Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/123/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200323 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:1011200323.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Jána Mihala a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, 917 48 Trnava, IČO: 36227803", Bratislava, Námestie Slobody 10, zast. advokátkou: JUDr. Soňa Pohovejová, Záhradnícka 37, Bratislava, proti žalovanej: S. W., nar. X. U. XXXX, bytom A. XX, S., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199 so sídlom Trnava, zast. advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, Nám. Matice Slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, o 234,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 7. júna 2012 č. k. 27C/73/2011 - 173 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Súdu prvého stupňa nariaďuje doplnenie úvodnej časti napadnutého rozsudku uvedením tam aj vec prejedávajúcej sudkyne. Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 35,05 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám jeho advokáta. Žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanej domáhal zaplatenia 234,81 eur s poplatkom z omeškania vo výške 1 promile denne z istiny od 21. februára 2011 a náhrady trov konania, ako nájomného za byt obývaný žalovanou (ďalej tiež len „byt žalovanej“), ktorý žalobca zaradil do súpisu majetku podstaty ním spravovanej úpadkyne (TAZ a.s. v likvidácii, t. č. v konkurze). Žalovanej potom nepriznal náhradu trov konania. Žalobcovi však uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 157,07 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho zástupcu. Právne takéto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 123 a § 451 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), § 57 ods. 1, 2, § 82 ods. 1, 120 ods. 1 a ods. 3 a § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení platnom a účinnom do 31. júla 2000, ďalej len „ZKV“) a § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (v znení platnom a účinnom do 31. júla 2008, ďalej len „ZKR“), vecne potom tak, že žalobe nebolo možné vyhovieť, ak žalobca nepreukázal svoju vecnú (tzv. aktívnu) legitimáciu na vymáhanie žalovanej sumy (predstavujúcej dlžné úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 1. januára 2008 do 31. decembra 2008), keďže účtovať a následne vymáhať nezaplatené platby nájomného má právo iba vlastník bytu (príp. jeho správca alebo osoba, na ktorú také oprávnenie prešlo z iného dôvodu) a žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že bol v predmetnom období vlastníkom bytu žalovanej, resp. inou oprávnenou osobou zhora a že tak mohol s bytom žalovanej disponovať a vykonávať práva takéhoto bytu sa týkajúce (medzi ktoré nepochybne patrí aj právo na nájomné). Byt žalovanej bol spísaný do súpisu majetku podstaty úpadkyne, ktorej správcom je žalobca, okrem neho však i Mgr. Ing. Pavlom Korytárom ako správcom konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii (ďalej tiež len „TAZ š.p.“) a hoci žalobca tak urobil ako prvý v poradí, medzi oboma správcami prebieha pomerne neprehľadné množstvo sporov týkajúcich sa vecí patriacich do podstaty toho - ktorého správcu a tiež iných medzi nimi sporných otázok, dosiaľ však existuje jediné právoplatné rozhodnutie (z konania vedeného pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 44Cbi/6/2007, v ktorom došlo k zamietnutiu žaloby žalobcu totožného s tým z prejednávanej veci, podanej proti Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi a sledujúcej vylúčenie viacerých vecí vrátane domu s bytom žalovanej zo súpisu vykonaného správcom TAZ š.p., ďalej tiež „vylučovací spor“). Také rozhodnutie ani konajúci súd nemal dôvod neakceptovať, pričom logickým výkladom i s využitím analógie nešlo podľa neho (súdu prvého stupňa v prejednávanej veci) dospieť k inému záveru, než k tomu, že ak bola zamietnutá žaloba na vylúčenie vecí (vrátane bytu žalovanej) z konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p., nemôže byť v budúcnosti ohľadom v podstate rovnakej otázky (položenej na rozhodnutie inému súdu „v opačnom garde“, t.j. o vylúčení vecí z konkurznej podstaty úpadkyne reprezentovanej žalobcom) rozhodnuté zásadne odlišne. Z toho potom súdu prvého stupňa vyplynulo, že vlastníctvo k predmetnému bytu svedčí správcovi konkurznej podstaty úpadcu TAZ š. p. a nie žalobcovi, zvlášť ak žalobca neprodukoval žiadne dôkazy na opak. V časti trov konania potom súd prvého stupňa rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju neuplatnila. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby v roku 2011 po 21,58 eur (prevzatie veci, vyjadrenie k návrhu, vyjadrenie k odvolaniu a 3 x paušálna náhrada), za rok 2012 za 2 úkony právnej služby po 21,58 eur (vyjadrenie, účasť na pojednávaní a 2 x paušálna náhrada) plus 20% DPH a povinnosť zaplatiť ju uložil žalobcovi v zmysle § 149 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie len žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Uviedol, že podľa záznamov Katastrálneho úradu Trnava je evidentné, že vlastníctvo právo k predmetným nehnuteľnostiam v čase do 29. marca 2009 bolo evidované na žalobcu a po tomto období prešlo bez právneho titulu, ktorý by bol spôsobilý podľa právneho poriadku SR k zmene vlastníctva na neznámu spoločnosti IUS ESTE ARS BONI ET AEQUI, s. r. o. Súd prvého stupňa bol povinný posúdiť bezdôvodné obohatenie žalovaného, pretože mu žalobca dodal za žalované obdobie vyúčtované služby spojené s užívaním bytu a tieto aj dodávateľom energií uhradil. Žalobca sa tak nemohol bezdôvodne obohatiť. Odvolanie podal aj čo do trov konania, keďže súd prvého stupňa priznal právo na náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi, pričom nezisťoval právne vzťahy medzi hlavnými účastníkmi konania a oznamovateľom o vstupe do konania Mgr. Korytára, ako SKP TAZ, š. p. K odvolaniu sa vyjadril vedľajší účastník, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 35,05 eur do troch dní. Zdôraznil, že otázka vlastníckeho práva je pri posudzovaní právneho nároku uplatneného v konaní druhoradá, keďže rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov je otázka trvania účinkov zápisu v majetku v súpise, pričom v tomto smere je zrejmé, že vedľajší účastník má nehnuteľností zapísané v súpise bez akýchkoľvek sporných poznámok a pochybností a žalobca má nehnuteľnosti zapísané v súpise bez akéhokoľvek právne zdôvodniteľného dôvodu, keďže neexistuje pochybnosť, že nehnuteľnosti sú oprávnene zapísané v súpise majetku Trnavských automobilových závodov, štátny podnik. Jedine právoplatné rozhodnutie v konaní o vylúčenie veci, v ktorom sa rozhodne o vylúčení majetku zo súpisu, umožňuje správcovi speňažovať tento majetok, pričom súpis majetku predstavuje právny titul, ktorým správca dokladá oprávnenie nakladať s takýmto majetkom. V závere uplatnil námietku premlčania všetkých žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú vec (pretože okrem napadnutia odvolaním rozsudku súdu prvého stupňa ako celku výrok rozsudku o trovách konania mal povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny a odvolaniu žalobcu tak nemožno priznať ani čiastočný vecný úspech. Predovšetkým sa žiada uviesť, že tu (navzdory presne opačnému názoru odvolateľa) nebol dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa (pojatou týmto do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, čím treba rozumieť najmä záver o tom, že žalobca nebol v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný). Pre správnosť takýchto dôvodov i pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom by tak odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však aktuálna právna úprava odvolacieho konania umožňuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa celkom logicky polemizovať s dôvodmi takéhoto rozhodnutia v odvolaní proti nemu (a práve tam takto poskytnúť i iný pohľad na vec), tým je daná aj nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej ním prejednávanej veci aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania (tu bez ohľadu na to, či ide aj o vecnú polemiku s názormi súdu prvého stupňa z jeho rozhodnutia, alebo len o zotrvávanie na vlastných stanoviskách a ich opätovné podsúvanie ďalšími podaniami). Z tohto dôvodu a i pre celkovú úplnosť sa potom odvolaciemu súdu javí potrebné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Už v rámci skoršieho prejednávania iných druhovo totožných vecí toho istého žalobcu (hoc aj skôr pri zaoberaní sa len procesnou otázkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva Mgr. Ing. Pavla Korytára v konaniach vedených žalobcom z prejednávanej veci proti nájomcom bytov v domoch, o oprávnenosť zaradenia ktorých do súpisu majetku jednotlivých úpadcov sa títo sporia, resp. sporili) tunajší odvolací súd získal vedomosť (§ 121 O. s. p.) o tom, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt žalovanej (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr Okresný súd Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/2007 (v konkurznej veci úpadcu TAZ š.p., ktorého správcom je Mgr. Ing. Pavol Korytár) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr. Pohovejovi) nakladať aj s obytným domom súp. č. 6031 na parcele č. XXXX/ XXX, tvoriacim predmet zápisu na LV č. XXXXX pre obec a katastrálne územie S., pričom Krajský súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol. V odôvodnení takého (zmeňujúceho) uznesenia sa nachádza ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým prvým správcom v rovine sporu žalobcu a Mgr. Ing. Pavla Korytára bol žalobca) a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej) žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi (ktorou bol začatý vylučovací spor) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 68Cbi/10/2000, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce na základe žaloby sledujúcej vylúčenie vecí (rozumej i domu s bytom žalovanej) zo súpisu podstaty vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C 279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom). Aj v čase vydania vyššie označeného (resp. i priblíženého) uznesenia Krajského súdu v Bratislave v konkurznej veci však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd Trnava už rozsudkom z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol a takýto jeho rozsudok na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil; pričom neskôr ani Najvyšší súd Slovenskej republiky pre snahu žalobcu zvrátiť takýto pre neho nepriaznivý výsledok konania pred nižšími súdmi nenašiel pochopenie (keď uznesením z 18. februára 2010 sp. zn. 6Obdo/38/2009 dovolania žalobcu i obchodnej spoločnosti M Y K A spol. r.o. Žilina ako vedľajšej účastníčky na jeho strane odmietol). Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovanej do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného Mgr. Ing. Pavlom Korytárom (ďalej len „druhý správca“), v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom na strane druhého správcu. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti (teda bez potreby vykonávania na ňu osobitného dokazovania, opäť por. § 121 O. s. p.) a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale i z vecných dôvodov (o čom sa možno pomerne jednoducho presvedčiť i oboznámením sa s príslušným rozsudkom súdu prvého stupňa z vylučovacieho sporu, nachádzajúcim sa na č. l. 120-138 spisu v prejednávanej veci); ale tiež z toho, že treba považovať za prakticky vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie o ďalšej excindačnej žalobe vedené na žalujúcej strane druhým správcom (teda že by tu mohla existovať situácia, v ktorej by sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k veci a právo k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a aj druhého správcu tretej osobe). I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v poradí prvým správcom na strane takejto osoby a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom význam aj v tejto konkrétnej veci malo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného práve za obdobie predchádzajúce zamietnutiu žaloby vo vylučovacom spore došlo až po rozhodnutí o takejto žalobe spôsobom vyznievajúcim v neprospech žalobcu (keďže konanie v prejednávanej veci začalo až 1. marca 2011, teda s odstupom viac ako dva a pol roka po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho vo vylučovacom spore, čiže vo veci jeho sp. zn. 21CoKR/4/2008, a viac ako roka po odmietnutí dovolaní žalobcu i vedľajšej účastníčky na jeho strane Najvyšším súdom SR). Pretože sa tak stalo v situácii, v ktorej platby vymáhané žalobcom už žalovaná (v pozícii nájomkyne bytu) zaplatila druhému správcovi a otázkou podržania si práva odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden súd nezaoberal; nebol dôvod ustupovať ani od toho v minulosti tunajším súdom vysloveného záveru, že vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie a dosiaľ preukázateľne neskončeného) aj konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam s druhovo totožným predmetom - v ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie a to až do právoplatnosti vecného rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe (pokiaľ k takému rozhodnutiu pravda dôjde), si je nutné vyriešiť a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období (v čase, za ktorý sa požaduje zaplatenie nájomného) prislúchalo postavenie vlastníka, resp. prenajímateľa bytu žalovanej. Takouto otázkou sa súd prvého stupňa zaoberal a poskytol na ňu tiež odpoveď, ktorú i podľa tunajšieho odvolacieho súdu treba považovať za korektnú. Pominúc možnosť existencie vlastníckeho práva a naň naviazaných oprávnení k bytu žalovanej na strane tretej osoby (odchylnej od žalobcu aj druhého správcu, či celkom presne od oboch úpadcov reprezentovaných ich správcami) totiž zamietnutie excindačnej žaloby jedného správcu je praktickým svedectvom oprávnenosti zaradenia veci do súpisu správcom druhým. Neúspech snahy jedného zo správcov docieliť vylúčenie veci zo súpisu vykonaného jeho konkurentom má tak aj druhú stranu obraznej mince, ktorou je (pri zamietnutí excindačnej žaloby i pre jej vecnú neopodstatnenosť) záver o neexistencii žalobou tvrdeného práva na strane neúspešného žalobcu spojený s vyvrátením spoľahlivosti podkladov majúcich nasvedčovať opaku - vrátane prípadného zápisu v katastri (tu por. i §§ 67 a 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien a doplnení, ako i § 7 katastrálneho zákona). Práve taký výsledok konania vo vylučovacom spore bol tým, čo spôsobovalo, že na zaradenie bytu žalovanej do súpisu druhým správcom bolo treba nazerať ako na oprávnené. I ak by potom mala nastať inak celkom výnimočná situácia sporenia sa správcov, z ktorých žiaden by so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu podstaty vykonaného jeho konkurentom nemal uspieť (pre existenciu práva tretej osoby vyjadriteľnú i ľudovým „kde sa dvaja bijú, tretí víťazí“), usudzovať na ňu by šlo len v prípade zamietnutia i druhej excindačnej žaloby (tej z konania Krajského súdu v Bratislave jeho sp. zn. 68Cbi/10/00). Pretože ale tu o takýto prípad nešlo (o excindačnej žalobe správcu TAZ š.p., nasmerovanej proti žalobcovi z prejednávanej veci ešte rozhodnuté nebolo), za osobu disponujúcu všetkými atribútmi vlastníckeho práva k bytu žalovanej musel byť považovaný úpadca reprezentovaný druhým správcom (TAZ š.p.), resp. takýto správca (Mgr. Ing. Pavol Korytár). Nakoľko potom aj rozhodnutie súdu vyporiadavajúce sa so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu (v rámci konkurzu) má len deklaratórny charakter, teda povahu rozhodnutia iba konštatujúceho existenciu práva žalobcu k veci vylučujúceho oprávnenosť jej zaradenia do súpisu vykonaného žalovaným či naopak neexistenciu takého práva spojenú so záverom o oprávnenosti súpisu, nie je tu prakticky žiaden priestor pre argumentáciu, podľa ktorej by v čase predchádzajúcom rozhodnutiu o excindačnej žalobe mal byť právny stav iný (v takomto čase totiž môže panovať nanajvýš neistota o tom, na koho strane je právo, ktorej odstráneniu slúžia práve žaloby popierajúce oprávnenosť zahrnutia konkrétnych vecí či majetkových hodnôt do súpisu). Ak by napokon už uvedené vyššie aj nemalo platiť v čase, v ktorom by za riadneho chodu vecí a nebyť oboch konkurzných konaní, ako aj sporu správcov, mal žalovaný plniť, rozhodujúcim z pohľadu úspechu požiadavky nastolenej žalobou v prejednávanej veci muselo byť, že skorší stav právnej neistoty o tom, komu prislúcha status veriteľa pohľadávky na nájomné, bol odstránený skôr, než sa žalobca rozhodol vymôcť od žalovanej takto už len domnelú pohľadávku (uplatnenú až v čase, v ktorom žalobcovi muselo byť zrejmé, že oprávnenosť súpisu vykonaného ním samotným bola popretá neúspechom jeho žaloby voči druhému správcovi). Žaloba za takejto situácie bola preto celkom bez nádeje na úspech a súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak ju napadnutým rozsudkom zamietol. Nakoľko na vecnú správnosť bolo treba usúdiť aj u rozhodnutia takýmto rozsudkom o trovách konania (nech aj nezdôvodneného tiež primárne sa majúcim použiť ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., zakotvujúcim zásadu zodpovednosti za výsledok konania a právo úspešného účastníka na náhradu ním účelne vynaložených trov konania); odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Súdu prvého stupňa však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil opravu tej zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti napadnutého rozsudku, v dôsledku ktorej tam absentovalo (v rozpore s ust. § 157 ods. 1 O. s. p.) označenie sudkyne, ktorá o veci v prvom stupni rozhodovala. Pri takomto výsledku konania boli v odvolacom konaní plne úspešnými žalovaná a vedľajší účastník na jej strane a boli to tak oni, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na jej uplatnenie i vyčíslenie zo strany vedľajšieho účastníka, bolo potrebné mu ju aj priznať vo výške 35,05 eur (za jeden úkon právnej služby 21,58 eur, réžijný paušál 7,63 eur a 20% DPH). Naopak žalovaná žiadny návrh na ich náhradu nepodala (§ 151 ods. 1 O. s. p.), v čom bolo treba vidieť vzdanie sa príslušného procesného práva a zo spisu sa vznik žiadnych jej trov v odvolacom konaní nepodával, o trovách odvolacieho konania medzi ňou a žalobcom bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným v štvrtej vete výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.