Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoP/32/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111210195 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2111210195.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloletého: O. F., nar. XX. A. XXXX, bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, matky: Mgr. A. A., nar. XX. F. XXXX, trvale bytom K., X. XXXX/XX, t. č. K. I., M. XXXX, zast. advokátkou: JUDr. Marta Wertlenová, Žilina, Predmestská 8537/2 B a otca: Ing. O. F., nar. XX. F. XXXX, bytom K., X. XXXX/XX a zast. advokátkou: Mgr. Diana Šiagyová, Šaľa, Jánošíkova 2, o úpravu rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 23. augusta 2011 č. k. 16P/18/2011 - 77 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že nariaďuje predbežné opatrenie, ktorým do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej I. maloletého ponecháva v starostlivosti matky a II. upravuje styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený sa stýkať s maloletým každý párny víkend v čase od piatka o 17.30 do nedele o 18.00, matka je povinná maloletého na styk s otcom pripraviť a v určenom čase ho otcovi v mieste svojho bydliska odovzdať a otec je povinný matke maloletého v určenom čase v mieste svojho bydliska vrátiť. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa „predbežným opatrením dočasne“ (?, keďže tu dočasnosť vyplýva z povahy veci - pozn. odvolacieho súdu) a to do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej upravil styk otca s maloletým (inak s nadbytočnou identifikáciou oboch takýchto osôb aj vo výroku ich menami, priezviskami a dátami narodení) tak, že otec má právo sa s maloletým stýkať každý 3. a 4. týždeň v mesiaci od pondelka 3. týždňa od 9.00 hodiny do nedele 4. týždňa do 18. hodiny „kedy otec dieťa prevezme v mieste terajšieho bydliska matky a po ukončení styku dieťa matke v mieste terajšieho bydliska odovzdá“. Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 102 ods. 2, § 75 ods. 4 a 8, § 76 ods. 1 písm. f/ a ods. 4, § 162 ods. 1 (?) a § 167 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 25 ods. 2 - 4 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom okrem teoretického výkladu k úprave pomerov predbežnými opatreniami prakticky len závermi o stotožnení sa so skutkovými i právnymi dôvodmi návrhu, o osvedčení otcom potreby naliehavej úpravy a o známosti súdu z predchádzajúceho pojednávania skutočnosti porušovania a upierania matkou otcovi práva na styk s dieťaťom. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie len matka a navrhla ho zmeniť zamietnutím návrhu (na predbežné opatrenie). Popri relatívne podrobnom opise udalostí vedúcich ju k prerušeniu spolužitia s otcom maloletého namietala predovšetkým nepreukázaním potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov a tiež rozpornosťou napadnutého uznesenia so záujmami maloletého. Súdu prvého stupňa vytýkala, že práve pre nedostatok povinnosti verejne prerokovať vec (predbežného opatrenia) mala byť osobitná starostlivosť venovaná skúmaniu, či sú (alebo naopak nie sú) splnené podmienky nariadenia predbežného opatrenia a práve na splnenie tejto povinnosti (na strane súdu) usudzovať nejde. Okrem toho, že popiera (matka ako odvolateľka) porušovanie či upieranie práva otca na styk s maloletým, spôsob rozhodnutia napadnutým uznesením je faktickým nahradením konečného rozhodnutia vo veci - zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch jeho rodičov, hoci na tak závažné rozhodnutie chýbajú dostatočné podklady, otec pre starostlivosť o maloletého nemá vytvorené dostatočné zázemie, o jej výchovnej spôsobilosti nie sú žiadne pochybnosti a je to (z rodičov maloletého) výlučne ona, kto má záujem na uzavretí rodičovskej dohody, pričom vydanie predbežného opatrenia je treba považovať i za krajné riešenie; dôvodilo sa napokon odvolaním. Otec navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť v podstate pre názor o bezchybnosti postupu súdu prvého stupňa vedúceho k jeho vydaniu a ďalší názor o účelovosti argumentácie matky, ktorá ho (otca) i nerešpektovaním predbežne vykonateľného uznesenia donútila k podaniu návrhu na výkon rozhodnutia i podnetu na preverenie podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom matka takýmto počínaním sleduje len prinútenie otca k uzavretiu rodičovskej dohody podľa jej predstáv. Opatrovník odvolací návrh nepodal. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. celú vec, pretože tu šlo o konanie zahájiteľné i bez návrhu (v ktorom súd nebol ani viazaný návrhmi účastníkov na konkrétnu úpravu vrátane odvolacích návrhov) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nešlo o rozhodnutie vo veci samej a zároveň ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie síce nemožno považovať (najmä v dôsledku nie celkom úplného posúdenia veci okresným súdom po právnej stránke) za správne, odvolaniu matky však navzdory tomu nemožno priznať plný vecný úspech. Okrem ustanovenia § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p. použitého v odôvodnení napadnutého uznesenia je tu ešte i písmeno b/ rovnakého paragrafu, podľa ktorého predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označí súd. Pri vyjdení z tohto i už súdom prvého stupňa citovaných ustanovení a tiež obsahu spisu v prejednávanej veci potom okrem doterajšej riadnej starostlivosti o maloletého zo strany jeho matky (okolnosť ani otcom výslovne nenamietaná, keďže tu problematizovanou bola len ochota matky umožniť otcovi podieľanie sa na výkone rodičovských práv k maloletému) za osvedčený treba považovať nedostatok spolužitia rodičov dieťaťa. Toto bolo potvrdené prakticky všetkými doterajšími podaniami v spise (poukazujúcimi na odchylnosť adries rodičov maloletého, tu inak bez ohľadu na to, že takáto skutočnosť v podobe i dnes existujúceho odsťahovania sa matky do žilinského kraja nastala až v priebehu konania) a zároveň činilo potrebnou úpravu rodičovských práv a povinností aj pred vydaním konečného rozhodnutia v prejednávanej veci (o úpravu práv a povinností spolu nežijúcich rodičov maloletého dieťaťa podľa okresným súdom priamo nepoužitého ust. § 36 ods. 1 Zák. o rodine). Už na tomto mieste treba tak odmietnuť argumentáciu matky snažiacu sa presvedčiť o krajnosti (výnimočnosti) súdneho rozhodnutia predstavovaného predbežným opatrením o styku, nakoľko tu naopak každý prípad prerušenia spolužitia rodičov maloletého dieťaťa spojený s jeho vymanením z osobnej starostlivosti jedného z rodičov je dôvodom prakticky bezodkladnej potreby upravenia rodičovských práv a povinností k takémuto dieťaťu. Na takúto úpravu s prihliadnutím k možnosti začatia konania vo veci starostlivosti o maloleté deti súdom aj bez návrhu (§ 81 ods. 1 O. s. p.) a to okamžite po zistení príslušnej skutočnosti dokonca nie je potrebný ani návrh (čo na druhej strane ale nebráni uplatneniu práva na dočasnú úpravu pomerov návrhom tak, ako to urobil aj otec v tejto konkrétnej veci) a úprava predbežným opatrením musí mať samozrejme opodstatnenie najmä v čase pred vydaním konečného rozhodnutia (v tomto prípade ako preto, že dokazovanie smerujúce k podstate problému, teda sporu medzi rodičmi je obvykle prácnejším a časovo náročnejším a očakávateľný čas rozhodnutia vo veci takto pomerne vzdialeným, tak i preto, aby tu nedochádzalo k faktickému zneužívaniu nedostatku úpravy tým rodičom, ktorý má dieťa vo svojej starostlivosti a ktorý nebyť i len dočasnej úpravy výkonu práv a povinností by mohol svoju ochotu umožniť druhému rodičovi podiel na výchove dieťaťa podmieňovať či už splnením celkom nesplniteľných, alebo pre druhého rodiča z určitého dôvodu neakceptovateľných podmienok). Existenciu vyššie zdôvodnenej (hoc aj odvolávajúcou sa matkou popieranej) potreby potom v prejednávanej veci doslova umocnilo skôr otcom len avizované, v priebehu konania však reálne uskutočnené odsťahovanie sa matky s maloletým do miesta relatívne vzdialeného od skoršieho spoločného bydliska účastníkov, ktoré možnosť bezproblémového podieľania sa oboch rodičov pri výchovnom pôsobení na maloletého (tu rozumej prístup otca k dieťaťu) ešte viac sťažilo. Súd prvého stupňa však napriek správnemu zodpovedaniu si základnej otázky potreby úpravy pomerov v tejto veci predbežným opatrením všetky súvisiace právne otázky zodpovedal neúplne a preto nesprávne (pokiaľ tu pravda odpovede vôbec hľadal). Ak pre rozhodovanie súdu o predbežnej úprave rodičovských práv a povinností (v časti zabezpečenia stabilného výchovného prostredia maloletého dieťaťa aspoň do tej miery, do akej to umožňuje povaha konania o predbežnom opatrení) najvýznamnejším bolo, že tu nebolo nič spochybňujúce výchovnú spôsobilosť matky; nebol ani dôvod pre ústup od toho záveru konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v obdobných veciach (vo veciach predbežných opatrení majúcich dočasne upraviť výkon rodičovských práv a povinností spolu nežijúcich rodičov maloletého dieťaťa), podľa ktorého na aktuálnom stave vecí (teda na spolužití maloletého s jeho matkou) nevznikla potreba niečo meniť. Toto platí napriek uzákoneniu možnosti striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov (§ 24 ods. 2 Zák. o rodine v znení zákona č. 217/2010 Z. z.), keďže určujúcim pri zvolení takejto úpravy je záujem dieťaťa (v ustanovení zhora dokonca ako podmienka zdôraznený zopakovaním na dvoch miestach) a na zodpovedanie otázky existencie takéhoto záujmu nemôže poslúžiť len konanie o predbežnom opatrení - v ktorom sa i pre krátkosť času vymedzeného pre súd na rozhodnutie o návrhu účastníka vyžaduje iba osvedčenie významných skutočností a nie aj ich preukázanie (v čom opäť bolo treba nesúhlasiť s odvolateľkou - tvrdiacou opak). Súd prvého stupňa však pri svojom rozhodovaní neprispôsobil povahu svojho rozhodnutia konkrétnym okolnostiam prípadu (predovšetkým teda stavu v čase jeho rozhodovania, tu por. aj § 154 ods. 1 a § 167 ods. 2 O. s. p.). Ak tu totiž pred rozhodovaním o návrhu na predbežné opatrenie (ktorým sa požadovala výlučne úprava styku otca s maloletým) preukázateľne nedošlo k žiadnej dohode rodičov, vydaniu rozhodnutia súdu či k inej skutočnosti zakladajúcej celkom konkrétny spôsob úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému Jurajovi, možnosť vydania predbežného opatrenia o styku jedného rodiča s maloletým v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci závisela od celkom bezpečného ustálenia osoby toho rodiča, ktorý by mal mať dieťa (čo aj len pre čas do konečného rozhodnutia) vo svojej starostlivosti. Povaha rozhodnutia o takejto (v skutočnosti primárnej) otázke (starostlivosti o maloletého) pritom závisela práve od faktického stavu v čase rozhodovania súdu. Ak totiž kritériá zmienené už vyššie nasvedčovali opodstatnenosti predbežnej starostlivosti matky (otec by pri záujme na opaku musel už v štádiu rozhodovania o predbežnom opatrení presvedčiť buď o výchovnej nespôsobilosti matky alebo o vlastnej schopnosti postarať sa o maloletého podstatne lepšie než matka, keďže dôvodom pre destabilizáciu skoršieho výchovného prostredia nie sú len rovnocenné výchovné podmienky druhého rodiča - o žiaden z týchto prípadov však ani podľa odvolacieho súdu nešlo), vydanie predbežného opatrenia spôsobom predpokladaným v už vyššie citovanom ustanovení § 76 ods. 1 písm. b/ O. s. p. by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by sa predbežným opatrením malo zabezpečiť odňatie dieťaťa z dispozičnej sféry toho rodiča, ktorý by ho podľa zamýšľanej úpravy v starostlivosti nemal mať (tu matka) a jeho presun do dispozičnej sféry druhého z rodičov (tu otec), resp. i inej osoby. O taký prípad však v prejednávanej veci nešlo, pretože maloletý sa už v čase rozhodovania napadnutým uznesením a aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu nachádzal (fakticky) v starostlivosti matky (čiže u toho rodiča, u ktorého by aj pri riadení sa vyššie podanými úvahami prinajmenšom do rozhodnutia vo veci samej s výhradou možnej zmeny pomerov aj v priebehu takéhoto konania mal ostať). Takto však predbežné opatrenie ukladajúce matke maloletého odovzdať ho otcovi neprichádzalo do úvahy, na druhej strane však bolo potrebným vytvorenie právneho podkladu pre ďalšie rozhodnutie požadované návrhom otca (o predbežnej úprave výkonu práva otca na styk s maloletým). Práve z tohto dôvodu nebola namieste úprava osobnej starostlivosti o dieťa vrátane všetkých atribútov s tým spojených (teda vrátane úpravy zastupovania maloletého a správy jeho majetku spôsobom vlastným až rozhodovaniu vo veci samej, ako na to tunajší súd poukázal už vo svojich skorších rozhodnutiach zaoberajúcich sa rovnakým problémom - napr. vo veciach Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoP/6/2009, 10CoP/1/2008 alebo 11CoP/46/2006, 11CoP/53/2006), ale opodstatnenou i v tejto veci bola len právna konzervácia aktuálneho faktického stavu starostlivosti matky o dieťa vyjadriteľná tak, že sa maloletý predbežne ponechá v jej starostlivosti. Až v nadväznosti na prijatí takéhoto rozhodnutia bolo možno vyriešiť predbežne i otázku práva otca na styk s maloletým. Tu i pri možnosti stotožnenia sa s názorom otca, podľa ktorého doterajšia argumentácia matky v konaní a tiež jej faktické počínanie nasvedčujú skôr záujmu na vytváraní prekážok pri výkone práva na styk, však odvolací súd musel prisvedčiť matke v tom, že spôsob úpravy vyplývajúci z napadnutého uznesenia jednak nemožno považovať za primeraný potrebe dočasnej úpravy pomerov, ale i v tom, že rozsah úpravy predpokladaný napadnutým uznesením je i faktickým zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (čiže rozhodnutím, ktorého prijatie vo forme predbežného opatrenia treba zásadne vylúčiť), nech aj takúto povahu svojho rozhodnutia súd prvého stupňa výrokom uznesenia (hovoriacim len o styku) hodlal zastrieť. Za primeranú dočasnosti prijímaného opatrenia aj samotným otcom uvádzanej potrebe obnovenia istý čas nerealizovaného kontaktu so synom pritom odvolací súd považoval úpravu styku v rozsahu spravidla dvoch ucelených víkendov v priebehu toho - ktorého mesiaca. Práve takáto úprava totiž zabezpečí na jednej strane istú stabilizáciu výchovného prostredia maloletého u jeho matky (vrátane práva matky tráviť s dieťaťom rovnaký počet víkendov, ako to bude u otca) až do času, kedy sa výsledkami dokazovania vo veci poskytnú podklady či už pre potvrdenie takéhoto spôsobu úpravy osobnej starostlivosti o dieťa alebo naopak pre ústup od nej, na druhej strane potom aj potrebnú kultiváciu vzťahu druhého rodiča a dieťaťa v priebehu časových úsekov aspoň niekoľkých po sebe nasledujúcich dní (v rámci ktorých sa opäť predbežný záver o dostatočnej výchovnej spôsobilosti oboch rodičov buď môže potvrdiť alebo vyvrátiť). So zreteľom k vytvoreniu situácie nie až tak nepatrného vzdialenia maloletého od miesta jeho niekdajšieho bydliska (totožného so súčasným bydliskom otca) matkou dieťaťa ale považoval (odvolací súd) za spravodlivé, aby sa riziko znášania nepochybne zvýšených výdavkov spojených s realizáciou práva otca na styk rozdelilo medzi oboch rodičov - a to tak, že sa za miesto odovzdania a prevzatia maloletého vždy určí bydlisko toho rodiča, ktorý má dieťa odovzdať (čo takto prinúti nielen otca pre prípad záujmu na výkone príslušného práva vycestovať za matkou, ale i opačne po skončení styku bude vyžadovať od matky, aby za účelom prevzatia si syna merala rovnakú cestu, hoc aj opačným smerom). Vo vzťahu k tejto (parciálnej) otázke miesta odovzdania a prevzatia maloletého pred výkonom práva na styk alebo po jeho ukončení totiž odvolací súd má za to, že dopady iného než nepatrného vzdialenia sa rodičom povinným podrobiť sa rozhodnutiu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a to spolu s maloletým z miesta skoršieho bydliska oboch rodičov maloletého a zároveň pretrvávajúceho bydliska druhého rodiča nemôže znášať výlučne takýto druhý (oprávnený) rodič (majúci záujem podieľať sa na výkone rodičovských práv a povinností). Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia. Práve v súvislosti s nutnosťou takéhoto rozhodnutia a i pri jednoduchom porovnaní argumentov súdov oboch stupňov mu (odvolaciemu súdu) však nedá nepoznamenať, že rozhodnutie napadnutým uznesením v prejednávanej veci bolo i praktickým zneužitím aktuálnej právnej úpravy 1. umožňujúcej súdu prvého stupňa sa prakticky zbaviť povinnosti riadne odôvodniť ním zvolený postup odvolaním sa na skutkové a právne dôvody návrhu a 2. donucujúcej odvolací súd i v takýchto prípadoch dokončiť konanie o predbežnom opatrení (a to vrátane povinnosti chýbajúce dôvody súdu prvého stupňa nahradiť vlastnými). O trovách konania potom rozhodnuté (rovnako ako v prvom stupni) nebolo. Okrem zásadnej možnosti rozhodovania o trovách predbežného opatrenia až v rámci rozhodnutia o veci (§ 145 O. s. p.) tu totiž šlo o konanie zahájiteľné aj bez návrhu, v ktorom právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona (podľa bezvýnimočného pravidla zakotveného v ustanovení § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a z ktorého dôvodu rozhodnutie o trovách konania účastníkov v druhovo identických veciach nepatrí ani do rozhodnutia vo veci samej. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.