Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trenčín 2Tos/27/2025 3124012018 13. 03. 2025 JUDr. Marián Dunčko ECLI:SK:KSTN:2025:3124012018.1
Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr. Michala Eliaša a JUDr. Milana Straku na neverejnom zasadnutí konanom dňa 13. marca 2025 prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom D. B. XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 9PP/76/2024 zo dňa 20.01.2025 a jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu a podľa § 66 ods. 1, ods. 2 a § 67 ods. 1 Tr. zák. sa návrh odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4T/78/2018 zo dňa 18.07.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/191/2018 zo dňa 16.01.2019 zamieta. odôvodnenie: Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4T/78/2018 zo dňa 18.07.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/191/2018 zo dňa 16.01.2019 bol A. B. odsúdený pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 9PP/76/2024 zo dňa 20.01.2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) bol odsúdený A. B. podľa § 66 ods. 1, ods. 2 a § 67 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 415 ods. 1 Tr. por. podmienečne prepustený z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody. Podľa § 68 ods. 1 Tr. zák. mu bola určená skúšobná doba v trvaní 4 roky a súčasne bol nad ním nariadený probačný dohľad v trvaní 3 roky. Zároveň mu boli uložené v čase probačného dohľadu tieto obmedzenia a povinnosti: · podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. zákaz požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, · podľa § 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. povinnosť podrobiť sa na vyzvanie súdu alebo príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky skúške na alkohol a iné návykové látky za účelom kontroly dodržiavania zákazu požívať alkoholické nápoje a iné návykové látky, · podľa § 51 ods. 4 písm. k) Tr. zák. príkaz zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prokurátor sťažnosť v neprospech odsúdeného, zahlásiac ju do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení. V písomných dôvodoch sťažnosti, ktorú odôvodnila už prokurátorka, táto uviedla, že dôvodom sťažnosti je najmä absencia materiálnej podmienky pre podmienečné prepustenie. Poukázala na hodnotenie riaditeľa ústavu na výkon trestu, z ktorého vyplýva, že odsúdený
k spáchanej trestnej činnosti prezentuje čiastočne kritický postoj, keď má tendencie ju externalizovať na nadmerné požívanie alkoholických nápojov a iných návykových látok. Zároveň poukázala na resocializačnú prognózu odsúdeného, hodnotenú ako menej priaznivú na základe stredného rizika sociálneho zlyhania. Ďalej poukázala aj na vyjadrenie zástupcu ústavu na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa, ako aj na aktuálne odsúdenie, pre ktoré je odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody. Taktiež uviedla, že v odpise registra trestov má odsúdený okrem uvedeného odsúdenia ešte ďalší záznam, a to v trestnej veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0T/36/2015 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest povinnej práce vo výmere 40 hodín, s tým, že na odsúdeného bolo pôsobené alternatívnou formou trestu, čo zjavne nemalo na jeho správanie zásadný vplyv a neviedlo u neho k náprave a polepšeniu v smere vedenia života riadneho občana. Zároveň považovala za potrebné poukázať na to, že u odsúdeného boli zaznamenané porušenia ústavného poriadku počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody, ktoré aj bližšie konkretizovala. Preto má za to, že nemožno reálne očakávať, že by odsúdený v budúcnosti viedol riadny život. Uviedla, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak najmä vzhľadom na účel trestu je odôvodnený predpoklad, že osoba odsúdeného bude viesť na slobode riadny život a svojim správaním sa viac nedostane do kolízie so zákonom, čo však vzhľadom k osobe odsúdeného, ktorý vykonáva trest pre obzvlášť závažný zločin, a ústavom prezumovaného stredného rizika jeho recidívy nie je možné očakávať. Ďalej uviedla, že vykonávaný trest neplní u odsúdeného iba resocializačnú funkciu a funkciu individuálnej a generálnej prevencie, či morálneho odsúdenia, ale predovšetkým funkciu ochrannú, kedy sa ďalším výkonom trestu u odsúdeného zabezpečuje ochrana spoločnosti. Napadnuté uznesenie preto podľa nej nemožno vyhodnotiť ako vecne správne. Dodala, že v prípade odsúdeného by mala do popredia vystúpiť represívna zložka trestu a zabezpečiť tak u neho ďalší výkon uloženého trestu odňatia slobody, ktorý by mal byť v tomto prípade uplatnený v celom jeho rozsahu. Navrhla, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a aby zároveň vo veci sám rozhodol tak, že návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietne ako nedôvodný. Písomné dôvody sťažnosti prokurátorky boli odsúdenému doručené dňa 24.02.2025. Odsúdený sa k nim do konania neverejného zasadnutia krajského súdu písomne nevyjadril. Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia i konanie im predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná, pretože súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre svoje rozhodnutie. Krajský súd v prvom rade uvádza, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom zasadnutí, na vykonanie ktorého mal splnené zákonné podmienky. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa k priebehu svojho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie. K splneniu zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 a § 67 ods. 1 Tr. zák. krajský súd ďalej uvádza, že splnenie formálnej podmienky z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody bolo preukázané. Odsúdený už vykonal viac ako 3/4 z výmery uloženého trestu odňatia slobody – § 67 ods. 1 Tr. zák. (ďalej aj „trest odňatia slobody“). Krajský súd sa ale nestotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného boli splnené i obidve materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života na slobode. K tomu krajský súd naviac dodáva, že splnenie týchto zákonných podmienok je predmetom dokazovania na verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. súd hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne. Krajský súd predovšetkým vyhodnotil správanie odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody a plnenie jeho povinností ako prejav nesvedčiaci o jeho polepšení a uvádza k tomu nasledovné:
Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného (Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody. K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať, kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na jeho polepšenie. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného možno hodnotiť len ako „podpriemerný“, s viacerými zistenými nedostatkami a preto nesvedčiaci o jeho polepšení. Aby mohol byť takýto záver opačný, musel by totiž „pred súdom stáť iný človek, s iným hodnotením“. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu totiž vyplýva, že odsúdený viackrát nerešpektoval a nedodržiaval zákonné normy upravujúce jeho pobyt vo výkone trestu odňatia slobody, a to v období rokov 2020 až 2023, teda počas prevažnej doby doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody (!). Konkrétne išlo o nasledovné porušenia: · dňa 02.03.2020 porušil povinnosť nosiť preukaz odsúdeného a jeho stratu ihneď hlásiť príslušníkovi zboru, za čo mu bol udelený disciplinárny trest vo forme pokarhania, · dňa 24.05.2020 musel byť upozornený na dodržiavanie čistoty a poriadku v osobnej skrinke, · dňa 03.06.2020 bol dôrazne upozornený na dodržiavanie pokynov príslušníkov, keď sa pokúsil preniesť nepovolené veci (cigarety) do lôžkovej časti zdravotníckeho zariadenia, · dňa 18.02.2021 porušil povinnosť zachovávať zásady slušného správania a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádzal do styku, keď uviedol do omylu iného odsúdeného odkazovaním neexistujúcich príkazov od referenta režimu, za čo mu bol udelený disciplinárny trest vo forme pokarhania, · v dňoch 18.09.2023 a 19.09.2023 bez udania dôvodu nenastúpil do práce, čím porušil povinnosť pracovať v prípade, ak je zaradený do práce, za čo mu bol udelený disciplinárny trest vo forme potrestania umiestnením do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase na 7 dní. Krajský súd k tomu dodáva, že všetky vyššie uvedené disciplinárne tresty má síce odsúdený aktuálne zahladené, avšak je tomu tak len na základe uplynutia zákonom stanovenej doby jedného roka a na základe jeho žiadosti, nie v dôsledku pričinenia sa odsúdeného (teda že by k ich zahladeniu došlo z dôvodov vyplývajúcich z jeho následného správania/konania). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je možné jeho správanie a dodržiavanie ústavného poriadku hodnotiť ako kolísavé, pričom takéto hodnotenie doterajšieho pobytu odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, keď odsúdený naviac vykonáva trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu s najmiernejším (minimálnym) stupňom stráženia, nemôže byť prejavom polepšenia.
Krajský súd napokon ešte dodáva, že vzhľadom na dĺžku doteraz vykonaného trestu odňatia slobody (od 22.01.2019) nemožno pre vyslovenie záveru o polepšení sa odsúdeného považovať za dostatočnú ani tú skutočnosť, že mu boli uložené aj dve disciplinárne odmeny za činnosti pre všeobecný rozvoj osobnosti. Krajský súd zároveň upriamuje pozornosť aj na skutočnosť, že postoj odsúdeného k trestnej činnosti je čiastočne kritický, keď má tendencie ju externalizovať na nadmerné požívanie alkoholických nápojov a návykových látok, čo je zrejmé z pedagogickej a psychologickej dokumentácie. Krajský súd k tomu uvádza, že takýto „jeho postoj“ rovnako nemôže byť prejavom polepšenia, keď si svoje negatívne konanie a jeho závažné dôsledky po vykonaní prevažnej časti trestu odňatia slobody dostatočne neuvedomuje (nepripúšťa). Pritom platí, že aj zmena nazerania na vlastnú trestnú činnosť je jedným z výrazov polepšenia sa odsúdeného. Krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy (jeho polepšení), pričom krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by hodnotenie ústavu na výkon trestu v smere vyhodnotenia jeho polepšenia/nepolepšenia akokoľvek spochybňovali. Preto odsúdeným prezentovaný postoj na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa, že je schopný všetko napraviť, ako aj o „oľutovaní úplne všetkého“ považoval krajský súd skôr za účelový. Krajský súd napokon považuje za potrebné uviesť, že v rámci výkonu trestu odňatia slobody sa zaobchádzaním rozumie súhrn takých aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa Zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah k rodine. Na splnenie takéhoto účelu sa na odsúdeného vypracúva program zaobchádzania, ktorý ustanovuje cieľavedomé, komplexné a štruktúrované pôsobenie na odsúdeného podľa jeho osobnostných vlastností, odborných vedomostí a stupňa vzdelania v súlade s účelom výkonu trestu. Prijatie a pozitívny vzťah odsúdeného k programu zaobchádzania je základným predpokladom účinnosti trestu. Avšak v prípade odsúdeného A. B. je potrebné konštatovať, že podľa hodnotenia ústavu na výkon trestu plní stanovené ciele programu zaobchádzania „len“ čiastočne až v troch bodoch z celkových štyroch, a to: · v bode „edukácia“ z dôvodu opakovaného porušenia interných predpisov a čiastočne kritického postoja k páchanej trestnej činnosti, · v bode „aktivity vo voľnom čase“ z dôvodu pasivity pri využívaní ústavom ponúkaných voľnočasových aktivít, pričom v rámci kultúrno-osvetovej činnosti sa neangažuje vôbec, · v bode „pracovná oblasť“ z dôvodu (už spomenutého) odmietnutia nástupu do práce, · pričom v plnom rozsahu odsúdený plní len bod „vzťahy s vonkajším prostredím“. Preto podľa názoru krajského súdu je možné uzavrieť, že odsúdený v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody dostatočne nepreukázal schopnosť viesť riadny život. Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky krajský súd uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život (druhá materiálna podmienka). Inak povedané – ak odsúdený nevie rešpektovať právne normy vzťahujúce sa na jeho pobyt „za múrmi väznice“ (viesť riadny život „vo väznici“), nemožno dospieť k záveru o splnení druhej materiálnej podmienky, teda že by existovalo dôvodné očakávanie, že odsúdený už bude rešpektovať právne normy vzťahujúce sa na jeho pobyt na slobode. Krajský súd preto sumarizuje, že aj napriek tomu, že odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody po prvýkrát, priebeh doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody nedáva dostatočnú záruku, že jeho protiprávne konanie sa už nebude opakovať. Účelom trestu je okrem iného i ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je v záujme dovŕšenia nápravy odsúdeného
a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený v celosti aj vykonal (keďže už nebude môcť účinne navrhnúť svoje podmienečné prepustenie – § 415 ods. 1 Tr. por.), a to aj napriek tomu, že odsúdeného ústav na výkon trestu odporučil podmienečne prepustiť s probačným dohľadom, s ktorým jeho (pre konajúce súdy len odporúčajúcim) návrhom sa ale krajský súd nestotožnil. Z vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, keď odsúdený nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Poučenie: 1) Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok. 2) Podľa § 415 ods. 1 veta druhá Tr. por. ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietnutý, môže ho odsúdený opakovať až po uplynutí jedného roka od zamietnutia.