Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/67/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200419 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3019200419.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu T. W., s miestom podnikania P. L. XXX, IČO: XXXXXXXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, Trenčín, IČO: 36 837 857 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102078637/2019 zo dňa 4. septembra 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa domáhal súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým boli žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyrubené úroky z omeškania v sume 4.149,70 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2 štvrťroku 2014. Žalobca žalobu ďalej odôvodnil tým, že voči rozhodnutiu podal odvolanie dňa 01.07.2019, pričom v odvolaní vymedzil, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a súčasne preukázal, že Okresným súdom Trenčín bol oddlžený, čo Daňový úrad Trenčín nijakým spôsobom nezohľadnil. Žalobca poukázal na znenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, podľa ktorého sa za nevymáhateľné považujú verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Žalobca tiež poukazoval na znenie § 166a ods. 1 písm. a) ZKR, podľa ktorého len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky, ktoré vznikli pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi. Žalobca má za to, že nakoľko v danom prípade ide o vyrubenie úrokov z omeškania ako verejnoprávnej sankcie za porušenie povinnosti za obdobie 3. Štvrťroka 2014, t.j. za obdobie pred rozhodujúcim dňom, je vyrubený úrok z omeškania v zmysle vyššie uvedených skutočností nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nemožno na základe uvedeného vyrubiť. O odvolaní žalobcu, žalovaný rozhodol tak, že svojím rozhodnutím č. 102078637/2019 zo dňa 4. septembra 2019 rozhodnutie Daňového úradu potvrdil. Žalobca sa s vyššie uvedenými rozhodnutiami žalobného a Daňového úradu Trenčín nemôže stotožniť, nakoľko ich považuje za nezákonné. Žalobca uviedol, že podľa súčasne platnej právnej úpravy, sa o oddlžení rozhoduje spolu s vyhlásením konkurzu na začiatku konania. Žalobca tvrdil, že žalovaný vyjadril ten záver, že nemalo dôjsť k oddlženiu žalobcu. Žalobca má za to, že na tomto nesprávnom právnom posúdení za použitia predchádzajúcej právnej úpravy, by žalovaný založil svoje nesprávne a nezákonné rozhodnutie. Žalobca vyjadril presvedčenie, že keďže v predmetných rozhodnutiach ide o úroky z omeškania za obdobie od 2 štvrťroka 2014, t.j. sankciu za obdobie pred vyhlásením konkurzu, tak ide o nevymáhateľnú pohľadávku, ktorú nemožno vyrubiť a ani vymáhať. Tento daňový nedoplatok je podľa žalobcu priamo dotknutý oddlžením žalobcu, a preto mu nemôže byť uložená takáto sankcia, ktorá je z obdobia predchádzajúceho vyhlásenému konkurzu. Žalobca poukázal na znenie § 84 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení do 30.11.2019. Rozhodnutie žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na nové rozhodnutie a nahradiť trovy konania. 2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.10.2019, kde zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že žalobou napadnuté Rozhodnutie žalovaného č. 102078637/2019 zo dňa 04.09.2019, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane, sú vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 dňa 26.07.2014, čiže jeden deň po zákonnej lehote, v ktorom priznal daňovú povinnosť v sume 14 731,40 eura, ktorú bol povinný v lehote do 25.07.2014 aj uhradiť. Žalobca vlastnú daňovú povinnosť uhradil tak, ako je uvedené v rozhodnutí správcu dane na strane 3 v tabuľke výpočtu úroku z omeškania, čiže zaplatil ju po čiastkach v období od 24.09.2014 do 24.11.2017. Správca dane Rozhodnutím č. 101418160/2019 zo dňa 10.06.2019 vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 4 149,70 eura za nezaplatenie dane vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Správca dane je povinný vyrubovať sankcie, ak sú na to zákonom stanovené dôvody. Ak daňový dlžník je fyzická osoba, aj po vyhlásení, resp. zrušení konkurzu zodpovedá za neuhradenie daňového nedoplatku, aj sankcie. Správca dane pri vyrubení úrokov z omeškania postupoval v zmysle ustanovenia § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku, t. j. vyrubil úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa uhradenia daňovej povinnosti. Daňový poriadok v § 158 ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z omeškania po zrušení konkurzu u daňového subjektu neobmedzuje, pričom takéto obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani zo zákona o KaR. V prípade žalobcu je podstatnou právnou otázkou určenie, či zákon o KaR ako lex specialis v konkurencii s daňovým poriadkom, umožňuje po vyhlásení, vyrubiť dlžníkovi úroky z omeškania podľa § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku, ako sankciu za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti, ktorá bola správcom dane prihlásená do konkurzného konania. Vyhlásením konkurzu podľa zákona o KaR, ani určením splátkového kalendára, sa daňové konanie neprerušuje. Subjektom v oddlžení môže byť len fyzická osoba podnikateľ alebo nepodnikateľ. Oddlženie môže byť realizované len konkurzom alebo splátkovým kalendárom. Predmetom oddlženia pre správcu dane sú pohľadávky vzniknuté do rozhodujúceho dňa. Rozhodujúci deň je posledný deň mesiaca, ktorý predchádza mesiacu, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi. Správca dane vyrubil po rozhodujúcom dni úrok z omeškania (pokračujúce sankcie) bez ohľadu na skutočnosť, či istina na dani, resp. jej časť, bola prihlásená do konkurzu. Slovné spojenie „po rozhodujúcom dni“ vymedzuje okamih, kedy správca dane vyrubuje úrok z omeškania, t. j. že ho vyrubuje po rozhodujúcom dni a nie vymedzenie na ktoré úroky, resp. úroky z omeškania, sa vyrubenie vzťahuje. Správca dane úroky z omeškania vyrubil, nakoľko vyhlásenie konkurzu podľa IV. časti ZKR. V prípade žalobcu nebolo vydané uznesenie o oddlžení a ani oznámenie o zastavení konkurzu. Správca dane vystavil rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku č. 101418160/2019 dňa 10.06.2019. Pretože nastali zákonné dôvody na vyrubenie úrokov z omeškania, správca dane pristúpil k ich vyrubeniu. Správca dane bral do úvahy dve podstatné skutočnosti, ktorými sú obdobie omeškania, za ktoré bol úrok z omeškania s riadnym platením dane vyrubený a moment vzniku tejto peňažnej povinnosti, a to s prihliadnutím na charakter pohľadávok voči dlžníkovi. Správca dane dodržal maximálne obdobie, za ktoré mohol byť úrok z omeškania vyrubený z nezaplatenej, resp. dlžnej sumy, uvedenej v tabuľke výpočtu úroku z omeškania (§ 156 ods. 1 a 2, 8 daňového poriadku), spadá do obdobia štyroch rokov po dni jej splatnosti (od 25.07.2014 do dňa platby, posledná platba 24.11.2017). Vzhľadom k tomu, že inštitút oddlženia podľa IV. časti zákona o KaR je pomerne novým, na danú vec je obdobne aplikovateľný Rozsudok sp. zn. 5Sžf/146/2013 zo dňa 29.04.2015, v ktorom Najvyšší súd SR judikoval, že konanie o pokute za nepodanie daňového priznania je samostatné sankčné konanie o správnom delikte, nie je ho možné prihlásiť prihláškou v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní a pohľadávka z tohto konania vzniká žalovanému až na základe právoplatného rozhodnutia žalovaného o pokute. Ide o konanie odvodené od základného konania o ručení vlastnej daňovej povinnosti. Najvyšší súd SR uviedol, že nič nebráni tomu, že aj po vyhlásení konkurzu je možné rozhodnúť o uložení pokuty daňovému subjektu. Tiež zdôrazňuje, že predmetom tohto konania ani nie je uspokojenie žalovaného, ale len rozhodnutie o pokute, t. j. treba odlišovať možnú vymáhateľnosť sankcie od púheho rozhodnutia o uložení sankcie. Žalovaný má zato, že subsidiárne je možné použiť aj závery súdov napríklad z reštrukturalizačného konania, napríklad Krajský súd v Trnave sa obdobnou právnou otázkou vyrubenia úrokov z omeškania podľa daňového poriadku počas reštrukturalizačného konania už zaoberal vo svojom Rozhodnutí sp. zn. 14S/27/2015 zo dňa 31.05.2017: „V súlade s právnym názorom žalovaného bolo potrebné konštatovať, že zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok) v § 158, ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z omeškania v súvislosti so začatím reštrukturalizačného konania alebo s povolením reštrukturalizácie daňového dlžníka neobmedzuje, pričom takéto jeho obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani z ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Naopak, ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku vo vete piatej („správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania;“...) vyrubenie úroku po začatí reštrukturalizačného konania priamo predpokladá, keď správcovi dane ukladá vyrubiť ho do dňa začatia reštrukturalizačného konania, t. j. logicky vyrubiť ho ex post - po začatí reštrukturalizačného konania.“ Rovnako správny súd poukázal na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci týkajúcej sa vyrubenia úrokov z omeškania podľa daňového poriadku počas reštrukturalizačného konania sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22. februára 2017, podľa ktorého: „... v konaní pred správnymi (daňovými) orgánmi nedošlo k porušeniu zákona, keď správca dane vydal rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania a sankčných úrokov v zákonnej lehote a nemohli byť uplatnené zákonným spôsobom v reštrukturalizácii. Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu v súvislosti s poukazovaním na rozhodnutia, ktoré boli vydané v sociálnych veciach. Tak ako daňové orgány konali a rozhodovali podľa právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie v daňových veciach, tak aj krajský súd pri posudzovaní zákonnosti postupu a rozhodovania daňových orgánov posudzoval, či nedošlo k porušeniu právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie v daňových veciach. Aj podľa názoru najvyššieho súdu nebolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť o uvedených sankciách „potom, čo vedel o nesplnení povinnosti“, ale v lehote, stanovenej zákonom. Rozhodnutie správcu dane o sankciách má konštitutívny charakter a nie deklaratórny, ako sa mylne domnieva žalobca.“ Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. 3. Žalobca v replike žiadal zrušiť rozhodnutie tak, ako bolo uvedené v žalobe. Súd konštatuje, že súdu bolo doručené vyjadrenie v počte strán 2 (strana 1 a 3 podania), pričom strana 2 nebola obsahom doručeného podania. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že chce v súvislosti s predmetnou žalobou ešte poukázať na Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/88/2018-77 zo dňa 17.09.2019, ktorý možno podľa názoru žalovaného, najmä bod 32, aj keď išlo v uvedenom prípade o reštrukturalizáciu, primerane použiť aj na tento prípad. Spornou otázkou v danom prípade je, či úrok z omeškania za neodvedenie DPH v lehote splatnosti, vyrubovaný podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, možno považovať za daňový nedoplatok ako samostatnú pohľadávku alebo nie, a či úrok z omeškania, ak k omeškaniu (t. j. nezaplateniu DPH v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške) došlo ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka - žalobcu, je možné vyrubiť v priebehu konkurzu, resp. po jeho zrušení. Uvedená sporná otázka, aj keď v súvislosti s reštrukturalizáciou, bola riešená aj napr. v rozsudku sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, kde NS SR vyjadril nasledovný právny názor: „... aj najvyšší súd má za to, že nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Tento záver nie je rozporný s právnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku, ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZoKR). Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená... ... až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.“ Žalovaný sa pridržiava zistených skutočností rozhodujúcich pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia, trvá na svojom právnom názore uvedenom v rozhodnutí, ako aj na svojom stanovisku k predmetnej žalobe a naďalej navrhuje, aby Krajský súd v Trenčíne žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože žalovaný ako aj správca dane postupovali v spornej veci v súlade s platnými právnymi predpismi. 5. Krajský súd, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaného rozhodnutia, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou zastúpenou advokátom, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu, súd po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, resp. ich zástupcov, ako aj s obsahom administratívnych spisov o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (nakoľko účastníci jeho nariadenie nežiadali), a dospel jednohlasne k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, žalobné námietky žalobcu sú nedôvodné, a preto žalobu zamietol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 6. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 102078637/2019 zo dňa 04.09.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyrubený úrok z omeškania vo výške 4149,70 za omeškanie s plnením daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie druhého štvrťroka 2014 v z dôvodu, že k úhrade prišlo nie lehote splatnosti, ale neskoršími postupnými úhradami, pričom posledná úhrada bola vykonaná dňa 24.11.2017 v sume 157,43 eur. Podstatnou otázkou tohto konania nie je výška vyrubených úrokov z omeškania, ale právne posúdenie v tom rozsahu, či Daňový úrad Trenčín mohol vyrubiť úroky z omeškania fyzickej osobe, na ktorú bol vyhlásený konkurz a súčasne bola oddlžená, a či nevymáhateľnosť úrokov z omeškania za obdobie pred vyhlásením konkurzu v zmysle ustanovení ZKR, možno súčasne vztiahnuť aj na ich nevyrubiteľnosť správcom dane. 7. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 101418160/2019 zo dňa 10.06.2019 bol vyrubený úrok z omeškania vo výške 4.149,70 eur žalobcovi za oneskorenú úhradu daňovej povinnosti, keď tento mal podať daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za druhý štvrťrok 2014 k 25.07.2014, pričom toto vykonal až dňa 26.07.2014, avšak svoju daňovú povinnosť nesplnil. Vzhľadom na to, že žalobca si svoju povinnosť splnil až dodatočne postupnými platbami vykonanými od 24.09.2014 v sume 500,- eur, dňa 25.03.2015 v sume 700,- eur, dňa 27.04.2015 v sume 120,- eur, dňa 28.09.2015 v sume 1063,49 eur, dňa 29.09.2015 v sume 1604,36 eur, dňa 08.03.2016 v sume 300,- eur, dňa 23.09.2016 v sume 914,- eur, dňa 3.10.2016 v sume 300,- eur, dňa 05.10.2016 v sume 6764,61 eur, dňa 07.10.2016 v sume 290,- eur, dňa 14.10.2016 v sume 200,- eur, dňa 21.10.2016 v sume 150,- eur, dňa 29.10.2016 v sume 140,- eur, dňa 06.11.2016 v sume 150,-eur, dňa 12.11.2016 v sume 150,-eur, dňa 20.11.2016 v sume 150,-eur, dňa 30.11.2016 v sume 150,-eur, dňa 07.12.2016 v sume 150,-eur, dňa 10.12.2016 v sume 150,-eur, dňa 19.12.2016 v sume 150,-eur, dňa 27.12.2016 v sume 127,50 eur, dňa 30.12.2016 v sume 150,-eur dňa 20.01.2017 v sume 150,-eur a dňa 24.11.2017 v sume 157,43 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že úroková sadzba ECB v čase vzniku omeškania bola vo výške 0,15%, Daňový úrad Trenčín v súlade s § 156 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., použil na výpočet sadzbu úrokov z omeškania vo výške 15% ročne. 8. Voči uvedenému rozhodnutiu bolo podané odvolanie dňa 01.07.2019, kde žalobca namietal skutočnosť, že na jeho majetok bol vyhlásený konkurz, pričom úroky z omeškania, ktoré boli žalobcovi vyrubené spadajú do obdobia, na ktoré sa vzťahujú účinky vyhláseného konkurzu, a preto tieto sú nevymáhateľné a teda podľa žalobcu ako odvolateľa aj nevyrubiteľné. K odvolaniu pripojil rozhodnutie o vyhlásení konkurzu zverejnené v Obchodnom vestníku č. 224/2017 zo dňa 24.11.2017, kde bolo nesporne preukázané, že Okresný súd Trenčín rozhodnutím č.k. 40ODK/166/2017 zo dňa 24.11.2017 vyhlásil na majetok žalobcu konkurz a vo výrok IV. rozhodol o oddlžení žalobcu tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. 9. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. č. 102078637/2019 zo dňa 4. septembra 2019 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101418160/2019 zo dňa 10.06.2019 potvrdil. V odôvodnení uviedol, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, pričom vychádzal z toho, že vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje. Ďalej uviedol, že predmetom oddlženia pre správcu dane sú pohľadávky vzniknuté do rozhodujúceho dňa , ktorý v tomto prípade bol deň 31.10.2017. Daňové nedoplatky, v tomto prípade úrok z omeškania vzniknutý po rozhodujúcom dni nie sú dotknuté oddlžením formou konkurzu podľa IV, časti ZKR. Žalovaný v rozhodnutí tiež uviedol, že daňové konanie sa podľa ZKR neprerušuje a správca dane je povinný postupovať v súlade so zákonom. Správca dane vyrubil sankcie bez ohľadu na skutočnosť, či istina pohľadávky resp. jej časť bola prihlásená do konkurzu. Žalovaný ďalej uviedol, že úroky vyrubil, nakoľko na to boli splnené zákonné podmienky, pričom vyhlásenie konkurzu nepredstavuje zákonnú prekážku pre ich vyrubenie. Žalovaný tiež uviedol, že daňový poriadok upravuje postupy správcu dane, pričom sa riadi zásadou zákonnosti, pričom námietky žalobcu posúdil žalovaný ako nedôvodné, ktoré nepreukazujú nezákonnosť rozhodnutia. 10. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého takého objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho voči občanovi ako aj právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté. 11. Podľa § 2 ods.1 a 2 zákona č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 12. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.14. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 13. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 14. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 15. Podľa § 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie: a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, b) daňou daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu, c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, g) oznamovacou povinnosťou povinnosť daňového subjektu oznamovať skutočnosti alebo ich zmeny podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, h) indexom daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči finančnej správe podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 16. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 17. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. 18. Podľa § 6 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 19. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane : a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. 20. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 21. Podľa § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, za nevymáhateľné sa považuje, zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. 22. Ako súd uviedol už v bode 6 odôvodnenia tohto rozsudku, podstatnou otázkou tohto konania je právne posúdenie v tom rozsahu, či Daňový úrad Trenčín mohol vyrubiť úroky z omeškania fyzickej osobe, na ktorú bol vyhlásený konkurz a súčasne bola oddlžená, a či nevymáhateľnosť úrokov z omeškania za obdobie pred vyhlásením konkurzu v zmysle ustanovení ZKR, možno súčasne vztiahnuť aj na ich nevyrubiteľnosť správcom dane. Žalobca v konaní pred správnym súdom argumentoval ustanovením § 166b ods.1 písm. d/zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého za nevymáhateľné voči dlžníkovi sa v prípade oddlženia považujú aj verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Je pravdou, že právnym dôvodom pre vyrubenie úroku z omeškania v danom prípade bolo nesporne to, že žalobca nezaplatil včas DPH za II. štvrťrok 2014 (t.j. povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom), a teda sa javí, ako keby uvedené ustanovenie zákona bránilo vyrubiť pohľadávku titulom predpísania úroku z omeškania z takto nezaplatenej, resp. neskoro zaplatenej dane. Pohľadávka správcu dane voči daňovému subjektu, t.j. žalobcovi titulom úroku z omeškania z nezaplatenej DPH však v čase rozhodnutia o oddlžení ešte neexistovala, čo podľa názoru správneho súdu je pre toto konanie podstatnou skutočnosťou. Súd v rámci posúdenia veci konštatuje, že je potrebné sa vysporiadať s otázkou, či úroky z omeškania vznikli na podklade vyrubovacieho konania, alebo už nesplnením daňovej povinnosti riadne a včas. Súd konštatuje, že z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva, že vznikajú spoločne s istinou s tým, že majú narastajúcu tendenciu (§ 156 ods. 2 piata veta Daňového poriadku), pričom ich zásadnou špecifickou skutočnosťou je, že ide o formu dane v súlade s § 2 Daňového poriadku, čo však nemení nič na tom, že vznikajú priamo zo zákona podľa § 156 Daňového poriadku, pričom ich vyrubenie je konaním podľa zákona. Súd konštatuje, že ak by mal byť jediným právnym dôvodom len rozhodnutie Daňového úradu tak takémuto rozhodnutiu by chýbal zákonný podklad, ktorým však v tomto prípade je práve § 156 Daňového poriadku, a teda nárok na úroky z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku sú nárokom štátu voči osobe, ktorá porušila svoju zákonnú povinnosť zaplatiť daň včas a riadne. Úroky z omeškania vznikajú momentom nezaplatenia dane a počítajú sa až do zaplatenia dane. Súd súčasne uvádza, že dôsledkom tejto deliktuálnej zodpovednosti je práve peňažná sankcia, ktorá vzniká zo zákona daňovému subjektu po márnom uplynutí zákonnej lehoty na zaplatenie dane. Súd súčasne konštatuje, že vyrubením úrokov z omeškania tieto úroky ako také nevznikli, len sa stali splatnými (obdobne viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžfk/23/2018 zo dňa 22.05.2019). Pre účely prípadného prihlásenia pohľadávok do konkurzu však nebolo dôležité, kedy sa z formálneho hľadiska stali splatnými (nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutí správcu dane), ale kedy vznikli. Uvedené súd uvádza preto, aby si strany konania uvedomili, že úroky mohli byť z veľkej časti vyrubené do vyhlásenia konkurzu do 24.11.2017, a potom prihlásené do konkurzu v lehote 60 dní, pričom to by bol ideálny stav, ktorý však nenastal. Súd uvedené uvádza, preto aby si strany uvedomili, že bez ohľadu na to, že či úroky z omeškania boli prihlásené alebo nie, spravujú sa ďalej rovnakým právnym osudom. 23. Tu treba chápať dve základné hľadiská osudu úrokov z omeškania za daň, ktorá bola nezaplatená pred vyhlásením konkurzu. Prvým je, či mohli byť vyrubené, a teda, že správne rozhodnutie je zákonné. Súd má za to, že úroky z omeškania mohli byť vyrubené, a to na základe toho, že Daňový poriadok, ani ZKR vo svojich ustanoveniach neupravujú, že sa daňové konanie prerušuje (práve naopak vo všeobecnej časti ZKR v § 47 ods. 2 ZKR je uvedené, že daňové konania sa neprerušujú). Uvedené ustanovenie má praktický rozmer v tom, aby príslušné daňové úrady vyčíslili (vyrubili) pohľadávky v základnej prihlasovacej lehote (ak je to v ich kapacitných možnostiach) a tieto aj prihlásili do konania, kde následne sa rieši ich ďalšie uspokojovanie (či už v konkurze na právnickú osobu, alebo na fyzickú osobu). Keďže teda sa konania neprerušujú, možno ich aj začať ako v tomto prípade. Aj samotný ZKR v § 166b ods. 1 písm. d) obsahuje predpoklad, že takéto rozhodnutie bude vydané, a to vo formulácii: „kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.“ Samotný ZKR teda ráta s tým, že takáto povinnosť uložiť sankciu bude realizovaná. Tu je si potrebné uvedomiť aj celkovú koncepciu oddlženia, kedy sa veritelia (aj Daňový úrad, resp. žalovaný) môžu domáhať zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer v zákonnej lehote 6 rokov (§ 166f ZKR), ktorý je v rámci ZKR definovaný, nakoľko v prípade rozhodnutia o tom, že žalobca poctivý zámer nemal, sa tak obnovujú pôvodné pohľadávky veriteľov v plnom rozsahu a oddlženie sa stane voči veriteľom právne neúčinné. A teda v takom prípade by mohol žalovaný vymáhať pohľadávku od žalobcu. Súd konštatuje, že Daňový úrad Trenčín bol povinný vyrubiť úroky z omeškania, lebo mu to ukladá zákon, a teda potvrdením tohto rozhodnutia žalovaný postupoval správne. 24. Druhým podstatným hľadiskom, ktoré musí súd v konaní rozobrať, bola nesprávna argumentácia žalovaného, čo do účinkov oddlženia žalobcu na osud pohľadávky, ktorá bola vyrubená, ktorá však nemala vplyv na správnosť rozhodnutia. Žalovaný nesprávne argumentoval, že dôsledky oddlženia sa nebudú vzťahovať na toto rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, nakoľko účinky oddlženia sa vzťahovať budú, a to práve cez znenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, podľa ktorého za nevymáhateľné sa považujú zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Súd konštatuje, že porušená povinnosť bola pred rozhodným dňom t.j. pred vyhlásením konkurzu, a to nezaplatením dane včas a riadne, a preto hoc možno vyrubiť úroky z omeškania, v ďalšom konaní ich nemožno vymáhať, nakoľko táto pohľadávka reálne vznikla pred vyhlásením konkurzu (povolením oddlženia), a preto v súčasnosti je nevymáhateľná v daňovom exekučnom konaní, hoc ju bolo možné vyrubiť, a teda s ohľadom na vyššie uvedené, ak nepríde k rozhodnutiu o nepoctivom zámere dlžníka, nebude možné pohľadávku vymáhať, pretože vznikla pred povolením oddlženia omeškaním so zaplatením dane. Súd konštatuje, že nevymáhateľnosť je potrebné odlíšiť od možnosti vyrubiť, nakoľko ide o dve zásadne rozličné situácie, kde nevymáhateľnosť neumožňuje exekúciu, ale vyrubenie umožňuje neprerušenie daňového konania, teda žiadne zákonné ustanovenie nebráni Daňovému úradu konať v rozsahu vyrubenia. 25. Z popísaných dôvodov rozhodol správny súd tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 26. Žalovaný bol v konaní úspešný avšak náhradu trov konania si jednak neuplatnil a neboli ani zistené dôvody pre postup podľa § 168 SSP. V zmysle uvedeného správny súd rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovaného náhradu trov konania nepriznal. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).