní namietal, že došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, z dôvodu ktorého je potrebné posudzovať samotné postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa na navrhovateľa ako neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky. Navrhovateľ s týmito tvrdeniami nesúhlasil a postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu navrhovateľa na navrhovateľa považoval za platné. Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné v konaní predovšetkým posúdiť, či žalobca je v predmetnom konaní aktívne legitimovaným subjektom. Podľa ust. § 524 ods. 1 a 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Podľa § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ( ďalej len „zákon o bankách“), účinného v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. V súlade s vykonaným dokazovaním a v zmysle citovaných ustanovení zákonov súd v konaní nemal preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky uplatnenej v predmetnom konaní, ku ktorému malo dôjsť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 13.12.2012 medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom, U.. Súd sa stotožnil s vyjadrením vedľajšieho účastníka na strane žalovanej 2/, ktorý namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože argumentácia právneho zástupcu vedľajšieho účastníka bola podľa právneho názoru súdu v súlade s vyvíjajúcou sa judikatúrou v obdobných právnych veciach. Aby pohľadávka podľa ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách mohla byť postúpená z banky na nebankový subjekt, je potrebné, aby bol klient banky s plnením svojho záväzku v omeškaní aspoň 90 dní, a aby banka na splnenie záväzku klienta písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, a teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, v priamom rozpore so zákonom. Postúpenie pohľadávky je v takomto prípade neplatné, a to nielen medzi stranami Zmluvy o postúpení pohľadávok, ale aj voči žalovaným. Žalobca svoje nároky voči žalovaným odvodzuje z úverovej zmluvy, ktorú žalovaní uzavreli so U., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Vzhľadom na zákonnú výluku, ustanovenie § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých vyššie uvedených podmienok, ktorých splnenie však súd v danom konaní preukázané nemal. Postúpenie pohľadávky v danom prípade tak bolo v priamom rozpore s ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Účelom uvedeného ustanovenia je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v citovanom ustanovení zákona prešiel na inú osobu z pôvodného veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka, nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Z uvedeného teda vyplýva absolútna neplatnosť postúpenia, pričom postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, je povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku, pričom musí preukázať, že klient si výzvu aj prevzal a zároveň, že klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie vyššie uvedených podmienok, ktoré vyžaduje zákon o bankách v súvislosti s postúpením pohľadávok, pričom zákon vyžaduje na ich splnenie písomnú formu. Pre úplnosť súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že počas trvania úveru bankou predchodcom žalobcu, je banka držiteľ bankového povolenia, a teda vzťahuje sa, tak, ako už bolo vyššie uvedené, na ňu zákon o bankách, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Ako už bolo vyššie uvedené, pre platné postúpenie pohľadávky zo strany banky, ako postupcu, musia byť splnené okrem všeobecných podmienok ust. § 524 Občianskeho zákonníka aj podmienky uvedené práve v citovanom ust. § 92 ods. 7 (teraz odsek 8) zákona o bankách. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na „nebankovku“ môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku s tým, že je v omeškaní nepretržite 90 dní. Pokiaľ by došlo k výkladu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka, musel by súd dospieť k záveru, že banka môže postúpiť úverové vzťahy bežne uzatvárané na akýkoľvek subjekt, teda aj na nebankovku, čo je v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by to k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu s bankou, ktorej činnosť podlieha dozoru NBS a stal by sa dlžníkom nebanky. Na základe vyššie uvedeného súd návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. O trovách konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu. Mal za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. 19C/34/2012, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015, sp. zn. 7Co/540/2015. Ďalej upozornil na to, že v danom prípade bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1.137 dní, teda súčet všetkých omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Zastával preto názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.03.2016, sp. zn. 12Co/223/2015, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 30.03.2015, sp. zn. 12C/63/2014. Poukázal ďalej na skutočnosť, že oznámenie žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, aj uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrhu na začatie konania vyhovie v plnom rozsahu, resp. podľa § 221 O.s.p. ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si voči žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia, spolu vo výške 119,85 eur. 3. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 4. C., ktorý vystupoval v konaní do 30.06.2016 ako vedľajší účastník, vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 30.06.2016 uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Aj naďalej trvá na absencii aktívnej legitimácie v tomto konaní z dôvodu, pre ktoré súd návrh zamietol. Vo veci namietanej aktívnej legitimácie pre nedodržanie § 92 ods. 8 zákona o bankách poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/460/2015 zo dňa 13.01.2016, rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29.05.2014, sp. zn. 4Co/145/2014 zo dňa 11.03.215, sp. zn. 19Co/177/2014 zo dňa 24.02.2015. K otázke priznania trov konania vedľajšiemu účastníkovi uviedol, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15.10.2014, sp. zn. III. ÚS 457/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7M Cdo 4/2010 z 14.09.2011, podobne II. ÚS 281/2011). 5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. 7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že ustanovenie § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, ktorých splnenie však súd v danom konaní preukázané nemal. Pre platné postúpenie pohľadávky zo strany banky, ako postupcu, musia byť splnené okrem všeobecných podmienok ust. § 524 Občianskeho zákonníka aj podmienky uvedené práve v citovanom ust. § 92 ods. 7 (teraz odsek 8) zákona o bankách. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na „nebankovku“ môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku s tým, že je v omeškaní nepretržite 90 dní. Pokiaľ by došlo k výkladu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka, musel by súd dospieť k záveru, že banka môže postúpiť úverové vzťahy bežne uzatvárané na akýkoľvek subjekt, teda aj na nebankovku, čo je v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by to k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu s bankou, ktorej činnosť podlieha dozoru NBS a stal by sa dlžníkom nebanky. 8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné: 9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Správne súd prvej inštancie poukázal v tomto smere na odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Súd prvej inštancie poukázal na to, že odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012. 10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 7 (teraz § 92 ods. 8) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ 11. Citované ustanovenie § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 7 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné. 12. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 7 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 04.04.2007, ktorú uzavreli žalovaní 1) a 2) so U. - právnym predchodcom žalobcu. 13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaných trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 15. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná 2) a C., so sídlom v X., P., ktoré do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník. Žalovanej 2) v odvolacom konaní trovy nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. C. nárok na náhradu trov konania vznikol za písomné vyjadrenie k odvolaniu, doručené súdu dňa 30.06.2016, podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP. 16. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).