Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/5/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107218343 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2107218343.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Dudášovej a členov senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Ley Stovičkovej, v právnej veci navrhovateľa: H.. H. R., nar. XX.XX.XXXX, Y. XXX/X, M., proti odporcom: 1. R. republika zastúpená H. vnútra R. republiky, L., J. X, 2. S. M., zastúpená advokátkou: JUDr. Adriena Vysudilová, Trnava, Paulínska 15/A, o porušenie základných práv a iné, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č.k. 16C 83/2007-59 zo dňa 10. októbra 2009, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v časti určenia, že tvrdenie OcÚ Cífer v liste č. XXX/XXXX z 21.09.1993 a to „nezakladá sa na pravde tvrdenie p. Y. R., že jeho rodina bola násilne vysťahovaná z jeho domu (vtedy č. 132), pretože v tomto dome bývali stále nájomníci“, následne: „rodina p. Y. R. vlastnila dom na ulici X. (v tej dobe č. XXX)“, aj: „ MNV v Cíferi viackrát menovaného p. Y. R. vyzval, aby si nábytok presťahoval do svojho rodinného domu na ulici X. XXX, napokon: „menovaný však vyzvania MNV v Cíferi vôbec nerešpektoval“, sú zjavne nepravdivé a určenia, že zdôvodnenia MV v rozhodnutí OMR 2588/92/ Ts/Hn z 24.11.1993 a to: „v uvedenom čase ste bývali v inom dome, a to na X. ulici č. XXX, ktorý bol tiež vlastníctvom“, „MNV... Vás viackrát vyzval na vysťahovanie uvedených kusov nábytku“, "...neuposlúchli, tieto výzvy ... kusy nábytku .. pravdepodobne nevhodným spôsobom vypratané“ sú nepravdivé r u š í a konanie z a s t a v u j e . Rozsudok súdu prvého stupňa sa v časti určenia, že S. M. porušila práva navrhovateľa násilným vysťahovaním rodiny p. Y. R. z domu č. XXX v M. zaručené článkom 12 ods. 1 a 21 ods. 1, článkom 19 ods. 1 a 46 ods. 3 Ústavy SR r u š í a vec p o s t u p u j e Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti sa rozhodnutie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a 2. rade sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh zamietol, navrhovateľovi uložil zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu v 2. rade trovy právneho zastúpenia 241,75 eur a odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd odôvodnil právne podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. a vecne tým, že v žiadnej časti nároku ohľadom určenia nie je možné návrhu vyhovieť, nakoľko absentuje naliehavý právny záujem, navrhovateľ ho žiadnym spôsobom nepreukázal. Určenie, že listy odporcov sú nepravdivé, že k vysťahovaniu došlo nezákonne, by nemalo z hľadiska právneho postavenia navrhovateľa žiaden význam. Jedná sa o nároky, ktoré bolo potrebné uplatniť v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty upravenej v zákone č. 319/1991 Zb. Ak aj v zmysle tohto zákona nebol nárok uspokojený a navrhovateľ resp. jeho právny predchodca má za to, že uspokojený má byť, mal možnosť využiť svoje právo domáhať sa nárokov súdnou cestou. Preto nie je možné rozhodovať o reštitučných nárokoch po uplynutí lehôt a už vôbec nie spôsobom, aby o takýchto prípadných nárokoch rozhodoval súd, ktorý nie je za daného stavu bez využitia možnosti domáhať sa negatívneho rozhodnutia odporcu v 1. rade vecne príslušný. Rovnako nie je v právomoci súdu posudzovať v zmysle návrhu pravdivosť údajov, nakoľko sa jedná o skutočnosti súvisiace s reštitučnými nárokmi, prípadne by sa nárokov bolo možné domáhať žalobou na ochranu osobnosti. V prípade vyhovenia návrhu by sa právne postavenie navrhovateľa žiadnym spôsobom nezmenilo. Pokiaľ ide o časť nároku, ktorou sa navrhovateľ domáha určenia, že došlo k porušeniu jeho základných práv a konanie odporcu bolo v rozpore s Ústavou, súd prvého stupňa poukázal, že nie je vecne príslušný na posúdenie takéhoto nároku, bola by daná prípadná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky. Keďže v celom rozsahu absentoval naliehavý právny záujem, súd sa týmto návrhom nezaoberal. O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., odporcovi v 2. rade priznal trovy konania titulom právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu zastúpenia, vyjadrenie k návrhu, 2 pojednávania po 53,49 eur a paušál 4 x 6,95 eur, odporca v 1. rade náhradu trov konania neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorým žiadal, aby odvolací súd určil, že vo veci vysťahovania odvolateľa a jeho rodičov dňa 24.06.1951 z domu č. XXX v M., Okresný súd Trnava nevydal žiadne rozhodnutie o vysťahovaní, a preto vysťahovanie bolo násilné, žiadal určiť, že napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa porušil základné práva odvolateľa zaručené v článku 12 ods. 1, 16 ods. 1, 46 ods. 3 Ústavy a zrušil nezákonný rozsudok v plnom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v zmysle Ústavy sú základné ľudské práva nepremlčateľné, neodňateľné, nevylúčiteľné z konania a tak naliehavý právny záujem na určení porušenia základných práv je daný ich nepremlčatelnosťou, teda tvrdenie o neunesení dôkazného bremena je nepodložené. Bolo preukázané, že rozhodnutie o vysťahovaní rodiny nebolo súdom vydané, čo potvrdila aj sudkyňa v tomto konaní, ale túto skutočnosť nezaprotokolovala. Kým odporcovia uvedené rozhodnutie nepredložili, vysťahovanie rodiny bolo násilné. Vzhľadom na to, že predmetné konanie je konaním vo veci základných ľudských práv, argumentácia rei iudicatae je právne irelevantná. Súd mal najneskôr po námietke odporkyne v 2. rade určiť, či je príslušným konať vo veci základných ľudských práv alebo nekonať a postúpiť vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky, čo požadoval aj odporca v 2. rade. Pokiaľ súd o takomto nároku konal mimo vlastných kompetencií, rozhodol nezákonne a porušil § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a g) O.s.p. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca v 2. rade tak, že žiada rozsudok potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti. Právna zástupkyňa odporcu v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že pokiaľ súd rozhodol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, rozhodol správne. Uviedla, že v časti návrhu určenia porušenia základných práv nie daná vecná príslušnosť a pre určenie, že vysťahovanie bolo násilné nie sú splnené hmotnoprávne ani procesnoprávne podmienky. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), v zákonom ustanovenej lehote - včas (§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a) O.s.p.) a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti odvolania navrhovateľa. Odvolací súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, pričom navrhovateľ bol na odvolacie pojednávania ( konané 15.11.2010, 07.03.2011, 02.05.2011, 19.09.2011) riadne predvolaní a väčšinou z dôvodu žiadostí navrhovateľa boli pojednávania odročené, pričom na pojednávanie na ktorom bol vyhlásený rozsudok sa opätovne navrhovateľ nedostavil, požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a požiadal o sformulovanie výsluchových otázok písomne, na ktoré písomne odpovie. Na ostatné pojednávanie sa ospravedlnila aj právna zástupkyňa odporcu v 2. rade pre práceneschopnosť, súhlasila, aby sa pojednávalo v jej neprítomnosti. Zdravotné dôvody brániace navrhovateľovi v účasti na pojednávaní ani dodatočne odvolaciemu súdu nepreukázal. Odvolací súd sa zaoberal žiadosťou navrhovateľa o sformulovanie vyslúchaných otázok písomne. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 131 O.s.p. podľa ktorého ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci sú povinní ustanoviť sa na výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Odvolací súd navrhovateľa riadne predvolal na verejné pojednávanie. Požiadavka navrhovateľa na sformulovanie výsluchových otázok písomne a požiadavka navrhovateľa na to, že na tieto otázky písomne odpovie však nezodpovedá požiadavke verejnosti a ústnosti súdneho konania. Pokiaľ má navrhovateľ zdravotné dôvody, ktoré by mu eventuálne bránili dostaviť sa na súdne pojednávanie hoci takúto skutočnosť nepreukázal, je daná možnosť navrhovateľa vypočuť v mieste svojho bydliska za účasti ostatných účastníkov konania. Procesný postup týkajúci sa písomnej formulácie otázok a ich písomnej odpovede, ktorý by mal plniť funkciu výsluchu účastníka, občianske súdne konanie nepozná. Preto odvolací súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a to s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., pričom prihliadol na obsah spisu. V podstate žiadosť navrhovateľa zo dňa 16.09.2001 bolo aj žiadosťou na odročenie pojednávania z dôvodu žiadosti o sformulovanie výsluchových otázok a takýto dôvod odvolací súd nepovažoval za vážny dôvod, pre ktorý by bolo možné pojednávanie odročiť. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na to, že navrhovateľ neposkytol odvolaciemu súdu potrebnú súčinnosť k tomu, aby ochrana práv účastníkov v tomto konaní bola rýchla a účinná tak ako to má na mysli ust. § 6 O.s.p. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetom konania po úprave petitu bolo: určenie, že S. M. porušila práva navrhovateľa násilným vysťahovaním rodiny p. Y. R. z domu č. XXX v M. zaručené v článku 12 ods. 1 a 21 ods. 1, článku 19 ods. 1 a 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky určenie, že S. M. 24.06.1951 navrhovateľa protizákonne vysťahovala z domu č. 132 - M. bez súdneho rozhodnutia o vyprataní z bytu určenie, že tvrdenie OcÚ M. v liste č. 145/1993 z 21.09.1993 a to „nezakladá sa na pravde tvrdenie p. Y. R., že jeho rodina bola násilne vysťahovaná z jeho domu (vtedy č. 132), pretože v tomto dome bývali stále nájomníci“, následne: „rodina p. Y. R. vlastnila dom na ulici X. (v tej dobe č. XXX)“, aj: „ MNV v Cíferi viackrát menovaného p. Y. R. vyzval, aby si nábytok presťahoval do svojho rodinného domu na ulici X. XXX, napokon: „menovaný však vyzvania MNV v Cíferi vôbec nerešpektoval“, sú zjavne nepravdivé určenie, že zdôvodnenia MV v rozhodnutí OMR 2588/92/Ts/Hn z 24.11.1993 a to: „v uvedenom čase ste bývali v inom dome, a to na X. ulici č. XXX, ktorý bol tiež vlastníctvom“, „MNV... Vás viackrát vyzval na vysťahovanie uvedených kusov nábytku“, "...neuposlúchli, tieto výzvy ... kusy nábytku .. pravdepodobne nevhodným spôsobom vypratané“, sú nepravdivé a napokon určenie, že rozhodnutie: OMR 2588/92/Ts/Hn z 24.11.1993 MV SR je nezákonné, lebo výrok rozhodnutia: "... je nepochybné, že v danom prípade nešlo o násilné vysťahovanie Vašej rodiny“, " z bydliska v zmysle § 3 ods. 1 Zákona je právne nepodložený. Súd prvého stupňa dospel k záveru o tom, že nie je daný naliehavý právny záujem sledovaný v ust. § 80 písm. c) O.s.p. na vydanie požadovaných určovacích žalôb. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje iba čiastočne a iba ohľadom určitých nárokov navrhovateľa z nasledovných dôvodov. Požiadavka navrhovateľa o určenie, že S. M. porušila práva navrhovateľa násilným vysťahovaním rodiny p. Y. R. z domu č. XXX v M. zaručené v článku 12 ods. 1 a 21 ods. 1, článku 19 ods. 1 a 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskosúdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pod súdnou právomocou rozumieme zákonom vymedzený rozsah otázok, ktoré je súd oprávnený riešiť. Existencia právomoci súdov na konanie a rozhodnutie vo veci súdy skúmajú v každom štádiu konania. V prípade absencie právomoci musí súd konanie zastaviť a vec postúpiť príslušnému orgánu na konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie vo veci, v ktorej súd nemal právomoc konať, má za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia a v konečnom dôsledku jeho nulitu. Pri posudzovaní tohto nároku súd prvého stupňa dospel k záveru o tom, že súd nie je vecne príslušný na posúdenie takéhoto nároku, pretože je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky, napriek tomu, že sa nepovažoval za vecne príslušný prejednal a rozhodol, zamietajúcim výrokom. Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval nedostatok vecnej príslušnosti, pretože vecná príslušnosť by sa týkala iba tej situácie, že by tu bola daná právomoc súdov a súd by ďalej skúmal vecnú príslušnosť tzn. otázku ktorý súd v štruktúre súdov (okresný, krajský prípadne najvyšší súd) vec prejedná a rozhodne. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne stanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Keďže nie je splnená základná podmienka konania pred súdom, tak nebolo potrebné skúmať už ďalšie podmienky a ani sa vecne nemožno takouto vecou zaoberať. Taktiež je potrebné uviesť, že v zmysle judikatúry ak by tu takýto orgán ktorému by sa vec dala postúpiť nebol, tak by mal právomoc súd o takejto otázke rozhodnúť. Odvolací súd pri posúdení tohto čiastkového nároku dospel k záveru, že súd nemá právomoc rozhodovať o takomto nároku, je tu nedostatok právomoci a je tu zároveň aj konštatovaná existencia iného štátneho orgánu Ústavného súdu v Slovenskej republiky do právomoci ktorého vec patrí a preto odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnému súdu vec aj postúpiť na ďalšie konanie. V tomto smere bolo vyhovené odvolaniu navrhovateľa. Na základe týchto skutočností o tomto nároku odvolací súd rozhodol tak, že v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p.zrušil, pretože sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. postúpil vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Požiadavka navrhovateľa o určenie, že tvrdenie obecného úradu M. v liste č. 145/1993 z 21.09.1993 a to „nezakladá sa na pravde tvrdenie p. Y. R., že jeho rodina bola násilne vysťahovaná z jeho domu (vtedy č. 132), pretože v tomto dome bývali stále nájomníci“, následne: „rodina p. Y. R. vlastnila dom na ulici X. (v tej dobe č. XXX)“, aj: „ MNV v Cíferi viackrát menovaného p. Y. R. vyzval, aby si nábytok presťahoval do svojho rodinného domu na ulici X. XXX, napokon: „menovaný však vyzvania MNV v Cíferi vôbec nerešpektoval“, sú zjavne nepravdivé a určenie, že zdôvodnenia MV v rozhodnutí OMR 2588/92/Ts/ Hn z 24.11.1993 a to: v uvedenom čase ste bývali v inom dome, a to na X. ulici č. XXX, ktorý bol tiež vlastníctvom“, „MNV... Vás viackrát vyzval na vysťahovanie uvedených kusov nábytku“, "...neuposlúchli, tieto výzvy ... kusy nábytku .. pravdepodobne nevhodným spôsobom vypratané, sú nepravdivé. V tejto časti súd prvého stupňa dospel k záveru o tom, že nie je daný naliehavý právny záujem na vydanie určovacej žaloby. Odvolací súd sa oboznámil s pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 21C 166/2000 z ktorého zistil, že rozsudkom tohto súdu č.k. 21C 166/2000-38 zo dňa 17.01.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 7C 8/03-67 zo dňa 09.09.2003 bol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vydania rozsudku, aby súd určil, že list 145/1993 zo dňa 21.09.1993 Obecného úradu Cífer a rozhodnutie č. OMR 2588/92/Ts/Hn zo dňa 24.11.1993 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je nepravdivé, zamietnutý. Právoplatnosť nastala dňa 24.10.2003. Podľa § 159 ods. 3 O.s.p len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka res iudicatae (právoplatne rozhodnutej veci) vylučuje, aby súd vec znova prejednal, je vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p. K jej porušeniu dôjde vtedy, ak sú súčasne splnené 3 podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi a 3. o tej istej veci. Za tú istú vec v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového základu. Pokiaľ ide o rozhodnutie o určovacej žalobe (§ 80 písm. c) O.s.p.) pre posúdenie toho, či zakladá prekážku rozsúdenej veci, bude rozhodujúci aj právny stav záväzne určený jeho obsahom. Ak rozhodnutie vyznie tak, že podľa neho právo alebo právny vzťah, prípadne povinnosť existuje - neexistuje, je tým daná prekážka res iudicatae pre novú určovaciu žalobu. Ak ale určovacia žaloba bola zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi, nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku rozsúdenej veci podľa § 159 ods. 1 O.s.p. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t.j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je samo o sebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach rôzne procesné postavenie. Tých istých účastníkov sa konanie dotýka aj vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie účastníkov, ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je daná vtedy, ak ide síce v novom konaní o ten istý právny vzťah, avšak ak sa novo uplatnený nárok opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v dobe pôvodného konania a ku ktorým došlo neskôr. Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúce z rovnakého skutkového základu. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne stanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. V predmetnej veci začalo konanie na základe návrhu navrhovateľa: H.. H. R. proti odporcom: R. republika, zast. H. vnútra R. a S. M. dňa 25.06.2007 na Okresnom súde v Trnave. Po úprave petitu predmetom konania bolo určenie, že S. M. porušila práva navrhovateľa násilným vysťahovaním rodiny p. Y. R. z domu č. XXX v M. zaručené v článku 12 ods. 1 a 21 ods. 1, článku 19 ods. 1 a 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, určenie, že S. M. 24.06.1951 navrhovateľa protizákonne vysťahovala z domu č. XXX - M. bez súdneho rozhodnutia o vyprataní z bytu, určenie, že tvrdenie obecného úradu M. v liste č. 145/1993 z 21.09.1993 a to „nezakladá sa na pravde tvrdenie p. Y. R., že jeho rodina bola násilne vysťahovaná z jeho domu (vtedy č. XXX), pretože v tomto dome bývali stále nájomníci“, následne: „rodina p. Y. R. vlastnila dom na ulici X. (v tej dobe č. XXX)“, aj: „ MNV v Cíferi viackrát menovaného p. Y. R. vyzval, aby si nábytok presťahoval do svojho rodinného domu na ulici X. XXX, napokon: „menovaný však vyzvania MNV v Cíferi vôbec nerešpektoval“, sú zjavne nepravdivé, určenie, že zdôvodnenia MV v rozhodnutí OMR 2588/92/Ts/Hn z 24.11.1993 a to: v uvedenom čase ste bývali v inom dome, a to na X. ulici č. XXX, ktorý bol tiež vlastníctvom“, „MNV... Vás viackrát vyzval na vysťahovanie uvedených kusov nábytku“, "...neuposlúchli, tieto výzvy ... kusy nábytku .. pravdepodobne nevhodným spôsobom vypratané, sú nepravdivé a napokon určenie, že rozhodnutie: OMR 2588/92/Ts/Hn z 24.11.1993 MV SR je nezákonné, lebo výrok rozhodnutia: "... je nepochybné, že v danom prípade nešlo o násilné vysťahovanie Vašej rodiny“, " z bydliska v zmysle § 3 ods. 1 Zákona je právne nepodložený. V konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 21C 166/2000 vystupovali ako navrhovatelia: 1. Y. R., 2. MUDr. H. R., ako odporcovia: 1. R. K., zast. Ministerstvom vnútra SR, ako odporca 2. S. M. a predmetom konania bolo určenie, že list č. 145/1993 zo dňa 21.09.1993 a rozhodnutie č. OMR/2588/92/ Ts/Hn z 24.11.1993 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sú nepravdivé. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C 166/2000-38 zo dňa 17.01.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 7C 8/03-67 zo dňa 09.09.2003 bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Právoplatnosť nastala dňa 24.10.2003. V predmetnej veci, v tejto časti uplatneného nároku, odvolací súd dospel k záveru o nedostatku podmienky konania, ktorou je existencia veci právoplatne rozhodnutej. K uvedenému záveru dospel na základe skutočnosti, že sa začalo opätovne konať o veci, hoci už vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, začalo sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi a o tej istej veci. Skutočnosť, že v prejednávanej veci sú účastníci v rovnakom postavení ako v predchádzajúcom konaní na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 21C 166/2000 sporná nie je, nevystupuje tu už navrhovateľ 1. Y. R., ktorý stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ide aj o totožnosť veci, čo je nepochybné pri porovnaní znenia petitu návrhu predmetnej veci a toho čo bolo predmetom konania na Okresnom súde Bratislava I vo veci sp. zn. 21C 166/2000, pričom v inom konaní bola napadnutá nepravdivosť listov ako celku a v predmetnom konaní sú napadnuté konkrétne časti týchto listov. Na základe týchto skutočností bolo potrebné, aby súd prvého stupňa zastavil konanie o takomto nároku z dôvodu existencie nedostatku podmienky konania, o veci bolo právoplatne rozhodnuté, ktorú nie je možné odstrániť. Súd prvého stupňa takýmto spôsobom nepostupoval, aj o tomto nároku rozhodol vecne. Odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil postupom podľa ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. nakoľko v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konať a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. zastavil konanie. Požiadavka na určenie, že S. M. 24.06.1951 navrhovateľa protizákonne vysťahovala z domu č. XXX - M. bez súdneho rozhodnutia o vyprataní z bytu, určenie, že rozhodnutie: OMR 2588/92/Ts/Hn z 24.11.1993 MV SR je nezákonné, lebo výrok rozhodnutia: "... je nepochybné, že v danom prípade nešlo o násilné vysťahovanie Vašej rodiny“, " z bydliska v zmysle § 3 ods. 1 Zákona je právne nepodložený. Súd prvého stupňa dospel k záveru o tom, že je potrebné nárok zamietnuť z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určovacou žalobou sa žalobca nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd v rozsudku vyriekol, či určité právo alebo právny vzťah existuje alebo neexistuje. Podaním určovacej žaloby vyjadruje, že mu v ochrane právo postačuje jeho určenie danej mu istoty práva. Požadované určenie sa preto nemôže týkať existencie alebo neexistencie samotnej právnej skutočnosti, ale len práva alebo právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa ochranou žaloby na plnenie. Právo - právny vzťah, existenciu alebo neexistenciu, ktorého určovací výrok vyslovuje je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. Ako uvádza judikatúra rozsudkom zásadne nemožne určiť existenciu, prípadne neexistenciu právneho vzťahu za dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, v čase vyhlásenia rozsudku v zmysle ustanovenia § 154 ods. 1 O.s.p. je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pre rozsudok súdu teda nie je rozhodujúci taký stav, ktorý tu už nie je. Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, tzn. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Existencia naliehavého právneho záujmu je jedna z podmienok, aby súd mohol vôbec žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi, a to žalovaným je popieraná existencia, resp. neexistencia práva, či právneho pomeru žalobcu a je tu stav resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania sporný, teda je tu existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej istoty medzi účastníkmi a existuje tu ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak než určovacím výrokom a existuje tu potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenie práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem existoval v čase rozhodovania prvostupňového súdu, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Odvolací súd v tejto časti uplatneného nároku dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania naliehavého právneho záujmu. V prípade, že by súdy vyhoveli návrhu, jeho právne postavenie sa nezmení. S poukazom na uvedené odvolací súd v časti určenia, že S. M. 24.06.1951 navrhovateľa protizákonne vysťahovala z domu č. XXX - M. bez súdneho rozhodnutia o vyprataní z bytu a určenie, že rozhodnutie: OMR 2588/92/Ts/Hn z 24.11.1993 MV SR je nezákonné, lebo výrok rozhodnutia: "... je nepochybné, že v danom prípade nešlo o násilné vysťahovanie Vašej rodiny“, " z bydliska v zmysle § 3 ods. 1 Zákona je právne nepodložený, rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil postupom podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, pretože si žiadne neuplatnili. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.